Panoramatický pohľad na Kodaň z ktorejkoľvek vyhliadky napovie, že i keď prívlastkom “stovežatá“ sa pri Kodani oháňať netreba, niekoľko zaujímavých veží predsa len upúta pozornosť a ich príbeh stojí za spoznanie. Sú to stavby pre krajinu typické, ale veľmi rýchlo ich prestanete vnímať inak, ako súčasť krajiny. Staré či nové, všetky vyzerajú ako striktne kánonizované, s typickou vežou so stupňovitým štítom.
Počasie v Dánsku je kapitola sama o sebe. Prší či sneží tu každý druhý deň a je tu dosť veterno. Nedalo sa spoľahnúť ani na to, že sme Kodaň navštívili v júni. Počasie bolo nevyspytateľné. Keď začalo pršať, nastalo veľké prekvapenie. Nikto totiž nevytiahol dáždniky. Každý sa len ukryl pod najbližší strom či pergolu a počkal, kým dážď skončí. Ten zvyčajne trval len chvíľku a po ňom už opäť svietilo slnko.
Frederikskirke alebo Mramorový kostol
Kupola Frederikskirke alebo Mramorového kostola zaujme na prvý pohľad svojím netypickým tvarom a ak sa vám zdá povedomá, nemýlite sa. Architekti sa pri jej stavbe skutočne inšpirovali tou Michelangelovou na bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Názov dostal podľa Frederika V., ktorý stavbu v kodanskej štvrti Frederiksstaden v roku 1749 začal. Stavba pompézneho chrámu bola zverená kráľovskému staviteľovi Nicolaiovi Eigtvedovi.
Frederikskirke
Po smrti Frederika V. na trón nastúpil Christian VII., ktorý však de facto, kvôli vážnej duševnej poruche, nevládol. Krajinu spravoval tajný kabinetný minister Johann Fridrich Struensee, kráľov osobný lekár. Zastupoval ho komplexne, i v osobnom živote, kvôli čomu bol nakoniec popravený. Počas dvoch rokov prijal niekoľko dôležitých reforiem, jednou z nich bolo i zastavenie megalomanskej stavby kvôli zhoršujúcej sa finančnej situácii v krajine. Viac ako 100 rokov zdobila centrum ako malebná zrúcanina.
Práce boli obnovené v roku 1874, keď ruinu odkúpil finančný magnát C. F. Na projektoch sa v priebehu 140 ročnej stavebnej anabázy okrem Eigtveda podieľalo niekoľko významných európskych architektov, ako Lauritz de Thurah, Nicolas Henri Jardin, či Ferdinand Meldahl, ktorý ju dokončil. Projekty sa prerábali viackrát, pôvodný princíp bol zachovaný, i keď kupola bola postupne znížená na 30 metrov.
Kostol je postavený na kruhovom pôdoryse. Dominantou priečelia je masívny portikus spočívajúci na štyroch hladkých stĺpoch s korintskými hlavicami. Nápis na architráve vo voľnom preklade hovorí : Slová pána sú večné … Centrálna stavba je po celom obvode ukončená balustrádou zdobenou sochami významných dánskych duchovných pastorov.
Pri prehliadke kostola upúta kontrast medzi rokokovou výzdobou fasád a prísne funkčným, pomerne asketickým zariadením interiéru, typickým pre luteránske kostoly. Interiér je členený do 12 polí, ktoré sú zakončené zaklenutými nikami s balustrádou. Okná nad nikami presvetľujú dominantnú kupolu, v ktorej sú vyobrazení apoštoli. Starší organ na chóre s kamennou balustrádou v severnej stene pochádza z roku 1894. Vyrobil ho Knud Olsen a vyrezávaná výzdoba s benátskymi motívmi pochádza od H. CH.
K vyhliadke nad kupolou vedie úzke kamenné schodište v dvojitom plášti kupoly. Pripadala som si ako netopier, s rastúcou výškou i rovnako hybernovaná, čo bola len príprava na klátivý náraz januárového vetra, keď som vykročila na šikmú podestu. Nemohla som sa ubrániť predstave, ako sa po nej kĺžem a nejaké pochybné zábradlie nemôže zabrániť, aby som nepokračovala i po streche kupoly. Do reality ma prebrali krehnúce prsty. S vedomím, že ak okamžite neurobím pár fotografií, tak o chvíľu nebude čím, lebo mi odmrznú, som nafotila kodanskú panorámu v ľahkom opare.
