India je nepochybne jednou z najzaujímavejších a najrozmanitejších krajín sveta. Hneď po vystúpení z lietadla sa človek stretáva s nespočetným množstvom rôznych vnemov - stovky vôní, farieb a zvukov sa miešajú s davom hnedých Indov a množstvom náboženských tradícií.
India má rozlohu 3 milióny km2 a viac ako miliardu obyvateľov, rozpráva sa tu 14 hlavnými jazykmi a až 70% populácie tvorí mladá generácia. Hoci hinduizmus je zakomponovaný v samotnom názve krajiny (Hindustan - krajina hinduistov), pričom vyznávači hinduizmu tvoria viac ako 80% obyvateľstva, sú tu zastúpení aj moslimovia, sikhovia, budhisti, jainisti a, samozrejme, kresťania rozličných denominácií. Hoci podľa štatistík tvoria kresťania z celkového počtu len asi 2,4%, vplyv kresťanskej cirkvi sa neustále zväčšuje.
Za posledné roky narastajú počty prevažne letničných a charizmatických veriacich, hlavne na vidieku, a vznikajú nové cirkvi a skupinky. Kresťanstvo v Indii má dlhoročnú tradíciu, ktorá siaha až k samotnému apoštolovi Tomášovi. Ten podľa tradície pristál na juhozápadnom pobreží Indie v roku 52 n.l. Tradujú sa príbehy o tom, ako zázračne uzdravoval chorých a z mnohých vyháňal nečistých duchov.
Hoci sú kresťania v menšine, sú to práve kresťanské vzdelávacie inštitúcie, ktoré sú považované za najkvalitnejšie a ktorými prešlo mnoho generácií vysoko vplyvných Indov.
Slovo života začalo v Indii pôsobiť už v roku 1996 prostredníctvom cestujúcich misionárov, ktorí začali spolupracovať s miestnymi zbormi a otvárať biblické školy po celej Indii - napríklad na západe krajiny v štátoch Gudžarát, na juhu v Kérale, na východe v štáte Západné Bengálsko a v hlavnom meste - Naí Dillí.
Indie: Ind si čistil zuby vodou z řeky Gangy, kde se pálí těla. Hygiena tu neexistuje. | SVĚTOVÍ
Hoci indickí veriaci sú zvyknutí a s radosťou vítajú veľké evanjelizačné ťaženia, či uzdravujúce zhromaždenia a niekoľkodňové konferencie, je im pomerne cudzie pravidelné vyučovanie Božieho slova. Práve toto je však kľúčom k prebudeniu nielen cirkevných zborov a spoločenstiev, ale i celého národa, preto ostáva služba cez denné biblické školy prioritou. Kresťania v Indii potrebujú byť pevne zakorenení v Božom slove. Nachádzajú sa totiž v prostredí, ktoré je možno viac ako iné poznačené náboženským relativizmom.
Hinduizmus je otvorený pre akékoľvek duchovné pravdy a Ježiš Kristus je považovaný len za jedného z asi 330 miliónov božstiev hinduistického panteónu - je všeobecnou mienkou, že Ježiš Kristus spolu s Višnom, Šivom či Krišnom „áno“, ale Ježiš Kristus ako Jediná Cesta, Pravda a Život „nie“.
Výzvy a skúsenosti z biblických škôl
Je úžasné vidieť, ako sa životy jednotlivých študentov menia počas ôsmich mesiacov v biblickej škole. Vyučovala som štyri roky na rôznych biblických školách a duchovne formujúcich seminároch pre vedúcich cirkvi na mnohých miestach Indie. Hoci jednotlivé predmety sú identické s vyučovacím plánom ostatných biblických škôl cirkvi Slovo života po celom svete, vyučovanie na indických biblických školách je svojím spôsobom veľmi špecifické.
Vo väčšine prípadov totiž veriaci pochádzajú z hinduistických rodín a sú vo svojej rodine vlastne prvou generáciou kresťanov. Na začiatku nemajú žiadne poňatie o tom, vôbec že ešte existuje nejaký ďalší svet mimo Indie - niektorí si dokonca myslia, že Ježiš sa narodil v horskej dedinke v Himalájach a bol pokrstený v posvätnej rieke Ganga. Títo študenti musia čeliť výzvam, ktoré v Európe vôbec nepoznáme.
