Kto je povolaný v Biblii?

1 Pavol, z Božej vôle povolaný za apoštola Krista Ježiša, a brat Sostenes 2 Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým aj všetkým, čo vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás: 3 Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista. Mnohí z nás si kladú otázky: „Čomu by som sa mal v živote venovať? Ako zistím, že toto je presne tá práca, ktorú odo mňa Boh chce? Ako spoznám, či práve v tomto meste mám bývať? Kam ma Boh povoláva?“ Takéto otázky si kladie mnoho z nás. Ale často zostanú bez odpovede. Sem-tam im síce napadne, ale rýchlo ju zase zaženú. Niekedy sa navyše uspokojíme s predstavou, že v cirkvi sú predsa „tí platení“ ľudia, ktorí tvrdia, že akési povolanie našli.

A pre nás ostatných? Tam občasné nedeľné stretnutie stačí. Povolanie je pre určitú sortu ľudí. Pre fanatikov, ktorí tvrdia, že počuli od Boha. Pre tých, čo nemajú veľmi veľké ambície, tak slúžia v službe v cirkvi za málo peňazí. Ja si budem robiť svoju prácu a môžete odo mňa tak maximálne očakávať, že budem chodiť raz za týždeň na bohoslužbu. Čas na energiu, žitie pre Boha aj počas týždňa a skutočná služba v cirkvi sú maximálne záležitosťou nejakej aktívnej mládeže. V Česku kresťanská kariéra končí odchodom z mládeže. Odchodom do kresťanského dôchodku návštevy cirkvi raz za týždeň a potom hneď domov na obed. Napriek tomu nás vnútorne napadá: „Naozaj mám robiť práve toto? Nechce Boh, aby som bol inde?“ Apoštol Pavol vyzerá, že má úplne jasno - označuje sa za „povolaného apoštola“. Ako veľmi by sme si priali mať rovnakú istotu!

A tak možno pozeráme na ľudí, ktorí pracujú naplno v cirkvi, a hovoríme si: „Bože, ale čo ja? Dal by som čokoľvek za tú istotu, že moja práca naozaj má zmysel. Že nie som na svete len tak zbytočne, ale že ma Boh skutočne povolal k niečomu konkrétnemu. Nechcem sa cítiť uväznený v zamestnaní bez jasného cieľa a konca. Túžim vedieť, že som „Karol“, ktorý je povolaný pracovať v sklade na potraviny, alebo „Zuzka“, ktorá má miesto za priehradkou v banke. Túžime mať pevné zakotvenie, istotu, že to, čo robíme, nie je zbytočné. Že náš život má konkrétny zmysel, že sme tu správne. Čo ak sa ale celé roky namáhame s niečím, čo Boh ani nemal v pláne? Naozaj je Božie povolanie len pre „vyvolených“?

V Prvom liste Korinťanom vidíme, že Pavol nevzťahuje slovo „povolaný“ len na seba. Akoby veril v nejakú elitnú skupinu „svätých“, ktorí by si Božie povolanie zaslúžili tvrdou prácou, náročnými skúškami, zvýšenou mierou modlitieb alebo lepším výsledkom v dotazníku o duchovných daroch. Niekedy môžeme mať dojem, že Boh sa viac zaujíma o „lepších“ kresťanov - morálne vyspelejších, tých, čo poznajú Bibliu naspamäť. A tak si hovoríme: „Prečo by sa staral práve o mňa?“ Možno sme sa už zmierili s tým, že Boh od nás nič konkrétne nechce. Stačí predsa chodiť do práce a v nedeľu do kostola. Cirkev navyše v dejinách sama často podporovala toto nešťastné rozdelenie: na jednu stranu „špeciálnu“ vrstvu kresťanov, ktorí akoby mali priamu linku k Bohu, a na druhú stranu obyčajných pracujúcich, ktorí Bohu neslúžia. Lenže v Biblii podobné rozdeľovanie nevidíme. Vo všetkých 60 prípadoch, keď Nová zmluvu hovorí o svätých, nikdy nehovorí o nejakých špeciálnych jednotlivcoch vnútri cirkvi, vždy sa ale vzťahuje na všetkých veriacich - nikdy len na vybranú skupinu „dokonalých“. Si kresťan? Potom aj ty si svätý.

