Bazilika svätého Petra, oficiálne Basilica Papale di San Pietro in Vaticano, je renesančno-baroková sakrálna stavba vo Vatikáne, jedna z najväčších, najznámejších a najviac navštevovaných svätýň na svete. Centrum kresťanského sveta púta pozornosť mnohých cestovateľov. Svoje nadanie tu zvečnili najvýznamnejší umelci všetkých čias a dodnes tu sídlia skvosty, ktoré reprezentujú nie len kresťanstvo.
Bazilika svätého Petra je renesančno-baroková sakrálna stavba, stojaca na území štátu Vatikán. Obklopuje ju Berniniho kolonáda, ktorá tvorí akúsi vstupnú bránu k chrámu a slúži ako miesto, kde sa stretávajú veriaci z celého sveta.
Umiestnenie jednej z najznámejších cirkevných stavieb kresťanského sveta je úzko späté s miestom posledného odpočinku apoštola Petra. Vatikánsky pahorok je na ľavom brehu Tiberu obrátený k siedmim rímskym pahorkom, a aby sme ho jasne vložili do kontextu, je to miesto, kde je pochovaný Peter, muž, ktorému Pán povedal: „Na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“
Pri hodnotení stavby svätopeterskej baziliky z architektonického pohľadu musíme mať okrem toho na zreteli i duchovný význam miesta, na ktorom chrám stojí. Ten pochopíme ak vychádzame z presvedčenia o pobyte a mučeníckej smrti prvého Kristovho apoštola v Ríme. Viera v túto skutočnosť sa zakladá na svedectvách obsiahnutých v spisoch popredných cirkevných spisovateľov z prvých storočí nášho letopočtu, ako aj na ľudových tradíciách. Najstaršie svedectvo nachádzame v liste pápeža Klimenta I., ktorý adresoval náboženskej obci v Korinte. V dokumente, pochádzajúcom spred roku 100, sa objavuje zmienka o mučeníckej Petrovej smrti v Ríme. Podobnú zmienku môžeme nájsť aj v liste teológa svätého Ireneja pochádzajúceho z prelomu prvých dvoch storočí.
Veľmi dôležitou skutočnosťou, vychádzajúcou z historických faktov, je miesto Petrovho hrobu. Ak prijmeme fakt, že zomrel počas vlády cisára Nera (cisárom v rokoch 54 - 68), je takmer isté, že bol popravený na mieste pre vladára významnom - v jeho cirku, ktorý sa v antických dobách nachádzal pri južnom múre súčasnej baziliky. Toto miesto bolo odnepamäti miestom zvláštnej úcty a hrob, ktorý sa tu nachádzal, prví kresťania uznávali ako hrob svätého Petra. Existenciu starovekého pohrebiska, prestavaného okolo roku 160, dosvedčil aj archeologický prieskum vykonaný v rokoch 1940 - 1949.
Píše sa rok 64 a Rím sa zmieta v plameňoch rozsiahleho požiaru, ktorý zničil takmer tri štvrtiny mesta. Z jeho založenia sú obvinení kresťania, a tak cisár Nero začína jednu z najrozsiahlejších razií proti vyznávačom tejto viery. Mnohí z nich, v obavách pred istou smrťou na popravisku, hľadajú spásu v úteku a masovo opúšťajú mesto. Medzi nimi je aj apoštol Peter, najvernejší a najobľúbenejší z Kristových učeníkov. Podľa legendy sa mu však počas cesty na Via Appia zázračne zjaví Ježiš a v odpovedi na otázku “Domine, quo vadis?” ho podnieti k návratu späť do Ríma, aby tu podstúpil mučenícku smrť. Nedlho na to je Peter ukrižovaný na úpätí vatikánskeho pahorku v miestach, kde sa dnes rozprestiera známe námestie sv. Petra. Zmučené telo ešte tú noc pochovali Petrovi nasledovníci pri stene, neďaleko popraviska. Pravosť miesta jeho posledného odpočinku však bola po mnohé storočia spochybňovaná. Preto je až prekvapujúce, že archeologické práce tu začali iba v 30. rokoch minulého storočia. Nález starého rímskeho pohrebiska a kostrových pozostatkov v oddelenom hrobe, ktorého poloha aj popis sa s rozprávaním zhodovali, však pôvodnú verziu aspoň čiastočne potvrdili.
