Dňa 1. novembra 1950 bola apoštolskou konštitúciou Munificientissimus Deus (Najštedrejší Boh) pápeža Pia XII. slávnostne vyhlásená dogma o Nanebovzatí Panny Márie.
Čo však táto dogma znamená a ako ju chápať v kontexte katolíckej viery? Poďme sa na to pozrieť bližšie.
Biblia a Nanebovzatie Panny Márie
Biblia Nanebovzatie skutočne priamo nespomína. Biblia mlčí aj o tom kedy, kde a za akých okolností táto udalosť nastala. Písmo a skutočnosť Nanebovzatia sú síce prepojené, ale nie jednoduchým a na prvý pohľad zrejmým spôsobom. Skôr je to dané celkovým chápaním Písma a Kristovho spasiteľského diela, v ktorom Mária mala kľúčovú úlohu ako Ježišova učeníčka a vzor pokory a poslušnosti (porov. napr. Lk 1,46-56 alebo Jn 2,1-12).
Katolíci veria, že práve v Máriinom živote sa splnil Boží prísľub o spáse daný už v knihe Genezis (Gn 3,15). To, čo prvá žena Eva pokazila svojim hriechom, (porov. Mária ako nová Eva a ako prvá z Kristových učeníkov zakúsila ovocie vykupiteľskej milosti - vzkriesenie tela a nebeskú slávu.
Jeden z obhajcov Nanebovzatia bol napríklad svätý Ján Damascénsky (žil v rokoch 676-749). Ján poukazuje na predobrazy Panny Márie v Starom zákone, konkrétne na Prvú knihu kroník. „Kráľ Dávid v nej zhromažďuje celý Izrael, aby priniesol Pánovu archu tam, kam patrí, čiže do Jeruzalema. Ján opakovane Máriu nazýva archou a opisuje, ako Dávid okolo nej tancoval pri jej príchode do neba.
Nanebovzatie Panny Márie od Tiziana
Niektorí však vyčítajú katolíkom, že Máriu príliš zvelebujú. Klaňanie a adorácia skutočne patrí iba Bohu, ale úcta patrí aj tejto obdivuhodnej žene. Mariánske dogmy v žiadnom prípade nespochybňujú, že „je jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus.“ (1 Tim 2,5) V pláne spásy je prvoradý Ježiš a človek s ním spolupracuje. Kresťania sú „Boží spolupracovníci.“ (1 Kor 3,9) Panna Mária je pre katolíkov vzor tejto spolupráce, ale nemožno ju postaviť na miesto Boha. Pravá mariánska úcta totiž privádza k Bohu, nie k Márii. Mária svojim súhlasom otvorila cestu Ježišovmu vteleniu a tým aj Božej záchrannej misii. Jej „áno“ (porov. Lk 1,38) je pre túto misiu kľúčové.
Autorita Cirkvi a Tradícia
Kameňom úrazu je však otázka autority. Ako som už spomenul Biblia sa o Nanebovzatí priamo nevyjadruje, ale vyslovene nespomína aj iné dôležité pravdy kresťanskej viery (Trojica, dedičný hriech, Vtelenie). Paradoxne, Biblia neučí ani to, že Biblia je jedinou autoritou. Rovnako nevieme z Písma samého vydedukovať, ktoré biblické spisy tam majú patriť a ktoré nie. Kto vlastne rozhodol, že práve tie knihy, ktoré sú v Novom zákone, tam budú patriť a nie iné? Bola to Cirkev na základe vedenia Ducha Svätého, ktorého jej prislúbil Ježiš, že ju bude viesť a hlbšie vovádzať do pravdy (porov. Biblia jasne odsudzuje súkromné a svojvoľné výklady (porov. 2 Pt 1,20).
Katolícka Cirkev učí, že „nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Preto treba obidve (Tradíciu a Sväté Písmo) prijímať a vážiť si ich s rovnakou láskou a úctou.“ (KKC 82) Ježiš Tradíciu neodsudzoval. V skutočnosti, v sporoch s farizejmi kritizoval iba prekrútenú Tradíciu. Tradícia a Písmo úzko súvisia.