Rôzne prejavy Božieho povolania

Pritom korintská cirkev práve nevyzerala ako výkladná skriňa duchovnosti. Hádky, rozdelenie, súdy, sexuálny hriech - to všetko malo do tradičného poňatia svätosti veľmi ďaleko. Ak to platilo pre Korinťanov, platí to aj pre nás. Aj my sme „povolaní svätí“. A predsa tú túžbu nájsť si svoje miesto v živote máme všetci. Chceme robiť niečo, čo nás napĺňa, niečo, čo nám dáva zmysel. Väčšina z nás už o tom aspoň niekedy premýšľala a mala nejakú predstavu, kam by sa chcela uberať. Či už túžime po konkrétnej profesii, kariérnom postupe, finančnom zabezpečení, uznaní a obdive, po kráse, pokoji alebo po tom zmeniť svet, založiť rodinu či to niekam dotiahnuť, často do toho vložíme toľko úsilia, až sa to stane našou identitou. Som Peter, politik. Honza, futbalista. Tereza, ktorá pracuje s deťmi. A nejde len o to, čo o nás hovoria druhí - sami sa tak začneme vnútorne vnímať: Som mama.

Ale čo nám dáva v živote ten najväčší zmysel? Pre čo sme sa rozhodli žiť? Do čoho investovať energiu a čas, čo budovať? A ako sme vôbec dospeli k záveru, že je to práve toto? Nikde vo vesmíre predsa nie je vytesané, že by sme mali robiť práve to či ono. Ako kresťan som už niekoľkokrát počul, že viera je len barlička pre život - aby som sa nezbláznil alebo mal aspoň niečo, pre čo môžem žiť. Ja by som to ale postavil úplne naruby. Ak neexistuje nič väčšie ako človek, ak sme nevznikli za žiadnym účelom, ale len slepou náhodou, skrze slepý proces, bez zmyslu a bez cieľa, potom všetko, pre čo žije neveriaci človek, je z definície len ilúzia a barlička. Život by totiž nemal žiadny zmysel, pretože nevznikol kvôli žiadnemu cieľu a s žiadnym zámerom. Neostáva teda než si nejaký zmysel sám vymyslieť a zúfalo sa ho snažiť naplniť a žiť - lenže ozajstná snaha žiť s vedomím, že vlastne nič nemá význam, vedie k šialenstvu.

Kresťania naopak veria, že nad človekom je Niekto väčší, kto stvoril svet aj nás. Neurobil to naslepo, ale s jasným zámerom. Navyše neostal len pri samotnom stvorení, ale k tomuto svetu aj prehovoril. Text, ktorý sme čítali na začiatku, o nás vyhlasuje, že sme „povolaní svätí“. „Svätý“ neznamená bezchybný, ale doslova „oddelený“ pre určitú vec, nejaký účel. Boh nás povoláva k tomu, aby sme boli oddelení pre Neho, aby celý náš život patril Jemu. Všetko, čo sme a čo robíme, tak dostáva nový rozmer. A práve v tom spočíva naša identita: byť tým, kým nás Boh zamýšľal mať. Môžeme tráviť veľa času hľadaním odpovedí na otázky ako: Kde máme pracovať? Čomu sa mám presne venovať? Skutočnosť je, že v Biblii budeme len ťažko hľadať presné pokyny, akú prácu by sme mali robiť, koho si vziať alebo do akého mesta sa presťahovať. Autori Biblie netrávia veľa času tým, aby nám povedali, kde presne máme byť a akú prácu máme robiť, ale skôr zdôrazňujú, akí máme byť, nech už sme kdekoľvek a robíme čokoľvek.To, čo robím, už nie je mojou identitou. Dôležité je, ako to robím a pre koho to robím.

„Kresťanstvíčko“ hovorí, že od Boha musím počuť úplne presne, čo mám robiť. A ak to nepočujem, zrejme Boh volá niekoho iného a ja som z obliga. Všimni si, koho sa to týka. Len tých, ktorí sú zamestnaní v cirkvi? Alebo nejakých vedúcich? Pavol zdôrazňuje, že je to určené pre všetkých v Korinte. Ak si veriaci, kresťan, si tiež „povolaný svätý“. 4 Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi. 5 Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom, v každom slove a v každom poznaní, 6 tak ako sa medzi vami upevnilo svedectvo o Kristovi, 7 takže vám nechýba nijaký dar milosti, kým očakávate, že sa zjaví náš Pán Ježiš Kristus. 8 On vás bude posilňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista. 9 Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána.