Staroveké skryté dejiny Baziliky svätého Petra: Historická prehliadka
Vývoj Architektúry Chrámu
Architektonické dejiny chrámu sú pomerne zložité. Dnešná bazilika stojí na mieste predchádzajúcej neskoroantickej sakrálnej stavby, ktorú dal prvý kresťanský cisár Konštantín I. na žiadosť pápeža Silvestra I.
Konštantínova Bazilika
Umiestnenie chrámu vychádza z dejín prvotnej kresťanskej cirkvi, ktoré sa začínajú v 1. storočí. Už od roku 41, na mieste ležiacom neďaleko dnešnej baziliky, existoval cirkus, postavený za vlády cisára Caligulu, neskôr premenovaný na Nerov, v ktorom mučeníckou smrťou prišli o život tisíce prívržencov nového kresťanského náboženstva. Petrov hrob dal časom vzniknúť rozsiahlej nekropole kresťanských ale aj pohanských hrobov. Pochovávalo sa tu až do začiatku 4. storočia, keď cisár Konštantín I. nariadil pohrebisko zrušiť a pôvodný pahorok zarovnať. Dôvodom bola žiadosť pápeža Silvestra I. na vybudovanie baziliky nad hrobom prvého Kniežaťa Apoštolov.
Po príprave miesta sa mohlo pristúpiť k stavbe. Jej začiatok však nie je známy; predpokladá sa, že sa tak stalo medzi rokmi 319 - 322 a v hrubých rysoch mala byť dokončená v roku Konštantínovej smrti, v roku 337. Jej vzhľad je dnes známy iba z dobových kresieb: k ohromnému päťlodiu priliehala priečna loď, pričom priestoru dominovala polkruhová apsida za Petrovým hrobom. Celá stavba, vrátane átria a slávnostného vstupu, mala dĺžku viac ako 240 metrov. Hlavná loď bola vysoká 32 metrov a mala celkovú šírku 23 metrov. Bočné lode boli od hlavnej oddelené stĺporadím, hlavná loď od priečnej lode vysokým víťazným oblúkom. Podlaha bola vyložená bielym mramorom a strop zlatými kazetami.
Bazilika sa od samého počiatku svojej existencie stala významným miestom, kam smerovali tisíce pútnikov ku „kolíske kresťanskej viery“. Jej význam vzrástol po tom, keď Jeruzalem obsadili Saracéni a Rím tak pre kresťanov ostal jediným Svätým mestom. Stavba v takejto podobe existovala až do prelomu 15. a 16. storočia.
Jednou z prvých stavebných aktivít bolo vybudovanie monumentálneho schodiska, vedúceho k portiku, ktoré dal postaviť začiatkom 6. storočia pápež Symachus (pápež dal v rovnakom období pri bazilike postaviť svoje nové sídlo, predchodcu dnešného Apoštolského paláca). Na vnútornej strane portika sa nachádzala Giottova mozaika Navicella s námetom pripodobnenia cirkvi lodi. Obraz však neprežil zbúranie baziliky začiatkom 16. storočia (fragmenty mozaiky možno však obdivovať nad stredným portálom baziliky). Portikom sa vchádzalo do átria, ktorému dominovala bronzová kolosálna socha píniovej šišky (dnes je šiška umiestnená na jednom z nádvorí Apoštolského paláca, pomenovanom Cortile della Pigna, t. j.
Presbytérium sa nachádzalo priamo nad hrobom svätého Petra. Pietnosť miesta bola na konci 6. storočia za pápeža Gregora I. Veľkého (590 - 604) zdôraznená stavebnou úpravou, kedy bolo možné cez ozdobnú mrežu, umiestnenú v podlahe presbytéria, vidieť apoštolov hrob. Interiér baziliky presvetľovalo okrem okien i množstvo lámp a lustrov. Vstup doň zabezpečovala pätica brán; šiesta - tzv. Svätá brána - vznikla až v roku 1500, kedy bola založená tradícia otvárať ju iba v tzv.
Mnohé umelecké poklady zdobiace Konštantínovu baziliku sú dnes stratené. O ich existencii vieme vďaka Giacomovi Grimaldimu, pápežskému notárovi, ktorý začiatkom 17. storočia zdokumentoval všetko zariadenie starej baziliky predtým, než podľahla demolácii. Zásluhou jeho precízne vedenej evidencie sa tak zachovali nákresy a popisy všetkého zariadenia chrámu, vrátane oltárov, malieb, mozaík i mobiliáru. Z ním namaľovaných a zachovaných akvarelov sa dozvedáme napr. o existencii veľkolepého freskového cyklu s námetom významných udalostí zo Starého i Nového zákona, ktorým dal pápež Lev I. (440 - 461) vyzdobiť steny hlavnej lode. Z Grimaldiho zápisov vyplýva, že iný ranokresťanský pápež Ján VII. (705 - 707), dal v tesnom susedstve baziliky postaviť tzv.
