Veľká noc je v kresťanstve najvýznamnejším sviatkom s najradostnejším posolstvom. Nijaké sviatky totiž neobsahujú také radostné posolstvo ako Veľká noc. Dokonca ani Vianoce nie. Vianoce sú sľubným začiatkom, nádejným prísľubom, no na Veľkú noc Pán Ježiš splnil svoju misiu. Dokonal svoje dielo: zvíťazil nad zlom - nad hriechom, diablom a smrťou. Preto sú veľkonočné sviatky v kresťanstve významom najväčšími a svojím posolstvom najradostnejšími.
Kde-kto povie: Je to naozaj tak? Sú veľkonočné sviatky naozaj dňami radosti? Veď svet je stále dejiskom vojen, vládnu v ňom aj diktátori, ktorí nivočia svoje obyvateľstvo, nevážia si ľudský život. V skutočnosti sa zdá, že veľkonočnú radosť akosi nebadať a že Ježišovo zmŕtvychvstanie na biedach nášho sveta veľa nezmenilo. Iste, bolo úžasným pre ženy, pre Petra a Jána, ktorí bežali k prázdnemu hrobu. Bolo úžasné pre prvé kresťanské spoločenstvo, ktoré videlo, ako sa Ježišova porážka zmenila na víťazstvo. O 2000 rokov neskôr sa však zdá, že Ježišovo vzkriesenie nijako veľkolepo nezmenilo svet, ani naše životy. Tak, ako učeníci na ceste do mestečka Emauzy, aj my tápeme. Počúvame pekné slová, no často zažívame opak.
Jeden prírodopisný film zobrazil malé korytnačky, ktoré sa vyďobávajú zo škrupiny svojho vajíčka a následne utekajú smerom k moru. Podobne nás Veľká noc, Ježišovo zmŕtvychvstanie vyvádza z našej uzavretosti. Vytvára otvor v škrupine našich starostí, sklamaní, stratených ilúzií, nesplnených snov. Veľká noc ohlasuje radosť - takú potrebnú v našom svete.
Veď, žiaľ, aj medzi nami, v cirkvi sa stáva, že dochádza ku karambolom vo vzťahoch, že manželia sa rozídu. Alebo že niekto sa rozháda s blízkymi, odcudzí od rodiny, nestretáva sa s rodičmi, deťmi či vnúčatami. Iný sa cíti izolovaný či prišiel o prácu. Ak sa takého situácie udejú, namiesto toho, aby sme boli na ceste, sme v chaose. Verme však, že Pán Ježiš kráča s nami, ako kráčal s pútnikmi na ceste do Emauz. Hoci nič necítime, aj keď nevidíme žiadne riešenie a premáha nás smútok, hanba či vina, aj vtedy, keď nemáme síl ani slov modliť sa, kráča Pán Ježiš s nami. Nejde rýchlejšie ani pomalšie ako my. Kráča tak, aby bol po našom boku. Prečo to nevnímame? Pretože podobne ako putujúci Emauz sa dívame len na svoje vlastné problémy. Máme dojem, že možno bude Kristus s nami až v záverečnej fáze - v riešení, rozuzlení našich starostí. Akoby už nemohol byť s nami na ceste životom. - Jasné, že môže! A aj kráča po našom boku.
Aj učeníkom smerujúcim do Emauz Ježiš otváral Sväté písma a vykladá všetko, čo v nich bolo o Ňom. A začal prekvapujúco, keď im povedal: „Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! “ Týmito slovami otriasol pevnosťou, v ktorej sa uzavreli a ktorá ich odrezala od Jeho svetla. Pán Ježiš oslovuje i nás - svojím príbehom, učením, obeťou za nás i svojím zmŕtvychvstaním. Kým sme uzavretí v našich osobných, pracovných a rodinných starostiach, kým myslíme iba na svoje problémy, kým sa pýtame, čo s nami bude, ak ich rýchlo nevyriešime, kým máme dojem, že Božie slovo nemá súvislosť s našou životnou situáciou, že Služby Božie, biblické čítania a modlitby nemajú súvislosť s tým, čo žijeme, príbeh emauzských pútnikov ukazuje, že Ježiš už je s nami. „Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! Veriť, že som žil pre vás. Ježišov príbeh je jadrom našej skutočnosti. Keď Ho berieme do úvahy - keď veríme, že Ježiš kráča po našom boku, sme už v procese riešenia svojich problémov.
Ani učeníci na ceste do Emauz hneď nerozumeli Písmu, ktoré im Ježiš vysvetľoval. Niečo im však docvakne. Albert Schweitzer, ktorý zo záujmu a rodinnej tradície študoval teológiu na univerzite v Štrasburgu, v istom okamihu prežil Božie oslovenie. Cítil povolanie zasvätiť sa službe Bohu a ľudstvu. Ako? - O tom spočiatku nemal predstavu. Ani nevedel, či nájde spôsob, ako uskutočniť to, do čoho ho Boh volá. Pokračoval v mimoriadnej práci, keď založil nemocnicu v Afrike a spojil to, čo po ňom robili mnohí misionári: lekársku starostlivosť a duchovnú starostlivosť. Na sklonku života priznal, že nikdy nepoznal väčšiu radosť, ako je radosť z dávania.
Bratia a sestry, možno v tom, čo práve prežívame, nás nenapĺňa veľkonočná radosť. Ježiš prijal prosbu emauzských učeníkov. Zostáva s nimi. Stoluje s nimi, oni Ho zrazu spoznajú, ale Ježiš im zmizne. Z Jeho prítomnosti máme úžitok, aby mohla žiariť ďalším. Keď konečne získame pokoj, keď sa prestaneme umárať starosťami, cieľom nie je uzavrieť sa znovu do seba. Krista si nemožno nechať pre seba. a sláva, čo nikdy neprestáva“ (ES 601, 1). S použitím myšlienok D. Martin Šefranko, evanjelický a. v.
Robert Zünd - Cesta do Emauz
Slovensko, aké si nechceme pripustiť
ZMENA - Dokument k 17. novembru 1989
Režisérka Zuzana Piussi začala nakrúcať svoj film zo zúfalstva. Od volieb 2010 do volieb 2012 pozerala okolo seba s otvorenými očami a zaznamenávala. Predvolebné kampane, politikov, ich voličov, demonštrácie proti Gorile, organizátorov týchto protestov…Výsledkom je fascinujúci pohľad na stav spoločnosti po 20 rokoch slobodnej samostatnosti. Slovensko, aké si nechceme pripustiť. Tento autentický dokument je potrebné vidieť. Pre vlastné zdravie a na vlastné riziko. V prípade nevoľnosti vyhľadajme svojho ošetrujúceho lekára. Pre istotu.
Režisérka Zuzana Piussi začala nakrúcať svoj film zo zúfalstva. Od volieb 2010 do volieb 2012 pozerala okolo seba s otvorenými očami a zaznamenávala. Predvolebné kampane, politikov, ich voličov, demonštrácie proti Gorile, organizátorov týchto protestov…Výsledkom je fascinujúci pohľad na stav spoločnosti po 20 rokoch slobodnej samostatnosti. Slovensko, aké si nechceme pripustiť. Tento autentický dokument je potrebné vidieť. Pre vlastné zdravie a na vlastné riziko. V prípade nevoľnosti vyhľadajme svojho ošetrujúceho lekára. Pre istotu.
tags: #krestansky #prirodopisny #dokument