Kostol svätého Ignáca z Loyoly: História a Význam

Svätý Ignác z Loyoly, pôvodne Iňigo Lopez, sa narodil v období prevratných zmien. Keď mal jeden rok, Krištof Kolumbus objavil Ameriku a Mikuláš Kopernik prišiel s tvrdením, že Zem sa točí okolo Slnka. Bol najmladším z trinástich detí baskického šľachtica Beltrána Ibaňeza de Oňaz a prišiel na svet na hrade Loyola blízko španielskeho mesta San Sebastian.

Pôvodné krstné meno Iňigo Lopez si zmenil na Ignác podľa svätého Ignáca Antiochijského až neskôr. Iňigovej premene na asketického mystika Ignáca a pápežovho verného sluhu predchádzalo búrlivé obdobie. Rodina ho poslala na dvor kráľovského pokladníka Juana Velázqueza. Trinásťročnému Iňigovi sa splnil sen, otvorili sa mu dvere do dobrodružného sveta rytierov.

Rád sa hral s kordom, provokoval šarvátky a dostával sa do problémov. S roztopašami definitívne skončil, keď mal tridsať. Ako rytier v máji 1521 bránil španielsku pevnosť v Pamplone proti Francúzom, ktorí mali výraznú prevahu. Iňigo presvedčil kapitána, aby sa nevzdávali, no nešťastne ho zasiahla delová guľa. Francúzi ocenili jeho odvahu a namiesto väzenia ho pustili na liečenie domov na hrad Loyola.

Počas dlhých týždňov zotavovania siahol znudený Ignác po knihe. Chcel čítať romantické romány, na hrade však našiel len Kristov životopis a slávne životopisy svätých Legenda Aurea. Čím viac čítal, tým väčšie uvoľnenie pociťoval. Zistil, že jestvuje aj duchovné rytierstvo, ktoré je oveľa náročnejšie ako telesné. A hoci sa mu ešte vracali myšlienky na minulý rytiersky život a na obdivovanú vznešenú dámu, stále zreteľnejšie sa mu črtal nový ideál: vykonať v Božej službe také veľké a ťažké veci, ktoré vykonali sv. Dominik, sv. František a iní svätí.

Počas púte do Svätej zeme na viacerých zastávkach prechádza intenzívnymi duchovnými zážitkami a zjaveniami. Vymýšľa duchovné cvičenia, meditácie, ktorých zmyslom je prečistenie mysle i ducha. Tie sú zrejme najneobyčajnejším príspevkom jezuitov do katolíckej cirkvi. Po návrate zo Svätej zeme a neúpešnom pôsobení vo vlasti odchádza z paranoidného inkvizičného Španielska do slobodnejšieho Francúzska. Na parížskej univerzite získava titul magistra a obklopí ho skupina nasledovníkov, s ktorými 15. augusta 1534 sa zišiel Ignác so šiestimi spoločníkmi v kaplnke sv. Dionýza na parížskom Montmartri k prvému vážnemu spoločnému úkonu: všetci urobili sľub, že budú žiť v chudobe a čistote a že budú slúžiť dušiam vo Svätej zemi.

Nový rád skombinoval mystiku s vojenskou disciplínou. Poslušnosť je jednou z najväčších cností a najvyšším nadriadeným je pápež, ktorému sa rád rozhodol slúžiť. Pápež Pavol III. ho schválil o tri roky neskôr. Keď 31. júla 1559 Ignác z Loyoly zomrel, Spoločnosť Ježišova mala už tisíc členov po celom svete. V roku 1609 bol vyhlásený za svätého.

Svätý Ignác z Loyoly je pre nás všetkých vzorom, ako možno zanechať starý spôsob života a oslavovať Boha vo všetkom.

Kostoly zasvätené svätému Ignácovi z Loyoly

Kostol sv. Ignáca z Loyoly v Čiernom

Podľa ústneho podania aj obecnej kroniky sa uvádza, že prvý kostol bol postavený na Latonke (Latoňke, Latunke) okolo roku 1630. Väčšia časť územia zvaného Latonka sa nachádza na poľskom území, časť v chotári Skalité a časť je na Vyšnom konci Čierneho, na samom konci čierňanského chotára /Fonšov zárubok/. Do roku 1796 (vznik Farnosti Čierne) chodili Čierňania do kostola v Skalitom.