Kostol Sv. Spasiteľa (Vor Frelsers Kirke)
Kostol Sv. Spasiteľa (Vor Frelsers Kirke) sa nachádza na ostrove Amager, hneď vedľa známej kodanskej štvrte Christiania, ktorú v roku 1971 obsadila skupina mladých ľudí a prívržencov “hipies“ s rozhodnutím žiť tu v alternatívnej komunite, mimo tradičnej “meštianskej“ spoločnosti. Keď sa Christian IV. v roku 1617 rozhodol na Amageri vybudovať prístav Christianshavn, položil i základy novej obce, z čoho vyplynula potreba nového kostola.
Kostol Sv. Spasiteľa
Kostol je baroková stavba na pôdoryse gréckeho kríža. Dvanásťrebrová krížová klenba spočíva na štyroch mohutných pravouhlých tehlových pilieroch. Polia klenby zdobia štukové heraldické znaky a monogramy Christiana V. Vyhotovil ich Christian Nergens. Najcennejšími kusmi mobiliára sú drevený vyrezávaný jednomanuálový organ z roku 1698, ktorý kostolu daroval Christian V. Oltár je dielom švédskeho architekta Nicodemusa Tessina z roku 1720. Centrálne súsošie zobrazuje scénu z Gecemanskej záhrady, po stranách sú sochy Piety a Spravodlivosti. Spoza architrávu oltár rozjasňuje zlatá svätožiara.
Keď bol kostol v roku 1696 vysvätený, chýbala mu ešte dôležitá súčasť - veža. Dnes už nikto nevie, aké pohnútky viedli Christiana V. k tomu, že Havena z prác na veži v polovici odvolal, pravdepodobné je, že ho projekt Lauritza de Thurah očaril natoľko, že ho nechal stavbu dokončiť.
Veža je zložená zo 4 odlišných segmentov. Spodný, so západným portálom kostola, je súčasťou hlavnej lode. Druhý tehlový segment je zakončený rímsou, na ktorej boli umiestnené bronzové sochy štyroch evanjelistov, vyrobené J. F. Hannelem. Na tehlovú časť, ktorá pochádza z pôvodného Havenovho projektu, postavil Thurah svoju vežu. Jej spodnú časť tvorí osemboký hranol s vnútorným schodišťom zakončený ochodzou. Z ochodze je vyhliadka na mesto pre slabšie povahy.
Projekt na unikátnu vežu skrsol Thurahovi ešte v mladosti, keď cestoval po Taliansku. Tu mu učarovala strecha univerzitnej kaplnky Sant’Ivo alla Sapienza, postavená Francescom Borrominim, ktorá je i dnes považovaná za majstrovské dielo talianskeho baroka. Borrominiho pieskovcová veža pripomína Babylonskú, Thurah kodanskú potiahol do výšky, ako stavebný materiál použil dubové drevo a medený plech a jeho veža pripomína minaret.
Veža evanjelického kostola Revúca – výhľad, ktorý spája históriu a krajinu
Pretrvávajúci mýtus, ktorý robí vežu ešte atraktívnejšou, hovorí, že architekt si skutočnosť, že schodisko umiestnil na vonkajšiu stranu veže, všimol, až keď bola dokončená a spáchal samovraždu skokom z najvyššej časti schodiska. Túto “báchorku“ som si osvojila i ja a nikdy neodolám pokušeniu povedať ju skupinám, ktoré príležitostne Kodaňou sprevádzam. Myslím, že sa ešte nestalo, aby mi na tých pár okamihov, kým pridám záver, niekto neuveril. Málokto sa vtedy zamyslí, či bolo možné, aby staviteľ takú fatálnu chybu zbadal až na dokončenej stavbe.
