Jonáš Záborský bol významný slovenský básnik, prozaik a dramatik, ktorého tvorba zanechala trvalú stopu v dejinách slovenskej kultúry. Svojím realistickým videním skutočnosti a ostrým kriticizmom razil cestu kritickému realizmu v literatúre.
Životopisné údaje
Narodil sa 3. februára 1812 v Záborí (Turiec) v chudobnej zemianskej rodine. Otec Jozef Záborský bol evanjelikom, matka Anna, rod. Tomčány, katolíčkou. Základné vzdelanie nadobudol Jonáš na evanjelickej škole v Hornom Jasene a na latinskej škole v Necpaloch.
Od roku 1827 navštevoval lýceum v Kežmarku, kde sa prebudilo jeho národné povedomie i živý záujem o antiku. Z Kežmarku prešiel do Prešova na právo, čoskoro však začal študovať teológiu. Do študentských čias spadajú začiatky jeho literárnej činnosti.
Ako pozdišovský kaplán (1836) zasielal svoje práce (ódy na oslavu Kollára, Šafarika, Hollého, Kuzmányho) a v Hamuljakovej Zore vyšla jeho slovensky podfarbená Óda na Slováků. V roku 1839 odišiel študovať do Halle, kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, no ideovo sa s ním nikdy nezblížil.
Po návrate z Halle (v lete 1840) bol začas kaplánom u Michala M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši a v decembri 1840 nastúpil ako kazateľ v Rankovciach. Tam sa zblížil s katolíckym farárom Ondrejom Kalászom, pôsobiacim v susedných Kecerovských Pekľanoch.
Keď mu v Rankovciach zhorela fara a maďaróni z radov evanjelikov ho začali verejne obviňovať v časopisoch, Kalász ho upozornil na možnosť vyučovať na teologickom učilišti v Košiciach, pravda s podmienkou, že sa stane katolíkom. Záborský konvertoval (10. februára 1842), začas bol nemeckým kaplánom v Košiciach, neskôr profesorom gréčtiny na právnickej košickej akadémii.
V roku 1850 odišiel na pozvanie Andreja Radlinského a Daniela Licharda do Viedne za redaktora vládnych Slovenských novín (písaných staroslovenčinou), ale v roku 1852 dostal výpoveď z redakcie a nasledujúceho roku sa vrátil znova na východné Slovensko, kde prijal chudobnú faru v Župčanoch pri Prešove. Spočiatku na fare gazdoval, od konca päťdesiatych rokov sa však pustil do neúnavnej literárnej práce.
Redaktori často odmietali jeho príspevky a ani na súbehoch nemal šťastie. Z týchto príčin väčšina jeho diel zostala v rukopisoch. Záborský umrel 23. januára 1876 v Župčanoch. Ešte za života daroval zo svojich kníh prešovským študentom a 500 zlatých venoval na prešovské evanjelické kolégium, ktoré ho odchovalo.
Literárna tvorba
Poézia Jonáša Záborského sa nevymanila z pút tradície. Tvrdošijne sa zastával časomiery a v básňach poväčšine používal češtinu. Po Óde na Slováků jeho poézia nepriniesla významnejšie hodnoty. Svedčia o tom klasicistické Bájky (1840) a ešte viac Žehry (1851) ktoré vyvolali literárnu polemiku (J. Kalinčiak a M. Dohnány kontra autor a M. Ľ. Šuhajda).
Záborský po neúspechoch v poézii upustil od češtiny a začal tvoriť v slovenčine. Roku 1858 napísal hrdinský náboženský epos Vstúpenie Krista do raja, ktorý upravil roku 1866. Z tohto eposu uverejnil iba časť pod názvom Vstúpenie Krista do pekiel (Sokol 1863). V ďalšom epose Smrť Jánošíkova sa opieral o ľudové povesti.