V tom istom roku rozobrali starý drevený kostol v Skalitom a spolu s veriacimi zo Svrčinovca ho znova postavili v Čiernom. Museli na ňom vykonať veľké opravy, lebo už v roku 1754 sa o ňom uvádza, že „je blízko zrúteniu a v čase búrky nebezpečný pre prítomných“. Aj vnútorné zariadenie bolo prinesené z pôvodného kostola v Skalitom. Hlavný aj bočný oltár takisto preniesli do Čierneho. Na bočnom oltári stála socha Zvestovania Panny Márie a na hlavnom oltári socha svätého Ignáca z Loyoly.

V roku 1888 bol postavený dnešný farský kostol v Čiernom za 16 000 zlatých, ktoré poskytla náboženská základina (Fundus religionis) - patrón kostola. Pri výstavbe pomáhali veriaci z celej farnosti. K dielu priložili nielen svoje mozoľnaté ruky, ale aj srdce, vidiac tak, že čoskoro bude stáť nový Boží chrám. Ba poskytli aj svoje povozy na dovoz potrebného materiálu. Pri všetkej námahe, ktorú veriaci s radosťou vynakladali, nastala pre nich aj smutná udalosť, keď sa v nočných hodinách zrútila veža kostola. Ľudia sa tým nedali odradiť, znova sa pustili do práce a veža, ktorú postavili, pevne stojí dodnes.

Novopostavený kostol slávnostne posvätil nitriansky biskup Augustín Roškováni 4. augusta 1888. Interiér kostola vymaľoval v roku 1906 slovenský akademický maliar Jozef Hanula. Dnes sú vo veži kostola umiestnené 4 zvony.

Má jednoloďový priestor s polygonálnym uzáverom presbytéria, zaklenutý krížovou štukovou klenbou a medziklenbovými pásmi zbiehajúcimi sa do pilierov. Okrem hlavného oltára má kostol dva bočné oltáre. Jeden je zasvätený sv. Jozefovi a druhý Panne Márii. Na hlavnom oltári sú okrem sv. Ignáca sochy sv. apoštolov Petra a Pavla. Na bočnom oltári sv. Jozefa sú sochy Božského Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Na druhom bočnom oltári sú sochy sv. Antona a sv. Alojza. Z predsiene kostola je vstup do malej kaplnky - „jaskyne“ - Lurdskej Panny Márie.

Pred hlavným vchodom do kostola je kríž, postavený na pamiatku posviacky kostola 4. augusta 1888. Nech nám dobrotivý Boh na príhovor Sedembolestnej Panny Márie a nášho patróna sv. Ignáca z Loyoly pomáha kráčať po ceste spásy.

Kostol sv. Petra a Pavla na Vyšnom konci v Čiernom

Starosta obce Ing. Pavol Gomola vo volebnom programe v roku 2002 zrealizoval stavbu kostola na Vyšnom konci. Viac ako desať rokov sa konali bohoslužby v základnej škole na Vyšnom konci. Pre dôstojnejší priebeh bohoslužieb bolo nutné hľadať iné riešenie. Veriaci na Vyšnom konci obce sa rozhodli pre stavbu nového kostola, preto duchovní otcovia a zástupcovia občanov na obecnom zastupiteľstve 28. februára 2003 rozhodli o výstavbe nového kostola.

Obec darovala farskému úradu pozemok pod stavbu kostola a na začatie stavebných prác schválila finančnú podporu. Bola vypracovaná štúdia tvaru a osadenia kostola. Stavba bola naprojektovaná tak, že už svojím vonkajším vzhľadom vypovedá o svojej náplni. Dominantou je vysoká čelná štítová stena dohora sa zužujúca. Pozostáva z dvoch symetrických častí, ktoré symbolizujú dva základné piliere cirkvi - svätého Petra a svätého Pavla, ktorým je kostol zasvätený.