Učenie o Nanebovzatí Panny Márie nepadlo ako blesk z jasného neba v roku 1950. Povedomie o Nanebovzatí bolo v Cirkvi prítomné od najstarších čias. Archeológovia objavili dve hrobky Márie - jednu v Jeruzaleme a druhú v Efeze. Zaujímavé je, že v hroboch nie sú stopy po tele a niet ani relikviáru. Nemecká mystička blahoslavená Anna Katarína Emmerichová vo svojich súkromných zjaveniach opísala posledné roky života Márie. Emmerichová popisuje aj jej smrť a nanebovzatie. Prvé zmienky (dokument O smrti svätej Panny) o Nanebovzatí sa objavujú už v 3. a 4. storočí. Z obdobia šiesteho storočia sú známe tzv. Transitove príbehy o Nanebovzatí alebo svedectvo svätého Gregora z Tours. Približne v tom čase bol už v celej Cirkvi slávený sviatok Nanebovzatia.
Alan Schreck píše: „Sto rokov pred vyjadrením pápeža Pia XII. dostali pápeži petície od 113 kardinálov, 250 biskupov, 32 000 kňazov a rehoľníkov, 500 000 rehoľníc a osem miliónov laikov so žiadosťou, aby Nanebovzatie bolo uznané ako katolícka náuka. Treba zdôrazniť, že hoci napríklad učenia o nepoškvrnenom počatí Panny Márie alebo o neomylnosti pápeža vo veciach viery a mravov boli oficiálne vyhlásené až v 19. storočí, viera katolíkov sa v tieto pravdy má svoje korene už v ranej Cirkvi.
Boh nanebovzatím svojej vernej učeníčky Panny Márie ukazuje, že to isté čaká každého kresťana, ktorý sa ho snaží nasledovať celým srdcom aj napriek prekážkam a ťažkostiam.
Scott Hahn o Nanebovzatí Panny Márie
Katechéza a úloha Cirkvi
Cirkev vždy pokladala katechézu za jednu z prvoradých povinností, pretože zmŕtvychvstalý Kristus, prv než sa vrátil k Otcovi, dal apoštolom posledný príkaz, aby učili všetky národy zachovávať všetko, čo im prikázal. Súčasne im zveril poslanie a moc autenticky vysvetľovať to, čo ich Pán učil, čiže jeho slová, skutky, zázraky, prikázania. Čoskoro sa v Cirkvi katechézou nazývalo úsilie získať učeníkov, ktorí by ľuďom pomáhali veriť, že Ježiš Kristus je Boží Syn; aby cez túto vieru mali večný život v jeho mene, aby sa vychovávali a vyučovali v tomto živote, a tak budovali Kristovo telo.
Generálne zasadanie biskupskej synody často nástojilo na kristocentrizme každej pravej katechézy. Predovšetkým chcem podčiarknuť, že v samom strede katechézy nachádzame v podstate jednu osobu: osobu Ježiša z Nazaretu, "jednorodeného z Otca, plného milosti a pravdy", ktorý trpel a zomrel za nás a teraz zmŕtvychvstalý vždy žije s nami. Je to Ježiš, ktorý je "cesta, pravda a život", a kresťanský život spočíva v nasledovaní Krista: "sequela Christi". Podstatným a prvoradým predmetom katechézy je - ak použijeme výraz drahý svätému Pavlovi, ako aj súčasnej teológii - "Kristovo tajomstvo". Katechizovať je, v istom zmysle, viesť niekoho, aby skúmal toto tajomstvo vo všetkých jeho rozmeroch: "všetkým oznámiť, aký je plán tajomstva... Pochopiť so všetkými svätými, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá." Znamená to teda odhaliť v Kristovej osobe celý večný Boží plán, ktorý sa v nej spĺňa. Znamená to pochopiť význam Kristových počinov a slov, zázrakov, ktoré vykonal; lebo ony súčasne skrývajú a odhaľujú jeho tajomstvo.
