Nižná Boca, malebná obec v srdci Slovenska, ukrýva bohatú históriu, ktorá sa prelína s osudmi jej obyvateľov a kultúrnym dedičstvom regiónu. Táto oblasť, formovaná baníckou, pastierskou a poľnohospodárskou tradíciou, si zachovala svojrázny charakter, ktorý láka návštevníkov z rôznych kútov sveta. V tomto kontexte zohráva významnú úlohu miestny kostol, ktorý je nielen duchovným centrom, ale aj dôležitým svedkom minulosti.
Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1285. V tomto období bola dolina osídľovaná nemeckými prisťahovalcami zo Saska, ktorí sa venovali hlavne ťažbe zlata, striebra, železa a medi. Postupne ťažba klesala až do roku 1860, keď bola úplne zastavená. V čase valašskej kolonizácie, keď zanikla banícka činnosť, obyvatelia obce sa preorientovali na chov dobytka, oviec, súkenníctvo a prácu v lesoch. Obyvatelia sa tiež venovali spracovaniu ovčej vlny.
V roku 1926 vznikla z dolnej časti Kráľovskej a Svätojánskej Boce Nižná Boca a z horných častí obidvoch obcí Vyšná Boca. V tomto období sa obyvateľstvo obce zaoberalo hlavne chovom dobytka a oviec. Zvláštnosťou, ba až raritou je skutočnosť, že obyvatelia mali dobytok ustajnený a aj zazimovaný priamo na lúkach a nie pri svojich obydliach. Dodnes môžeme vidieť v celej doline roztrúsených niekoľko týchto lúčnych maštalí. Časť Nižnej Boce je vyhlásená za Chránenú pamiatkovú zónu ľudovej architektúry.
Je známe, že už v roku 1540 existoval bocký evanjelický zbor. Roku 1844 bol v obci postavený evanjelický kostol bez veže, ktorá bola dostavaná až v roku 1939. V obci bola zriadená ľudová evanjelická škola v roku 1632 a nepretržite fungovala až do roku 1972. Z 18. a 19. storočia sa zachovali banícke zrubové domy s priechodným pitvorom a valbovou šindľovou strechou.
Pri Vyšnej Boci úradníci zapísali, že Kráľovská Boca je mestečkom, ktorého obyvatelia dolujú zlato v priľahlých vrchoch, avšak počet obyvateľov a domov spočítali s domami a obyvateľmi Nižnej Boce, v oboch jestvovalo 231 domov, v ktorých žilo 1174 dospelých obyvateľov, 1119 evanjelikov a 55 rímskokatolíkov. Mestečko Kráľovská Boca malo 30 domov, v ktorých žilo toľko meštiansky domácností. Komora dala postaviť v Kráľovskej Boci kostol pre zväčša nemecké osadenstvo, obce, ktorá bola samostatnou obcou. Pri kostole stála aj škola, o ktorej jestvujú priame doklady už z tohto obdobia.
V r. 1785 si evanjelici vo Vyšnej Boci vybudovali tolerančný kostol, postavený v duchu klasicistického architektonického výrazu. Ide o jeden z najautentickejšie zachovaných artikulárnych chrámov vôbec. V rokoch 1819 - 1825 pristavali ku kostolu mohutnú vežu s výrazným cibuľovým ukončením. V polovici 20. storočia značne necitlivo osadili hodiny do ozvučných otvorov na poschodí veže.
V nedeľu 6.októbra 2024 o 14.00 hod sa rozozvučali zvony chrámu Božieho v Nižnej Boci, aby oznámili začiatok slávnostných služieb Božích pri príležitosti 180. výročia pamiatky jeho posvätenia. V úvode služieb Božích privítala domáca sestra farárka Viera Mosná všetkých prítomných. Pozvanie do kostola v Nižnej Boci, filiálky CZ ECAV Kráľova Lehota prijal dôstojný brat biskup VD ECAV Peter Mihoč, vznešená sestra seniorka LOS ECAV Katarína Hudáková a brat Peter Taját, zborový farár CZ Liptovský Ján.
Spestrením služieb Božích bol krátky program detí, ktoré vystúpili s pásmom básní a zaspievali pieseň Toto je deň, ktorý dal nám Pán. Po nich sa nám prihovoril brat biskup. Základom jeho kázne boli verše zo Žalmu 84. Svoju zvesť adresoval predovšetkým tým, ktorí sa ako malé stádočko pravidelne schádzajú do chrámu Božieho v Nižnej Boci, ale aj tým, ktorí sem prichádzajú na Vianočné sviatky, ako do svojho rodného hniezda, kde majú svoj duchovný domov. Vyjadril radosť aj z našich najmladších, z detí, ktoré sú nádejou pre budúcnosť cirkevného zboru.
