Kostol na Jarkovej v Prešove: Historický Prehľad

Prešov, mesto s bohatou históriou, sa môže pochváliť mnohými kultúrnymi a historickými pamiatkami. Medzi ne patrí aj evanjelický kostol v Jarkovej ulici. Poďme sa pozrieť na jeho históriu a vývoj.

Východnú časť mesta tvorila Slovenská ulica, západnú časť Jarková ulica. Dlhá Hlavná ulica má viac ako stovku prevažne renesančných meštianskych domov, ktoré pamätajú na časy, keď bol v 16. a 17. storočí Prešov centrom evanjelickej vzdelanosti a jedno z najvýznamnejších uhorských miest. Táto evanjelická vysoká škola mala v čase svojho vzniku ambície byť protiváhou katolíckej univerzity v Trnave. Osud jej však doprial iba niekoľko rokov.

Hlavná ulica v Prešove.

História Prešova v Skratke

Najstaršie ľudské osídlenia na území mesta sú doložené archeologickými nálezmi zo staršej doby kamennej. Územie bolo kontinuálne osídlené aj v dobe bronzovej a rímskej. Archeologický výskum na terasách Torysy odhalil keramiku z 3. až 5. stor., ktorá možno súvisí s najstaršou prítomnosťou Slovanov v Karpatskej kotline. Sídliskové nálezy a keramika dosvedčujú osídlenie od 8. do 12. storočia. Archeologické, historické a jazykovedné poznatky dosvedčujú kontinuitu osídlenia od 3. - 4. storočia. Najstarší písomný doklad o Prešove pochádza z roku 1247.

V 11. až 12. storočí sa hlavná sídelná časť nachádzala východne od Torysy, na mieste stredovekej aj terajšej Slovenskej ulice. Na ňu sa vtedy vzťahoval názov Prešov. Súčasťou sídliska bol tamojší kostol, zasvätený svätej Trojici. Uhorskí králi pri začleňovaní priľahlého územia do Uhorského kráľovstva okolo roku 1100 umiestnili vojensko - strážne skupiny juhozápadne od vtedajšieho Prešova.

V 15. a 16. storočí malo sídlisko názov v zmysle Maďarská ulica. Dvojnárodnostné slovenské a maďarské zloženie obyvateľstva Prešova spestrili nemecké rodiny koncom 12. alebo začiatkom 13. storočia. Prisťahovali sa zo Spiša a pôvodné sídlisko si vybudovali popri západnom okraji slovenského Prešova a severne od maďarského Prešova. Nemcom vyhovoval najmä tradičný miestny trh. Prvý písomný doklad o Nemcoch v Prešove pochádza z roku 1247.

Prešov sa vyvíjal ako mesto od začiatku 13. storočia, avšak mestské výsady nadobudol najmä vďaka nemeckým prisťahovalcom v roku 1299 od kráľa Ondreja III. Prešovčania nadobudli mestské výsady spoločne s mešťanmi vo Veľkom Šariši a Sabinove. V polovici 14. storočia pri západnom okraji nemeckého sídliska postavili nový kostol, zasvätený sv. Mikulášovi, ktorý sa stal farským kostolom. Mestská škola pôsobila od 14. storočia pri farskom kostole. Mestské hradby si Prešovčania budovali od 14. storočia. Stred mesta tvorilo poloelipsovité námestie obklopené radmi domov štyroch štvrtí. V strede námestia stál farský kostol a prvá mestská radnica. Na južnom okraji námestia bola Maďarská štvrť.

Základom hospodárskeho rozvoja boli remeselníci a obchodníci. Hlavným a najvýnosnejším zamestnaním meštianskych domácností bola remeselná výroba, organizovaná v početných cechoch od 15. storočia. Ojedinelou bola výroba mechanických prakov, liatie diel a zvonov. Obchod sa rozvíjal na juh smerom na Potisie a na sever do Poľska. Najvýnosnejším obchodným artiklom bolo víno vyvážané do Poľska. Od stredoveku sa tu rozvíja literárna a vedecká činnosť, výtvarné umenie, najmä maliarstvo a sochárstvo.

Od reformácie v polovici 16. storočia sa mestská škola vyvíjala ako gymnázium s vynikajúcimi učiteľmi. Od roku 1667 pôsobilo evanjelické kolégium, ktoré patrilo k najvýznamnejším školám na Slovensku do začiatku 20. storočia. Tragické následky mala účasť mesta na povstaní Imricha Thökölyho. Po dobytí mesta cisárskym vojskom museli Prešovčania vyplatiť veľkú peňažnú pokutu a zvláštny súd pod vedením generála Antona Caraffu v Prešove v roku 1687 odsúdil a dal popraviť 24 ľudí, všetko evanjelikov.

