V 21. storočí čelia umelci novým výzvam, ktoré súvisia s globalizáciou, digitalizáciou a politickými zmenami. Kultúra a tvorivá činnosť majú schopnosť zjednotiť národ, obzvlášť v časoch, ktoré žijeme. Slovensko potrebuje novú kultúrnu koncepciu, ktorá bude reagovať tak na riziká spojené s globalizáciou ako objektívnym fenoménom, no zároveň nebude popierať kontinuitu a pokrokové prvky vo vlastnej a svetovej kultúre a izolovať sa jednosmerne k minulosti.
Slovenská kultúra musí reagovať na výzvy 21. storočia, no nesmie stratiť vlastnú identitu v kozmopolitnej či multikultúrnej koncepcii Európy a naopak, rovnako nesmie podliehať spiatočníctvu, izolacionizmu, formálnemu (bezobsahovému) uctievaniu starého a sebe-strednému provincionalizmu. Slovenská kultúra musí vystupovať smerom dovnútra aj smerom von (do sveta) ako sebavedomá, moderná a k svetu otvorená, no zároveň kontinuitu historických národných a sociálno-emancipačných zápasov si uvedomujúca a kreatívna zložka verejného života.
Slovenská národná kultúra potrebuje novú kultúrnu politiku pre 21. storočie, ktorá by sa vyhranila voči slepým uličkám vo vývoji kultúry, no zároveň nadviazala na všetko pokrokové a moderné, čo dalo 20. storočie. Neomoderna alebo remoderna je návrat k moderne v novom historickom kontexte 21. storočia.
Slovenské národná kultúra by sa mala prioritne opierať o úspechy, ktoré dosiahli dejinne úspešné organizácie ako Matica slovenská či Spolok slovenských spisovateľov, cez ktoré prešli sitom významné osobnosti, ktoré celý jej vývoj formovali. Od čias Slovenského učeného tovarišstva, cez Tatrín po Maticu, Umeleckú besedu Slovenska, Spolok slovenských spisovateľov sme mohli sledovať zápasy o rôznorodé kultúrne koncepcie a dialektický vývoj slovenskej kultúry.
Slovenská neomoderna stavia na základoch realizovaných úspechov slovenskej modernej kultúry v literatúry, výtvarnom umení, divadle, filme, architektúre, hudbe a ďalších umeniach (Fulla, Galanda, Bauer, Sokol, Majerník, Krón, Alexy, Plicka, Brunovský, Dubay, Hložník, Bielik, Ťapák, Dedeček, Milučký, Jurkovič, Krasko, Jesenský, Novomeský, Plávka, Válek, Ballek, Uher, Jakubisko, Jaroš…), no nepopiera ani predchádzajúci vývoj v 19. storočí. Slovenská neomoderna nepopiera tradície, kreatívne ich transformuje pre potreby problémov 21. storočia, avšak nevidí zmysel v jednoduchom formálnom návrate k tradíciám, teda bez ideového obsahu a vyššieho zmyslu (v zmysle máme radi kroje, ľudovú hudbu, chalúpky a tradičné jedlá len preto, že sú tradičné).
Preto slovenská neomoderna odmieta fetišizáciu prejavov tradície ako východiska, ale považuje tieto prejavy iba ako nástroj, ktorý môže inšpirovať nové umelecké prejavy. Na druhú stranu 21. storočie ponúka aj nové, neprebádané oblasti umenia a filozofie, ktoré umožňujú vymaniť sa z predstavy, že slovenské znamená zákonite len tradičné, len návrat k minulosti (naopak, slovenskej kultúre musí patriť aj prítomnosť a budúcnosť).
Slovenská kultúra dokázala napr. vytvoriť špecifický variant surrealizmu (nadrealizmus - Reisel, Fabry), katolícku modernu (Dilong, Silan), slovenský symbolizmus (Krasko, Roy), nové podoby expresionizmu (Galanda, Sokol), davistov (Novomeský, Poničan, F. Kráľ) či mimoriadne inšpiratívne filmové, sochárske, výtvarné či architektonické počiny (Bártfay, Kulich, Dedeček, Milučký…).