Krátky pohľad do histórie života evanjelikov na Bociach, ich túžbu po vlastnom chráme, ktorá napokon vyvrcholila stavbou a posvätením chrámu Božieho v Nižnej Boci 29.9. 1844, nám priblížila sestra zborová presbyterka Marcela Herichová. Prítomným v chráme Božom sa prihovorili aj sestra novozvolená seniorka nášho seniorátu Katarína Hudáková, ktorá povzbudila domácich viery ku horlivému vyznávaniu Pána a pravidelnej návštevnosti chrámu Božieho. Brat farár z CZ Liptovský Ján Peter Taját vo svojom príhovore s úsmevom poznamenal, že sa na Nižnej Boci cíti ako doma, nakoľko Nižná Boca, v minulosti Svätojánska Boca patrila pod šľachtický rod Szentiványovcov z Liptovského Jána.
Vzácnych hostí a všetkých prítomných v chráme privítala aj starostka obce Nižná Boca Mgr. Silvia Skusilová. Vo svojom príhovore spomenula viaceré opravy, ktoré sa realizovali za ostatný čas za účelom zlepšenia stavebno -technického stavu chrámu. Vo svojej reči potom zborová farárka poďakovala bratovi biskupovi za zvesť Božieho slova a sestre seniorke a bratovi farárovi za ich príhovory. Vyjadrila vďaku všetkým, ktorí sa v súčasnosti starajú o čistotu chrámu a jeho okolia. Okrem pravidelnej údržby nám pri príprave tejto slávnosti vystala potreba rekonštrukcie schodov do kostola. Sestra farárka poďakovala tým, ktorí sa o opravu schodov zaslúžili. Vďaka patrí hlavne Ing. arch. Igorovi Karkošiakovi, ktorý vypracoval bez nároku na odmenu projektovú dokumentáciu a komunikoval s KPÚ, aby mohli byť všetky práce zrealizované. V závere svojej reči poďakovala za výbornú spoluprácu s vedením Obce Nižná Boca.
Už sa stalo tradíciou, že v poslednú júlovú sobotu bývajú v kostole na Nižnej Boci organové koncerty. Naším stálym účinkujúcim na nich sa stal Mgr. Metod Rakár. Spolu s huslistom Martinom Socháňom mali niekoľko hudobných vstupov a svojou hrou sprevádzali aj celé slávnostné služby Božie. Patrí im za to veľká vďaka. Po záverečnej liturgii a udelení Áronovského požehnania bratom biskupom sme všetci spoločne zaspievali našu evanjelickú hymnu Hrad prepevný.
Pohladení na duši slovom Božím, spoločne zaspievanými piesňami a nádhernou organovou hrou v spojení s husľami, sme vychádzali z chrámu Božieho. Pred ním nás už aj s napečenými koláčikmi čakali milé spolusestry. Ďakujeme Pánu Bohu za horlivosť viery našich predkov, ktorí chrám v Nižnej Boci postavili nielen pre seba, ale aj pre ďalšie generácie evanjelikov žijúcich tu, alebo občasne prichádzajúcich do svojho rodného hniezda. Ďakujeme všetkým, ktorí sa o chrám starajú dnes a prosia Pána Boha v modlitbách, aby aj ich deti a vnúčatá mali vo svojich srdciach túžbu po chráme a dokázali o ňom vyznať : „ Lebo lepší je deň v Tvojich sieňach ako inde tisíc.“
Vyniká principiálne jednoduchým interiérom. Priestranný sálový priestor s veľkou trojstrannou drevenou emporou ohromuje svojou veľkoleposťou, netradičnou pre protestantské vidiecke prostredie. Z výtvarného hľadiska zaujme predovšetkým drevený doskový strop s hviezdnou oblohou, kvetinovými girlandami a ústredným kruhovým medailónom s postavou anjela. Dekoratívnosť empory umocňuje bohato maľovaný parapet, kde okrem florálnych motívov v centrálnej časti dominujú figurálne výjavy sv. Trojice s anjelským chórom s hudobnými nástrojmi, Obetovanie v chráme a symboly štyroch evanjelistov. Celkovú koncepciu výtvarne atypicky riešeného kostola podčiarkuje bohato dekorovaný a intaktne zachovaný mobiliár - kazateľnicový oltár, krstiteľnica a bohato zdobené kostolné patronátne lavice.