Interiér kostola dynamickým tvarom naznačuje zdvih duše smerom nahor k Bohu a spätne od Boha zhora na všetkých ľudí nadol. Celá stavba kostola bola realizovaná so súhlasom Biskupského úradu v Nitre. Predložená architektonická štúdia bola vypracovaná na veľmi dobrej odbornej a technickej úrovni. Kostol projektovali: Ing. Arch. Ľubomír Zaymus, Ing. Zaymusová, Ing. Arch. Pšeničková. Investorom stavby bol farský úrad v Čiernom, stavbu realizovala firma Pajmi s.r.o.

V jarných mesiacoch v roku 2006 sa začalo s výstavbou. Na stavbe pracovalo veľa ľudí. Robilo sa denne desať aj viac hodín. Tí, čo nemohli prísť pracovať na stavbu kostola, pomohli finančne alebo sa za stavbu modlili. Posviacka základného kameňa kostola na Vyšnom konci sa konala dňa 22.04.2006, ktorú vykonal vo farnosti p. biskup Viliam Judák. Stavbu viedla a na priebeh dozerala firma Milana Jurgu a všetci občania, ktorí prispievali svojimi brigádnickými prácami. Počas celej výstavby nevznikol na stavbe finančný dlh.

Slávnostné posvätenie chrámu sa uskutočnilo na deň sv. Mikuláša, 6. decembra 2008. Slávnostná svätá omša bola celebrovaná jeho excelenciou biskupom Mons. Viliamom Judákom.

Kostol svätého Ignáca z Loyoly vo Viziváros, Ostrihom

Kostol vo štvrti Viziváros, alebo aj miestnym názvom - dvojvežový kostol, sa nachádza na námestí Mindszentyho pod bazilikou, v tesnom susedstve primaciálneho paláca. Medzi rokmi 1820-1856 fungoval ako sídlo ostrihomskej arcidiecézy. Je to barokový kostol s talianskymi prvkami architektúry.

Na oblúkovom výklenku medzi dvoma vežami stojí socha svätého Ignáca z Loyoly. Dnešnú štvrť Viziváros povolil založiť Belo IV. arcibiskupovi Robertovi, pre svoje služobníctvo. Neďaleko kostola stoja ešte zachované hradby z tohto obdobia, ktoré ale dal prebudovať neskôr v roku 1342-44 arcibiskup Csanád Telegdi.

Pôvodný kostol mohol byť totožný zo starším kostolom Sv. Ladislava, ktorého masívne základy objavili nedávno pod budovou farnosti, vedľa kostola. Počas tureckej okupácie tu stála mešita Mehme. Rytina z roku 1594 ukazuje mešitu bez veže, na ktorej počas pár desaťročí pribudla aj veža. Po oslobodení v roku 1683 slúžila znova ako kostol.

Prvú pastoračnú činnosť tu začali vykonávať kanonici z Trnavy, jezuiti a františkáni slúžili aj na hrade, v meste a aj v dnešnom Štúrove. Prvý Jezuiti sa tu na trvalo usadili v roku 1686, výstavbu dnešného kostola začali práve oni v roku 1728-1738 pri "vodnej bráne", podľa plánov Petrusa Rossa. Oltár vyrobil majster Bernhart Baumgartner v rokoch 1735-37. Oltárny obraz namaľoval Martino Altomonte v roku 1737.

V rokoch 1768-1770 nariadením panovníčky Márie Terézie postavili menší kostolík na hradnom vrchu. Sochy svätého Štefana a sv. Ladislava, ktoré stoja dnes na námestí pred Bazilikou, sú jediné pamiatky, ktoré sa zachovali z tohto kostolíka. Kostol bol zasvätený svätému Ignácovi z Loyoly. Neskôr s podporou Juraja Széchenyiho dobudovali gymnázium a rádový dom.

Kostol pôvodne nemal veže, bolo zakázané stavať veže, ktoré by bránili výhľadu z hradnej pevnosti. Rád jezuitov rozpustil Klement XIV v roku 1773, kostol pripadne pavlínskemu rádu, neskôr prejde pod správu benediktínov. Mária Terézia daruje v roku 1788 kostol arcibiskupovi Jozefovi Batthyánymu, v tomto čase sa vybudujú aj dve veže a spojovací oblúk nad strechou, so sochou sv. Ignáca. Čelnú stenu medzi vežami rekonštruujú v roku 1840, vysoké špicaté strechy veží postavia až v roku 1870.