Kostol Alexandra Nevského
Neďaleko Frederikskirke, ako súčasť zástavby v ulici Bredgade, sa nachádza pravoslávny kostol Alexandra Nevského. História kostola sa začala odvíjať sobášnym spojenectvom Christiana IX., ktorého prezývali “svokor Európy“, s ruským cárskym dvorom. Kostol bol postavený v rokoch 1881 - 83, na podnet princeznej Dagmar. Autorom projektu bol ruský architekt David Ivanovič Grimm, ktorý pôsobil ako profesor na Akadémii umení v Sankt Peterburgu.
Kostol Alexandra Nevského
Dominantou kostola je trojvežový štít v štýle bohatej ruskej tradície. Veže sú ukončené tromi pozlátenými cibuľovými kupolami. Ornamentálna výzdoba fasády bola docielená kombináciou červených a šedých tehál, dominujú jej dve okná s pieskovcovými šambránami a pieskovcový kríž. Vo výklenkoch nad oknami sú umiestnené zvony. Na stene strednej vežičky je podobizeň patróna kostola sv.
Vlastný kostol sa nachádza na poschodí. Dominuje mu bohato vyrezávaný ikonostas, strop zdobia ruské a byzantské motívy v štukovom prevedení. Princezná Dagmar bola pôvodne zasnúbená s Nikolajom, najstarším synom ruského cára Alexandra II. Ten však v roku 1865 umrel na tuberkulózu. Rusko - dánsky sobáš bol tak trochu politickou kalkuláciou, takže zmena na následníckom poste neznamenala neprekonateľný problém. V roku 1866 Dagmar uzavrela manželstvo s mladším bratom, ktorý od roku 1883 vládol ako Alexander III. Sobášom konvertovala na pravoslávnu vieru a získala meno Mária Fjodorovna. Rodina ju volala “Minie“.
Alexander III. Cárovná Mária Fjodorovna mala šesť detí. Najstarší syn Nikolaj II. Romanov bol posledným ruským cárom, ktorého s celou rodinou, vrátane ťažko chorého syna Alexeja, 17. júla 1918 v pivnici domu v Jekaterinburgu zavraždili. Aj napriek tomu, že vo februári 1917 abdikoval a “vládnutie ho vôbec nebavilo“. Mária Fjodorovna po smrti Alexandra III. pracovala pre Červený kríž a zdržiavala sa v paláci Livadia na Kryme, čo ju zachránilo pred jekaterinburským masakrom. V roku 1919 sa ju podarilo evakuovať na palube britskej vojnovej lode HMS Marlborough, ktorú poslal jej synovec, britský kráľ George VI.
Posledné roky života strávila v zámočku Hvidøre v Klampenborgu, severne od Kodane. Po celých 10 rokov, o ktoré prežila svojho syna, verila, že žije on i jeho rodina. Umrela 13.októbra 1928 a pochovaná bola v katedrále v Roskilde, kde sú pochovaní takmer všetci dánski panovníci. V roku 2005 bola, po dlhých rokovaniach medzi vládami Dánska a Ruska, uzavretá dohoda o prevoze a uložení ostatkov princeznej Dagmar do Ruska. Slávnostná ceremónia sa konala 23. septembra 2006 v katedrále v Roskilde. Rakva bola prevezená do Kodane, kde sa poslednýkrát, než bola naložená na vojnovú loď Esbern Snare, zastavila v kostole sv. Alexandra Nevského. Z kodanského prístavu ju vyprevádzali tisícky ľudí a z batérie Sixtus, v pevnosti Nyholm, boli vypálené čestné salvy. 26. septembra, v deň 140-teho výročia jej prvého príchodu do Ruska loď pristála v Sankt Peterburgu a o dva dni neskôr bola dánska princezná Dagmar, opäť ako cárovná Mária Fjodorovna, uložená vedľa manžela Alexandra III.
