Katolícke biblické dielo na Slovensku spustilo aplikáciu „Liturgické čítania“. Aplikácia je určená najmä pre katolíkov, ktorí chcú mať rýchly prístup k aktuálnym liturgickým textom čítaným počas bohoslužieb. Je dobrou pomôckou k rozjímaniu nad biblickým liturgickým textom a príprave na svätú omšu.
Poďme sa pozrieť na to, ako pristupovať k liturgickým čítaniam a akú úlohu zohráva lektor pri svätej omši.
Úloha lektora pri svätej omši
Čítanie si treba vopred vždy prečítať. Treba sa s textom oboznámiť, snažiť sa ho pochopiť, hľadať najvhodnejšiu formu prednesu. Najmä nedeľné čítanie je potrebné si aj premyslieť, premeditovať. Treba dbať, najmä v nedeľu, na úpravu svojho zovňajšku.
Pred sv. omšou príde lektor do sakristie, včas, nie na poslednú chvíľu. Tu si môže ešte pozrieť text v lekcionári; upraviť sa. Počas sv. omše sedí lektor na vyhradenom mieste v prvej lavici. Obsadené miesto vyhradené pre lektora je znamením, že je prítomný a nemusí ho nikto nahrádzať.
Pred čítaním, alebo ešte pred začatím omše, je vhodné sa pomodliť Modlitbu lektora, uvedenú na lavici. Kto číta prvé čítanie, vychádza z lavice a kráča k ambone až po skončení modlitby a po spoločnom Amen. Nie cez modlitbu! Počas modlitby, ktorú prednáša kňaz, nerobí žiadne pohyby, ani prípravu „na štart“, aby ničím nepútal na seba pozornosť, čiže jeho pohyb začne až vtedy, keď si ľudia sadajú.
Kto číta druhé čítanie, ide k ambone, keď sa poslednýkrát opakuje responzórium. Lektor kráča dôstojne, bez náhlenia a bez upozorňovania na seba. Ak prechádza popred svätostánok, pokľakne na jedno koleno; ak prechádza popred oltár, hlboko sa pred oltárom ukloní; ak prichádza z boku a neprechádza popred svätostánok ani popred oltár, nerobí ani poklonu ani úklon. To isté platí pri odchode od ambony.
Po príchode k ambone sa upokojí, uvedomí si, čo ide robiť. Môže si v duchu povedať prosbu, napr. „Pane, pomáhaj mi v tejto službe, aby som ju konal na tvoju česť.“ Začne čítať, až keď sa všetci usadia a nastane ticho. Druhé čítanie začína čítať po skončení spevu žalmu.
Ak je prípadne pred čítaním komentár, začne čítať hneď po skončení komentára. Počas komentára môže pomaly prichádzať alebo pokojne stáť pri ambone. Nikdy sa nečíta nadpis „Prvé čítanie“ alebo „Druhé čítanie“, ani podnadpis vytlačený kurzívou!
Lektor si stále uvedomuje, že číta posvätný text, Božie slovo! Preto číta nahlas, zreteľne a pomaly. Uvedomuje si, že nečíta len pre seba, ale pre tých, ktorí sú zúčastnení na bohoslužbe. Pri čítaní načim dodržiavať pravidlá slovenskej výslovnosti. Pri čítaní lektor stojí vzpriamene, nemá vysunutú ani podlomenú nohu.
Nadpis Čítanie z knihy... a výzvu na konci Počuli sme Božie slovo treba oddeliť od ostatného textu krátkou prestávkou. Pri výzve Počuli sme Božie slovo sa lektor pozrie na tých, pre ktorých čítal. Až po odpovedi ľudu lektor odíde späť na svoje miesto. Ak sa pri omši používa evanjeliár, je položený na oltári, po 2. čítaní treba lekcionár zavrieť a odložiť pod ambonu.
Ak niet organistu a žalmistu supluje kňaz, lektor po 2. čítaní prečíta aj verš pred evanjeliom. Spôsob dohodne s kňazom. Ten, kto číta prosby, kráča k ambone počas výzvy kňaza. Začne čítať hneď po výzve kňaza.