Od polovice 17. storočia sa rozvíja kníhtlačiarstvo. Veľké škody utrpelo mesto počas povstania Františka II. Rákócziho. Tisícky obyvateľov zomrelo počas morovej epidémie v rokoch 1710 - 1711 a počas cholery v roku 1831. Z hospodárskeho úpadku sa mesto postupne zotavovalo, avšak rozvoj už nenadobudol intenzitu z 15. až 1. polovice 17. storočia.

Od 19. storočia sa Prešovčania uvedomelejšie zapájali do slovenského národného politického života. V marci 1848 sa na slovenskej manifestácií za účasti Ľudovíta Štúra zúčastnilo okolo 5000 ľudí. Od polovice 19. storočia sa rozvíja bankovníctvo. Od 2. polovice 19. storočia pôsobili teologická a právnická akadémia, ktoré mali vysokoškolský charakter. V rámci maďarizačných úsilí koncom 19. storočia vylúčili uvedomelých slovenských študentov zo štúdia na evanjelickom kolégiu.

Maďarská národná rada v novembri 1918 dala na námestí popraviť 41 vojakov a civilistov, obvinených zo vzbury. V júni 1919 tu bola vyhlásená Slovenská republika rád - prvý pokus o diktatúru proletariátu. Vznikom ČSR sa Prešov stal po Košiciach najvýznamnejším hospodárskym a kultúrnym centrom východného Slovenska. Výraznejší spoločenský, hospodársky a kultúrny rozvoj nastal od polovice 20. storočia. V meste sa rozvíja odevný priemysel, textilný, strojnícky, elektrotechnický, stavebný, potravinársky, polygrafický, energetický priemysel, doprava a služby obyvateľstvu.

Evanjelický Kostol v Jarkovej Ulici

Evanjelický a. v. kostol postavili v roku 1642. Po vydaní Tolerančného patentu Jozefa II. Reformácia bola pritom rozšírená v Prešove natoľko, že protestantom patril nielen dóm, ale si postavili ešte aj ďalší kostol pre maďarsky hovoriacich veriacich, tiež na námestí.

Jarková ulica po rekonštrukcii.

Vývoj a Zmeny Kostola

V Prešove sa reformácia po nesmelom začiatku postupne rýchlo rozšírila a ku koncu 16. storočia bolo takmer celé mesto protestantské. Za takých okolností sa kostoly stali bohoslužobnými stánkami evanjelického náboženstva a boli rozdelené podľa národnosti, lepšie podľa bohoslužobného jazyka.

Na mieste dnešného gréckokatolíckeho kostola stál v tomto čase menší, tzv. špitálsky kostol (vedľa bola nemocnica). Tento kostol od r. 1540 do r. 1673 bol kostol slovenských evanjelikov. Vchod do kostola bol od Jarkovej ulice. Maďarskí evanjelici mali od r. 1565 na Slovenskej ulici malý kostol.

Terajší evanjelický kostol bol vybudovaný na mieste, kde v 15. storočí stál kostol Sv. Štefana a Ladislava. O stavbe kostola sa zachoval jediný doklad: pamätná tabuľa nad hlavným kostolným vchodom. Vybudovanie kostola trvalo 5 rokov, a to preto tak dlho, lebo v r. 1645 zúril v Prešove mor a stavbu museli na dlhší čas prerušiť. Okrem toho r. 1644 povstal Juraj Rakóczi I. Keďže stavba podľa pamätnej tabule bola dokončená dňa 15. júna 1647, deň tento pripadol na sobotu, dá sa predpokladať, že kostol bol na druhý deň, t.j. 16. júna 1647 v nedeľu odovzdaný svojmu účelu v rámci slávnostných služieb Božích.

Evanjelický kostol bol postavený v období hornouhorskej renesancie. Je to impozantná jednoloďová baroková stavba, 36 m dlhá a 12 m široká, má krásnu dúhovú klenbu, na bočných stranách rad pilierov, na ktorých spočívajú bočné chóry.

Obdobie Protireformácie

V rokoch 1673-1682, 1687-1705 a 1711-1773 mali kostol v držbe jezuiti. Pokiaľ ide o kňažské funkcie v kostole, hodno poznamenať, že jezuiti od usadenia do r. 1690 mávali tu maďarského kazateľa „concionator hungaricus“, od toho roku slovenského kazateľa „concionator slovenicus“.