Ak študent pochádza z hinduistického prostredia, a najmä z dediny, obráti sa proti študentovi nielen vlastná rodina, ale aj celá komunita, čo znamená, že sa nielenže nemôže vrátiť domov, ale musí sa aj odsťahovať. Veľakrát študentov našej školy týrajú aj fyzicky - vyhrážajú sa im a bývajú aj fyzicky napadnutí.
Čo sa týka priebehu vyučovania, musela som napríklad používať oveľa viac ilustrácií z bežného života a snažiť sa o nepretržitý kontakt s triedou formou otázok a odpovedí. Asi najväčšou výzvou bolo vyučovať predmet „Izrael“ na severe Indie - keďže 99% študentov počulo o Izraeli len to, že sa spomína v Biblii, a niektorí si mysleli, že je to gurmánska špecialita...
Máme biblické školy na východe, ako i severovýchode a severe Indie - v blízkosti Himalájí, kde sa zhromažďujú študenti zo štátov Nágsko, Ásam, či priamo z Nepálu. Mnohí z nich sú odhodlaní po skončení školy ísť do oblastí, ktoré ešte evanjelium nezasiahlo, ako je napríklad susedný Bhután.
Počuli sme mnoho úžasných svedectiev o študentoch z bývalých ročníkov, ako denne vytrvalo evanjelizujú na miestach, ktoré sú ťažko prístupné a kde evanjelium Pána Ježiša Krista zatiaľ nepreniklo. Mnohí z nich putujú desiatky kilometrov, aby priniesli evanjelium čo i len jednej rodine. Cestujú po horských dedinkách a kážu evanjelium budhistom, ako aj hinduistom. Zároveň sa modlia za chorých a núdznych. Okrem toho pravidelne trénujeme aj vedúcich zborov v hlavnom meste Dillí v cirkvi pastora Thomasa Georgea a vedúcich cirkví v indickom štáte Džárkhand.
V tomto roku sme po prvýkrát otvorili aj druhý ročník pre absolventov niektorého z prvých ročníkov z predchádzajúcich rokov. Našimi biblickými školami a programami pre vedúcich prešlo už niekoľko tisíc vedúcich a študentov.
Ak som necestovala, či nevyučovala, tak sme bežne vyrážali z domu ráno pred ôsmou a vracali sme sa večer. Práca na misijnom poli nespočíva len v praktickej, či duchovnej činnosti, je s tým spojenej aj veľmi veľa administratívnej práce - plánovanie rozvrhu biblickej školy, komunikácia s učiteľmi, zabezpečovanie leteniek, ubytovania, programu, komunikácia so študentmi, príprava podkladov a materiálov pre študentov. V kancelárii sme každý deň začínali polhodinovou modlitbou za konkrétny deň s prosbou o Božiu pomoc a vedenie.
Počas vyučovania som zažívala aj veľa dobrodružstiev - väčšinou som do miesta určenia cestovala aj 12 hodín sama vlakom, potom divočinou džípom ešte ďalšie hodiny.
Osobný pohľad na život v Indii
Jednoznačne ľudia - hlavne ich otvorenosť a srdečnosť. A to nielen kresťania. Tí najchudobnejší, ktorí žijú aj s dvoma troma novonarodenými deťmi na ulici bez akýchkoľvek prostriedkov, sa na vás usmejú, keď ich míňate. My sa veľakrát sťažujeme, čo nám všetko chýba a na čo máme nárok, títo ľudia sa vedia tešiť z úplných maličkostí. Dokonca vo svojom utrpení myslia na druhých.
Veľmi sa ma dotkol príbeh, ktorý zažila Matka Tereza v Kalkate. Navštívila hinduistickú rodinu s malými deťmi, ktorá zomierala od hladu. Priniesla im aspoň vrece ryže na zmiernenie ich utrpenia. O chvíľu matka na niekoľko minút zmizla. Keď sa vrátila, bola bez ryže. Na otázku, čo s ňou spravila, odpovedala, že ich moslimskí susedia majú tiež deti, ktoré sú hladné. My vo svojom utrpení máme tendenciu myslieť len na seba, avšak títo nádherní ľudia sa vo svojich ťažkostiach vystierajú k iným.
