História kostola v Košickej Belej

Košická Belá je obec s bohatou históriou, ktorej súčasťou je aj pozoruhodná história miestneho kostola. Obec vznikla na území nazývanom Čierny les, ktorý v 13. storočí patril kráľovi. Roku 1282 daroval kráľ Ladislav IV. komesovi Jakubovi, za jeho verné služby, neosídlený les ležiaci medzi Gelnicou a Hornádom.

Zakladajúci obyvatelia Košickej Belej sa usídlili na oboch stranách rieky Belá. Košická Belá tak vznikla čiastočne na území pôvodného Čierneho lesa a čiastočne na území, ktoré prislúchalo hradu Sokoľ. O osídlenie tohto priestoru sa s najväčšou pravdepodobnosťou zaslúžilo mesto Košice.

Najstarší názov obce bol Jánova Ves (Hansdorf, villa Johannis, Janusfalwa) s kostolom zasväteným sv. Jánovi. V prvej tretine 15. storočia Košičania postavili v miestnom kostole oltár Svätej krvi a obec sa v roku 1429 spomína ako Janusfalwa alio nomine Zenthwer (Jánova Ves iným názvom Svätá Krv), a v roku 1553 ako Szentuerkepe (obraz Svätej krvi).

Donačnou listinou z roku 1440 daroval kráľ Vladislav I. Jagelovský šľachticom Jánovi a Mikulášovi z Perína zrúcaný hrad Sokoľ s prislúchajúcimi dedinami, a aj Košickú Belú. Niekedy po roku 1444 sa Košická Belá stala opäť majetkom mesta Košice, čo zapríčinila smrť kráľa Vladislava a priaznivé politické podmienky pre podporovateľov Jána Jiskru.

Dôležitým dokumentom je aj prameň z roku 1505, v ktorom sa zmieňuje oprava miestneho kostola, ten je označený ako ,,eclessia sancti Joannis in possessione Zenthwerfalwa“ - kostol sv. 1. kostol - je zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi.

Na mieste starého kostola, ktorý ako nevyhovujúci obec zbúrala v roku 1936, vyrástol nový kostol, ktorý v roku 1941 posvätil biskup Jozef Čársky. Je to moderná stavba podľa projektu košického staviteľa. Objekt je trojloďovoý s polkruhovým zakončením presbytéria v pokračovaní hlavnej lode.

Počas 2. svetovej vojny obyvatelia Košickej Belej realizovali stavbu nového kostola, ktorý postavili na mieste starého, asanovaného v roku 1936. Stavba nového kostola/objektu bola dokončená v roku 1941.

V roku 1912 v obci zriadili lesnú správu a r. Po vypuknutí prvej svetovej vojny väčšina mužov narukovala na front (najčastejšie bojovali na talianskom fronte). V 1. Po vzniku prvej republiky sa miestne obyvateľstvo naďalej zaoberalo najmä poľnohospodárstvom, prácou v lesoch ako aj povozníctvom.

Po roku 1945 sa pokračovalo v rozvoji obce. Elektrická energia sa zaviedla 29.08.1960. V roku 1967 bola dokončená výstavba deväťtriednej základnej školy.

Z pamiatok sa v obci zachovalo niekoľko sedliackych domov zo začiatku 20.storočia, barokovo-klasicistická budova katolíckej fary z 2. polovice 18.storočia a katolický kostol Sv.

Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Belej nad Cirochou

Obyvatelia Belej sú rímskokatolíci. Bolo však obdobie v dejinách obce, kedy jej obyvatelia patrili pod duchovnú správu protestantského pastora. Dá sa predpokladať, že už v prvej polovici 16. storočia aj Belú nad Cirochou zachvátila násilná protestantská reformácia. Dialo sa to v duchu známeho hesla: Koho je územie, toho je aj náboženstvo.