Nižná Boca
Zvýšená vlhkosť deštruovala múry, omietky a podlahy, narušovala statiku kostola vrátane empory a ohrozovala vzácny mobiliár. Prvou fázou komplexnej obnovy pamiatky preto bola sanácia vlhkosti a statiky vrátane stabilizácie podložia stavby. Nasledovala rekonštrukcia stavebných konštrukcií: podlahy, unikátneho hambálkového krovu s centrálnym vešadlom, strechy vrátane cibule veže. Pri obnove remeselných prvkov sa v maximálnej miere použil pôvodný materiál, ako napríklad zvyšky pieskovcovej dlažby. Pôvodné vstupné dvere boli zrepasované a poškodené okenné prvky doplnené podľa originálov. Vežové hodiny dostali nový stroj a obnovili sa ich ciferníky. Nasledovala obnova fasád a náročné reštaurovanie výtvarných prvkov interiéru a mobiliáru. Objav kvalitných figurálnych výjavov s ornamentálnou výzdobou a nápismi na doskách parapetu empory poukazuje na pôvod týchto dosiek z iného, staršieho dreveného chrámu.
V obci sa pravidelne konajú Služby Božie. Obec Nižná Boca si dovoľuje informovať svojich obyvateľov a návštevníkov, že počas sviatkov sa Služby Božie budú konať v Evanjelickom kostole v dňoch 24. decembra 2023 a 31. decembra 2023 o 15:45 hod. Obec Nižná Boca si dovoľuje informovať obyvateľov a návštevníkov, že Služby Božie sa budú konať v Evanjelickom kostole v nedeľu 17. apríla 2022 o 13.30 hod.
Hudobné zoskupenie MUSICA TEMPORIS a Cirkevný zbor evanjelickej cirkvi a.v. Nižná Boca vás srdečne pozývajú na hudobné popoludnie, ktoré sa uskutoční v sobotu 28. júla 2018 o 16-tej hodine v evanjelickom kostole v Nižnej Boci.
Lašské tance - Píly
Ján Lajčiak a Nižná Boca
Hlavným hrdinom je teológ, filozof, filológ a sociológ Ján Lajčiak, ktorý tu žil od februára 1906 až do svojej smrti so symbolickým dátumom. Umrel 28. októbra 1918. Človek, ktorý bral službu národu ako svoje poslanie, sa na večnosť pobral v deň, keď vznikla Československá republika a keď Slováci mohli začať písať úspešnejšiu a optimistickejšiu kapitolu svojej histórie. Ale práve tu vo Vyšnej Boci Lajčiak napísal dôležitú knihu Slovensko a kultúra, o ktorú počas jeho života nebol vôbec záujem. No dnes sa pre slovenského vzdelanca patrí mať ju vo svojej knižnici. No aj teraz sú všetky vydania vypredané, hoci digitálne je dostupná v Zlatom fonde SME.
Ján Lajčiak sa považuje za tragickú postavu slovenského panteónu. Pochádzal z Pribyliny a získal vynikajúce vzdelanie, ktoré zavŕšil dvoma doktorátmi - z teológie a z filozofie. Jeden si doniesol zo Sorbonny, druhý z univerzity v Lipsku. Jeho kariéra teda mala veľkolepý úvod, ale potom sa to všetko akosi zaseklo. Aj preto, že sa vehemente hlásil k slovenskému pôvodu, čo začiatkom 20. storočia bol v Uhorsku jasný hendikep, lebo pre štátnu moc bol automaticky podozrivou až nebezpečnou osobou. Ale ani v riedkych slovenských vzdelaneckých kruhoch nenašiel pochopenie.
Kostol Vyšná Boca
Keď v Prahe vyhlasovali vznik Československej republiky, nemal už šancu dozvedieť sa to. V tých chvíľach už blúznil vo vysokej horúčke a tušil, že sa blíži koniec. Možno myslel v tých posledných chvíľach viac na rukopis svojho životného diela a na ťažko usporených 40-tisíc korún, ktoré mali slúžiť na vydanie životného opusu. Možno ani nedúfal. Možno to už preňho ani nebolo dôležité. Práca bola vykonaná, zavŕšená. Rukopis jeho knihy Slovensko a kultúra sa až v roku 1920 dočkal prvého vydania, aj keď príliš veľký záujem vtedy nevzbudil.