Pokiaľ ide o duchovnú oblasť, tak sa ma najviac dotkol ich hlad po Božom slove a Duchu Svätom. Pre mňa to bol predovšetkým hluk a úplne iné zmýšľanie ľudí. Nikto sa nikam neponáhľa, najdôležitejší nie je výsledok, ale ľudia. Trvá pomerne dlhý čas, kým sa človek zmieri s tým, že kultúru nezmení, že sa musí zmeniť on. A určite som sa naučila väčšej trpezlivosti.
Mňa najviac oslovila úplná odovzdanosť Pánovi a Jeho službe. Väčšina Indov nemá materiálne zázemie ako my u nás na Slovensku či v Európe.
Otázka osudu detí, ktoré zomreli bez krstu
Otázka osudu detí, ktoré zomreli bez prijatia krstu, sa skúmala so zreteľom na princíp hierarchie právd a ďalšie teologické princípy ohľadne Božieho univerzálneho plánu spásy, jedinečnosti a neprekonateľnosti Kristovho prostredníctva, sviatostnej povahy Cirkvi v poriadku spásy a reality dedičného hriechu.
V dnešných podmienkach kultúrneho relativizmu a náboženského pluralizmu sa počet nepokrstených detí povážlivo zvyšuje. V tejto situácii sa javí potreba zamyslieť sa nad možnosťou spásy pre tieto deti ešte naliehavejšou. Cirkev si je vedomá, že spása je dosiahnuteľná jedine v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. Je známe, že tradičné učenie Cirkvi sa v tejto veci uchyľovalo k teórii limbu, chápaného ako stav, v ktorom si duše detí zosnulých bez krstu v dôsledku dedičného hriechu nezasluhujú odmenu v podobe blaženého videnia, ale zároveň nepodstupujú nijaký iný trest, lebo nespáchali žiadny osobný hriech.
Táto teória, rozvíjaná teológmi už od stredoveku, však nebola magistériom nikdy dogmaticky definovaná, hoci sa o nej vo svojom učení zmieňovalo až do Druhého vatikánskeho koncilu. Zostáva teda možnou teologickou hypotézou. No Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) už teóriu limbu nespomína, ale učí, že pokiaľ ide o deti zosnulé bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, a to aj robí prostredníctvom osobitného pohrebného obradu za ne.
Princíp, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. KKC 1261), umožňuje dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti zosnulé bez krstu. Štúdiá dospeli k záveru, že existujú teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené a uvedené do večnej blaženosti, hoci ohľadne tejto otázky nejestvuje explicitné učenie v Zjavení.
Źiadna z úvah, ktoré text predkladá na odôvodnenie nového prístupu k tejto otázke, nemôže byť použitá na popretie nutnosti krstu, alebo na odďaľovanie jeho vyslúženia.
Keď sa v dejinách kresťanského myslenia začala vnímať otázka osudu detí zosnulých bez krstu, možno nebolo presne známe, aká je jej povaha a aký celkový doktrinálny prínos je v nej implicitne obsiahnutý. Iba vo svetle stáročného dejinného a teologického vývoja - až po Druhý vatikánsky koncil - si bolo možné uvedomiť, že si táto špecifická otázka zasluhuje, aby sa o nej uvažovalo v čoraz širšom horizonte doktrín viery.
Táto otázka - nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu - bola predložená na skúmanie Medzinárodnej teologickej komisii.
Sv. Peter vyzýva kresťanov, aby boli vždy pripravení zdôvodniť nádej, ktorá je v nich (porov. 1 Pt 3, 15 - 16) (1). Tento dokument hovorí o nádeji, ktorou môžu byť kresťania naplnení, pokiaľ ide o spásu detí, ktoré zomreli bez krstu. Objasňuje, ako sa v posledných desaťročiach táto nádej rozvinula a na akých základoch spočíva, aby ju bolo možné zdôvodniť.
V tejto dobe citeľne vzrastá počet detí, ktoré zomierajú bez toho, aby boli pokrstené. Vo svetle takéhoto vývoja sa vynára otázka osudu týchto detí s novou naliehavosťou. V tejto situácii sa javia cesty, prostredníctvom ktorých možno dôjsť k spáse, ešte komplexnejšie a problematickejšie.
Cirkev, verná strážkyňa cesty spásy, vie, že spásu možno dosiahnuť iba v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. No ako matka a učiteľka nemôže prestať premýšľať o osude všetkých ľudských bytostí stvorených na Boží obraz (2) a najmä tých najslabších. Dospelí - obdarení rozumom, svedomím a slobodou - sú zodpovední za vlastný osud podľa toho, či prijmú alebo odmietnu Božiu milosť. Avšak deti, ktoré ešte nemôžu užívať rozum, svedomie a slobodu, nemôžu rozhodovať samy za seba.
