Náboženský život má hlboké korene v histórii, a preto sa pozrime na životopisy niektorých svätých a mučeníkov, ktorí zanechali významnú stopu v dejinách kresťanstva.
Životy svätých [ČASŤ 1 z 2] (Katolícka audiokniha)
Svätý Florián
Dňa 4. mája oslavujú všetky zbory na Slovensku sviatok sv. Floriána, ktorý je patrónom hasičov. Pri tejto príležitosti nám odovzdal pán farár Mgr. Jozef Petráš sošku sv. Floriána.
Svätý Florián (Florián z Lorchu, lat. Florianus) (* 250, Zeiselmauer-Wolfpassing - † 4. mája 304, Lorch) bol plukovníkom v legionárskom vojsku rímskeho cisára v Cetii (dnešný Zeiselmauer-Wolfpassing v Rakúsku). Roku 304 sa postavil na obranu v Lorchu zatknutých a uväznených 40 kresťanských legionárov. Za pokus o vyslobodenie bol zatknutý a odsúdený miestodržiteľom Aquiliánom na smrť. Poprava sa konala dňa 4. mája 304 na brehu rieky Enns (v tej dobe nazývanej Aniza). Na krk mu bol priviazaný mlynský kameň a následne utopený vo vodách Enns.
Legenda hovorí, že voda vyplavila Floriánovo mŕtve telo na skalu, kde ho našla vdova Valéria, ako ho pred zhanobením stráži veľký orol. Ten sa objavil aj na niektorých neskorších zobrazeniach tohoto svätca. Na mieste hrobu Sv. Floriána pri Linci postavili kaplnku a neskoršie kostol s kláštorom, ktorý obývali benediktíni a po nichaugustiniáni. Floriánove ostatky sa našli v 13. storočí. Časť jeho relikvií je od roku 1183 v Krakove, ktoré daroval mestu pápež Lucius III. Pre ne dal postaviť kniežaKazimír II. (Spravodlivý) baziliku zasvätenú sv. Floriánovi. Kult patróna hasičov bol neskôr rozšírený po celej strednej Európe.
Vyobrazenia Floriána sa vyskytujú tiež aj na priečeliach domov, v erboch, na pečatiach, rázcestiach a hlavne na hasičských zbrojniciach. Pred Floriánom v 15. storočí boli ochrancami pred ohňom sv. Agáta a sv. Povesť hovorí, že Florián zachránil nemecké mesto Norimberg pred požiarom v ôsmom storočí. Podľa legendy taktiež ochránil istého uhliara, ktorý spadol do ohňa a na príhovor svätca bol zachránený.
Atribúty: zobrazuje sa ako rímsky dôstojník alebo vojak s prilbou na hlave, v ľavej ruke so zástavou, v pravej s nádobou na vodu, ktorou zalieva horiace obydlie. Katolícka cirkev jeho pamiatku oslavuje 4. mája.
Svätý František Xaverský
Svätý František Xaverský patril medzi prvých spoločníkov sv. Ignáca Loyolského, a tým aj medzi zakladajúcich členov jezuitskej rehole. So sv. Ignácom ho spájal tiež etnický pôvod; obidvaja boli totiž Baskovia. Xaverský svätec sa volal plným menom Francisco de Yasu y Javier. Narodil sa 7. apríla 1506 na zámku Javier (číta sa Chavier) v bývalom kráľovstve Navarra v severnom Španielsku. Bol najmladší z piatich detí. Obidvaja rodičia pochádzali zo šľachtického rodu, čo umožňovalo ich potomkom dosiahnuť vysoké spoločenské postavenie. Otec bol doktorom bolonskej univerzity a zastával funkciu predsedu kráľovskej rady.
František mal živú až ohnivú povahu a pritom nadpriemerné rozumové schopnosti. Ak k tomu prirátame aj vrodenú telesnú eleganciu a významný spoločenský pôvod, ľahko si domyslíme, že mal všetky možnosti urobiť veľkú životnú kariéru. Po skončení základného štúdia v Navarre odišiel ako 19-ročný do hlavného strediska vtedajšej európskej kultúry - do Paríža.
Už predtým, po prvom roku štúdia, sa roku 1526 František zoznámil s tichým melancholickým študentom Petrom Favrom, ktorý pochádzal zo Savojska. Bývali spolu a ich protichodné povahy, sa dobre dopĺňali. Na jeseň 1529 sa u obidvoch hlásil na ubytovanie trocha zvláštny študent: bývalý rytier a vojnový invalid. Mal už takmer 40 rokov a po ťažkom zranení vo francúzsko-španielskej vojne kríval. Bol to Františkov krajan Ignác Loyolský.