Filozof Michael Hauser vyhlasuje, že postmoderny sa nedá zbaviť a poprieť ju radikálnym odmietnutím aj po formálnej stránke, naopak, prekonať postmodernu možno iba popretím jej ideologických súvislostí, no možno sa inšpirovať jej kreatívnymi postupmi, ktoré sú už tak zakorenené v kultúre, že ich nemožno ignorovať, ako napr. hyperkontextualita ako umelecká metóda.
Slovenská neomoderna však má aj kultúrno-politické vyústenie vo vízii nového neomodernistického Slovenska, čo súvisí aj s kultúrno-politickým a geopolitickým programom. Moderný národ musí reflektovať na súčasné tendencie usilujúce sa o minimalizovanie vlastnej suverenity a to možno iba v kontexte medzinárodnej spolupráce Slovákom kultúrne najbližších národov, teda najbližších slovanských národov (napr. Kultúrna spolupráca je základným predpokladom budovania mierovej a sociálne spravodlivej spoločnosti.
Bez kultúrnej spolupráce, ktorá vytvára základné predpoklady pre dobré medzinárodné vzťahy, nemožno uvažovať o svetlejšej budúcnosti Slovenska, preto je nutná spolupráca na všetky svetové strany. Je však otázkou budúcnosti, že tieto tendencie budú skôr či neskôr zákonite dialekticky prekonané, preto už teraz treba uvažovať o tom, ako nadviazať nové kultúrne spolupráce so Západom, ktorý prekoná vlastnú krízu. Táto výzva je prvým pokusom definovať kultúrnu politiku od čias Novomeského, Válka a Mináča.
Remodernisti zdôrazňujú, že postmodernizmus v ideologickom zmysle je cynický, duchovne prázdny a neponúka žiadnu alternatívu. Prvým svetovým impulzom remoderny je umelecké hnutie stuckizmu, ktoré sa rozhodlo propagovať figuratívnu maľbu ako protiklad postmoderného konceptuálneho umenia.
Filozoficky reflektoval tieto skupiny česky filozof Michael Hauser, ktorý však dôrazne poznamenáva, že v 21. storočí vďaka silnému vplyvu postmodernizmu neexistuje akýsi nový univerzálny koncept, ale vznikajú rôznorodé reakcie na postmodernu ako offmoderna, altermoderna, metamoderna, premoderna, ako aj remoderna. Hauser však dodáva, že aj to je dôkazom, že postmodernizmus, ako ho poznáme (od Jamesona a Lyotarda), patrí definitívne do minulosti.
Deana Jakubisková: Boli to práve davisti, kto na princípe moderného umenia vytvoril štruktúru kultúrnej politiky postavenú na princípe polemiky (dialógu). Odohrávalo sa to v čase, keď vo svete dominovali avantgardné smery ako surrealizmus, doznieval dadaizmus či kubofuturizmus. Odklonili sa od realizmu a priniesli nový moderný pohľad v literatúre aj na spoločnosť. Realitu začali vyjadrovať v abstrakcii, v modernejšom jazyku, dialo sa to i vo výtvarnej tvorbe, takisto v hudbe.
V súvislostiach slovenských kultúrnych dejín nemožno obísť skutočnosť, že davisti v literatúre veľmi silno ovplyvnili ďalšiu generáciu druhej polovice 20. storočia (Miroslava Válka, Vladimíra Mináča, Vojtecha Mihálika) nielen v tvorbe, ale aj v spoločenských postojoch. Podporoval aj rebelov kultúry, čím v kultúrnej obci prebiehal dialóg. Tvorilo sa tradičné a požadované umenie, no rodila sa aj tvorba novými cestami.
Predstaviteľom princípu dialógu v spoločnosti i v kultúrnom historickom kontexte bol významný režisér Slovenského národného divadla Miloš Pietor (syn právnika a politika Ivana Pietora a vnuk Ambra Pietora, novinára a iniciátora prvého ženského spolku Živena). Do slovenskej divadelnej klasiky priniesol úplne nový pohľad.