Významná je Záborského „fantastická hrdinská báseň” Faustiáda napísaná prózou. Fantastická dejová osnova dala Záborskému možnosť iróniou a sarkazmom šľahať chyby vtedajšej spoločnosti. Na mušku si berie nacionálny šovinizmus Maďarov, romantické rojčenie slovenských národovcov i ďalšie ideové deformácie tých čias.
Pozoruhodnejšie úspechy dosiahol Záborský v próze. Novely Panslávistický farár (1870) prináša dokumentárnym spôsobom zachytené epizódy zo života autora, ktorý sa štylizoval do postavy farára Žarnoviča. Záborský cez túto postavu stvárnil vlastné ťažkosti z počiatočných rokov župčianskeho pôsobenia, kedy musel zápasiť s príkoriami zo strany vrchnosti i s neporozumením vlastných farníkov. Spôsobom podania sa tu dostáva za prah realizmu.
Ďalšie prozaické diela:
- Hlovík medzi vzbúreným ľudom, udalosť z cholerového povstania roku 1831 v Zempline (1870)
- Dva dni v Chujave (1873) čerpajú zo Záborského skúseností z kňazského pôsobenia. Poukazuje v nich na zaostalosť ľudu, jeho hmotnú i mravnú biedu, s ktorými musia zápasiť kňazi, učitelia a ľudovýchovní pracovníci.
V próze Šafránkovci Záborský namieril ostrie svojej satiry na dve strany. V prvej časti vysmieva racionálnu prepiatosť maďarónov a pri tejto príležitosti podniká časte výpady proti tendenčnej maďarskej historiografii, ktorá sa snažila falošnými argumentami zdôvodniť prioritu Maďarov v Uhorsku. V druhej časti sa obracia s nemenej britkým výsmechom proti extrémom romantických vlastencov a mieri ponad nich aj na Štúrovu ideovú koncepciu a hegelianizmus vôbec. Stroskotanie rojčivých národovcov v osobnom živote ukazuje v poviedke Chruňo a Mandragora.
Beletristické práce Záborského, ako satira Mroč (1864), v ktorej načrtol dokumentárno anekdotický obrázok z revolúcie meruôsmych rokov, a poviedka Kulifaj (1864), situovaná do porevolučného obdobia, vzbudili živší záujem. Viaceré Záborského prozaické diela zostali v rukopisoch, najmä tie, v ktorých zaznel neobyčajne ostrý satirický tón. Niektoré diela boli publikované až po autorovej smrti.
Dramatická tvorba
Hlboké vedomosti zo slovensko-uhorských a zo svetových dejín, ako aj nevšedný záujem o dramatickú literatúru, priviedli Záborského k tvorbe historických drám. V župčianskej osamotenosti mu však chýbala väčšia divadelná skúsenosť, preto mnohé jeho hry sú typickými knižnými drámami, nevhodnými pre javiskovú realizáciu. V tejto situácii sa preto opieral - ako ukázali novšie výskumy - o maďarskú a nemeckú dramatickú literatúru svojej doby a v niektorých ohľadoch na dielo klasika slovenskej veselohry Jána Chalúpku.
Napriek istým obmedzeniam Záborského dramatický cyklus svojim rozsahom a tematickou šírkou zasluhuje obdiv. Ruský cyklus sa týka najpohnutejšieho obdobia ruských dejín (začiatok 17. storočia). Záborský mu venoval 9 celovečerných hier, ktoré knižne vydal Jozef Viktorin (1866) pod názvom Lžedimitrijády, čili Búrky lžedimitriovské v Rusku. Hry nie sú vhodné na inscenovanie, už i preto, že vytvárajú vlastne súvislý celok.
Druhý cyklus, tiež 9 hier, tvoria Básne dramatické (1865) a týkajú sa poväčšine veľkomoravských a slovensko-uhorských dejín (Poslední dni Veľkej Moravy, Bitka u Rozhanoviec a ďalšie). Záborského veršovaná činohra Jánošíkova večera neviaže sa na historické pramene, ale na ľudové tradície o hrdinovi odboja proti pánom. Túto hru raz predviedli v Trnovci roku 1867. Veselá činohra Pomsta za pomstu je namierená proti intrigám a tematicky sa viaže k Lžedimitrijádam.