V roku 1782 bola zriadená nová farnosť Snina. Vznikla odčlenením sa od farnosti Dlhé nad Cirochou, pod ktorú doposiaľ patrila. K tejto farnosti bola pričlenená aj Belá nad Cirochou.

1. júna 1990 dekrétom číslo 768/1990 Otec biskup Mons. Alojz Tkáč zriadil novú farnosť Belá nad Cirochou odčlenením od farnosti Snina. Súčasťou novozriadenej farnosti sa stala filiálna obec Zemplínske Hámre.

Po zriadení farnosti sa dňa 14. júna 1991 začalo so stavbou farskej budovy. Novú budovu fary posvätil o rok 28. júna 1992 vtedajší generálny vikár Mons.

V kanonickej vizitácii, ktorú vykonal vo farnosti Dlhé nad Cirochou jágerský biskup Karol Eszterházi dňa 14. júna 1773 je už zmienka o tom, že v Belej nad Cirochou bola v roku 1769 postavená kaplnka s biskupským dovolením a z iniciatívy a financovania grófky Terezy Zichyovej. Okrem kaplnky v roku 1773 v Belej už stála aj zvonica.

Po výstavbe kostola v obci v roku 1912 bol z malej zvonice prenesený do kostolnej veže malý zvon. Okrem neho boli zaobstarané ešte dva zvony. Tie však vo veži neostali dlho. Boli použité na vojnové účely. V roku 1925 boli do veže kostola nainštalované dva nové zvony a od tých čias sa nachádzajú vo veži dnes už farského kostola tri zvony.

Každý z nich nesie vlastné meno. Panne Márii je zasvätený malý zvon. Stredný je zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi a veľký Božskému srdcu Ježišovmu.

Túžba veriacich v Belej nad Cirochou mať vlastný kostol sa zrealizovala až v 20. storočí. V roku 1912 tu bol postavený kostol, zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu. Veľkú zásluhu na jeho postavení má vtedajší sninský farár a dekan humenského dekanátu Andrej Lehoczky.

Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho z roku 1912 bol neogotický. Bola to jednoloďová stavba s polygonálnym presbytériom a pseudogotickou rebrovou klenbou. V roku 1923 bol kostol vymaľovaný. Túto prácu vykonal jeden z vynikajúcich maliarov tej doby Max Kurth.

V kostole boli tri neogotické oltáre: Hlavný oltár, Pravý bočný oltár Sv. rodiny a Ľavý bočný oltár Ružencovej Panny Márie.

Počas jeho pôsobenia bola z jeho iniciatívy postavená nová farská budova v Snine a nový kostol v obci Zemplínske Hámre zasvätený sv. Jozefovi, robotníkovi (1957).

Iniciátorom prestavby kostola v Belej bol vtedajší kaplán v Snine vdp. Vendelín Korínek, ktorý podnietil skupinu chlapov z Belej spolu s miestnym architektom pánom Jánom Ferkom k prebudovaniu kostola. Celá akcia sa konala bez štátneho súhlasu, a tak dôsledky nedali na seba dlho čakať.

Pán kaplán Korínek bol preložený a viacerí občania obce boli podrobení policajnému výsluchu. Bol vydaný prísny zákaz pokračovať v stavbe. Príslušníci polície cez deň strážili stavenisko, no len čo odišli nastúpilo množstvo remeselníkov a robotníkov. Stavalo sa v noci za pomoci elektrického osvetlenia.

Aj napriek mnohým prekážkam zo strany štátnych úradov bol kostol postavený v rekordnom čase - počas necelých dvoch rokov 1962-1964.

Začiatkom 70-tych rokov bola prevedená farebná maľba kostola, na ktorú prispela rodina Andreja Čižmára a jeho manželka Zuzana z USA. V 80-tych rokoch už však bola maľba kostola značne poškodená a pri obnove interiéru došlo aj k premaľovaniu kostola.