Vyšná Boca je 33 kilometrov od Liptovského Mikuláša, na vlak do Kráľovej Lehoty to je pätnásť kilometrov. Dnes to nie je ďaleko, autom je tam človek hneď, no koľko asi trvala cesta Jánovi Lajčiakovi, keď sa chcel z fary vo Vyšnej Boci dostať na vlak alebo do Mikuláša za kolegami, na stretnutie s priateľmi či miestnou podnikateľskou a vzdelaneckou elitou? Nebol to romantik, Vyšná Boca sa len náhodne ocitla v Lajčiakovom pláne. Prišla ponuka, lebo na Boci bola po odchode farára prázdna fara, a žiadna iná v tom čase neprišla, no tak sa sľúbil. Pochádzal z neďalekej Pribyliny, takže hornoliptovský región mu cudzí nebol. Ale z Pribyliny veľmi mladý odišiel za štúdiam, do Banskej Bystrici, Prešova, Erlagenu, Lipska, Paríža. Po krátkej kaplánskej kariére v Budapešti, mal potom už jedinú adresu.
Dnes už na Boci človek veľa stôp po Lajčiakovi nenájde. Je tu stará opustená budova školy, kde občas zastupoval učiteľa. Fara už nestojí. Na miestnom evanjelickom kostole je pamätná tabuľa na Lajčiakovu počesť. Kostol postavili v roku 1785 ako tolerančný kostol, teda mohol už byť murovaný. Zvonka pôsobí jednoducho. Kostol je krásne farebný, na modrom strope sú hviezdičky, vraj v časoch, keď sa tu darilo ťažbe zlata, boli pozlátené.
Ešte pred pár rokmi bol kostol v kritickom stave. Rozpadal sa a zdalo sa, že jeho koniec je neodvratný. Starostka Ľubica Trégerová pred vyše desiatimi rokmi burcovala verejnosť, aby nedopustila rozpad schátraného kostola. V roku 2012 sa podarilo začať rekonštrukciu, ktorá trvá desať rokov. Kostol už má novú vežu pokrytú medeným plechom, obnovené sú krovy, vymenená strešná krytina, kostol je odvodnený, má spevnené múry, obnovené brány, nové okná… A zreštaurované sú aj drevené časti interiéru. Ale rekonštrukcia ešte dokončená nie je a miestny cirkevný zbor stále zháňa peniaze na jej zakončenie. Ľudí, ktorí sem chodia na služby Božie, je už máličko. Dvaja-traja, odhadne Juraj Tréger, manžel miestnej starostky, ktorý býva hneď vedľa kostola.
Vyšná Boca patrí do Cirkevného zboru ECAV v Kráľovej Lehote. Zborovou farárkou je teraz Viera Mosná. Zbor tvoria veriaci z Kráľovej Lehoty, Malužinej, Nižnej a Vyšnej Boce. Pani farárka hovorí, že je to spolu tak 400 duší. A kedy sa chystá slúžiť opäť na Vyšnej Boci? „Neviem povedať, kedy budú v kostole prvé služby Božie po generálnej oprave chrámu. Ešte stále nie sú dokončené reštaurátorské práce pre nedostatok finančných prostriedkov. Miestni pri zháňaní financií zdôrazňujú, že kostol bude po rekonštrukcii slúžiť na dva účely. Jednak by v ňom opäť malo „znieť Pánovo slovo potešenia, povzbudenia, nádeje a záchrany človeka hriešnika skrze vykupiteľské dielo Ježiša Krista“. Mimochodom, pani farárka hovorí, že Vyšná Boca je v tomto smere pre ňu aj misijné územie. No okrem toho miestni plánujú, že v kostole budú organizovať aj kultúrne podujatia.