Kostol Najsvätejšej Trojice (Trinitatis Kirke)
Kostol Najsvätejšej Trojice (Trinitatis Kirke) je jednou zo stavieb, ktoré sa v Dánsku spájajú s menom Christiana IV., ktorý ho nechal postaviť ako univerzitný kostol. Okrem cirkevnej funkcie však mal spĺňať aj tie svetské, mali tu byť uložené kráľovské zbierky kníh a astronomické observatórium. Základy kostola boli položené v roku 1637. Projekt vypracoval Hans van Steenwinckel, dánsky architekt flámskeho pôvodu, ktorý sa do povedomia zapísal štýlom holandskej renesancie, ktorá je typická pre dánske stavby z prvej polovice 17. storočia, zviazané s osobou Christiana IV.
Kostol Najsvätejšej Trojice
Interiér kostola tvoria tri rovnako vysoké lode s osembokými stĺpmi, nesúcimi pozoruhodné pseudogotické sieťové klenby s pozlátenými profilmi. Kostol v roku 1728 vyhorel, bol však rýchlo opravený. Mobiliár pochádza z roku 1731. Tvorí ho jednoduchá empora po oboch stranách kostolných lodí, organ s barokovým priečelím, nápadne zdobený barokový oltár a kazateľnica, ktoré sú dielom rezbára Johana Friedricha Ehbischa. Cenným kusom sú i rokokové hodiny z roku 1757.
Súčasťou kostola je Rundetårn, kodanská okrúhla veža. Andersen ju vo svojej rozprávke “Kresadlo“ prirovnal k očiam velikánskeho psa, ktorý strážil zlato v truhlici. Keď som ju asi osemročná čítala, predstaviť si okrúhlu vežu sa vymykalo mojim schopnostiam. Fasáda veže je členená pilastrami a bifóriami. Pod korunnou rímsou s kovaným železným zábradlím z roku 1643 upúta pozornosť štylizovaný pseudorománsky vlys. Christian IV. nielenže sám asistoval pri plánovaní stavby, ale rád zasahoval i do práce kráľovského staviteľa.
Rundetårn bol dokončený v roku 1643 a je najstarším fungujúcim observatóriom v Európe, ktoré je v súčasnosti využívané amatérskymi astronómami a vrcholová podesta okolo neho je ďalšou kodanskou rozhľadňou. Na vrchol sa dostanete po špirálovitej plošine postavenej pre konský povoz. Pri návšteve Kodane v roku 1716 vyšiel ruský cár Peter Veľký na vežu na koni. Vstupný portál veže bol pristavaný neskôr, o čom svedčia monogramy Frederika III. a Christiana V.
Christian IV. a jeho odkaz
Christian IV. bol jedným z najpozoruhodnejších dánskych panovníkov. Na trón nastúpil ako 18 ročný a veľmi aktívne vládol plných 51 rokov. Ranonovoveké Dánsko presadzovalo neutrálnu politiku a vojen sa nezúčastňovalo už pár desaťročí. Christian IV. si na regentskej rade vynútil účasť v Kalmarskej vojne proti Švédsku, ktorú vyhral, ale bolo to jeho jediné víťazstvo. Účasťou v 30 ročnej vojne krajinu takmer finančne zruinoval a do konca života prehrával všetky bitky, do ktorých sa zapojil. Jeho panovanie poznačili veľmocenské ambície vzmáhajúceho sa Švédska s dobyvateľskými úspechmi v Pobaltí na úkor Dánska. Súčasníci ho aj napriek tomu hodnotili ako statočného a chrabrého človeka.
Christian IV. založil mestá Kristiania (Oslo), Kristiansand a Kronsberg v Nórsku, Kristianstad a Kristianopel vo Švédsku a Glückstadt v Holštajnsku. Okrem miest je s jeho menom zviazaných niekoľko stavieb, ako napríklad zámky Rosenborg a Frederiksborg, stará kodanská burza, Holmenskirke, Christianshavn. Nie je žiadnym prekvapením, že mu prischol prívlastok “kráľ staviteľ“. Obdobie jeho vlády je zdokumentované pomerne detailne vďaka aktívnej korešpondenčnej činnosti, ktorú viedol. Napriek tomu, že jeho panovanie bolo poznamenané vojenskými porážkami, ekonomickou krízou a umrel takmer úplne opustený a chudobný v milovanom Rosenborgu, je Christian IV. uctievaný ako jeden z najvýznamnejších panovníkov.