Evanjelický gotický kostol v Koceľovciach, okrese Rožňava, sa pýši označením Európske dedičstvo od minulého roka. Kostol bol postavený v prvej polovici 14. storočia.
Obec Koceľovce leží v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, v lone vrchu Žiar. Chotár obce bol ešte v 13. storočí panenským lesom. Od roku 1243 patril Bebekovcom, ktorí sa na prelome 13. a 14. storočia rozhodli výnosnešie využívať túto časť svojich rozsiahlych majetkov.
Nie je len vzácnou kultúrnou pamiatkou, ale najmä miestom významných zvyklostí a životných udalostí tunajších kresťanov. Nástenné maľby v kostole sú o 150 rokov staršie než Posledná večera od Leonarda da Vinciho či Posledný súd od Michelangela Buonarrotiho, ako pripomína kronika obce. Ukryté sú v nich aj symboly alfa a omega (začiatok a koniec), odkazujúce na Bibliu. Niektoré fresky sú stále zakryté omietkou.
Združenie Gotická cesta vzniklo ako výsledok niekoľkoročnej spolupráce rožňavských pamiatkarov s Regionálnou rozvojovou agentúrou v Rožňave. Okrem zakladajúcich členov z radov profesionálnych pracovníkov, zaoberajúcich sa ochranou a obnovou kultúrneho dedičstva, prijali členstvo v združení aj zástupcovia obcí, v ktorých sa pamiatky Gotickej cesty nachádzajú, zástupcovia cirkví ako vlastníci týchto pamiatok. V poslednej dobe sa v združení aktivizujú aj mladí členovia z Bratislavy aj z Gemera.
Kostol v Koceľovciach je jednoloďová gotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a s predstavanou vežou zo začiatku 14. storočia. Veža má v prízemí štvorcový pôdorys, ktorý sa ale od prvého poschodia mení na osemuholník, čo predstavuje pomerne zriedkavé riešenie.
Kostolík postavili niekedy v prvej štvrtine 14. storočia, medzi odborníkmi však nepanuje zhoda, akú mal podobu. Išlo zrejme o jednoloďovú stavbu s polygonálnym presbytériom, ktoré v druhej polovici 14. storočia zvýšili na súčasnú úroveň a novo zaklenuli. Podľa ďalšej hypotézy mohlo ísť o jednoloďovú stavbu s vežou a kvadratickým presbytériom, ktoré po niekoľkých desaťročiach nahradili súčasnou svätyňou. Stopy po staršej gotickej klenbe presbytéria i jeho proporcie vo vzťahu k lodi sú jednoznačným dôkazom, že v priebehu 14. storočia došlo k navýšeniu obvodových múrov presbytéria a jeho zaklenutiu novou krížovou rebrovou klenbou.
Loď kostola je oddelená od presbytéria mohutným lomeným oblúkom, za ktorým sa otvára veľkolepá galéria nástenných malieb. Sondy na stenách lode navyše preukázali ďaľšiu doposiaľ neodkrytú výmaľbu.
Koceľovské maľby datované rokmi 1360-80 predstavujú doposiaľ najväčšiu súvislú pomaľovanú plochu svojho druhu spomedzi všetkých gemerských kostolov. Kostolík sa preslávil najmä vzácnymi freskami, ktoré pokrývajú súvisle plochu stien a klenby svätyne. Predstavujú jeden z vrcholov gemerského nástenného maliarstva. Tematicky ide o mariánsko-christologický cyklus, ktorého obrazy však umelec podal vo viacerých prípadoch originálnym spôsobom. Fresky sa podľa sond zachovali aj v lodi, zatiaľ však neboli odkryté. Na severnej stene ide o výjav Bičovanie Krista a na víťaznom oblúku je to postava sv. Jakuba.
Gotické fresky začínajú na oblúku spájajúcom loď a svätyňu. Tu zobrazujú 8 postáv - Na vrchole kráľa Dávida a Šalamúna, nižšie prorokov Izaiáša a Remiáša, oproti Ezechiela a Daniela, pod nimi prvomučeníka Štefana a sv. Katarínu. Vo výklenkoch sa nachádzajú biblické výjavy: zvestovanie Panny Márie, narodenie Spasiteľa, návšteva Márie Alžbetou, príchod troch kráľov, dieťa Kristus v chráme, vzkriesenie a korunovácia Panny Márie. V medzirebrových poliach sú vyobrazení evanjelisti Marek, Matúš, Lukáš a Ján. Južná strana freskami približuje príchod Krista do Jeruzalema, severná poslednú večeru a modlitbu v Getsemanskej záhrade. Dolná časť výjavy z bičovania Krista, nasadenia tàňovej koruny a nosenia kríža. Dolná časť južnej strany zobrazuje snímanie Krista z kríža a ukladanie do hrobu. Zaujímavosťou je monumentálnosť fresiek, niektoré postavy sú životnej veľkosti. Za oltárom sa nachádza výjav príchodu Krista pred Kajfáša a Piláta a dvanásť apoštolov.