Zdá sa, že František nebol veľmi nadšený týmto novým kolegom; keď totiž Ignác prosil o pomoc pri štúdiu filozofie, František prenechal túto úlohu Favrovi, hoci sám by sa bol ľahšie dohovoril so svojím spolurodákom. Ale po krátkom čase sa obidvaja študenti spoza Pyrenejí zblížili: Loyolčan úprimne obdivoval silu a priamosť Františkovho ducha, kým František zasa vycítil veľkosť Ignácových ideálov a jeho nevšednú duchovnú skúsenosť. To isté urobil aj Favre a ďalší štyria parížski akademici. Celá skupinka vyjadrila svoje životné rozhodnutie osobitným sľubom 15. augusta 1534 v kostolíku sv. Dionýza na parížskom vŕšku Montmartre.
František a ďalší Ignácovi spoločníci sa zaviazali, že pôjdu do Svätej zeme a budú apoštolovať v evanjeliovej chudobe a čistote. Na jeseň 1534 si František urobil pod Ignácovým vedením duchovné cvičenia, v ktorých definitívne usmernil svoje záujmy a životnú energiu na väčšiu Božiu slávu v službe nesmrteľných duší. Roky 1535-1536 venoval František štúdiu teológie. Pri pobyte v Benátkach býval František s Ignácom Loyolským v nemocnici "nevyliečiteľných", kde pomáhali ošetrovať ťažko chorých.
V apríli 1538 sa zišli všetci spoločníci Ignáca Loyolského v Ríme, kde popri apoštolskej a charitatívnej činnosti spolupracovali so svojím duchovným vodcom na konečnom programe ďalšieho spoločného života. O prácu novej rehole bol záujem ešte prv, ako bola schválená s konečnou platnosťou. Tak portugalský kráľ Ján III. požiadal na začiatku roku 1540 Ignáca Loyolského, aby mu uvoľnil niektorých svojich spoločníkov do indických misií. Ten s pápežovým súhlasom poslal Portugalca Šimona Rodrigueza a Františka Xaverského.
Nádejní misionári odišli z Ríma v marci 1540 a prišli do Portugalska v júni, keď už lode do Indie odplávali. Mladí jezuiti museli čakať ďalší rok. Za ten čas pôsobili v Portugalsku, a to tak úspešne, že kráľ si ponechal Rodrigueza natrvalo v Portugalsku. Do Indie odchádzal v apríli 1541 František Xaverský s dvoma novými spolubratmi. No navonok sa František nelíšil od iných jednoduchých kňazov. Naopak, vždy sa usiloval dôsledne zachovávať chudobu, ktorú sľuboval ako rehoľník. Keď mu istý šľachtic ako apoštolskému nunciovi ponúkol na cestu do Indie sluhu, František mu s trocha drsnou otvorenosťou odpovedal: "Pán gróf, snaha po úcte a moci priviedla do smutného stavu Cirkev a jej prelátov.
Cesta okolo Afriky do Indie trvala plných trinásť mesiacov a bola veľmi dramatická. Keď sa im konečne po rozličných ťažkostiach podarilo oboplávať južný cíp Afriky, museli zastať na dlhší čas v Mozambiku, kde František vážne ochorel. Po vyzdravení však mohol pokračovať v ceste do mesta Goy na západnom indickom pobreží, kam prišiel 5. Mesto Goa bolo občianskou a cirkevnou metropolou portugalských kolónií na Ďalekom východe. Prvý Františkov dojem bol priaznivý: videl kostoly, kláštory a vonkajšie prejavy nábožnosti. Ale keď poznal bližšie každodenný život, zhrozil sa nad mravnou nízkosťou európskych kolonizátorov a nad všestrannou biedou domorodcov. Usiloval sa povzbudiť miestnych duchovných k väčšej horlivosti a bol im vo všetkom príkladom. Navštevoval chudobných, chorých a väzňov a usiloval sa im pomôcť, ako sa dalo.
Goa bola pastoračne zanedbaná, no predsa tam boli kňazi, ktorí mohli poskytovať ľuďom aspoň najpotrebnejšie duchovné služby. Ale v južnej Indii, na Rybárskom pobreží, boli tisíce novokrstencov, ktorí boli bez akejkoľvek duchovnej pomoci. Asi 20 000 sa ich dalo pokrstiť osem rokov predtým, keď ich Portugalci ochránili pred nájazdmi mohamedánov. Potom však ostali opustení, ponechaní sami na seba. František na nich ustavične myslel, a keď sa mu v septembri 1542 naskytla možnosť, odplával do južnej Indie.