Čo nám jednoducho hovorí zvyšok tohto textu? Že nie sme len povolaní. Nie sme totiž len povolaní. Boh nám dal tiež všetko, čo potrebujeme, aby sme toto povolanie mohli naozaj žiť. A to je myšlienka, nad ktorou stojí za to sa zastaviť. Ak som kresťan a spoznal som Boha, potom ma Boh povolal, aby som žil pre Neho a patril Mu. Ale tým to nekončí. Ako to? Čo vlastne mám? Ten text nám odpovedá: Mám Jeho samotného. On je zdrojom všetkého bohatstva. Keď Boh zachraňuje človeka, nedáva mu len novú filozofiu do hlavy, ale nové srdce do tela. Zdroj našej identity tak už nie je to, čo musíme urobiť alebo dokázať. Tým zdrojom je to, čo Boh urobil a čo dokázal pre nás. A to je nesmierne oslobodzujúce. Oslobodzuje nás to od pýchy k pokore. Už nestaviam svoj život na tom, čo všetko som dokázal alebo musím dokázať, ale na tom, čo pre mňa dokázal Boh. Náš nový život nie je ťahaný tým, aké nové zjavenie dostaneme. Poháňa ho to, čo už sme dostali, keď sa Boh zjavil v Kristovi Ježišovi. A to pre náš pozemský život bohato stačí. Jeho božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a nábožnosť, keď sme poznali toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a účinnou mocou.

Preto odmietame „kresťanstvíčko“, ktoré len pasívne čaká na nejaké nové zjavenie od Boha a medzitým rezignuje na aktivitu a zodpovednosť. Uvedomujeme si, že nás Boh povolal, aby sme žili pre Neho teraz, nech už sme kdekoľvek. Práve tomu sa snažíme porozumieť - a predovšetkým to napĺňať v praxi. Jozef vstáva do práce. Je tu nový týždeň ako vždy. Prečo nemá víkend aspoň tri dni?! Urobí si raňajky a vyjde z domu. Premýšľa, či toto všetko má vôbec zmysel. Nemal by sa venovať niečomu dôležitejšiemu? Jeho práca je predsa taká obyčajná. Namiesto toho, aby pokračoval vo svojom zúfaní, rozhodne sa, že aj jeho zamestnanie môže byť miestom oddeleným pre Boha. Inými slovami, že bude pracovať ako kresťan. Premýšľa, čo to dnes konkrétne znamená: pracovať poctivo, s vďačnosťou, že mu Boh dal prácu, a modliť sa za spolupracovníkov. Možno sa dokonca odváži začať s nimi rozhovor o tom, čomu verí. „Otče, ďakujem Ti za príležitosti, ktoré mi dávaš, za život, ktorý si mi daroval, aj za silu, aby som ho mohol žiť pre Teba.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.“Mt 24, 37-44Pripodobnenie Pánovho príchodu ku zlodejovi, ktorý sa chce vkradnúť do domu, je určite vyrušujúce. Je také ľahké plávať v mori rutiny, pravidelnosti, pohodlnosti a neustále opakujúcich sa cyklov. Evanjelium nám dáva za vzor Noema. Jeho projekt stavby archy a následného naplnenia zvieratami musel vyznievať ako nezmyselnosť úplne odtrhnutá od reality. Nie všetkých nás dnes Boh povoláva do stavby gigantickej lode. Ale určite je v nás mnoho podnetov, ktoré vyhodnocujeme ako nadbytočné: čas pre rodinu, rozhovor s kolegom, konkrétna pomoc blížnemu.