Rodičia, keďže nemajú morálnu istotu ohľadne spásy svojich detí, zakúšajú veľkú bolesť a pocit viny, a je pre nich stále ťažšie prijať - či už sú alebo nie sú kresťanmi - že Boh je spravodlivý a milosrdný, keď z večného šťastia vylučuje deti, hoci nemajú osobné hriechy. Z teologického hľadiska vývoj teológie nádeje a ekleziológie spoločenstva, spolu s uznaním veľkosti Božieho milosrdenstva, spochybňuje príliš reštriktívnu interpretáciu spásy.
Teória limbu, ku ktorej sa Cirkev po stáročia uchyľovala, aby opísala osud detí, ktoré zomreli bez krstu, nemá žiadny výslovný základ v Zjavení, napriek tomu, že dlhý čas bola súčasťou tradičného teologického učenia. Navyše predstava, že deti, ktoré zomreli bez krstu, sú pozbavené blaženého videnia - dlho považovaná za všeobecné učenie Cirkvi - vyvolala viaceré pastoračné problémy vedúce k tomu, že mnohí dušpastieri požadovali hlbšiu reflexiu ohľadne ciest spásy. Nevyhnutné opätovné premyslenie týchto teologických otázok nemôže ignorovať tragické dôsledky prvotného hriechu.
Uvažujúc o osude detí, ktoré zomreli bez krstu, si musí cirkevné spoločenstvo vždy pripomínať, že v prísnom slova zmysle je Boh skôr subjektom, ako objektom teológie. Prvou úlohou teológie je teda počúvanie Božieho slova. Teológia počúva Božie slovo vyjadrené v Písme, aby ho s láskou odovzdávala každému človeku. Avšak o spáse tých, ktorí zomreli bez krstu, hovorí Božie slovo len málo alebo nič. Preto je nevyhnutné interpretovať zdržanlivosť Písma ohľadne tejto témy vo svetle textov, ktoré hovoria o univerzálnom pláne a cestách spásy. Stručne povedané, riešenie tohto problému znamená tak pre teológiu, ako aj pre pastoračnú starostlivosť, zachrániť a zmieriť dve skupiny biblických tvrdení: tie, ktoré sa vzťahujú k Božej univerzálnej spásnej vôli (porov. 1 Tim 2, 4) a tie, ktoré v krste spoznávajú nevyhnutný prostriedok na oslobodenie od hriechu a na pripodobenie sa Kristovi.
Keď berieme do úvahy princíp lex orandi lex credendi, kresťanské spoločenstvo si uvedomuje fakt, že v liturgii sa limbus vôbec nespomína. V skutočnosti liturgia zahŕňa sviatok svätých neviniatok, ktoré sú uctievané ako mučeníci, i keď neboli pokrstené, pretože boli usmrtené „pre Krista“ (3). Dôležitý posun v liturgii nastal aj zavedením pohrebných obradov za deti, ktoré zomreli bez krstu. Nemodlíme sa predsa za tých, ktorí boli zatratení. Rímsky misál z roku 1970 zaviedol pohrebnú omšu za nepokrstené deti, ktorých rodičia si želali dať ich pokrstiť. Cirkev zveruje deti, ktoré zomreli bez krstu, Božiemu milosrdenstvu. V inštrukcii o krste detí z r. 1980 Kongregácia pre náuku viery zdôrazňuje, že „pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne“ (4).
Cirkev nemôže nepovzbudzovať k nádeji, pokiaľ ide o spásu detí, ktoré zomreli bez krstu, a to pre samotný fakt, že „sa modlí, aby sa nik nezatratil“ (6) a modlí sa v nádeji, aby „boli všetci ľudia spasení“ (7). Na základe antropológie solidarity (8), posilnenej ekleziálnym chápaním spoločnej personality, Cirkev vie, akou pomocou tu môže byť viera veriacich. Markovo evanjelium opisuje práve takú situáciu, keď sa viera niekoľkých ľudí stala príčinou spásy ďalšieho človeka (porov. Mk 2, 5). Hoci si je Cirkev vedomá, že normálnym prostriedkom na dosiahnutie spásy je krst in re, predsa dúfa, že existujú aj iné spôsoby, ako dosiahnuť spomínaný cieľ. Keďže sa Boží Syn prostredníctvom svojho vtelenia „určitým spôsobom spojil“ s každou ľudskou bytosťou, a pretože Kristus zomrel za všetkých a „konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, t. j.