Dnes už neexistujúci kostol Svätého Štefana postavený Máriou Teréziou na hradnom návrší v roku 1761, prebudujú na farský úrad. Rád Pavlínov povoľuje pápež v roku 1308 je to jediný rád založený na území Uhorska. Rád pavlínov nie je totožný s rádom pavlánov, ktorý založil František z Pauly. Alexander Rudnay vymenuje kostol za dočasné sídlo arcibiskupstva 1. júna 1820 kým nevybudujú baziliku, do roku 1856. Po presťahovaní nasleduje renovácia kostola - vymaľujú ho a opravia hlavný oltár, zreštaurujú oltárny obraz. V tomto období pristavajú kapitulskú sakristiu k južnej strane.

Moru v rokoch 1738 podľahlo v župe Ostrihom 2248 občanov. Samotné mesto malo 426 mŕtvych a v Parkane to bolo 92 obetí. Epidémia v meste sa prejavila prvý krát 6. júna 1739, posledný prípad bol zaznamenaný v neďalekej obci Lábatlan 14. augusta 1740.

Počas Druhej sv. vojny dopadlo viacero bômb na kostol a strop sa preboril, interiér sa úplne zničil a organ tiež, zachované ostali len dve pôvodné sochy. Celý interiér bol obnovený v rokoch 1957-58 pomocou kresťanskej medzinárodnej charity. Oltár vynovili zo zbierok veriacich a vysvätený bol 30 novembra 1958. Krytina strechy bola vymenená v roku 1980 a znova vymaľovaný kostol. V roku 1990 bolo námestie pred kostolom pomenované po kardinálovi prímasovi Jozefovi Mindszentym, bojovníkovi za slobodu náboženského prejavu. Vedľa kostola na stene budovy je pamätná tabuľa zatknutia povojnového arcibiskupa Jozefa Mindszentyho.

Kostol del Gesù v Ríme

Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho, po taliansky Chiesa del Santissimo Nome di Gesù, sa nachádza v centre Ríma, neďaleko Pomníka Viktora Emanuela II. Prvé snahy o postavenie nového kostola, ktorý by niesol Ježišovo meno sa objavili v roku 1540, keď do Ríma prišiel svätý Ignác z Loyoly. Zakladateľ nového rádu- Jezuitov, potreboval kostol, ktorý by vyhovoval tak dôležitému spolku. Začal zbierku, ktorá mala pokryť výdavky, no len získať všetky nutné povolenia mu trvalo 10 rokov. Po dvoch nevydarených pokusoch o postavenie, pričom boli vždy položené základy kostola, a 8 rokoch sa konečne začalo so stavbou.

Kostol navrhol architekt Jacopo Barozzi, známy ako Vignola, a fasáda je postavená podľa návrhu architekta Giacoma della Portu, ktorý po Vigolovej smrti pracoval na stavbe. Barokový kostol má klasický pôdorys kríža a harmonickú fasádu. Nad miestom, kde sa kríž spája, je postavený dóm. Kostol má mnoho kaplniek a oltárov, ktoré sú plné fresiek.

Najznámejšia je freska Giovanniho Battistu Gaulliho, známeho aj ako Baciccia, ktorá sa volá Víťazstvo svätého mena Ježišovho a je druhá najhonosnejšia v Ríme, hneď po freske v Sixtínskej kaplnke. Hrobka a oltár svätého Ignáca sa nachádzajú v ľavom krídle. Pod dozorom umelca Andrea Pozzoa na nej pracovalo viac ako 100 ľudí. Pomocou vzácnych kovov a nevšedných materiálov tu vytvorili skvost barokovej architektúry.

Freska Víťazstvo svätého mena Ježišovho, Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho, Rím (Zdroj: wikimedia.org, Jastrow)

tags: #kostol #svateho #ignaca #z #loyoly