Kristocentrizmus v katechéze znamená aj to, že jej prostredníctvom sa vylučuje, aby každý podával svoje učenie alebo náuku nejakého iného učiteľa, ale odovzdáva len učenie Ježiša Krista, teda pravdu, ktorú on prináša, alebo presnejšie Pravdu, ktorou je on sám. Treba teda povedať, že v katechéze je Kristus, vtelené Slovo a Boží Syn, ktorého podávame v učení a všetko ostatné je vo vzťahu k nemu; a že iba Kristus vyučuje, kým každý iný to koná iba natoľko, nakoľko je jeho tlmočníkom, dovoľujúc Kristovi, aby vyučoval jeho ústami. Neustálym úsilím každého katechétu - nech má v Cirkvi akúkoľvek mieru zodpovednosti - musí byť svojím vyučovaním a vlastným správaním tlmočiť učenie a život Ježiša. Nebude sa usilovať pritiahnuť pozornosť na seba, na svoje idey a osobné postoje, súhlas inteligencie a priľnutie srdca toho, koho katechizuje; a najmä nebude sa usilovať vnucovať svoju mienku a osobné opcie, ako keby vyjadrovali učenie a životné zásady Krista.
Cirkev pokračuje v tomto učiteľskom poslaní apoštolov a ich prvých spolupracovníkov. Deň čo deň sa sama stávala učeníčkou Pána, a preto jej právom patrí názov "Matka a Učiteľka". Služba katechézy čerpá vždy novú energiu z koncilov. Tridentský koncil je v tomto ohľade príkladom, ktorý treba podčiarknuť: vo svojich konštitúciách a dekrétoch dal prednosť katechéze; je pôvodcom "Rímskeho katechizmu", ktorý sa nazýva aj "Tridentským" a tvorí prvotriedne dielo ako súhrn kresťanského učenia a tradičnej teológie pre kňazov; v Cirkvi vyvolalo pozoruhodnú organizáciu katechézy; pobádalo duchovných k povinnostiam katechetickej výučby; vďaka dielam svätých teológov, akými boli svätý Karol Borromejský, svätý Róbert Bellarmín a svätý Peter Kanizius, ktorý zostavil katechizmy, ktoré sú vzhľadom na svoju dobu skutočnými vzormi. Aj misie sú privilegovaným terénom na uplatnenie katechézy. Katechéza je úzko spätá s celým životom Cirkvi. Od nej podstatne závisí nielen zemepisné rozšírenie a číselný rast, ale aj - a ešte viac - vnútorný rozmach Cirkvi, jej súlad s Božím plánom.
Predovšetkým je úplne jasné, že katechéza bola pre Cirkev vždy svätou povinnosťou a neodvolateľným právom. Na jednej strane je istotne povinnosťou, ktorá vyplýva z Pánovho príkazu a zaväzuje najmä tých, čo sú v Novom zákone pozvaní do dušpastierskej služby. Preto sa katechetická činnosť musí konať v priaznivých časových a miestnych podmienkach, musí mať prístup k hromadným oznamovacím prostriedkom a k primeraným pracovným pomôckam, bez diskriminácie voči rodičom, katechizovaným a katechétom. Toto právo sa dnes stále viac uznáva, aspoň v hlavných princípoch, ako o tom svedčia vyhlásenia alebo medzinárodné zmluvy, v ktorých - s istými obmedzeniami - možno spoznať túžby svedomia väčšiny dnešných ľudí. No toto právo mnohé štáty porušujú, takže katechézu vykonávať, podnecovať alebo prijímať sa stáva trestným činom, podrobeným sankciám.
Katechéza vždy bola a zostane dielom, za ktoré nesie zodpovednosť celá Cirkev. No členovia Cirkvi majú rozličnú zodpovednosť, ktorá vyplýva z poslania každého z nich. Pastieri mocou svojho poslania majú na rozličných stupňoch najvyššiu zodpovednosť za prípravu vedenia, orientáciu a zosúladenie katechézy. Prvoradú zodpovednosť, ktorá ho v tejto oblasti zaväzuje, má pápež: nachádza v nej dôvod pastoračnej starostlivosti, no predovšetkým prameň radosti a nádeje. Kňazi, rehoľníci a rehoľníčky majú v katechéze privilegované pole svojho apoštolátu. Rodičia majú osobitnú zodpovednosť v inej rovine. Učitelia, rozličné cirkevné osoby, katechéti a popri nich aj pracovníci zodpovední za spoločenské oznamovacie prostriedky - všetci majú v rozličnej miere presne určenú zodpovednosť za formáciu svedomia veriaceho, ktorá je dôležitá pre život Cirkvi a odzrkadľuje sa na živote samej spoločnosti.