Interiér kostola v Nižnej Boci
Ako sa vlastne chlapec z Pribyliny, ktorý sa rýchlo stal sirotou, dostal k prestížnemu vzdelaniu a dvom doktorátom z cudziny? Jeho nadanie si všimli učitelia, a tak ho podporovali a posúvali ďalej. Podporoval ho aj brat z malého dedičstva. Ale hlavne mal Lajčiak niečo, čo poznáme zo Štefánikovho života. So Štefánikom sa aj priatelili, keď bol Lajčiak v Paríži, od októbra 1904 do novembra 1095. Niečo bolo v ich osude podobné. Mimoriadne talentovaní, ambiciózni, sebavedomí aj cieľavedomí. A obaja zomreli v podobnom čase. Ani jeden sa neoženil. Štefánik možno aj chcel, len nestihol. Predtým sa takémuto záväzku dlho bránil, lebo ctiteliek bolo priveľa. Lajčiak sa veľmi chcel oženiť. Písal jej z Paríža a isto sa s doktorátom ponáhľal aj preto, aby jeho milá nemusela veľa čakať. Legenda hovorí, že Ľudmilka čakala aj so svadobnými perinami Lajčiaka na stanici v Liptovskom Hrádku, ale keď ho videla prichádzať na drabináku, zvrtla sa a vrátila sa k rodičom do Vavrišova. Mala asi vyššie ambície ako byť pani farárovou na Boci.
Tridsaťročný mladý muž s dvoma doktorskými titulmi vo vrecku nedostal po návrate z Paríža žiadne atraktívne ponuky. Možno boli dobre známe aj Lajčiakove hendikepy. Vedec Ladislav Kováč napísal: „Lajčiak sa za kňaza nehodil. Spieval slabým hlasom, falošne. Vďaka svojej skvelej jazykovej výbave Lajčiak hodlal preložiť do slovenčiny nielen Žalmy, ale aj všetky štyri evanjeliá, aby už slovenskí evanjelici nepoužívali českú Kralickú bibliu. No s touto myšlienkou prišiel priskoro (stalo sa to až v tridsiatych rokoch). Aj svojím záujmom o proroka Ezechiela vzbudzoval isté podozrenia.
V úvode štúdie o Ezechielovi Lajčiak píše: „Ezechiel je, môžeme povedať, jedna z najzaujímavejších osobností celého Starého zákona. Je milý, sympatický i vtedy, keď sa zdá byť extravagantný. Jest niečo enigmatického (záhadného) a mystického v jeho osobe, čo sa nepodarí snáď nikdy dostatočne rozlúštiť. Žil v najkritickejšej dobe celej histórie národa izraelského, v dobe, ktorá vyžadovala muža ozbrojeného všetkými vlastnosťami potrebnými k premoženiu ťažkostí, ktoré okolnosti historické postavili pred neho. Dá sa z toho vytušiť, prečo mal Ján Lajčiak takú vášeň práve pre záhadného Ezechiela?
Vyšná Boca je dnes vymierajúca obec. Do kostola na služby Božie chodilo pred rekonštrukciou kostola pár ľudí, spočítať ich sa často dalo na prstoch jednej ruky. Preto členovia cirkevného zboru so sídlom v Kráľovej Lehote neboli veľmi naklonení myšlienke opravovať kostol na Boci, do ktorého už takmer nikto nechodí. Veď ten kostol na Boci bude možno čoskoro iba kultúrnou pamiatkou, kam občas prídu turisti, alebo sa tu budú konať kultúrne podujatia. No aj miestni už zaregistrovali, že občas sem prídu jednotlivci či skupinky, ktorým nejde ani tak o architektúru miestneho kostola či obnovenú štôlňu. Chcú vidieť, kde žil a kázal Ján Lajčiak. Miesto, kde vznikla dôležitá kniha.
Bocania neradi počúvajú, keď sa o Lajčiakovom pôsobisku píše ako o zapadnutej diere, ktorá zničila jeho talent a privodila jeho predčasnú smrť. Boca predsa vznikla ako banícka obec. V baníckej obci bolo vždy treba aj dobré mozgy, technické talenty a šikovných remeselníkov, tesárov, kolárov, debnárov, stolárov. Hoci keď prišiel na Bocu Ján Lajčiak, bane boli minulosťou a miestni sa živili najmä predajom dobytka či remeslom.
Je pravda, že keď Ján Lajčiak prišiel v roku 1906 na Bocu, mal ambície byť súčasťou života slovenskej intelektuálnej elity. Hodlal sa zapájať do polemík, provokovať tradičné národné kruhy a nastoľovať nové odvážne vízie. Kritický pohľad do vlastných kruhov sa v tom čase - bolo to obdobie naozaj tvrdej maďarizácie - javil ako nebezpečný, možno až odpudzujúci. Treba držať pospolu, podporovať sa a nie prinášať liberálne či západoeurópske myslenie! Láska k svojeti sa nemá prejavovať takouto zdrvujúcou kritikou, rozhodlo martinské centrum.