Evanjelický kostol, prirodzene, kultove nevyhovoval jezuitom, preto museli ho vnútorne prispôsobiť vlastným potrebám. Ešte roku 1673 po prvom prevzatí dali postaviť nový hlavný oltár, zasvätený na počesť Panny Márie a dva vedľajšie oltáre, jeden na počesť Sv. Ignáca, patróna rádu, druhý na počesť Sv. Františka Xaverského. R. 1696 postavili v kostole oltár rádu: Altare Christi crucifixi et Dolorosae B.M. Za III. éry od roku 1711 do r. 1724 spojili kostol s kolégiom prechodom, krytou chodbou, ktorá bola r. 1867 odstránená pri prestavbe kolégia. Roku 1728 vymenili na chóre drevené zábradlie za murované, r. 1731 postavili ďalšie štyri oltáre, r. 1733 vymenili starý zvon za nový, väčší.

Napokon pod hlavným oltárom vybudovali kryptu, ktorú r. 1754 rozšírili o 52 výklenkov (skrýše). V krypte pochovali 17 jezuitov a 1 plukovníka. Vchod do krypty bol vraj z malej miestnosti pod ľavým schodišťom, zárubne ktorej sú vzácnym kamenárskym výtvorom 17. storočia. Jezuiti mali záľubu v barokovej nádhere. Z jezuitskej éry pochádzajú dosiaľ zachované rezbárske umelecké výtvory na organe (no organ je už evanjelický z r. 1787) a na organovom chóre (na zábradlí). Pri sakristii sa zachovalo drevorezbami bohato ozdobené jednosedadlové kňažské stallum a naproti štvorsedadlové kňažské stallum ozdobené štylizovanými farebnými ružami a ľaliami.

Návrat Kostola Evanjelikom

Dňa 21. júla 1773 zrušil pápež Klement XIV. jezuitský rád. Už dňa 27. októbra 1773 prevzala trojčlenná komisia od Juraja Mačala, superiora a zároveň prešovského plebána, jezuitskú rezidenciu (kolégium) a kostol ako aj všetok majetok. Kostol zatvorili a kolégium od r. Dôležitou otázkou bolo riešenie majetkoprávnych vecí zrušených rádov a kláštorov. Z majetku zrušených rádov sa utvoril tzv. študijný fond na udržovanie novozriadených škôl. Preto Jozef II. naliehal, aby sa také majetky odpredali a peniaze majú plynúť do spomenutého študijného fondu. Za takého stavu poveril Jozef II. r. 1783 najvyšším prípisom tunajšieho „tricesimatora“, t. j. tridsiatnika (=daňového výberčieho), Jakuba Lernera odpredať na dražbe bývalý jezuitský kostol a rezidenciu (kolégium).

Evanjelici oboch zborov ponúkli, a pre istotu podali aj písomne ponuku dňa 24. Mesto Prešov robilo si nárok na kostol z dôvodu, že ho r. 1642 vskutku dalo vybudovať. Po kúpe chceli ho použiť na sklad vojenských zbraní. Kvôli historickej pravde hodno poznamenať, že priaznivé riešenie kostolnej otázky našlo porozumenie u cisára Jozefa II. Za svojej prvej návštevy 7.-9. júna 1770 v Prešove (ešte ako následník trónu) si pozrel starý kostol a školu. Za svojej druhej návštevy v júli 1783 prijal na audencii predstaviteľov evanjelickej cirkvi, ktorí mu predostreli prosbopis a ponúkali ešte ďalších 1000,- zlatých za kostol a školu. Jozef II. si pozrel kosol a kolégium a prisľúbil vyhovieť žiadosti. Dňa 24. augusta 1784 bolo konečne rozhodnuté odovzdať evanjelikom kostol a kolégium, ak zaplatia 6000,- zlatých. Tak urobili 24. novembra 1784.

Po odstránení menších prekážok a po podpísaní zmluvy dňa 24. novembra 1784 prevzali cirkevní predstavení formálne kostol a kolégium, slávnostne sa tak stalo 25. Kvôli historickej pravde treba konštatovať, že na akte odovzdania sa zúčastnilo spontánne celé obyvateľstvo a nedošlo k nijakým rušivým momentom, naopak udalosť našla srdečnú odozvu. Kostol a kolégium sa dostali po 73 rokoch právoplatne do rúk pôvodných majiteľov - evanjelikov. Teraz bolo treba kostol opraviť a upraviť. Vnútorné zariadenie prevzalo mesto.