Kňaz určuje odpoveď ľudu na prosby. Lektor to nerobí iba po predchádzajúcej dohode s kňazom alebo pri výzve „Pane, vyslyš nás“. Lektor číta prosby, nie odpovede ľudu. Prípadná pridaná prosba má byť napísaná a schválená kňazom; improvizovanie pri ambone je nevhodné a nedôstojné.
Ak niekomu robí problém súvislé čítanie, problémy zraku, zdravotné problémy, treba radšej poprosiť lektora alebo kňaza, zajakávanie, časté opravovanie sa, pokašliavanie počas čítania nie je vhodné.
Aby ste lepšie pochopili význam liturgie a liturgického roka, pozrite si nasledujúce informácie.
Význam liturgie
Slovo „liturgia“ v pôvodnom význame znamená „verejné dielo“, „službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu“. V kresťanskej tradícií znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na „Božom diele“. V Novom zákone sa slovom „liturgia“ označuje nielen slávenie Božieho kultu, ale aj ohlasovanie evanjelia a činorodá láska. Vo všetkých týchto prípadoch ide o službu Bohu a ľuďom.
Liturgický rok
Do liturgie patrí vysluhovanie sviatostí a liturgia hodín. Spomedzi siedmich sviatostí sa najčastejšie slávi sv. omša (Eucharistia) a sviatosť zmierenia (spoveď). Liturgia hodín (posvätné ofícium, breviár) je denná modlitba katolíckej Cirkvi latinského obradu (rímskokatolíci). Modlia sa ju kňazi, rehoľníci a aj laici. Nosnou časťou sú žalmy.
Sviatostnú liturgiu slávi celé spoločenstvo veriacich, teda celá Cirkev. Liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorú tvorí Boží ľud pod vedením biskupov. Preto spoločné slávenie liturgie má prednosť pred individuálnym slávením. V slávení liturgie má každý svoj druh činnosti. „Všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12,4). Niektorých povoláva Boh na osobitnú službu spoločenstvu. Títo služobníci sú vybratí a prijímajú sviatosť posvätného stavu, ktorou ich Duch Svätý robí schopnými konať v osobe samého Ježiša Krista, aby slúžili Božiemu ľudu.
Keďže sviatosť Cirkvi sa plne prejavuje v Eucharistii, služba biskupa sa prejavuje predovšetkým v slávení Eucharistie (sv. Liturgii teda predsedá vysvätený služobník - biskup alebo kňaz, prípadne diakon. Medzi ostatné liturgické služby patrí služba akolytu (mimoriadny rozdávateľ sv. prijímania), lektora (čítanie sv. Písma), miništranta (asistencia pri oltári), organistu, speváka žalmov, služba liturgického spevu.
Liturgia sa slávi denne, predovšetkým však v nedeľu. Nedeľa ako deň Pánovho zmŕtvychvstania má osobitné postavenie. Je to deň zasvätený Pánovi. V tento deň má každý kresťan-katolík povinnosť zúčastniť sa na sv. omši. Celé slávenie sa deje v rámci tzv. liturgického (cirkevného) roka. Liturgický rok začína prvou adventnou nedeľou. Adventné obdobie trvá tri-štyri týždne. Po ňom nasleduje Vianočné obdobie, ktoré končí Nedeľou Krstu Pána Ježiša (je to nedeľa po sviatku Zjavenia Pána - Troch kráľov).
Pôstne obdobie začína Popolcovou stredou a trvá 40 dní (pôstne nedele sa do tohto počtu nerátajú). Veľkonočné obdobie začína Veľkonočnou nedeľou a končí Turícami (Zoslaním Ducha Svätého). Ostatné obdobie (medzi vianočným a pôstnym obdobím a po Turícach) sa nazýva Cezročné obdobie alebo Obdobie cez rok.
Takmer v každom meste či dedine sa nachádza budova, ktorej hovoríme chrám, kostol, či kaplnka. Je to miesto zasvätené výlučne Bohu. Tu sa deje liturgia, modlitba Cirkvi, tu sa vysluhujú sviatosti. Tu sa uchováva Najsvätejšia Sviatosť, teda Telo Pána Ježiša. Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá… Má dobre poznať „liturgickú reč„.