Novozmluvný výraz „eklésia“, ktorý prekladáme ako cirkev, bol prevzatý z helenisticko-rímskeho sveta, aby sa tým vyjadrilo spoločenstvo učeníkov Ježiša Krista. V Starej zmluve, preloženej v 3. storočí pred n.l. do gréčtiny, židovskí prekladatelia používali výraz káhál ako eklésia. Následkom tohoto sa výraz eklésia preniesol do novozmluvných kníh namiesto pôvodného hebrejského výrazu káhál. Správne to chápu tí teológovia, ktorí pôvod obsahu výrazu cirkev hľadajú v prvom rade v starozmluvných vyhláseniach a nespájajú ho s rímsko-helenistickým obsahovým významom „zhromaždenia ľudu“ v rámci štátnych organizácií. Názory Ježiša Krista určovala Stará zmluva. Nehovoril a nekázal v gréckom, ale v hebrejsko-aramejskom jazyku. O káhál tvrdil, že ju postaví na skale, a ani brány pekiel ju nepremôžu a nebude možné zastaviť jej rozpínavosť. Kľúčom k objasneniu tisíce rokov trvajúcich sporov ohľadom výrazov petros a petra nám poskytnú pôvodné hebrejské výrazy kéfa a selá. Je to dôležité preto, aby sme pochopili, na čo vlastne Ježiš myslel, keď povedal Petrovi: „na tejto skale postavím svoju eklésiu …“ Výraz petros - úlomok skaly, štrk, skala; petra - útes, bralo. Hebrejský výraz kéfa - kus skalky, selá - skala, výčnelok skaly.

V starozmluvnom židovskom vyhlásení znamená výraz káhál spoločenstvo ľudí, ktoré Boh zvolal hlasom - kól. Výraz nám približuje Božie volanie aj s jeho dôsledkami. Starozmluvné spoločenstvo Izraela bolo duchovno-morálne, no zároveň aj etnické. Spirituálny obsah mal prvenstvo pred etnickou identitou. V procese vytvorenia Izraela ako ľudu, zohrával rozhodujúcu úlohu, popri prirodzenom raste, exodus z Egypta a Zákon daný na vrchu Sinaj. Podľa Mojžišových kníh pripojenie Židov k ľudu ám záviselo od poslušnosti k vyhláseniam - zjaveniam. Antisemiti dávajú často Biblii nálepku rasistickej knihy. Takéto obvinenie je úplne neopodstatnené. Písmo neodlišuje pozitívne Izrael od ostatných národov na základe biologických daností, ale na základe duchovno-morálnej podstaty. V ňom naplnil Boh v dejinách zvláštnu, eschatologickú úlohu. Starozmluvný Izrael musel vytvoriť spoločenstvo a žiť na základe Božích vyhlásení. Národ alebo spoločenstvo boli vtedy skutočné, keď preukázali zjavné duchovno-morálne hodnoty. Toto nemá, a nikdy nemalo nič spoločné s rasizmom, či nacionalizmom.

Po strate spirituálnych hodnôt bol osud židovstva vždy ťažší a tragickejší ako osudy iných národov. Navyše boli nútení žiť pod nadvládou a útlakom cudzích národov po celé stáročia, ba tisícročia. Takže výraz káhál mal už v Starej zmluve významný duchovný obsah, a nevyjadroval iba etnický význam Izraela. Toto potvrdzuje aj mučeník Štefan vo svojej obhajobe, kde Izrael vychádzajúci z Egypta nazýva eklésiou - Cirkvou. Každý národ mal svoje náboženstvo, svojich bohov a kulty, no tieto viac-menej plnili v dejinách úlohu integrácie. Nie toto bolo zdrojom vzniku ich spoločenstva, základom vytvorenia národa. Preto takmer každý národ - bez nejakých zvláštnych nebezpečných dôsledkov - zmenil vo svojej histórii vlastné náboženstvo, a napriek tomu ako etnikum prežilo. Fundamentom etnika bolo vždy vlastníctvo konkrétneho územia, jazyk, rozmáhanie sa, sila na prirodzenej úrovni a podobne, a nie náboženstvo.