V dejinách baziliky sa vyskytli i trpké časy. Jedným z nich bol 23. august 846, kedy chrám vyplienili Saracéni. Udalosť, ktorá otriasla samou podstatou európskeho kresťanstva, podnietila stavebné aktivity smerujúce k zaisteniu bezpečnosti nielen baziliky, ale aj celého vatikánskeho územia. Za pápeža Leva IV. (847 - 855) bol vybudovaný tzv.
Obdobie nasledujúcich piatich storočí vzhľad baziliky veľmi nezmenilo. Za výnimku možno považovať pontifikát Kalixta II. O ďalšiu výzdobu chrámu sa pričinil počas svojho pontifikátu Mikuláš III. Začiatok 14. storočia znamenal rozkol v katolíckej cirkvi. Pápež Klement V. na nátlak francúzskeho kráľa Filipa IV. opustil Vatikán. Nasledujúcich takmer sedemdesiat rokov bola bazilika opustená. S nástupom Martina V. na Petrov stolec nastalo pre chrám obdobie znovuzrodenia. Pápež natrvalo presídlil do Ríma. Roky jeho pontifikátu sa stali nástupom prvej vlny záujmu o umenie a všeobecne o hodnoty ľudského ducha. Prvé snahy o vytvorenie reprezentačného kostola pochádzajú z čias pontifikátu Mikuláša V. (1447 - 1455).
Dvanásť storočí nechalo svoju pečať na vzhľade Konštantínovej baziliky. Jej interiérové vybavenie patrilo k tomu najvzácnejšiemu čo ľudské ruky vytvorili. Nešlo však iba o umelecké poklady. Svojou duchovnou hodnotou bazilika ďaleko prevyšovala hmotné vybavenie. Takmer na každom vhodnom mieste stál nejaký oltár - nielen v kaplnkách, ale i pri stĺpoch a v rôznych výklenkoch. Duchovný rozmer chrámu sa prejavil najviac na jeho návštevnosti.
Až s nástupom pápeža Júliusa II. (1503 - 1513) sa začalo so stavebnými prácami, ktoré boli rozhodujúce pre dnešný vzhľad baziliky. Po predchádzajúcich úvahách sa pápež definitívne rozhodol pre radikálne riešenie. Jestvujúcu stavbu dal z väčšej časti strhnúť a 18.
Výstavba Novej Baziliky
Projekt výstavby nového chrámu sa mal uskutočniť v najväčších možných rozmeroch. Mal dokázať vzmáhajúcu sa moc Ríma a jeho nadradenosť nad pohanskou minulosťou cisárstva. Moc cirkvi chcel pápež demonštrovať bazilikou, ktorá by vzbudzovala bázeň i rešpekt. Bramante hľadal inšpiráciu v najväčších existujúcich stavbách nielen v Ríme ale i v okolitých mestách. Prvý Bramanteho náčrt predpokladal kostol s pôdorysom v tvare gréckeho kríža, ktorý zodpovedal ideálom renesancie a oživoval myšlienku antického mauzólea, s hlavnou kupolou a so štyrmi vedľajšími kupolami. Jeden z jeho asistentov, Giuliano da Sangallo, mu však navrhol zmeniť plán a Bramante ho prekreslil do predĺženého tvaru. Priečelie baziliky, ktoré navrhol architekt Carlo Maderno zdobí osem korintských stĺpov a štyri pilastre.
V roku 1513 Július II. zomrel. Na jeho miesto nastúpil Lev X. (1513 - 1521), ktorého vlastné návrhy priniesli zmenu plánov. V roku 1514 zomrel aj Bramante a práce sa ujal jeho dovtedajší asistent Giuliano da Sangallo, ktorý si za pomocníka prizval vyše osemdesiatročného Fra Gioconda. Pápež však poveril hlavným dozorom mladého a talentovaného umelca z Urbina Raffaela Santiho. Raffael vypustil niektoré Bramanteho návrhy, ale inak sa držal jeho pôvodných myšlienok. V roku 1520 však zomrel a ani jeden z jeho návrhov sa nezrealizoval. Vedením stavby bol poverený Antonio da Sangallo ml., Giulianov synovec, ktorý nadviazal na diela predchodcov. Vytvoril alternatívu, ktorá sa zachovala ako drevený model. Plienenie Ríma vojskami cisára Karola V. v roku 1527 a následný nedostatok financií zabránili v pokračovaní stavby. Sangallo zomrel v roku 1546 a hlavného dozoru sa na prianie pápeža Pavla III.
