Košice, mesto s bohatou históriou, ukrýva pod svojím povrchom množstvo tajomstiev. Nedávne archeologické výskumy odhalili fascinujúce nálezy, ktoré nám umožňujú nahliadnuť do minulosti tohto významného centra Uhorského kráľovstva.
Milan Kolcun, spisovateľ, prekladateľ a sprievodca, ktorý vymyslel Potulky mestom Košice, zasväcoval obyvateľov mesta do košických zaujímavostí a tajuplností. Téma potulky - Podzemné Košice - zaváňala poriadnou dávkou adrenalínu a strachu, takže sa na ňu vybrali s obyvateľmi mesta. Ako predjedlo ponúkol M. Kolcun falošné podzemie.
Archeologický komplex Dolná brána
"Falošné preto, lebo nie vždy bolo podzemím," vysvetlil na úvod sprievodca. "Nebolo tak totiž myslené, keď ho stavali. Tu, kde teraz stojíme, bola pred šesťsto rokmi úroveň mesta. Dokonca ešte zhruba o dva metre nižšie, lebo keď demolovali nejaký dom alebo mesto dláždili, úroveň Košíc stúpala vyššie a vyššie. Pred šesťsto rokmi by sme tu boli vo vode hlbokej asi 60 centimetrov, takže by sme si ani nezaplávali. Bola to vodná priekopa, ktorá mala chrániť mesto. Vidíte tu hradobný múr zo štrnásteho storočia, ďalší z pätnásteho a jeden je dokonca z roku 1290. Sú tu i arkády kamenného mosta, po ktorom sa dalo pohodlne vojsť do Košíc. Ostali aj časti pôvodného dreveného mosta, zakonzervovali sa vďaka tomu, že boli celé stáročia pod zemou."
Záujemcovia o potulku sa dozvedeli aj to, že keď niekto prichádzal pred stáročiami do Košíc, druhého najdôležitejšieho mesta Uhorského kráľovstva, ako prvú uvideli predsunutú pevnôstku, kde vtedajší "esbéeskári" strážili mesto. "Keď sa teraz vyberieme ďalej, uvidíme ešte jednu miestnôstku. Bola tam kedysi vodorovná doska. Keď sa strážcom nepáčila či nepozdávala nejaká návšteva, dosku spustili do kolmej polohy a už bolo o jedného nepriateľa menej. Každopádne, takéto atrakcie na takom veľkom území môžeme obdivovať asi iba v Košiciach a potom ešte vo Verone. Keď košické múzeum stavali v rokoch 1996 až 1998, boli sa Košičania pozrieť a inšpirovať práve tam. Keď bagrista po prvý raz zavadil o tieto múry, mnohí si mysleli, že to bude len drobný nález."
Sprievodca podzemím nezabudol ľudí upozorniť pred návratom na denné svetlo, aby si dávali pozor na hlavy. Vraj každý tretí turista si ju udrie o stenu. Nikomu sa však nič nestalo a presunuli sme sa ku kaplnke svätého Michala.
"Každý kostol mal svoju podzemnú časť, kryptu. Boli to najlukratívnejšie miesta z duchovného hľadiska na pochovávanie, skoro ako výťah rovno do neba," vtipkoval M. Kolcun. "Každý chcel byť preto pochovaný v kostole, ale iba zopár ľuďom sa to aj podarilo. Nuž, niekedy tam boli iba kostnice s kosťami. Aby sa tam vetralo, vyšlo cisárske nariadenie, že nesmú byť zamurované. Kde stojíme teraz, bol kedysi stredoveký cintorín. Pred dvoma rokmi tu našli pri vykopávkach ľudské kostry až v ôsmich vrstvách. Tvrdí sa, že je tu preto negatívna energia. Preto kým sa stihneme pohádať, poďme k ďalšiemu kostolu."
Dóm sv. Alžbety
Tým bola gotická pýcha a klenot mesta - Dóm sv. Alžbety. Okrem krypty s telesnými ostatkami kniežaťa Františka II. Rákociho sa v chráme nachádza krypta mníšok či biskupská. Ale aj krypta pod hlavným oltárom dómu, kde by mal byť na základe vlastného želania pochovaný Jeho Eminencia Jozef, kardinál Tomko, košický arcibiskup Mons. Alojz Tkáč.