K najpozoruhodnejším freskám patrí scéna Ukrižovania a Ukladanie do hrobu, kde sa maliarovi podarilo majstrovsky zobraziť hlboký smútok a bolesť troch Márií zo smrti Ježiša.
Do sakristie vedú pôvodné dvere zo 14. storočia s bohatou kovanou výzdobou, podobného typu sú aj dvere hlavného vstupu zo začiatku 16.
Súčasťou zariadenia kostola je aj gotická kamenná krstiteľnica a barokový oltár, ktorého niekoľkoročné reštaurovanie bolo uskutočnené za pomoci združenia Gotická cesta a dokončené v roku 2019.
"Veľmi pekný je aj oltár, ktorý nám zreštaurovali," povedala pre TASR 74-ročná obyvateľka obce Mária Kupcová. Tento kostol sprevádza kresťana celým životom - od krstín, konfirmácie, sobáša až po pohreb. Tak, ako človek starol, vystriedal aj viacero miest na sedenie počas služieb Božích. Každý vedel, kde má svoje miesto. "Keď slúžil farár, konfirmované dievčatá sedeli vedľa oltára. Inak sedávali v prednej lavici v rade otočenom k oltáru - ďalej od dverí. Za nimi mladšie dievčatá a potom už dospelé vydaté ženy," spresnila. Ženatí muži sedávali v laviciach vpravo od vchodu. "Najmladší po ženbe v poslednej lavici a bližšie ku kazateľnici najstarší - aby dobre počuli pána farára," povedala s tým, že na chór chodili len chlapci, mládenci a slobodní muži. Ženy nikdy.
"Keď som bol chlapec, na sviatky sme sa na chór ani nezmestili. A keď sa začalo spievať a mlynár, ktorý bol kantorom, pustil organ naplno, až sa okná triasli," spomína 67-ročný Koceľovčan Ladislav Piribék. Aby organ hral, tak sa muselo "fúkať" - chytiť sa tyče a stúpať na pedál. "Bolo to ťažké, aj 15 - 20 minút bolo naozaj dosť," opísala Kupcová.
Jedným zo zvykov bolo i spievanie mužov na kostolnej veži počas polnoci z 24. na 25. decembra, ako aj na prelome rokov. "Bolo to niečo krásne. Potom sa už nespievalo. Len mládež, ale už aj s dievčatami, chodila zvoniť," dodala. Muži, ktorí zvonili ešte ručne, museli byť silní. "Cez tyč bolo prehodené lano, ktoré sa ťahalo. Malý zvon išiel ľahšie, ale veľký sa musel rozkývať a zadržať. Nemohlo sa hocijako zvoniť - jeden zvon musel udrieť za druhým. Keď malý ťahal silno, veľký nestíhal. To nás dvíhalo od zeme," vysvetlil Piribék. Doteraz podľa rytmu zvonov rozoznať, či zvolávajú veriacich do kostola alebo ohlasujú úmrtie. Niekedy sa zvonilo aj na najmenšom zvone zvanom "cincilinga". Ešte po roku 1960 ohlasoval napríklad to, že idú svine na pašu.
Jedným zo zvykov tiež bolo zvonenie počas silnej búrky. Podľa povery pomáhalo odohnať čierne mraky i zapálenie vetvičiek z červeného smreka, ktoré na Turíce zdobia kostol. Ten vidieť už z diaľky. Vraj slúžil aj ako úkryt pred nájazdami Turkov. Obyvatelia do dvier vyrúbali otvor, a keď doň nepriateľ strčili hlavu, odťali mu ju.
V období reformácie prevzatí objekt protestanti, ktorí dali maľby v roku 1736 zabieliť. Poslednou významnou prestavbou prešiel kostolík v roku 1819, kedy plochý strop lode nahradili dvoma poľami pruskej klenby a pred južný vstup pristavali murovanú predsieň. V roku 1894 - 95 boli fresky v presbytériu odkryté Istvánom Grohom, ktorý ich následne aj reštauroval. Zastrešenie veže dostalo svoj jedinečný vzhľad na začiatku 20. storočia.