Michelangelo vytvoril ďalší plán, ktorý rátal s odstránením viac-menej jestvujúcich častí navrhnutých Sangallom a Raffaelom a návrat k pôvodnej idee Bramanteho. Michelangelo svoj hlavný záujem však sústredil na kupolu, ktorú si predstavoval postaviť tak, aby ju ako neprehliadnuteľnú dominantu chrámu bolo vidieť zo všetkých strán. Vytvoril viacero návrhov zreteľne nadväzujúcich na Brunelleschiho kupolu florentskej katedrály Santa Maria del Fiore. To, čo však napokon vytvoril, bolo oveľa zložitejšie a monumentálnejšie. Za svojho života postavil valcový tambur, ale keď v roku 1564 zomrel, na samotnej kupole sa ešte nič podstatné neurobilo.
Pápežom sa medzitým stal Pius IV. (1559 - 1565), ktorý dvom novým architektom Pirrovi Ligoriovi a Giacomovi da Vignola nariadil pokračovať v Michelangelom začatom diele. Pirro Ligorio prišiel s vlastnou predstavou, s ktorou však pápež nesúhlasil a zbavil ho poverenia. V roku 1590, na príkaz Sixta V. (1585 - 1590), dokončil aj Michelangelovu kupolu, ktorú však zvýšil asi o deväť metrov, čo znamená, že vonkajší plášť je oveľa strmší ako Michelangelom navrhnutý tvar.
Stavebné práce však na bazilike pokračovali i v nasledujúcich rokoch. Keď sa v roku 1605 stal pápežom Pavol V. (1605 - 1621) vytýčil si za cieľ dokončiť stavbu chrámu. Stavba ešte stále obsahovala časti konštantínovskej baziliky, ktoré mali byť definitívne odstránené. V roku 1607 bol vyhlásený konkurz na architekta, ktorý by chrám dokončil. Zbor kardinálov sa rozhodol pre skúseného, päťdesiatjedenročného švajčiarsko-talianskeho architekta Carla Maderna. Už na jeseň 1607 sa začalo s budovaním priečelia. Do roku 1611 vznikol jeden z architektonických výtvorov, ktorý bol od svojho zrodu zdrojom neustálych polemík. Tie smerovali hlavne k jeho monumentálnosti, ktorá pri frontálnom pohľade z priestoru pred chrámom zakrýva Michelangelovu kupolu.
Popri realizácii hlavného priečelia baziliky má Carlo Maderno zásluhu na vytvorení dnešnej podoby chrámového interiéru. Vďaka jeho stavebnej genialite bola stavba koncom júna 1621 v hrubých rysoch dokončená. Socha svätého Pavla stojaca pred priečelím baziliky pochádza z 19. O päť rokov nato, 8. novembra 1626, bola bazilika slávnostne vysvätená pápežom Urbanom VIII.
Architektonické Prvky a Umelecké Diela
Pri spätnom pohľade na históriu výstavby dnešnej baziliky možno povedať, že tým čím je stavba dnes, je výsledkom zvláštnej súhry štyroch géniov svojej doby. Renesančný architekt Donato Bramante, stojaci pri jej zrode, Michelangelo, ktorého návrh detailov stavby ako i kríženia lodí zavŕšeného kupolou vtlačil stavbe pečať vrcholnej renesancie a ranobarokový umelec Carlo Maderno so svojím riešením monumentálneho priečelia. Architektonický a výtvarný odkaz týchto umelcov zavŕšil svojím veľkolepým prínosom Gian Lorenzo Bernini, geniálny sochár a architekt, ktorého meno ostane navždy spojené nielen s dotvorením chrámového interiéru (baldachýn nad hrobom sv. Petra, tzv.
Bernini sa mal podieľať i na dotvorení priečelia baziliky; mal dostavať dve barokové zvonice, ktoré však poznáme iba z kresieb a ktorých výstavbou ho v roku 1637 poveril Urban VIII. Po vystavaní ľavej zvonice sa však na murive baziliky objavili trhliny. V roku 1646 za Urbanovho nástupcu Inocenta X. Bernini upravil aj tzv. Kráľovské schody (Scala regia) - pompézny vchod do Apoštolského paláca, ktoré začiatkom 16.