Stará farská budova - barokovo-klasická budova katolíckej fary z druhej polovice 18. storočia mala pôdorys písmena L, valbovú strechu a v miestnostiach valené klenby so segmentovými lunetami. Budova bola však v dezolátnom stave a na jej údržbu neboli prostriedky.

Nová farská budova - základný kameň posvätil Sv. Otec Ján Pavol II. v roku 1995. O rok neskôr, keď miestny farár vybavil stavebné povolenie a pomocný biskup Bernard Bober posvútil základný kameň, sa 29. 6. poštoštový úrad - v našej dedine bol až od roku 1967.

Gréckokatolícka farnosť Košice-Sever má relatívne krátku, no veľmi dynamickú históriu, ktorá je spätá s rozvojom života Gréckokatolíckej cirkvi v Košiciach a širšom regióne východného Slovenska.

Aj keď východný obrad je na území Košíc prítomný už po stáročia, samotná farnosť Košice-Sever vznikla až v roku 2020, kedy došlo k reorganizácii gréckokatolíckych farností v meste a jeho okolí.

Na konci 18. storočia boli Košice významným centrom gréckokatolíckeho študentstva, pričom mnoho študentov pochádzalo nielen zo Slovenska, ale aj z oblasti Podkarpatskej Rusi, dnešného Poľska a z rôznych kňazských rodín.

V Košiciach bol v roku 1787 zriadený vikariát Mukačevského gréckokatolíckeho biskupstva, ktorý sa stal základom dnešného Prešovského gréckokatolíckeho arcibiskupstva.

V roku 1852 bola v Košiciach zriadená samostatná farnosť. Gréckokatolíci sa na bohoslužbách stretávali v rôznych košických chrámoch, až pokým si v roku 1882 nezačali stavať vlastný chrám na Moyzesovej ulici. V roku 1950 bola Gréckokatolícka cirkev štátnou mocou zlikvidovaná a v rokoch 1950 - 1968 bol chrám v užívaní Pravoslávnej cirkvi.

Po roku 1989, počas procesu transformácie spoločnosti a náboženského života v bývalom Česko-Slovensku, došlo k veľkej obnove dovtedy jedinej gréckokatolíckej farnosti v meste Košice a postupne sa začali slúžiť sväté liturgie v rôznych častiach Košíc a okolí. Košice sa stali najväčším centrom gréckokatolíckej komunity v krajine, a tak aj vzniklo niekoľko nových farností, ktoré pokrývali sídliská a obce v širšom okolí.

Dňa 29. júna 2020, dekrétom apoštolského administrátora Košickej eparchie, vladyku Cyrila Vasiľa SJ, bola zriadená farnosť Košice-Sever s účinnosťou od 1. júla 2020. Tento krok bol súčasťou širšej reorganizácie farností v Košiciach, ktorých počet sa zvýšil na sedem, čím sa Košice stali skutočným centrom Gréckokatolíckej cirkvi v Strednej Európe.

Za prvého farára novej farnosti bol ustanovený o. Martin Mati, ktorý mal na starosti pastoráciu a rozvoj gréckokatolíckej komunity v tejto oblasti. V apríli roku 2023 bol za administrátora tejto novovzniknutej farnosti vymenovaný o. Tomáš Miňo.

Dôležitým krokom bolo zriadenie Komunitno-pastoračného centra na sídlisku Podhradová, ktoré slúži nielen ako duchovný priestor, ale aj ako centrum pre komunitné a sociálne aktivity. Tento projekt sa začal realizovať v roku 2022, keď farnosť získala do dlhodobého nájmu bývalú výmenníkovú stanicu na sídlisku Podhradová, ktorá bola v dlhé roky nevyužívaná.

Rekonštrukcia trvala takmer dva roky, od februára 2023 do novembra 2024, a v novembri 2024 bolo otvorené a posvätené Komunitno-pastoračné centrum, ktorého súčasťou sa stal aj nový Chrám sv. Kristovho Vzkriesenia, ktorý bol určený arcibiskupom Cyrilom Vasiľom SJ za farský chrám farnosti Košice-Sever.