Umelci a politické výzvy
16. Láska a pravda, ktorá, ako sme sa to dozvedeli v roku 1989 od významného európskeho dramatika Václava Havla, musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou, už povoláva do boja za demokraciu, toleranciu a lásku tie najskúsenejšie a v boji za demokraciu najzocelenejšie zálohy. Hydra pravicového populizmu chce vytrhnúť krehký kvet demokracie zo zeme aj s osvietenskými koreňmi, a preto je nutné zatrúbiť na trúby a poslať do boja ako v starom Ríme, bojmi ošľahaných veteránov.
No a ktože by už vedel viac o kladoch liberálnej demokracie, než pornoherci a pornoherečky, ako aj porno nebinárni herečkovia? Veď nebyť tohto najlepšieho usporiadania spoločnosti v dejinách ľudstva, tak by sme dodnes žili v temnotách bez pornografického priemyslu! Hrôza pomyslieť…A tak sa rozhodli americkí pornoumelci postaviť čelom k výzve 21. storočia a povedať momentálne najväčšiemu nebezpečenstvu v Spojených štátoch - Donaldovi Trumpovi, svoje jasné - Nie! Ich srdce preteká láskou k demokracii a kvári ich nočná mora možných dôsledkov víťazstva zla.
Americkí pornoherci preto varujú pred možným zákazom pornografie, ak bude Donald Trump zvolený za prezidenta USA. Sedemnásť dospelých (existujú teda aj nedospelí?) nenahraditeľných umelcov doteraz vyzbieralo 100 000 dolárov na kampaň, ktorou chcú financovať protitrumpovské reklamy na pornografických platformách. Inzerát bude zverejnený v štátoch s najtesnejším predpokladaným volebným výsledkom, informuje denník Bild.
Deklarovanou cieľovou skupinou sú muži vo veku od 18 do 49 rokov, ktorí chcú voliť Trumpa. Týchto, v jadre dobrých demokratických ľudí, ktorí svoju lásku k demokracii predsa dokazujú pravidelným sledovaním porna, varujú pornoumelci, že zvrátený Trump a predovšetkým jeho inkvizítorsko-katolícky kandidát na viceprezidenta J. D. Vance, by im mohli siahnuť na duchovnú potravu najvzácnejšiu:„Nemôžeme sa jednoducho spoliehať na to, že pornografia je legálna a vždy legálna zostane,“ hovorí jeden z iniciátorov kampane.
Základom ich obáv je takzvaný Projekt 2025, 900-stranový zoznam potenciálnych krokov pre nastolenie konzervatívnej Ameriky. Tam sa s nehoráznou klérofašisticko-populisticko-putlerovskou zvrátenosťou uvádza, že pornografia je rovnako návyková ako nelegálne drogy a rovnako deštruktívna pre psychiku ako akýkoľvek zločin.
Projekt 2025 inicioval vplyvný konzervatívny think-tank Heritage Foundation. Hoci sa Trump, ktorý miluje všetkých voličov, vrátane tzv. LGBT konzervatívcov, od autorov dištancoval, CNN uvádza, že medzi viac ako 400 ľuďmi, ktorí dielo vytvorili, je aj 140 bývalých Trumpových zamestnancov.
Trumpov kandidát na viceprezidenta J. D. Vance tiež kritizoval pornografiu. V článku pre katolícky časopis Crisis v roku 2021 obvinil pornografiu z nízkej pôrodnosti v USA. Pornografia a potraty vytvorili „skutočne osamelú, izolovanú generáciu, ktorá sa nežení a nemá rodinu,“ napísal Vance.
Čudujete sa ešte teraz americkým umelcom, že povstali a pozdvihli nad svoje hlavy zástavu lásky, slobody a demokracie?
Cena Fra Angelico
TK KBS, ml; ml | 14. 02. 2023 20:30 Bratislava 14. februára (TK KBS) Cenu patróna umelcov Fra Angelico si dnes v Primaciálnom paláci v Bratislave prevzali ďalší laureáti v oblasti slovesného, výtvarného a hudobného umenia a tí, ktorí sa vo svojej tvorbe i práci pričinili o rozvoj kresťanskej kultúry na Slovensku.