"Nuž a keď budú dobrí, tak možno i kostolníci z dómu," rozosmial opäť svojich poslucháčov ich sprievodca. Okrajovo sa dotkol aj zreštaurovaného severného portálu dómu, poukázal na jeho tzv. Zlatú bránu, najparádnejší zo všetkých vchodov do chrámu.
Ďalšou zastávkou bola hrajúca fontána v parku. Aj tá má totiž podzemie, i keď novodobé. Plní funkciu technického zázemia košickej atrakcie. Podľa M. Kolcuna v prípade zemetrasenia by sa vraj mohli ľudia prepadnúť do hĺbky asi štyroch metrov.
"Od roku 1985, keď sme získali túto prvú hrajúcu fontánu v bývalom Československu, už dokázala reagovať na akýkoľvek zdroj zvuku. Robí to počítač, ktorý sa nachádza pod nami, je v miestnosti dvakrát jeden meter. Bližšie sa tomu budeme venovať a dostaneme sa tam pri potulke s názvom Fontány Košíc," zdôraznil M. Kolcun.
Vzápätí všetkých odviedol pod budovu košického štátneho divadla. Vstúpili sme do bývalého krytu civilnej ochrany. Keď tam na chvíľu zhaslo svetlo, sprievodca to komentoval slovami, že všetci sa môžu aj báť, lebo to majú v cene vstupenky. Málokto vie, že v uvedených priestoroch sa nachádzajú dve obrovské nádrže. Košičania sa tam dostali vôbec po prvý raz. Cisterny majú v sebe toľko vody, aby stačila na uhasenie rozhárajúceho sa požiaru v historickej budove. Spustila by sa protipožiarna opona, oddelila javisko od hľadiska, aby oheň nepreskočil medzi divákov. Divadlo by však asi poriadne "zmoklo".
"Vždy na každom predstavení je aj hasič, ktorý dáva pozor. Nuž a je tu ešte jedna miestnosť s bazénikom, operní speváci si tam niekedy chodia naladiť hlasy. Je tam totiž taká celkom zvláštna akustika."
Z divadla všetci išli do objektu Slovenského technického múzea, vypočuli si zaujímavosti o expozícii baníctva, ktorá je takisto v podzemných priestoroch.
Nuž, ale zlatým klincom potulky bola obrovská krypta Františkánskeho kostola. V jej prítmí veru nebolo nikomu práve do smiechu.
Dominanty Košíc - Františkánsky kostol
Krypta Františkánskeho kostola
"Sme v krypte, ktorá je najväčšou z kostolných a zároveň je aj prístupná," uviedol M. Kolcun. "Mimochodom, tento kostol bol v meste druhý najstarší po dominikánskom. V sedemnástom storočí ho prerábali z gotického na barokový a vtedy vybudovali kryptu. Dovtedy bola pred hlavným oltárom a najväčší V.I.P., ktorého tam pochovali, bol jágerský biskup Benedikt Kissdy. On zriadil košickú univerzitu. Vznikla v roku 1657 a bola najvýchodnejšou v celej Európe. Je možné, že neskôr biskupove kosti premiestnili do kostnice tejto veľkej krypty. Má 122 pohrebných komôrok s číslami. Je perspektívna, sú tu ešte voľné miesta. Pochovávali sem od začiatku osemnásteho do konca devätnásteho storočia. Potom ju zamurovali, lebo sa ľudia sťažovali, že z vývodu podzemia zrejme ide do ulice smrad."
Po vyčistení a zamurovaní upadla krypta takmer do zabudnutia. V roku 1998 dávali robotníci do kostola podlahové kúrenie, preto v ňom v zime nie je chlad. Chlapi sa pri práci prepadli do pohrebnej komory s číslom 83. Jeden sa spustil až do krypty a bol prvým človekom po 120 rokoch, ktorý sa v nej ocitol. "Boli ohromení z toho, aká je krypta veľká. Čo sa týka pochovaných ľudí, boli tu napríklad uložené aj ostatky jedenásťmesačného dieťaťa."
Týmito zaujímavosťami M. Kolcun uzavrel potulku po košickom "podsvetí".