Posvätenie tohto chrámu a otvorenie komunitného centra sa uskutočnilo za účasti vladyku Cyrila Vasiľa SJ, arcibiskupa - košického eparchiálneho biskupa, ktorý tiež slávnostne vysvätil nový prestol a chrám.

Arcibiskup počas homílie zdôraznil význam tejto slávnosti, ktorá sa konala 17. novembra - v deň, ktorý symbolizuje boj za slobodu, ale v kontexte tohto dňa aj slobodu, ktorú prináša Kristus.

Komunitno-pastoračné centrum na Podhradovej dnes slúži nielen na slávenie pravidelných svätých liturgií, ale aj na rôzne komunitné aktivity. Okrem sídliska Podhradová sa sväté liturgie slúžia aj v obciach Budimír a Družstevná pri Hornáde, čím sa farnosť Košice-Sever stáva dôležitým duchovným centrom pre širokú oblasť severovýchodne od Košíc.

Farnosť Košice-Sever je príkladom dynamického rozvoja gréckokatolíckej komunity v Košiciach, ktorá sa prispôsobuje potrebám rastúceho mestského a vidieckeho spoločenstva. Zriadenie tejto farnosti v roku 2020 a následná výstavba Komunitno-pastoračného centra na sídlisku Podhradová sú významnými krokmi, ktoré posilňujú duchovný a komunitný život v tejto časti Košíc.

Farnosť sa tak aj v súčasnosti stáva miestom, kde veriaci nachádzajú duchovné zázemie, podporu a príležitosť na osobný rast vo viere.

Tabuľka: Vývoj obyvateľstva v Košickej Belej

V 19. storočí sa tu dolovala meď, od roku 1800 antimónová ruda, striebro a železo, ktoré sa spracovávalo v Košických Hámroch. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia zasiahlo Slovensko, a najmä jeho východnu čast, vysťahovalectvo (najčastejšie do USA a Kanady). Odzrkadlilo sa to aj na poklese obyvateľstva v Košickej Belej.

Pri každom z troch vodných mlynov, ktoré stáli pri potoku, bola píla - gáter na rezanie dosák. Viedenská arbitráž v roku 1938 priniesla posun maďarskej hranice, ktorá sa priblížila na dva kilometre od obce.

Na jej konci pôsobili v lesoch v blízkosti obce partizánske oddiely Petofi a Hrozný, ich úlohou bolo rušiť komunikačné spojenie Nemcov s frontom. 04.09.1944 prišli partizáni do dediny. Mesiac pred oslobodením 21.12.1944 obec obsadil početný vojenský oddiel. Prvá hliadka červenej armády sa k obci prebojovala 20.01.1945. Nemci ju odrazili paľbou, vyhodili dva mosty a ustúpili.

Prvé autobusové spojenie medzi Košickou Belou a Košicami prebehlo v novembri 1949.

Farnosť Košice-Sever je miestom, kde sa stretáva história, duchovno a komunita.

Kostol Sv. Jána Krstiteľa v Košickej Belej

Kostol bol totiž čímsi, bez čoho nemohol vtedajší život existovať. Previazanosť vtedajšieho človeka s Bohom bola v tom čase veľká, neporovnateľná s dneškom.

Ak teda existovala staršia nemestská či skôr predmestská existencia tejto lokality, existovala určite s kostolom. Jednak to dokazuje najstaršia listina zo zmienkou o Košiciach, jednak by to vyplývalo už z faktu, že sa jednalo o kráľovskú osadu.

Ostatne pozdejšie mesto Košice mohlo vzniknúť až potom, čo sa kolonisti presvedčili, že kraj, kde ich usádzajú, je už pokresťančený a civilizovaný. To bola v podstate jedna z hlavných úloh, čo v tom momente musel náš najstarší kostol zohrať, a hneď druhá najdôležitejšia spočívala v tom, že sa noví osadníci museli mať kam ísť pomodliť komunikovať s Bohom kým sa zmohli na použiteľný kostol vlastný.