Napriek tomu, že medzi primitívnymi rybármi a lovcami perál na juhovýchodnom indickom pobreží bol väčší počet pokrstených, František Xaverský musel vykonať veľa priekopníckej práce, aby sa títo ľudia vôbec mohli nazývať kresťanmi. Najprv s pomocou tlmočníkov preložil najdôležitejšie modlitby, vyznanie viery a katechizmové poučky do tamojšieho jazyka. A potom sa v tropickej horúčave vydal na cestu od osady k osade ako kňaz, učiteľ, lekár, sudca a neraz aj ako smelý obranca utláčaných proti svojvôli pohanských kráľov a portugalských kolonizátorov. Na mnohých miestach založil školy, vybudoval kostoly a po patričnej príprave pokrstil tisíce dospelých popri množstve detí. Okrem juhovýchodného pobrežia pôsobil aj na ostrove Manar a na juhozápadnom pobreží v Travancore, kde pokrstil vyše 10 000 rybárov.
František podával nadľudské výkony, ale to ani zďaleka nestačilo na zvládnutie úloh v nezmernej misii. Preto neúnavne volal pomocníkov z Európy aj z Indie. Postupne prichádzali, ale bolo ich málo. V januári 1544 poslal František do Európy rozhorčený list, v ktorom okrem iného písal: "Mnohí sa tu nestanú kresťanmi iba preto, lebo chýbajú hlásatelia evanjelia. Medzitým sa František dozvedel od istého Portugalca, že dvaja králi v Makassare (na ostrove Celebes) sa zaujímali o kňazov, ktorí by poučili ich ľud v kresťanskej viere a pokrstili ho.
František dlho nerozmýšľal. Misii v južnej Indii dal dvojročným účinkovaním už solídne základy. Ponechal v nej svojich pomocníkov, aby pokračovali v začatej práci. Na konci septembra pristál v meste Malake na Malajskom polostrove. Tam sa dozvedel, že akýsi kňaz už išiel do Makassaru. Preto ostal do konca roka v Malake, kde pôsobil medzi kresťanmi i pohanmi a pripravoval sa odcestovať na vzdialené ostrovy Moluky. Na Nový rok 1546 sa vydal na cestu, ktorou posunul hranice svojho účinkovania o ďalšie tri tisíce kilometrov na východ.
Vyše roka pôsobil na Molukách v portugalských posádkach i medzi domorodými obyvateľmi. Tri mesiace účinkoval medzi ľudožrútmi na ostrovoch Moro, kde bol vo dne v noci v nebezpečenstve smrti. Misionára, ktorý sa tam pokúšal pracovať pred ním, zabili. Františka neodstrašovalo nebezpečenstvo; iba sa tým väčšmi odovzdal do rúk Božej prozreteľnosti. Vo dne pracoval, v noci sa modlil. V júni 1547 sa František Xaverský vrátil do Malaky, odkiaľ poslal troch misionárov na Moluky, kde predtým založil kresťanské obce alebo upevnil tie, čo iní začali pred ním.
V decembri toho istého roku mu istý známy kapitán lode predstavil troch Japoncov. Bol to muž menom Anjiro (Anžiro) s dvoma sluhami. Muž v Japonsku kohosi zabil a utekal pred pomstou. Z Anjirovho a kapitánovho rozprávania František vyrozumel, že Japonci sú kultúrne vyspelý národ. Európania objavili Japonsko iba niekoľko rokov predtým a ešte sa tam nevybral nijaký misionár. Františkovi bolo jasné, že pre šírenie evanjelia by malo veľký význam, keby sa v tejto krajine uchytilo kresťanstvo. Preto sa ta rozhodol ísť.
Najprv sa odobral do Goy, kde chcel lepšie usporiadať a zaistiť doteraz vykonanú misionársku prácu. Medzitým sa traja Japonci dôkladne oboznámili s kresťanskou vierou a na Turíce v máji 1540 prijali z rúk goánskeho biskupa krst. Anjiro dostal meno Pavol, kým jeho spoločníci prijali kresťanské mená Ján a Anton. Konečne na Kvetnú nedeľu 14. apríla 1549 sa vydali na ďalekú cestu. Františka Xaverského sprevádzal popri troch Japoncoch jezuitský kňaz Cosmas de Torres a rehoľný brat Juan Fernandez. Výprava niesla so sebou odporúčajúce listy od portugalského miestodržiteľa a bohaté dary pre veľmožov v neznámej krajine.