Osobnosti ocenila Rada KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru, ktorú vedie ordinár Ozbrojených zborov a ozbrojených síl SR Mons. V oblasti výtvarného umenia cenu za tento rok získali architekt Andrej Botek, výtvarník Martin Kellenberger a sochár Dominik Monček. V oblasti slovesného umenia cenu získali herečka Eva Hlaváčová, básnik Miro Mališ a dramaturgička Silvia Košťová. Z hudobného umenia si cenu patróna umelcov prevzali Peter Franzen, vokálny súbor Gregoriana a Jana Kalinayová-Bartová.
Medailu s vyobrazením patróna umelcov s diplomom odovzdal oceneným biskup Rábek, bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko a generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a predseda Ekumenickej rady cirkví Ivan Eľko. Slávnosti, ktorá sa konala po 21-krát, predchádzala svätá omša za umelcov.
Slávnosti oceňovania predchádzala svätá omša Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave, ktorú celebroval biskup Rábek. Súčasťou programu večera boli aj umelecké vystúpenia. Na slávnosti sa zúčastnil aj minister školstva Ján Horecký, generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. doc. Mgr. Ing. arch. Mgr. art. Ing. PaedDr. Mgr. doc. PhDr. Mgr. Mons. Mgr.
Laureáti ceny Fra Angelico
- Andrej Botek, doc. Mgr. Ing. Andrej Botek patrí ku generácii architektov, ktorí už od 80-tych rokov minulého storočia pôsobili v kresťanských spoločenstvách formačného aj profesného zamerania a po roku 1989 participoval na príprave pomocných materiálov a súťažných podmienok pre výstavby kostolov, účasti v súťažných porotách, poradných združeniach diecézneho charakteru, vypracovávaní odborných posudkov, stanovísk, atď.
- Martin Kellenberger sa narodil v Bratislave v roku 1957. Vyrastal v kultúrnom rodinnom prostredí. Martin absolvoval Pedagogickú fakultu UK v Trnave, Katedru výtvarnej výchovy. Pracoval ako výtvarný redaktor (Tatran, Mladé letá), ako pedagóg na Fakulte architektúry STU v Bratislave. V tvorbe Martina Kellenbergera sú prítomné klasické motívy - inšpirácie stvorenia, života Ježiša Krista od narodenia po ukrižovanie, Krížová cesta, osudy apoštolov, motívy Vianoc a iné.
- Dominik Monček sa narodil v roku 1970 v Martine. Základy poctivého umeleckého remesla získaval na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Kremnici, kde vyštudoval odbor kováčstva. Vzhľadom na sochársku i kresliarsku kreativitu a hlbokú duchovnosť jeho juvenilných prác bol prijatý do ateliéru monumentálneho sochárstva Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Tu vyzrel pod dohľadom výnimočného sochára a pedagóga profesora Jozefa Jankoviča.
- Eva Hlaváčová je rodáčka zo Skalice, detstvo a mladosť prežila v Bratislave, kde aj vyštudovala. Jej rodičia si priali mať z nej lekárku, no už ako dieťa veľa a rada recitovala a postupne začala účinkovať v Detskej dramatickej rozhlasovej družine. Internou členkou umeleckého súboru Divadla Andreja Bagara v Nitre sa stala v roku 1963.
- Miro Mališ sa narodil v r. 1963 v Žiari nad Hronom. Vyštudoval odbor geodézia a kartografia na Stavebnej fakulte SVŠT. O desať rokov neskôr vyšla vo vydavateľstve DON BOSCO básnická zbierka „Samé dobré správy“ s ilustráciami Andreja Boteka, ktorá okrem iných básní ponúka dva bravúrne sonetové vence, variácie na biblické témy jazykom neošúchaným, s prekvapivými konotáciami.