Liturgický rok
Pre lepšiu predstavu o liturgickom roku si pozrite nasledujúcu tabuľku:
| Obdobie | Začiatok | Koniec |
|---|---|---|
| Adventné obdobie | Prvá adventná nedeľa | Predvečer Vianoc |
| Vianočné obdobie | Narodenie Pána | Nedeľa Krstu Pána |
| Pôstne obdobie | Popolcová streda | Zelený štvrtok |
| Veľkonočné obdobie | Veľkonočná nedeľa | Turíce (Zoslanie Ducha Svätého) |
| Cezročné obdobie | Po Krste Pána | Pred Adventom |
Niektoré dni sú v živote človeka významnejšie ako iné dni. Podobne je to aj v živote kresťana. Tým najvýznamnejším dňom pre kresťana by mala byť nedeľa. Vtedy slávime Ježišovo zmŕtvychvstanie.
Pod slovom „Veľký pôst“ rozumieme čas od Popolcovej stredy do Veľkej noci. Tento čas zahrňuje štyridsať všedných dní a šesť nedelí.
Je starým zvykom stavať na hroboch pamätníky, zvyčajne v podobe kríža. Zvyčajne sa uvádza dátum narodenia a smrti zomrelého aj s jeho menom, prípadne povolaním.
Nový cintorín má sa zakladať na vhodnom mieste. Má byť ohradený a zabezpečený pred zneuctením. Hroby treba kopať po poriadku vedľa seba. Na cintoríne má byť dom smútku. Nový cintorín sa má požehnať ako sv. miesto.
Krypta sú miesta, ktoré sa nachádzajú zvyčajne pod väčšími chrámami, príp. sú vystavané samostane ako hrobky. Počas prvých troch storočí kresťania sa tu schádzali na bohoslužby, ale tu aj pochovávali a chránili svojich mŕtvych -mučeníkov za vieru.
V liturgii má všetko svoj význam. Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá… Má dobre poznať „liturgickú reč„.
Všetky piatky v roku sú dňami pokánia. Nejesť mäso zaväzuje každého od 14. roku života. Povinnosť postiť sa každého od 18. do 60. roku života. Postiť sa má zachovávať na Popolcovú stredu a Veľký piatok.
The Iconostasis (Icon Screen) Explained
Ikonostas
Kresťania si zdobia kostoly tak, aby mali všetky udalosti, v ktorých Boh pôsobil pre záchranu človeka, pred očami pri každej liturgii. Kresťania východného obradu v slovanských národoch ich znázorňujú v ikonách, ktoré skladajú do jednoliateho celku, tzv. ikonostasu.
Ikonostas má presne danú schému. Predstavuje Sväté Písmo v obrazoch. Kompozícia ikonostasu. Ikonostas je zložený z ikon, ktoré sa píšu a čítajú. Prostredníctvom ikon ukazuje dejiny spásy obsiahnuté v Starom a Novom zákone.
Podobne ako z knihy, človek si môže z neho prečítať najdôležitejšie príbehy a posolstvo o vykúpení človeka. Svojou stavbou, štruktúrou, farbami a rozmiestnením ikon je orientovaný k ústrednému tajomstvu kresťanskej viery - veľkonočnému mystériu. V centre ikonostasu je preto osoba Ježiša Krista na tróne ako Kráľa.
Ikonostas veriacim zároveň sprostredkúva spojenie medzi svetom božským a ľudským. Je zložený z presne zadefinovaných častí - radov. Kompozične ho tvorí šesť radov, každý rad má ustálený zoznam ikon. Prvý rad obsahuje starozákonné obrazy. Božie dielo spásy sa začalo od počiatku ľudstva a je napísané v Starom zákone.
Preto v prvom rade sú vyobrazené výjavy zo Starého zákona. Jedná sa o najdôležitejšie Božie zasľúbenia v kresťanských dejinách spásy, a to 1. ľudstvu (Adamovi a Eve), 2. povolanému (Abrahámovi), 3. vyvolenému národu (po Exode dostáva tento národ zmluvu), a 4. Mesiášovi (Dávidovo kráľovstvo je predobrazom Božieho kráľovstva). V prvom rade sa môžu nachádzať aj tieto vyobrazenia: vyhnanie Adama a Evy z raja, Abrahám - praotec viery, Mojžiš - záchrana z egyptského otroctva, pomazanie Dávida.