Prvú písomnú zmienku o existencii sakrálnej stavby v Koceľovciach poznáme z roku 1335. V tom čase to bola ešte len kaplnka, ktorá tvorí súčasnú svätyňu a stála uprostred cintorína. O jej vznik sa pravdepodobne zaslúžili nemeckí kolonisti, ktorých tu pozval na osídlenie územia kráľ Belo IV po roku 1242. V prvej polovici 14. storočia ku kaplnke pristavali chrámovú loď. Niektoré údaje konštatujú, že už v danom období mal kostol aj svoju vežu. Vo veži sa nachádzal 17 centový zvon, ktorého kovová zliatina obsahovala vysoký obsah striebra. Pokiaľ je táto informácia vierohodná, išlo o skutočne bohatú banícku obec. Bohaté fresky, ktoré vznikli niekedy v rozmedzí rokov 1360 až 1380, sú veľmi podobné chrámu v Ochtinej. Chrám bol zasvätený sv. Bartolomejovi.
V 16. storočí prešiel kostol do vlastníctva evanjelikov. Tí zatreli stredoveké fresky vápnom, čím ich de facto ochránili do dnešných čias. V roku 1561, keď Koceľovce prepadli Turci a vypálili. Odvliekli do otroctva 150 obyvateľov. Zároveň údajne došlo k poškodeniu kostola, avšak rozsah škody nie je známy. Až do polovice 18. storočia sa v kostole nachádzalo 6 oltárov. V roku 1819 bola prestavaná chrámová časť lode, svätyňa ostala nedotknutá. Pôvodné gotické okná svätyne boli rozšírené a stratili typický slohový charakter lomeného oblúka. Koncom 19. storočia chrám zachvátil požiar, ktorý si výrazne doniesla veža. Pri prestavbe jej dali novú atypickú prilbicovú kopulu, ktorá je tu dodnes. Svätyňa so stredovekými freskami našťastie ostala nepoškodená.
Pri vstupe do kostola zaujmú kované opevnené dvere zo 16. storočia. Do sakristie vedú ešte staršie kované dvere, ktoré pochádzajú zo 14. storočia. Barokový oltár pochádza (v čase fotografovania bol v reštaurátorských dielňach) z roku 1740. Oltárny obraz znázorňuje Krista v skriesení, po bokoch sa nachádzajú plastiky Mojžiša a Árona. Krstiteľnica s plastikou Krista bola vyhotovená v 17. storočí, jej vrchnák v roku 1750. Pod náterom chrámovej lode sa nachádzajú renesančné fresky, ktoré na svoje odkrytie ešte len čakajú.
Kostolík slúži miestnej farnosti Evanjelickej cirkvi a. v.. Samotná stavba je v relatívne dobrom stave, problémy však v interiéri spôsobuje vlhnutie múrov, ktoré poškodzuje aj fresky. V posledných rokoch sa začali práce na reštaurovaní nástenných malieb a prebieha obnova barokového oltára.
Kostol je sprístupnený na požiadanie. Hneď pri kostole sa nachádza fara. Kňaz je ochotný návštevníkom chrám sprístupniť na prehliadku.
Obec sa nachádza cca 20 km západne od Rožňavy, trocha mimo hlavnej cesty zo Štítnika do Hankovej a Brdárky. Kostolík stojí uprostred obce v opevnenom areáli. Farský úrad je hneď oproti kostolíku zo strany presbytéria.
Dobrovoľný hasičský zbor v Koceľovciach
História dedinských hasičských zborov siaha až do čias Márie Terézie. Za I. ČSR vláda prevzala zákon z rakúsko-uhorských čias a doplnila ho o ustanovenia, ktoré dávali dobrovoľným hasičom aj právo kontroly statkov pred požiarmi, ale aj štatút „vrchostenskej osoby“, čo možno porovnať k súčasnému štatútu verejného činiteľa. Dobrovoľný hasiči zároveň získali sociálne istoty, ktoré garantovali ich liečenie v prípade poškodenia zdravia pri hasení požiaru. V prípade trvalej invalidity alebo smrti dostávala rodina jednorazovú podporu, ktorej výška bola stanovená formuláciou „aby rodina bola uspokojená raz a navždy“.
Dobrovoľný hasičský zbor vznikol v Koceľovciach v roku 1928 a na začiatku mal 20 členov. Vrchol v početnosti získal v roku 1980, keď mal 50 členov. V súčasnosti má DHZO Koceľovce 27 členov, do celkového počtu je započítaných aj 8 žien. DHZO sa pravidelne zúčastňuje rôznych súťaží, školení, taktických cvičení a previerok pripravenosti.
tags: #kocelovce #evanjelicky #kostol