Na prvý pohľad upúta bazilika diváka neobvykle širokým priečelím. To je horizontálne členené vysokou atikou na dve podlažia. Realizáciou monumentálneho priečelia baziliky poveril pápež Pavol V. (1605 - 1621) architekta Carla Maderna. Výsledkom bolo vytvorenie dominantnej 114,69 metra širokej a 45,55 metra vysokej fasády, doplnenej ôsmimi kolosálnymi korintskými stĺpmi a štyrmi pilastrami. Priečelie je prísne symetrické. Vrchné zakončenie tvorí balustráda s monumentálnymi sochami Ježiša Krista a jedenástich apoštolov (bez svätého Petra). Oba konce prieče...
Bazilika sv. Pavla za hradbami
Kostol svätých apoštolov, umiestnený na mieste pravdepodobného hrobu apoštola Pavla, je významnou pamiatkou Ríma. Táto pápežská bazilika, postavená v neoklasicistickom slohu, bola založená v 4. storočí. Svojho času bola dokonca väčšia ako Bazilika sv. Petra.
Pohodlne sa ku nej dopravíte metrom B. Na zastávke Basilica San Paolo vystúpite a stačí už len prejsť cez cestu. Smädným návštevníkom dobre poslúži napájadlo, ktoré je umiestnené na bočnej strane budovy - konkrétne kláštora sv.
Predpokladá sa, že predchodcom baziliky bol malý kostolík založený rímskym cisárom Konštantínom I. nad miestom, kde bol asi dva kilometre od mestských hradieb pochovaný apoštol Pavol. Pravdepodobnejšie však je, že táto, veľkosťou skôr kaplnka, vznikla až za vlády Konštantínových synov Konštantína II. a Konstantia II. v 30. rokoch 4. storočia. Stavbu baziliky zahájil v roku 386 Theodosius I. Podľa nápisu na triumfálnom oblúku bola vysvätená roku 390 pápežom Siriciom a dokončená v roku 395 za cisára Honoria. V tomto období bazilika dosiahla rozmerov väčších aké má svätopeterská bazilika.
O prvú významnú obnovu sa zaslúžil pápež Lev I. Veľký a pravdepodobne išlo o opravy po požiari alebo zemetrasení. Viac ako stavebné práce bola prínosom realizácia interiérovej výzdoby. Až do požiaru v 19. storočí sa zachoval rozsiahly mozaikový cyklus: triumfálny oblúk zdobil výjav adorácie apokalyptických starcov so symbolmi štyroch evanjelistov, po stranách hlavnej lode vznikol typologický cyklus s výjavmi zo Starého a Nového zákona. Za pápeža Leva I. vznikol aj slávny cyklus medailónov s portrétmi pápežov - od sv. Petra až po Inocenta I.
Keďže bazilika leží mimo aureliánskych hradieb, nevyhla sa poškodeniu počas saracénskych vpádov v 9. storočí. Pápež Ján VIII. potom preto baziliku, kláštor a domy vidiečanov opevnil a vytvoril tak mesto zvané Giovannipoli, ktoré existovalo až do roku 1348, kedy ho definitívne z mapy vymazalo zemetrasenie.
Ďalšia významná pohroma postihla hneď v roku 1349, kedy zemetrasenie zničilo zvonicu a časť portika. V roku 1653 navrhol Francesco Borromini projekt celkovej rekonštrukcie kostola. Pre nedostatok peňazí bola v tom období za pápeža Klementa X. Najčernejším dňom baziliky sa stal 15. júl 1823, kedy následkom obrovského požiaru bola takmer celá zničená.