Druhý rad ikonostasu je nazvaný aj ako hlavný rad. Jednotlivé ikony tohto radu sú vzájomne oddelené tromi dverami - dvoma diakonskými - severnými a južnými - a strednými, tzv. cárskymi. Bočnými dverami vchádzajú diakoni, preto dostali názov diakonské dvere. Strednými dverami nemôže vstupovať klerik s nižším stupňom ako je kňaz (pre ostatných pomocníkov je určená severná brána). V Grécku sa stretávame s názvom sväté dvere (gr. thýrai agíai), pretože nimi môžu prechádzať iba tí, ktorí prijali svätenie, čo dosvedčuje kráľovská - cárska koruna - biskupská mitra (plnosť kňazskej moci), umiestnená na vrchole cárskych dverí. V Byzantskej ríši cárskymi dverami vchádzal aj cisár pred svätým prijímaním. Tento panovník ako ochranca cirkvi mal privilégium prijímať v oltárnom priestore spolu s kňazmi.
Kráľovskými dverami kňaz prináša do oltárnej časti evanjelium a nimi aj vychádza, aby sväté evanjelium čítal ľudu. Zároveň týmito dverami prináša obetné dary na oltár a nimi ich ako Eucharistiu vynáša k svätému prijímaniu. Cárskymi dverami vychádza biskup i kňaz, aby požehnal ľudu.
Na cárskych dverách sú znázornení evanjelisti (Marek, Matúš, Lukáš a Ján). Po pravej strane od cárskych dverí sa nachádza ikona Krista. Charakteristickou črtou tohto ikonografického typu je zobrazenie Krista v celej postave so žehnajúcou pravicou, v ľavici držiac otvorenú knihu. Samotná kniha však nie je iba poukázaním na radostnú zvesť Evanjelia a učenie Krista na zemi, ale ikonografický zmysel zobrazenej knihy je podstatne širší a má viac významov.
Kniha v ruke Krista je Knihou života, v ktorej sú zapísané mená spasených. Je tiež knihou, o ktorej sa zmieňuje vo svojom zjavení svätý apoštol a evanjelista Ján ako o Knihe zapečatenej siedmimi pečaťami, ako o tom svedčí Nový aj Starý zákon. A nakoniec kniha je aj symbolom samotného Evanjelia.
Čo sa týka odevu Krista, jeho vrchný odev je nazvaný himation a spodný chitón. Himation Krista je modrej farby, symbolizuje jeho reálne prijatie ľudskej prirodzenosti, do ktorej sa zahalil ako do plášťa. Spodný odev, chitón, je červenej, niekedy tmavočervenej farby a symbolizuje jeho božskú prirodzenosť. Spojenie týchto dvoch odevov, modrého a červeného, je symbolom zjednotenia dvoch prirodzeností Krista - božskej aj ľudskej.
Vľavo od cárskych dverí je ikona Presvätej Bohorodičky, ktorá je v tradícii cirkvi spomedzi ikon najuctievanejšou. Spodný odev Bohorodičky (Panny Márie) je modrej farby, symbolizuje jej ľudskú prirodzenosť. Vrchný plášť je červenej farby, symbolizuje Máriine úplné odovzdanie sa Kristovi. Východná cirkev o Márii učí, že je Bohorodička a navždy Panna.
Obe tieto pravdy vyplývajú zo Zjavenia. Večné panenstvo Márii už predpovedala starozákonná vízia a potvrdila ju novozákonná bohoľudská realita. Už prorokovi Izaiášovi Boh o Márii zjavuje, že aj pred vtelením aj po vtelení Boha - Slova bude a zostane pannou. Tri hviezdy na Máriinom plášti, na čele a oboch ramenách symbolizujú toto jej dokonalé panenstvo (pred, pri a po pôrode).
Poslednou časťou hlavného radu je ikona svätého, ktorému je zasvätený miestny chrám alebo farnosť, nachádzajúca sa vpravo od južných diakonských dverí. Naľavo od severných diakonských dverí sa nachádza sv.