V tej súvislosti spomenieme autentickú správu o presťahovaní kostolného zariadenia, ako ju zaznamenal v Kronike žehnianskeho zboru vo svojich spomienkach priamy účastník sťahovania. Bol ním Andrej Csorba, niekdajší žehniansky farár, ktorý sa v tomto období vzdelával na tunajšej predmestskej škole. Csorba píše, že roku 1785 pred svätodušnými sviatkami spolu s ostatnými žiakmi pomáhali prenášať organ, oltár, obrazy … z predmestského kostola do prinavráteného kostola. Okrem toho žiaci nižších a vyšších tried mali určené ďalšie práce. Dňa 8. Na záver hodno odcitovať slová Samuela Nicolaia, ktoré povedal pri prvých službách Božích po prinavrátení kostola dňa 15. mája 1785.

Deň 15. mája 1785 ostane pamätným dňom prešovského evanjelictva. V ten deň po vyriešení celej kúpnopredajnej procedúry a po zadovážení potrebného kostolného zariadenia konali sa po 74 rokoch v späťzískanom, staronovom kostole prvé služby Božie.

Obnova a Rekonštrukcie Kostola

Prvé služby Božie v prinavrátenom kostole sa konali v prvú slávnosť svätodušnú dňa 15. mája 1785. A je zaujímavé, že presne v ten deň pred 138 rokmi r. Zachovali sa dva vzácne tlačené dokumenty: Nemecké piesne spievané spevokolom; Slovenská slávnostná kázeň, ktorú povedal miestny farár slovenského zboru Samuel Nicolai. Slávnostným kazateľom na nemeckých bohoslužbách Božích bol Eliáš Hellner, miestny farár nemeckého zboru, na slovenských službách Božích Samuel Nicolai.

Po radostnom roku 1785, 5. júl 1788 je čiernym dňom v dejinách prešovských evanjelikov. V ten deň ráno vypukol oheň v minoritskom kláštore (na mieste stojí niekdajšia gr. kat. teraz pravoslavná rezidencia), oheň sa rýchlo šíril a čoskoro stál stred mesta v plameňoch. Zhorel kláštor i kostol, zhoreli domy na hlavnej ulici, farský kostol s vežou, zhorela strecha evanjelického kostola a kolégia. Aby sa v budúcnosti tomu predišlo, dohodli sa po požiari obidva zbory dňa 23. 3. 1793, že v budúcnosti na spoločných výdavkoch bude participovať nemecký zbor 2/3, slovenský zbor 1/3.

Vo svätodušnú nedeľu, dňa 7. O nemeckých bohoslužbách Božích sa zachoval vytlačený exemplár: Jubelgesänge, am ersten heligen Pfingstfeiertage als am 50 jährigen Kirchweihfeste in der Kirche der evangelisch-deutschen Gemeinde gesungen, zu Eperies, im Jahre 1835. (Slávnostné spevy spievané v prvý svätodušný sviatok na 50. výročí posviacky chrámu v evanjelickom nemeckom zbore v Prešove v roku 1835.) Priebeh slovenských služieb Božích zachytil v obšírnom zápise v Knihe cirkevní vtedajší farár Emerich Felix. Kázal na text Moj. 28, v. 20-22.

Slávnosť storočnice prinavrátenia kostola a kolégia mala široký program. V rámci slávnosti od 1. do 8. septembra 1885 sa konali: slávnosť začatia školského roku (tiež jubilejná), zasadnutie patronátu Kolégia, profesorov Potiského dištriktu a dištrik...

V r. 1964 boli zakúpené nové lavice z červeného smreka do chrámovej lode, v hodnote Kčs 170 000,-. V roku 1973 boli zhotovené lavice (tiež z červeného smreka) na chóry, drevom boli obložené steny chórov, ako aj steny oltárneho priestoru do výšky starého obloženia stien chrámovej lode, zhotovené boli nové dubové schody na chór v ľavej strane chrámu, všetko v hodnote do Kčs 160 000,-. V júni - auguste r. 1980 vymaľované bolo vnútro chrámu. Na žiadosť zboru bola obnovená stará maľba s vypustením niektorých prvkov - tónovaní, čím vynikla plastika najmä na klenbe kostola. Pri maľbe chrámu a reštaurovaní jednotlivých čiastok jeho interiéru, vyčistené boli všetky mosadzné svetlá, lampy, lustre, ktoré brigádnicky urobili majstri z radov členov zboru a mládež. Dvere na sakristii boli rekonštruované, staré-pôvodné uložené v priestorovom zátiší pod schodami na pravej strane chórovej.