Nepochybne by bolo zaujímavé vedieť, kedy najstarší Košický kostol začali stavať. Tento údaj je však v podstate nezistiteľný (rovnako ako presný údaj o jeho zániku).

Založenie kolonizačných Košíc dnes spadá do obdobia vlády kráľa Bela IV. (panoval v rokoch 1235 až 1270), medzi roky 1242 a 1249.

Kroniky však uvádzajú založenie Košíc do čias panovania kráľa Imricha (1174 až 1204), ba tie najodvážnejšie až do čias existencie kráľa Gejzu II. (1141 - 1162), čo je polovica 12. storočia.

Nenajdete v nej nič o tom, či bol onen najstarší Kostol drevenný, či kamenný, či krásny architektúrou, alebo iba taký všedný, či veľký, či malý, či to bola bazilika, alebo iba prostá konštrukčná jednoloď, čo by sa dalo od dedinského kostola skôr čakať.

Zato z údajov o kupcoch, predajcoch a košickom farárovi (a to nás hlavne zaujíma, aj keď je to v listine podružná informácia) sa toho dočítame viac. Boli to v prvom rade síce možno bohatí, v podstate však prostí a neurodzení ľudia. Farár bol proste Gregor a jeho syn, jeden z predajcov pozemku, iba Šimon. Nemali ani len priezviská.

Zaujímavá je otázka, ako vlastne mohol mať farár syna, čiže otázka celibátu vtedajšieho košického duchovného. Celibát v dobe vydania najstaršej košickej listiny platil už takmer sto rokov (ak si takto možno vysvetľovať uznesenie 2. lateránskeho koncilu z roku 1139), ale to vonkoncom neznamená, že všetci teológovia s ním súhlasili, a že ho na začiatku 13. storočia všade dodržiavali. U nás v Košiciach ho nepochybne nedodržiavali a pravdepodobne si to asi nikto príliš nevšímal. Také boli časy.

Našťastie prežívajú takéto údaje nevedome, akosi pomimo. Zem, o predaji a kúpe ktorej sa v tejto listine jedná, je tu vyznačená svojimi hranicami ale pozor: to práve nie je zem, na ktorej by spomínaný kostol (teda ten, ktorého farár Gregor má syna Šimona, čo bol jedným z predajcov popisovanej zeme) stál.

My si môžeme iba ďalšími konštrukciami domýšľať, že je to zem ležiaca na juh od vtedajšej osady Košice, natoľko dôležitej, že hoc aj prípadne nemala dosť obyvateľov (čo však nevylučujeme), mala kostol a vlastného farára.

Táto zem pravdepodobne ležala veľmi blízko dnešného stredovekého mestského historického jadra, rozhodne však nie priamo na ňom. Možno to bolo pár desiatok, možno pár stoviek metrov odtiaľ, zakladací proces však rozhodne nemohol spôsobiť odstránenie najstaršieho kostola.

Musel byť na juh od kolonizačného mestského jadra a zároveň na sever od dediny Ľubina. Tá, keďže existovala až do druhej polovice 18. storočia a je zachytená na viacerých miestnych mapách, vymedzuje južný okraj polohy oblasťou Myslavského potoka.

Dá sa to ešte viac spresniť, pretože v popísanej oblasti to nepochybne bolo viac na severnej, ako južnej strane. Poloha v mieste, kde je dnes chudobinec (najnovšie dom dôchodcov) pod námestím Osloboditeľov takejto predstave veľmi dobre vyhovuje, a vyhovuje aj viacerým ďalším predstavám a hypotézam najstarších dejín mesta. Najstarší kostol Košíc, ktoré ešte neboli mestom, lež iba dedinou, stával teda v oblasti neskoršieho špitála a chudobinca. Možno z neho ako dôkaz niekedy niečo vykopeme.