Archeologický výskum v zaniknutej podtatranskej osade Šoldov
Okrem košických nálezov sa zaujímavé objavy dejú aj v okolí. Počas niekoľkých dní sa archeológom podarilo zistiť niekoľko zaujímavých faktov.
"Po dvoch rokoch sme nadviazali na predošlý výskum, rok sme mali prestávku, kedy sme zbierali informácie o Šoldove a zháňali sme finančné prostriedky. Tento rok sa snažíme objasniť celkový pôdorys zaniknutého kostola, z ktorého veľa neostalo, keďže bol v priebehu stáročí rozobraný. Šoldov začal chátrať už v priebehu 15. storočia. Prínosom tohtoročného skúmania podľa neho je zistenie, že mnoho z nájdeného muriva bolo zachované. Pozdĺž celej severnej strany kostola kedysi Šoldovania postavili kamenný múr, ktorý mal odraziť dažďovú vodu a chránil vlhnúci kostol od snehu a vody."
Okrem kostola skúmajú aj kostry.
"Okrem toho sme sa zamerali na výskum ´prikostolného´ cintorína, preskúmali sme tento rok zatiaľ štyri hroby a desiatky značne poškodených neúplných ľudských kostier. V zásypových vrstvách sme našli množstvo keramického materiálu, klincov z rakiev alebo z drevených častí stropu kostola, železné nožíky, železnú strelku do kuše i pracku a mince," vymenúva Soják. Zatiaľ sa tu nenašlo nič staršie ako artefakty z 13. storočia. Najstaršiu mincu z čias Ondreja II. našli ju ešte v roku 2013, je z konca 13. storočia. Dominuje osídlenie zo 14. a 15. storočia.
Zaujímavosťou je, že do Šoldova prišli aj bratríci, ktorí použili tamojší kostol ako oporný bod na lúpenie v širokom okolí.
Tradícia hovorí, že Šoldovania boli statní, veľkí a vysokí ľudia, takmer obri, pravda je však taká, že počas archeologického výskumu sa až na dve kostry, ktoré mali do dvoch metrov, našli len kostry ľudí štandardných dĺžok. "Žiadna nadrozmerná kostra sa tu zatiaľ nenašla. Tento rok sme odkryli aj malú kostru dieťaťa. Úmrtnosť tu bola veľká aj čo sa detí týka," dodal Soják.
V tomto roku by chceli archeológovia zistiť, ako vyzeral celý pôdorys kostola a zamerať sa na doskúmanie cintorína. Zaujímavé podľa Sojáka je, že severne od cirkevnej stavby sa nepochovávalo, čo zrejme súvisí s problémom s dažďovou vodou a zamáčaním kostola na tejto strane. "Chceme sa tiež zamerať na prieskum fortifikácie dvojnásobných valov a priekop a na objekt, ktorý nedoskúmal profesor Alfréd Piffl v roku 1951, kde sa objavil pod zvyškami driev románsky pieskovcový kríž. Ten je akýmsi symbolom Šoldova," priblížil Soják.
Okrem toho chcú archeológovia zistiť, ako vyzerali príbytky starých Šoldovanov východne od areálu s kostolom. Dedina mala niekoľko hektárov a v rámci Slovenska sa podľa Sojáka taká rozsiahla zaniknutá dedina zrejme ani nenachádza.
Čo sa týka bohatosti nálezov, nemožno zaradiť Šoldov medzi archeologickú lokalitu, ktorá oplýva bohatstvom pamiatok, okrem množstva klincov a keramiky inventára tu nie je veľa, ale mincí je tam dosť. "Našli sme veľa falošných mincí, zrejme na sklonku 15. storočia bratríci vo veľkej miere falšovali mince," dodal Soják.