Tretí rad - rad sviatkov obsahuje ikony hlavných sviatkov v cirkvi. V tomto rade sú zobrazené tie udalosti Nového zákona, ktoré tvoria ročný liturgický kruh, hlavné etapy Božieho pôsobenia a postupného uskutočňovania kresťanskej spásy. Tento sviatočný rad pozostáva z ikon sviatkov zoradených chronologicky podľa dejín spásy (s výnimkou ikony sviatku Premenenia Pána) a sú usporiadané zľava doprava: 1) Narodenie Bohorodičky; 2) Uvedenie Bohorodičky do chrámu; 3) Zvestovanie; 4) Narodenie Pána; 5) Stretnutie Pána; 6) Zjavenie Pána; 7) Slávnostný vstup Pána do Jeruzalema; 8) Vzkriesenie; 9) Nanebovstúpenie Pána; 10) Zostúpenie Svätého Ducha; 11) Premenenie Pána; 12) Zosnutie Bohorodičky. V strede tohto radu je ikona poslednej večere.
Štvrtý rad ikonostasu je rad apoštolov, ktorý pozostáva z postáv apoštolov. Každý z apoštolov je zvyčajne doplnený o zobrazenie symbolu, ktorý ho charakterizuje. Podľa týchto symbolov môžeme rozlíšiť apoštolov usporiadaných zľava doprava v poradí: svätý Júda Tadeáš, svätý Bartolomej, svätý Matej, svätý Ján, svätý Andrej, svätý Peter, svätý Pavol, svätý Jakub starší, svätý Šimon, svätý Matúš, svätý Tomáš a svätý Jakub mladší.
Piaty rad reprezentujú proroci Starého zákona. Poukazuje na obdobie od Mojžiša po Krista a vypĺňajú ho postavy starozákonných prorokov. Proroci poukazujú na predobraz novozákonnej cirkvi, jej prípravu v Kristových predkoch podľa tela a predpovedanú prostredníctvom prorokov. Ikona Krista Pantokrátora uprostred radu starozákonných prorokov poukazuje na bezprostrednú spojitosť medzi Starým a Novým zákonom. Každý z týchto patriarchov i prorokov predstavuje osobitnú periódu posvätnej histórie. Prezentujú prípravný proces v danom čase, pričom každý sa vzťahuje na zavŕšenie príprav a proroctiev v osobe Ježiša Krista. Je to taktiež symbolické vyjadrenie Eschatológie - konca časov, druhého slávneho príchodu Krista na zem.
Šiesty rad ikonostasu je Golgota s Ukrižovaným Kristom. Počiatočné zobrazenie kríža na oltárnej priehradke sa odhaľuje v obraze Spasiteľa. Samotný kríž ako znak slávy sa prenáša na vrchol ikonostasu, ktorý je akýmsi jeho zavŕšením v obraze Golgoty - ikony Ukrižovania Krista. Po stranách ikony sa nachádzajú obrazy Presvätej Bohorodičky a svätého apoštola a evanjelistu Jána, čím sa zdôrazňuje, že Kristus ako najvyšší kňaz - veľkňaz zavŕšil dielo spásy ľudského pokolenia.
Rozbor ikonostasu so zreteľom na jeho teológiu, symboliku a význam ukazuje, že usporiadanie ikon v ikonostase nie je náhodným a nezmyselným nahromadením ikon, s cieľom oddeliť veriacich od duchovenstva.
Centrálnym znakom každého radu aj celého ikonostasu je Kristus. V centre radu v cárskych dverách je symbolicky zobrazený Kristus, ktorý sám o sebe povedal: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“. V kresťanstve cesta k spáse do Božieho kráľovstva vedie skrze Krista - Bohočloveka s dvoma prirodzenosťami (Božskou a ľudskou), preto aj samotné cárske dvere sú vždy dvojdielne. V symbolickom vyjadrení predstavujú dvere raja, vstup do Božieho kráľovstva. Kristus je v centrálnej časti spomínaných radov ikonostasu znázornený štyrikrát: cárske dvere, ustanovenie Eucharistie, Pantokrátor a Kríž. Táto symbolika poukazuje na fakt, že výstup veriacich k Bohu na ceste k zbožšteniu sa musí diať s Kristom a v Kristovi, ktorý je tou vstupnou bránou do Božieho kráľovstva.
Ikonostas je významným prvkom vierouky kresťanstva východného obradu. Vzhľadom na konfesionálnu štruktúru obyvateľov Slovenska pozná jeho podstatu len malá časť z nich. Náboženstvo a praktizovanie viery je dôležitým faktorom formovania kultúry Slovenska a existencie regionálnych osobitostí.