Napokon, katechéza potrebuje ustavičnú obnovu, isté obohatenie vlastného pojmu vo svojich metódach, v hľadaní a používaní primeraných výrazov a nových prostriedkov pri hlásaní posolstva. Táto obnova nemá vždy rovnaký úspech a synodálni otcovia popri nepopierateľnom pokroku v životnosti katechetickej činnosti a sľubnej iniciatíve realisticky uznali aj hranice, medze alebo aj "nedostatky" toho, čo sa doteraz vykonalo. Tieto hranice a nedostatky sú osobitne vážne, keď sa vystavujú pokušeniu narušiť celistvosť obsahu. "Posolstvo Božiemu ľudu" veľmi dobre vyzdvihlo, že "zvykové opakovanie, ktoré zavrhuje každú zmenu a nerozvážna improvizácia, ktorá ľahkovážne odbavuje problémy, sú pre katechézu rovnako nebezpečné". Rutinné opakovanie prináša stagnáciu, letargiu a nakoniec paralýzu. Nerozvážna improvizácia vyvoláva zmätok u katechizovaných a ich rodičov, ak ide o deti, najrozličnejšie odchýlky a úchylky, prerušenie a nakoniec aj úplný rozklad jednotnosti.
Katechézu nemožno oddeliť od celkovej pastoračnej a misionárskej iniciatívy Cirkvi. Predsa však má svoju špecifickosť, ktorou sa často zaoberalo IV. generálne zhromaždenie synody biskupov jednak počas prípravy, jednak v jej priebehu. Vo všeobecnosti môžeme zdôrazniť, že katechéza je výchova detí, mladých a dospelých vo viere, ktorá v sebe osobitne zahrnuje vyučovanie kresťanskej náuky, všeobecne podávané organickým a systematickým spôsobom, aby sa uviedli do plného kresťanského života. Predovšetkým pripomíname, že medzi katechézou a evanjelizáciou nejestvuje odluka ani protirečenie, ba ani priama a jednoduchá totožnosť, ale jestvujú medzi nimi úzke integračné vzťahy, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Apoštolská exhortácia Evangelii Nuntiandi z 8. decembra 1975 o evanjelizácii moderného sveta správne podčiarkovala, že evanjelizácia - ktorej cieľom je odovzdať blahozvesť celému ľudstvu, aby z nej žilo - je bohatou, zložitou a dynamickou realitou, ktorú vytvárajú prvky - alebo lepšie - podstatné prvky, ale navzájom sa líšiace, ktoré treba chápať v ich celistvosti; v jednote jedného - jediného hnutia. Katechéza je práve jedným z týchto prvkov - a to veľmi dôležitým!
No v katechetickej praxi si treba všímať fakt, že prvá evanjelizácia často chýbala. Istý počet detí, pokrstených v útlom veku, prichádza na farskú katechézu bez akejkoľvek iniciácie k viere a bez nejakého výslovného a osobného priľnutia k Ježišovi Kristovi. Majú iba schopnosť veriť, vliatu do ich srdca krstom a prítomnosťou Ducha Svätého; predsudky rodinného prostredia, málo kresťanský alebo pozitivistický duch výchovy veľmi rýchlo ich pôsobenie maria. A treba k nim pridať iné deti, nepokrstené, pre ktoré rodičia len neskoro prijímajú náboženskú výchovu: pre isté technické príčiny ich katechumenálne obdobie vo väčšine prípadov často prebieha vo väčšine prípadov počas obyčajnej katechézy. Okrem toho mnoho pokrstených detí a dospievajúcich, ktorí prijali systematickú katechézu a sviatosti, ešte dlhý čas váhajú zaangažovať svoj život pre Ježiša Krista, ak sa priamo neusilujú vyhnúť sa náboženskej výchove v mene svojej slobody. Napokon, sami dospelí nie sú odolní proti pochybnostiam a pokušeniam opustiť vieru - pod vplyvom neveriaceho okolia. To znamená, že "katechéza" musí často nielen živiť a zveľaďovať vieru, ale ju aj neustále prebúdzať pomocou milostí, otvárať srdcia, ...
Záver: Dogma o Nanebovzatí Panny Márie je dôležitou súčasťou katolíckej viery, ktorá má hlboké korene v Tradícii Cirkvi a poukazuje na eschatologickú nádej pre všetkých veriacich.
tags: #kralovna #vesmiru #katechizmus #katolickej #cirkvi