S generálnou opravou kostola v r. 1979-1982 súviselo aj reštaurovanie okien - sklenených segmentov, ktoré boli v množstve (najmä na pravej strane) povybíjané a od rokov sádrou a inak zaliepané. V sklárňach v Zlatne-Utekáči pri Lúčenci podarilo sa r. 1979 vyrobiť požadované častice a okná v lete 1980 opraviť. V r. 1981 pristúpilo sa k rekonštrukcii hlavného portála chrámu, ktorú previedli Umelecké remeslá z Bratislavy. Nakoľko je kostol kultúrnou pamiatkou (v centre mesta-historickej časti) prvej triedy, žiadal zbor na opravu kostola finančnú pomoc od štátnej správy. Financovanie portála bola vlastne touto pomocou, či príspevkom. V prvej polovici roka 1982 došlo v pokračovaní ku rekonštrukcii bočného portála, ktorý zhotovili Štátne reštaurátorské ateliéry z Bratislavy v hodnote Kčs 130 000,-. Fasáda kostola bola opravená už v r. 1968, v roku 1982 došlo k novej oprave fasády, ktoré práce prevádzal podnik Stavba z Prešova.

Stará farská budova na Jarkovej ul. bola odpredaná a získané finančné prostriedky boli vložené do opravy budovy na Svätoplukovej ul, ktorá bola poškodená bombardovaním za II. svetovej vojny. V roku 1974 bola farská budova zvonku generálne zrenovovaná. Opravu previedli Št. majetky z Chmin. Novej Vsi v cene Kčs 225 000,-. Na poschodí bola zriadená veľká zborová sieň, v samostatných priestoroch bola uložená a skatalogizovaná veľká knižnica, tiež zborový archív, ako aj archív seniorálny. V tejto práci veľa sa namáhal Dezider Dzúrik, ev. farár v.v. žijúci v Prešove na odpočinku. V r. 1981 bola na prízemí zriadená malá zborová sieň pre menšiu zborovú prácu a zdokonalená bola veľká sieň, opatrená nový elektrofonickým organom.

Súčasnosť

Jednou z posledných markantných zmien v historickom jadre mesta Prešov je nepochybne nová podoba Jarkovej ulice. Donedávna bola vnímaná ako prežitok komunizmu svojou šeďou fádnych asfaltových povrchov, s neefektívne organizovaným parkovaním a nedostatočným odvodnením uličného priestoru, neustálymi poruchami inžinierskych sietí, spojenými s mnohými prekopávkami, takže samotná komunikácia sa v poslednom období ponášala skôr na tankodrom.

Materiálová skladba povrchov prísne nadväzuje na predchádzajúce úpravy v prostredí Pamiatkovej rezervácie Prešov. Tak sa na chodníky od 90-tych rokov 20. storočia v pamiatkovej rezervácii uplatňujú menšie platne porfýru, kladené formou riadkovania v zjednoducujúcom pravouhlom rastri, ktorý oživuje len striedajúca zmena farebnosti tohto prírodného materiálu a šírky jednotlivých riadkov. Na funkčnej komunikácii sa našťastie nahradili živičné povrchy, typickými kamennými dlažobnými kockami z čadiča, kladené v historických vejárových predlohách, ktoré sa tu nachádzali aj v 1. polovici 20. storočia. Obrubníky a odvodňovací kanál sú žulové.

Detaily Jarkovej ulice po rekonštrukcii.

Jarková ulica tak navonok už nie je vnímaná ako odstavná plocha automobilov a ďalšia okružná ulica v historickom jadre, ale nadobudla dokonca výraz modernej obytnej ulice mesta so zachovaním jej pôvodnej obslužnej funkcie. Nachádzajú sa tu predsa viaceré penzióny, reštaurácie a obchodné prevádzky. Prítomné sú aj obytné, administratívne budovy, dokonca aj školské a kultúrne zariadenia. Jej multifunkčné funkcie, vrátane pobytového spoločenského a obchodno-stravovacieho využitia, sa tak po obnove môžu rozvíjať oveľa dynamickejšie.

tags: #kostol #na #jarkovej #v #presove