Studenú sprchu dostal v roku 1908 aj za svoj článok v Cirkevných listoch od Jána Kvačalu. Miestnym teologickým kapacitám sa zdal ako príliš veľký liberál. A vznikla obava, že v tomto duchu by viedol aj nový teologický časopis. Vyšná Boca je už dnes skôr dovolenkovou destináciou. Anton Baláž vo svojej knihe o Jánovi Lajčiakovi píše: „Tento Kvačalov zlomyseľný výpad zrejme zásadne ovplyvnil Lajčiakovo rozhodnutie, aby sa stiahol zo slovenského duchovného života. Nebola to teda drsná liptovská príroda, ktorá ho priviedla k tomuto kroku. Lajčiak zrejme pochopil, že nemá význam viesť žurnalistické boje. Je to zbytočne vynaložená energia.
Napísal aj toto: „Viete, čo je Boca? Ďalej píše, že obec je vlastne len banská kolónia a dva kostoly sú vzdialené od seba tri kilometre, čo je pre kňaza slabej telesnej sústavy veľká skúška. Osuský píše, že cirkev je tisícdvestodušová a na všetkých troch Bociach záprahu niet a kňaz sa v metrových závejoch hrúži od októbra do marca a fara je po okná zapadnutá. A už len dodáva, že „tu človek musel stratiť duševnú rovnováhu“. Ukážka z prvého vydania Lajčiakovej knihy Slovensko a kultúra.
Veľa vecí možno len domýšľať. Našiel aj list, v ktorom Lajčiak jasne formuluje ešte v Paríži svoj program. Nechce ostať v cudzine, lebo „ťažko by mu bolo národ svoj utrápený opustiť“. Vyhlasuje, že chce byť slovenským kňazom, časom by možno prijal aj nejakú katedru, ale rozhodne chce byť aktívny pri dvíhaní zaostalého slovenského ľudu. Anton Baláž nesúhlasí s profesorom Osuským v tom, že by Boca bola začiatkom 20. storočia takým hrozným miestom. Lebo už začiatkom 20. storočia sa Boca v lete stávala cieľom výletov na Ďumbier, na faru prichádzali Lajčiakovi priatelia z Budapešti aj kňazi z liptovského seniorátu. Oponuje aj tvrdeniu, že Lajčiak tu vo veľkom handloval s dobytkom, aby zarobil. Ale našiel veľa dôkazov, že Lajčiak zarábal na predaji medu a bryndze. Zarobené peniaze šetril na vydanie svojej knihy. Vedel, že mu ju nikto nevydá.
Ale podstatné je iné: roky na Boci Lajčiak nepremárnil. Obnova kostola je už pred zavŕšením. Asi si to tak vyhodnotil, že ak chce byť prorokom svojho národa, musí byť ako Ezechiel, o ktorom s obdivom napísal: „Je tedy niečo providenciálneho v jeho osobe. Je celkom možné, že keby bol Lajčiak kdesi na univerzitnej katedre, možno by pri svojej komplikovanej povahe musel viesť veľa rozličných súbojov, lebo na takých katedrách vždy bolo veľa intríg, podozrievavosti, podrazov. Ak by bol na lukratívnej fare v nejakom kultúrnom centre, znamenalo by to, že nestačí v nedeľu kázať a odbavovať krsty, kary, svadby. Pre učenca s veľkými ambíciami by to bola reťaz rozptyľujúcich udalostí. Lajčiak rýchlo pochopil, že ho čaká čosi ako sólo jazda. V duchu darwinizmu, ktorý aplikoval aj na kultúru, vedel, že sa kultúra udržuje a vyvíja zásluhou ideí. Tie slúžia mase, ale masa ich netvorí. Tvoria ich indivíduá. A čím viac ideí, tým živšia a rýchlejšia je kultúrna dynamika.
Vedec Ladislav Kováč je presvedčený, že osobnosť Jána Lajčiaka sa možno raz stane na Slovensku novým dominujúcim symbolom. A má dokonca aj takýto sen: „Keď sa Slovenská akadémia vied pretransformuje na univerzitu, ponesie meno Jána Lajčiaka. Kult, ktorý sa začal okolo Jána Lajčiaka budovať, tu už dobre vidno. A do Boce sa bude čoraz viac putovať nielen kvôli banským dielam, obnovenému kostolu, ale aj kvôli tomu, že tu žil a písal Ján Lajčiak.