V teologickej reflexii týkajúcej sa spásy detí, ktoré zomreli bez krstu, rešpektuje Cirkev hierarchiu právd, a preto začína tým, že jasne potvrdzuje primát Krista a jeho milosti, ktorý má prednosť pred Adamom a hriechom. Kristus - svojím bytím pre nás a spásnou mocou svojej obety - zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých. Celým svojím životom a učením zjavoval Božie otcovstvo a jeho univerzálnu lásku. Ak nutnosť krstu je de fide (z viery), potom treba vysvetliť tradíciu a dokumenty magistéria, ktoré potvrdili túto nutnosť. Je pravda, že Božia univerzálna spásna vôľa neprotirečí nutnosti krstu, ale je tiež pravda, že deti zo svojej strany, nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu osobnú prekážku. Na druhej strane deti, ktoré nemajú osobný hriech, sa krstia nielen kvôli ich oslobodeniu spod dedičného hriechu, ale aj preto, aby boli začlenené do spoločenstva spásy, ktorým je vďaka účasti na Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní Cirkev (porov. Rim 6, 1 - 7). Milosť je úplne nezaslúžená, lebo je vždy čisto Božím darom. Zatratenie je však zaslúžené, pretože je dôsledkom slobodnej ľudskej voľby (10). Dieťa, ktoré zomrie po tom, ako bolo pokrstené, je Božou milosťou - či už s ňou spolupracuje alebo nie - a na príhovor Cirkvi spasené.
Dôsledný teologický výskum akejkoľvek cirkevnej náuky alebo praxe musí vychádzať zo štúdia jej biblických základov. Teda pokiaľ ide o našu tému, musíme sa pýtať, či Sväté písmo tým alebo oným spôsobom rieši otázku osudu nepokrstených detí. Už pri zbežnom preskúmaní Nového zákona sa zdá byť zrejmé, že prvé kresťanské spoločenstvá ešte neriešili otázku, či novorodenci alebo deti, ktoré zomreli bez krstu, majú možnosť dosiahnuť Božiu spásu. Keď sa v Novom zákone spomína prax krstu, vo všeobecnosti ide o krst dospelých. Novozákonné svedectvá však predsa len nevylučujú možnosť, že spoločne s dospelými boli pokrstené aj deti.
Skutočnosť, že v Novom zákone nenachádzame explicitné učenie ohľadne osudu detí, ktoré zomreli bez krstu však neznamená, že by teologická diskusia o tejto téme nebola formovaná rôznymi základnými biblickými náukami:
- Božiu vôľu spasiť každého človeka (porov. Gn 3, 15; 22, 18; 1 Tim, 2, 3 - 6) prostredníctvom víťazstva Ježiša Krista nad hriechom a smrťou (porov.
- univerzálnu hriešnosť ľudských bytostí (porov. Gn 6, 5 - 6; 8, 21; 1 Kr 8, 46; Ź 130, 3), a skutočnosť, že po Adamovi sa všetci rodia v hriechu (porov. Ź 51, 7; Sir 25, 24) a preto musia zomrieť (porov.
- pre spásu nutné podmienky - zo strany veriaceho viera (porov. Rim 1, 16), ako aj prijatie krstu (porov. Mk 16, 16; Mt 28, 19; Sk 2, 40 - 41; 16, 30 - 33) a Eucharistie (porov.
- kresťanskú nádej prevyšujúcu akúkoľvek ľudskú nádej (porov. Rim 4, 18 - 21); kresťanská nádej spočíva v tom, že živý Boh, Spasiteľ celého ľudstva (porov. 1 Tim 4, 10), dá všetkým účasť na svojej sláve a všetci budú žiť s Kristom (porov. 1 Sol 5, 9 - 11; Rim 8, 2 - 5. 23 - 25) a kresťania musia byť pripravení zdôvodniť túto nádej, ktorá je v nich (porov.