- Silvia Košťová sa po ukončení vysokoškolských štúdií na Prešovskej univerzite v odbore učiteľstvo slovenského jazyka a hudobnej výchovy zamestnala v roku 1998 v Slovenskej televízii. Počas 24 rokov v zamestnaní vystriedala niekoľko pozícii a pracovala na mnohých projektoch, reláciách a formátoch. Od roku 2012 pravidelne prispieva do náboženskej relácie Orientácie, ktorú striedavo pripravuje bratislavské a košické štúdio RTVS.
Francúzsky filozof a publicista Roland Barthes publikoval kratučkú esej (necelé tri strany) s názvom Smrť autora. V nej sa okrem iného snaží v maximálnej možnej miere oddeliť autora od diela. Inými slovami, autor diela by mal ísť čím viac do úzadia, neinterpretovať a nekomentovať viac svoje dielo, ktoré sa už narodilo, a nechať na čitateľoch, aby sa oni stali vykladačmi jeho diela až do takej miery, že sa stanú de facto spoluautormi diela. Toto zatiaľ v skratke stačí.
Čo majú spoločné? Čo s tým?
Woke hnutie na Západe (hlavne na univerzitách) razí cestu kultúrneho revizionizmu - v skratke, ak nespĺňa autor naše prísne morálne kritériá (pričom arbitrom sme my), preč s ním aj s jeho dielom. Padajú tak busty a sochy Krištofa Kolumba, amerických zakladateľov, dokonca i Winstona Churchilla. Neboli dosť woke.
Marko Ivan Rupnik je jezuitský kňaz (bol, minulý rok ho z rehole vylúčili). Okrem toho je však jedným z najznámejších a najkvalitnejších žijúcich kresťanských umelcov sveta. Je autorom množstva umeleckých diel, napríklad mozaiky v Lurdoch, vo Fatime, vo Vatikáne a na mnohých posvätných miestach vo svete. Dokonca i tu na Slovensku máme viacero jeho diel, mozaika v kaplnke kňazského seminára v Badíne, mozaika v kostole na Klokočine v Nitre alebo v kaplnke saleziánskeho domu v Poprade.
Minulý rok sa však prevalila na svetlo šokujúca správa. Marko Rupnik roky sexuálne zneužíval rehoľné sestry. Nebudem sa teraz dopodrobna venovať tejto kauze, je komplikovaná, šokujúca a bolestivá. Jeho činy sú odsúdeniahodné a správal sa ako „prasák“. Otázka ale zostáva, čo so všetkými jeho dielami roztrúsenými po svete? S jeho freskami, oceňovanými i laickou spoločnosťou? A čo so všetkými jeho knihami?
Ak by mala platiť téza „smrti autora“, potom by všetky jeho diela mali byť ponechané. Ak by Rupnik písal i kvalitnú beletriu (poéziu či prózu), potom by bolo možné postupovať ako s Rupnikovými freskami. Plne chápem zákaz ruských autorov na Ukrajine.
Áno, mnohí ruskí umelci, žijúci i mŕtvi, boli a sú šovinisti a teraz už to možno povedať, ruskí fašisti. Sám ako kníhkupec vidím, ako po ruskej invázii klesol záujem o ruskú beletriu. Brutálne. Náš svet až na výnimky nechce vidieť ani počuť nič ruské. A „tí druhí“, tak v nej je časť čítajúca Gogoľa a Platonova, povedzme to takto, marginálna.
Ak by sa Pavol Országh Hviezdoslav reinkarnoval 100 rokov po svojej smrti do 21. storočia, bol by raper? Aké témy by vo svojich dielach riešil? A akú by mali formu?
Rovnako ako Hviezdoslav či básnici jeho generácie, aj dnešní umelci komunikujú svoje poslanie a umelecký odkaz prostredníctvom seba prezentácie, autobiografických prvkov, rôznych spoločenských odkazov a presahov cez rôzne druhy umenia. Nad všetkým zostáva veľký rešpekt pred jazykovými a estetickými osobitosťami Hviezdoslava - jeho rozprávačských vlastností zachytených v próze, zvukomalebnosti jeho poézii, dramatickosť z bežných situácii v jeho drámach - to všetko bude interpretované v novom podaní a súčasným jazykom mladej generácie tvorcov a umelcov.
tags: #krestansky #umelci #21 #storocia