Naproti tomuto Izrael bol povolaný k životu Božím slovom, preto je aj starozmluvný ľud eklésiou. Boh povolal Abraháma z Mezopotámie, aby bol otcom nového národa v zemi Kanaána. Patriarchovia Izák a Jakob by sa nikdy neboli narodili bez Božieho nadprirodzeného zásahu. V procese zrodu izraelského ľudu, v exode z Egypta, v odovzdaní Zákona na vrchu Sinaj, v zaujatí a rozdelení území, zohrávali hlavnú úlohu Božie vyhlásenia (zjavenia). Pre novozmluvný káhál čiže eklésiu - cirkev, je základom známosť Pána Ježiša Krista ako Syna Boha živého, zo zjavenia Ducha Svätého, ktorú obdržia povolaní - klétos. Skala - petra je známosť Kristova, pochádzajúca zo zjavenia Ducha Svätého. Toto nemá nič spoločné s pohanským gnósis. O predmete kresťanskej viery, o Ježišovom mesiášstve a diele Jeho vykúpenia dáva známosť Duch Svätý. Na toto odpovedá človek vierou, odovzdá centrum svojej bytosti - srdce, realite Krista, a skrze Neho uchopí Božie požehnania. Novozmluvnú cirkev vytvára Božie slovo - rhéma, skrze hlásanie evanjelia.

Ježiš sa opýtal svojich učeníkov v okolí Césarey Filipovej: „Povedal im: A vy čo hovoríte, že kto som ja?“ (Mt 16,15) „A Ježiš odpovedal a riekol mu: Blahoslavený si Šimone, synu Jonášov, lebo telo a krv ti toho nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. A ja ti tiež hovorím, že si ty Peter, Skala, a na tej skale zbudujem svoju cirkev, a nepremôžu jej ani brány ríše smrti; a dám ti kľúče nebeského kráľovstva, a čokoľvek by si zviazal na zemi, bude zviazané aj na nebi; a čokoľvek by si rozviazal na zemi, bude rozviazané aj na nebi.“ (Mt 16,17-19) Vyznanie apoštola Petra, že Ježiš je Kristus, ten Mesiáš sa zakladalo na zjavení (známosti), nie na empirickom, či racionálnom základe. Celé Písmo predstavuje Boha ako neviditeľnú duchovnú bytosť, ktorá je nad empirickou skúsenosťou, a ktorá sídli mimo dimenziu viditeľného, hmotného sveta, mimo priestor a čas.

Poznanie Božej povahy, prirodzenosti, charakteru je pre človeka nemožné bez zjavenia. Naša ľudská schopnosť, potenciál a závislosť od fyzikálnych zákonitostí neumožňuje skúmať Boha ako predmet napr. hmotného sveta. Nie sme schopní pozorovať Ho, študovať či skúmať. Každá ľudská myšlienka o Bohu je nesprávna. Vrcholom gréckej filozofie a kultúry bolo, že v Aténach postavili oltár, na ktorom bol nápis „Neznámemu Bohu“- agnostos theos. Títo vynikajúci grécki myslitelia spoznali, že je jeden Boh, ktorý je tajomný a skrze ľudskú múdrosť sofia, nepoznateľný. Naproti tomu, uholným kameňom židovskej kultúry (už od jej vzniku) bol neviditeľný Boh, ktorý sa zahalil pred ľudstvom potom, ako sa svet - olám dostal pod vládu hriechu a smrti. Stvoriteľ udržuje tento svet aj po jeho páde do hriechu, ale svoju osobnú prítomnosť a slávu stiahol z tohoto sveta.

Po Jeho odchode z viditeľného sveta, sa „uzavrel“ do neba a človek Ho môže poznať výhradne zo zjavenia - apokalypsis. Toto sa deje na základe suverénnej Božej vôli. Je to taký nadprirodzený zážitok, kedy sa Boh zjaví svojim vyvoleným, odstráni oponu z transcendentálnych právd a faktov, z plánov spasenia sveta a Jeho zasľúbení. Skrze zjavenie vystúpi spoza opony - po určitú hranicu - a skloní sa k svojim vyvoleným, aby zjavil svoju realitu, prítomnosť, a aby zverejnil svoju vôľu so stvorenstvom. Zjavenie v tomto období nie je celoplošné, ale osobné. Boh, ako Osoba osloví konkrétneho človeka. Zjavenie je vyjadrením samotného Boha, osobne pozýva do svojej prítomnosti - do vzťahu s Ním, aby potom konkrétnemu človeku - klétos dal svoje poverenie, aby to potom na základe duchovnej skúsenosti a poznania uskutočnil, a aby tiež zvestoval iným ľuďom Božie vyhlásenia. Množstvo vyhlásení je v rôznych podobách známych z Biblie, ako napríklad zjavenia, videnia, vychvátenia a prej...

Tabuľka: Kľúčové aspekty Božieho povolania

tags: #koho #boh #povolava