Hneď si odpovieme, že presne to nevieme, a že aj v tomto prípade sme odkázaní na prácu s hypotézami. Hneď tou prvou je predpoklad, že najstarší kostol stával južne od kolonizačnáho mesta a že jeho lokalikta sa stala prirodzeným procesom vývoja jeho predmestím.

Naisto potom vieme, že predmestie úplne zaniklo v čase budovania mestskej citadely, po roku 1671.

Najstarší košický kostol však mohol zaniknúť už skôr, a dokonca sa na to núka hneď niekoľko logických termínov. Prvý z nich by mohol byť na sklonku 14. storočia, za vlády kráľa a neskôr cisára Žigmunda Luxemburského, pri rušení starého kráľovského domu. To by sa však muselo predpokladať, že onen najstarší kostol bol jeho súčasťou. Je to síce možné, ale oveľa logickejším prípadom je, že tento kostol by stál samostatne.

V takom prípade by do úvahy pripadalo jeho zničenie Poľskými nájazdníkmi v 15. storočí. Buď v polovici storočia, za života Jána Jiskru, alebo na konci storočia, po smrti kráľa Mateja Korvína. Ktohovie, ako to v skutočnosti bolo.

Nielen vznik a existencia prvého košického kostola je zaujímavá a tajomná zároveň. Rovnako zložitý je príchod kresťanstva do tohto kraja.

Kresťanstvo priniesli do Karpatskej kotliny nepochybne už Rimania nekedy vo štvrtom storočí nášho letopočtu. Najznámejší svätec tejto éry bol svätý Martin z Tours (titul má však neskorší a odinakiaľ), pôvodne rímsky vojak z voľakedajšej Panónie, dnes západného Maďarska.

So zánikom Rímskej ríše však toto prvé kresťanstvo zaniklo tiež. Do oblasti, kde neskôr vznikli Košice, sa pravdepodobne táto vlna kresťanstva ešte nedostala. Iba ak niektoré predmety, ktoré ju pripomínali.

My Slovákom je obzvlášť dobre známe pokresťančenie, ktorého pôvodcami sme boli my. Stalo sa tak v časoch veľkomoravských, keď sme si vyprosili byzantských vierozvestcov, neskorších patrónov Európy, svätého Cyrila a Metoda.

Po smrti spomínaných vierozvestcov a vyhnaní ich žiakov však pravdepodobne zaniklo aj toto pokresťančenie, ktoré sa už asi týkalo aj oblastí dnešného východného Slovenska, bolo však zatiaľ slabé a nepevné. Maďarskí historici naviac poväčšinou neveria, že sa veľkomoravská kultúra do týchto oblastí vôbec dostala a že sa tu ujala. V tejto otázke tu zatiaľ panuje odborná nezhoda.

Nech už to bolo akokoľvek, tretia vlna kresťanstva zasiahla východné Slovensko s príchodom a hlavne usadením sa Staromaďarov v Karpatskej kotline. Ich vládca Vajk sa nechal pokrstiť misionárom z rodu českých Slavníkovcov, svätým Vojtechom. Odvtedy je nám známy ako Štefan, neskôr tiež svätý.

Ani teraz to však nemalo kresťanstvo u nás definitívne vyhraté. Po Štefanovej smrti vznikli v krajine dve pohanské povstania, ktoré bol problém potlačiť. To sa síce v šesťdesiatych rokoch 11. storočia podarilo, ale ťažkosti s prijímaním kresťanstva v tejto oblasti Karpatskej kotliny sú nepopierateľné.

Situácia u nás sa postupne znormalizovala do konca 11. storočia, keď v tomto kraji začala vznikať stabilná sieť kostolíkov postavených v románskom štýle, napríklad nám už známa bazilika v Krásnej Nad Hornádom. Po stabilizovaní sa kresťanských centier sa rozrástla v 12.

tags: #kosicka #bela #kostol