Zoznam dramatických diel:
- Lžedimitrijády, čili Búrky lžedimitriovské v Rusku (1866)
- Básne dramatické (1865)
- Jánošíkova večera
- Pomsta za pomstu
Pozoruhodnú historickú erudíciu potvrdzujú Záborského Dejiny kráľovstvo, uhorského od počiatku do časov Žigmundových (rukopis - vyše 1600 strán - Matica slovenská odmietla vydať pre smelé riešenie konfesionálnych otázok).
Osobnosť a odkaz
Jonáš Záborský mal pohnuté životné osudy, narážal na nepochopenie i medzi svojimi a na zaostalosť v miestach svojho pôsobenia. Veľa ťažkosti mu spôsobila jeho nepokojná povaha. Vo Vlastnom životopise sebakriticky priznal: „V povahe mojej ležala srditosť a vzdorovitosť." Jeho stopa v dejinách slovenskej kultúry je však trvalá.
Ladislav Záborský: Inšpirovaný Kristom a Matkou
Okrem Jonáša Záborského je potrebné spomenúť aj Ladislava Záborského (1921-2016), slovenského maliara a grafika, ktorý sa špecializoval na krajinomalbu a maľbu portrétov. Bol významnou osobnosťou v slovenskom výtvarnom umení 20. storočia.
Ladislav Záborský bol slovenský maliar, ktorý okrem množstva obrazov vytvoril aj farebné a leptané vitráže pre 25 kostolov na Slovensku. Je tiež autorom 21 krížových ciest a nástenných malieb v kostoloch na Slovensku aj v Paríži.
Narodil sa 22. 1. 1921 v Tisovci. Už od detstva miloval prírodu. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Predtým, než ho v roku 1953 odsúdili za velezradu kvôli náboženskej aktivite, pracoval ako profesor kreslenia a deskriptívnej geometrie na gymnáziu v Martine.
O svojej skúsenosti vo väzení vravel: "Boh vie robiť z ľudského blata duchovné zlato.“ Po prepustení v roku 1957 žil a pracoval v Martine. So svojou manželkou Gabrielou mal 5 detí.
Jeho diela sú charakteristické precíznym zobrazovaním detailov, jasnými farbami a poetickou atmosférou. Veľkú časť svojho života strávil v Bratislave, kde mal aj vlastnú umeleckú dielňu.Okrem maliarstva sa Záborský venoval aj grafike a ilustrácii. Jeho práce boli vystavované na mnohých významných výstavách doma aj v zahraničí. Bol ocenený viacerými umeleckými cenami a jeho diela sú súčasťou zbierok múzeí a galérií na Slovensku.
Ladislav Záborský zostal v pamäti ako talentovaný a významný slovenský maliar, ktorý svojím umením obohatil slovenskú výtvarnú scénu.
Niektoré diela Ladislava Záborského s náboženskou tematikou:
- Pozdrav bez textu (PZ004) - Boh a človek v nebeskej bráne
- Pozdrav bez textu (PZ001) - Dar múdrosti
- Pozdrav bez textu / Záborský - PZ006 Matka Božia
- Pozdrav (VP002) - Malý Ježiško a jeho Matka - jedno srdce
- Pozdrav bez textu (PZ002) - Kristus povoláva Petra a Ondreja za apoštolov
- Pozdrav bez textu (PZ003) - Kristus pri modlitbe
- Pozdrav bez textu (VN006) - Vzkriesený Kristus a Peter
- Pozdrav Veľkonočný bez textu / Záborský - VN005 Tajomstvo Eucharistie - omša
- Pozdrav bez textu (VN002) - Vzkriesený Kristus a Mária Magdaléna
- Pozdrav bez textu (VN001) - Kristus nám prišiel otvoriť nebo
- Pozdrav bez textu: Simeon predpovedá Márii utrpenie jej syna