- Cirkev má prednášať „prosby, modlitby a orodovania a vzdávať vďaky za všetkých ľudí“ (1 Tim 2, 1 - 8) s vierou, že pre Božiu stvoriteľskú moc „nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37; Job 42, 2; Mk 10, 27; 12, 24.27) a s nádejou, že celé stvorenie bude mať nakoniec účasť na Božej sláve (porov.
Zdá sa, akoby medzi dvoma práve citovanými biblickými náukami bolo isté napätie: na jednej strane je tu Božia univerzálna spásna vôľa a na druhej nutnosť sviatostného krstu. Nutnosť krstu akoby obmedzovala rozsah Božej univerzálnej spásnej vôle. Preto je potrebná hermeneutická reflexia nad tým, ako svedkovia Tradície (cirkevní otcovia, magistérium, teológovia) čítali a používali texty a biblické náuky vo vzťahu k téme, ktorej sa venujeme. Osobitne treba vysvetliť, akého typu je „nutnosť“ sviatosti krstu, aby sa vyhlo mylným interpretáciám.
Nutnosť sviatostného krstu je až na druhom mieste vzhľadom na to, čo je pre konečnú spásu každej ľudskej bytosti absolútne nutné, a to je Božie spásne konanie prostredníctvom Ježiša Krista. Sviatostný krst je nutný ako riadny prostriedok, pomocou ktorého má osoba účasť na zásluhách Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. V našej analýze budeme pozorne posudzovať, ako boli v Tradícii využité biblické svedectvá. Okrem toho, keď budeme hovoriť o teologických princípoch a dôvodoch našej nádeje.
Iba veľmi málo gréckych otcov sa zaoberalo problémom osudu detí, ktoré zomreli bez krstu, keďže ohľadom tejto témy sa na Východe nevyskytol žiaden spor. Navyše títo otcovia mali odlišnú predstavu o aktuálnom stave ľudstva. Podľa gréckych otcov zdedili ľudské bytosti následkom Adamovho hriechu porušenie, citovosť a smrteľnosť, z ktorých môžu byť opäť pozdvihnuté vďaka procesu zbožštenia, ktorý umožnilo Kristovo vykupiteľské dielo. Predstava o dedičnosti hriechu či viny, bežná v západnej tradícii, bola takejto perspektíve cudzia, pretože podľa niej môže byť hriechom len slobodný a osobný akt (11). Z tohto dôvodu nebolo veľa gréckych otcov, ktorí by sa výslovne zaoberali problémom spásy nepokrstených detí. Predsa však diskutovali o stave alebo podmienkach - nie však o akomsi mieste, kde sa tieto deti po smrti nachádzajú.
Z tohto hľadiska hlavný problém, s ktorým sa museli vyrovnávať, spočíval v napätí medzi Božou univerzálnou spásnou vôľou a evanjeliovým učením o nutnosti krstu. Pseudo-Atanáz jasne vyhlasuje, že nepokrstená osoba nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva. Tvrdí navyše aj to, že nepokrstené deti nevstúpia do kráľovstva, ale nie sú ani zatratené, pretože nemajú hriech (12). Anastáz Sinajský sa vyjadruje ešte jasnejšie: podľa neho nepokrstené deti neprídu do pekla (gehenna).
Spomedzi gréckych otcov jedine Gregor Nysský napísal dielo, ktoré je špecificky zamerané na osud detí, ktoré zomreli bez krstu - De infantibus praemature abreptis libellum (14). Obava Cirkvi presvitá v otázkach, ktoré si Gregor kladie: osud týchto detí je tajomstvom, „niečím oveľa hlbším, ako môže pochopiť ľudský rozum“ (15). Gregor vyjadruje svoj názor ohľadne cnosti a odmeny za ňu. Podľa neho nemá Boh nijaký...
Prehľad zastúpenia náboženstiev v Indii
| Náboženstvo | Percentuálny podiel |
|---|---|
| Hinduizmus | 80% |
| Moslimovia | Zastúpení |
| Sikhovia | Zastúpení |
| Budhisti | Zastúpení |
| Jainisti | Zastúpení |
| Kresťania | 2.4% |
Táto tabuľka poskytuje stručný prehľad o náboženskom zložení obyvateľstva Indie, pričom zdôrazňuje dominantné postavenie hinduizmu a prítomnosť ďalších významných náboženských skupín.
Mapa znázorňujúca náboženské zastúpenie v jednotlivých štátoch Indie.