Šintava: Výskum stredovekého opevnenia
V rokoch 2020 - 2021 sa v intraviláne obce Šintava na polohe Nad vŕškom uskutočnili tri záchranné archeologické výskumy, ktoré priniesli nové poznatky nielen o stredovekom osídlení obce, ale najmä o spôsobe jej opevnenia. Obec Šintava sa nachádza na ľavom brehu ohybu rieky Váh. Význam polohy pre osídlenie znásoboval brod cez rieku, ktorý sa tu nachádzal pravdepodobne už od praveku. V katastri obce sa v minulosti objavilo a skúmalo sídlisko z doby železnej. Dominantou bol však stredoveký vodný hrad, nazývaný Šintavský hrad. Pôvodne sa nachádzal na ostrovčeku medzi dvoma ramenami v Šintave a až po zmene toku rieky Váh niekedy v priebehu 18. storočia sa dostal na pevninu. Šintava predstavovala dôležitý komunikačný uzol. Pretínali sa tu dve významné stredoveké cesty - Česká cesta vedúca z Ostrihomu cez Trnavu do Čiech a cesta vedúca z Prešporka do Nitry. Prvý písomný záznam o Šintave pochádza ešte z roku 1042.
„Výskumom sa podarilo čiastočne doložiť dve priekopy. Prvá priekopa viedla severojužným smerom. Zistená šírka priekopy bola 640 cm. Z vrstvy nad dnom ryhy bola odobratá vzorka uhlíkov, ktorá sa analyzovala v laboratóriu v poľskej Poznani. Podľa výsledkov rádiouhlíkových analýz si myslíme, že táto priekopa nebola už v druhej polovici 12. storočia funkčná a zrejme bola aj čiastočne zasypaná. Rámcové datovanie keramiky z vrchných (zásypových) vrstiev priekopy (11. - 13. storočie) toto zistenie potvrdzuje.“
Druhá priekopa sa skúmala v juhovýchodnej časti plochy, takisto viedla severojužným smerom. K objektom z obdobia existencie a zániku priekopy patrila pec, ktorá sa nachádzala z vonkajšej strany druhej priekopy. Išlo o prestavbu pôvodne väčšej pece s kruhovým pôdorysom, pravdepodobne hlinenou kopulou, s predpecnou jamou, ktorá slúžila ako obslužný priestor pece. Zrejme po ukončení jej používania bola do jej telesa zabudovaná ďalšia kvadratická pec zložená z pieskovcových platní. Menšie zariadenie mohlo slúžiť aj ako udiareň. Okolo pecí bolo odkrytých aj sedem-osem kolových jám, ktoré mohli byť súčasťou konštrukcie na zastrešenie pece. Z nálezovej situácie nebolo zrejmé, ku ktorej peci patrili. V zásype jednej z kolových jám sa našla časť železného noža. Keramický materiál datuje objekty približne do 11. až 13. storočia. Mladšie obdobie bolo na ploche zastúpené množstvom obilných jám.
„K mimoriadne zaujímavým však patril objekt zachytený len čiastočne na profile jednej z rýh. Ide pravdepodobne o objekt s kolovými jamami alebo so žľabmi na protiľahlých stranách,“ dopĺňa Klaudia Daňová. Archeológovia z neho získali zlomky zadymovanej keramiky, ktorá sa objavuje od 16. storočia.
Výskum priniesol nový pohľad na obranný systém Šintavy v období stredoveku. Zo severu, západu a z juhu bola obec prirodzene chránená riekou Váh. Výsledok rádiouhlíkových analýz a rámcové datovanie keramiky zo zásypu prvej priekopy naznačujú, že prinajmenšom jedna priekopa už v druhej polovici 12. storočia neplnila svoju funkciu a bola aspoň čiastočne zasypaná.
Nálezy kostí na Domaši
Počas zimy, keď je hladina vody na Domaši nižšie ako obvykle, nachádzajú ľudia pri prechádzkach v blízkosti ustupujúcej vodnej hladiny lebky, či iné ľudské kosti. Na pôvodných cintorínoch bolo niekoľko rokov pred zatopením zakázané pochovávať a následne mali byť exhumované. Lebky, či na prvý pohľad ľudské kosti sa nachádzali na odkrytom dne vodnej nádrže. Ostatný nález zaevidovala aj polícia a kostrové nálezy boli zaslané na expertízu.
"Domnievam sa, že cintorín slúžil vlastne od počiatkov tejto obce. História je datovaná približne do štrnásteho storočia. V 60. rokoch minulého storočia skončilo šesť dedín pod hladinou Veľkej Domaše a s nimi aj časť cintorínov. Niektoré exhumovali, no niektoré len tak zaliali vodou. Kostolík svätého Štefana sa ako jediný zo zatopenej dediny Kelča zachoval.