Pápež Lev XII. sa (1823-1829) rozhodol, že namiesto vybudovania kostola v modernejšom slohu obnoví baziliku v pôvodnej podobe. Na jej znovuvybudovanie prispelo viacero krajín, napr. egyptský vicekráľ venoval alabastrové stĺpy , ruský cár Mikuláš I. drahocenné malacity a lazurity. Architektom obnovy bol Giuseppe Valadier, ale jeho plán radikálnych zmien bol po viacerých výtkach zamietnutý a v novembri 1825 bol z tejto funkcie odvolaný. Prvým architektom, ktorý práce na stavbe novej baziliky riadil bol Pasquale Belli. Práce sa začali v roku 1826. Veľkú pozornosť obnove chrámu venovali aj nasledujúci pápeži - Pius VIII. a Gregor XVI, ktorý bol zvoený práve v čase, kedy boli postavené prvé z osemdesiatich stĺpov v lodi. Hlavný oltár bol znovu vysvätený pápežom Gregorom XVI. 5. októbra 1840. Celá bazilika bola vysvätená až o ďalších štrnásť rokov, 10. decembra 1854 pápežom Piom IX. O tri roky sa začalo s obnovou vnútornej výzdoby; vtedy vznikla dnešná séria pápežských portrétov. Kolonáda s portikom je však omnoho mladšieho dáta - dokončená bola až v roku 1928 podľa plánov Guglielma Calderiniho.
V súvislosti s prestavbou kostola sa kronika benediktínskeho opátstva pripojeného ku kláštoru zmieňuje nález veľkého mramorového sarkofágu s dvomi doskami na vrchu. Na doskách bol nápis „Paulo Apostolo Mart(yri)“, teda Pavlovi apoštolovi a mučeníkovi. 6. decembra 2006 vatikánski archeológovia oznámili, že pod oltárom našli sarkofág obsahujúci telesné pozostatky apoštola.
Tlačová konferencia 11. decembra 2006 poskytla ďalšie detaily o vykopávkach, ktoré trvali od roku 2002 a boli zahájené potom, keď počas jubilejného roku 2000 prejavovali pútnici prúdiaci do baziliky sklamanie, že nie je možné apoštolov hrob navštíviť alebo sa ho dotknúť. Rozhodnutie o tom, či bude preskúmaný vnútrajšok sarkofágu, či obsahuje ľudské ostatky, ešte nepadlo.
Bezprostredne na západ od sarkofágu bola odkrytá zatočená rada tehál naznačujúca obrys apsidy konštantinovskej baziliky. Ukazuje, že pôvodná bazilika mala vstup na východe, ako bazilika sv. Petra vo Vatikáne.
Traduje sa, že zničenie baziliky v roku 1823 pri požiari zámerne zatajili vtedajšiemu pápežovi Piovi VII., ktorý bol v tom čase už starý a chorý. Urobili tak v obave, aby sa jeho stav ešte nezhoršil. O mesiac nato Pius VII.
Architektonické prvky a výzdoba
Napriek monumentálnym rozmerom je interiérové vybavenie skromné. Kolosálne rozmery ohromia už na prvý pohľad, no zjavná je absencia bohatšej interiérovej výzdoby. Vzhľad vnútornej časti chrámu je výsledkom rekonštrukčných prác z 19. storočia, rovnako ako celá dnešná bazilika.
Po požiari v roku 1823 bolo v hlavnej lodi postavených 80 žulových stĺpov a zničený strop bol nahradený kazetovým, bohato zlateným štukovým stropom doplneným kolekciou pápežských erbov. Medziokenné priestory po stranách vypĺňajú fresky z rokov 1857-1860, ktoré znázorňujú scény z misionárskych ciest apoštola Pavla. Pod freskami, po celom vnútornom priestore, je vlys vytvorený mozaikovou technikou. Jeho už 265 medailónov znázorňuje portréty všetkých pápežov. Vlys nahrádza maľovanú galériu pápežských portrétov, ktorá tu bola od antiky až do 19.
Významnou historickou pamiatkou je mozaika na triumfálnom oblúku, ktorá sa z väčšej časti dochovala z pôvodnej stavby. Pochádza z 5. storočia a podľa nápisu na oblúku vznikla za pontifikátu Leva I. na náklady cisárovnej Gally Placidie. Mozaika reprodukuje udalosti popísané v Jánovej Apokalypse. Napravo a naľavo od oblúka sú vyobrazení sv. Peter a sv. Pavol.
Na transepte, na mieste križovania sa s hlavnou loďou, stojí monumentálny pápežský oltár z roku 1600, vytvorený na objednávku pápeža Klementa VIII. Oltár postavený nad hrobom sv. Pavla.
Z dielne benátskych umelcov, z 13. storočia, pochádza mozaika v apside vytvorená podľa byzantskej predlohy, ktorá akoby zázrakom unikla veľkému požiaru. V jej centre je žehnajúci Kristus obklopený postavami svätých Lukáša, Pavla, Petra a Ondreja.
Druhú najväčšiu baziliku v Ríme rozhodne treba vidieť. Bohato zdobený pozlátený kazetový strop jednoducho vyráža dych.