Portugalská loď priviezla misionárov iba do Malaky. Odtiaľ sa im podarilo dostať ďalej iba na menšej čínskej lodi. Miestny knieža, daimyo, prijal Františka a jeho spoločníkov priateľsky. A kým sa misionári zaúčali do japonskej reči Anjiro získal pre kresťanstvo vyše sto svojich príbuzných a známych. Okrem toho v krátkom čase prijali krst aj členovia niektorých významných rodín. František bol spokojný s takýmto začiatkom misie a robil si veľké plány do budúcnosti. Ťažkosti však nedali na seba dlho čakať. Budhistickí mnísi, bonzovia, popudzovali daimya proti misionárom a ten zakázal ďalšie šírenie kresťanstva.
František sa rozhodol ísť do hlavného mesta Miyaka (terajšie Kjoto) k cisárovi, aby ho získal pre kresťanstvo alebo aspoň aby dosiahol jeho ochranu a pomoc. Malý sprievod sa vydal na cestu koncom leta 1550. Cesta na sever do hlavného mesta viedla cez viaceré kniežatstvá, kde sa miestni vladári správali voči misionárom zdvorilo, ale zdržanlivo. Iba v kniežatstve Hirado sa stretli s väčším pohostinstvom a porozumením. V krátkom čase tam mohli pokrstiť vyše sto ľudí. Konečne po rozličných útrapách, zapríčinených z veľkej časti zimným počasím, sa František dostal v januári 1551 do hlavného mesta.
Ale tam zažil veľké sklamanie. Práve v tom čase vypukla občianska vojna. Šogun, hlavný veliteľ a najvyšší úradník v jednej osobe, musel utiecť a bezmocný cisár bol zavretý vo svojom paláci. František ho chcel aj tak navštíviť, ale chudobného a otrhaného cudzinca k nemu nepustili. Neúnavný misionár sa však nevzdal a rozhodol sa postupovať iným spôsobom. Videl, že daimyo v Jamaguči, ktorého predtým navštívil, je oveľa mocnejší ako cisár v hlavnom meste. Preto sa k nemu vrátil, no tentoraz slávnostne oblečený, s odporúčajúcim listom indického miestodržiteľa a s bohatými darmi, ktoré si vyzdvihol v Hiradu. Táto zmena zapôsobila. Daimyo odložil predošlú zdržanlivosť a ochotne dovolil misionárom kázať. Dokonca im ponúkol na ubytovanie prázdny budhistický kláštor.
František sa však neuspokojil iba s kázaním. Nadviazal styky s predstaviteľmi japonskej vedy a viedol s nimi celé týždne ohnivé diskusie. Japonskí mudrci boli ohromení Františkovými vedomosťami a viacerí ho požiadali o krst. Františkova povesť sa rozšírila až za hranice jamagučského kniežatstva. Daimyo z Bungo oňho prejavil záujem a pozval ho na svoje územie. František nechal v Jamaguči svojho spoločníka otca Torresa a sám odišiel do kniežatstva Bungo. S vladárovou podporou začal pekne pôsobiť, ale o krátky čas musel odcestovať do Indie, kam ho volali súrne záležitosti. Daimyo prosil Františka, aby mu poslal misionárov a sám mu dal za sprievodcu svojho vyslanca, ktorý mal uzavrieť s portugalským miestodržiteľom v Indii zmluvu o priateľstve.
Koncom januára 1552 prišiel František do Goy. Už predtým pri zastávke v Malake mu odovzdali list z Ríma, ktorým Ignác Loyolský ako najvyšší predstavený rehole povýšil indickú misiu na rehoľnú provinciu a Františka vymenoval za jej predstaveného. František sa zdržal v Goe dva a pol mesiaca. Tento čas venoval reorganizácii misií a vybavovaniu listov do Európy a na misijné stanice. Nezlomný misionár mal však v Goe ešte jednu vážnu starosť, a to prípravu čínskej misie. V Japonsku sa totiž viac ráz stretol s otázkou: "Ako môže byť tvoje náboženstvo pravé, keď ho v Číne nepoznajú?" Vtedy si uvedomil, že Čína napriek svojej uzavretosti je kultúrnou veľmocou, na ktorú sa s obdivom pozerajú ostatné národy Ďalekého východu. Preto prijatie kresťanstva touto veľkou krajinou by priaznivo ovplyvnilo aj ostatnú misionársku činnosť v Ázii. Lenže Čína zakazovala Európanom pod najťažšími trestami prístup na svoje územie. Niekoľko Portugalcov sa takto dostalo do čínskeho väzenia.
Portugalský miestodržiteľ v Indii pripravoval úradnú delegáciu, ktorá mala cestovať do Číny, aby tam rokovala o prepustení väzňov. František chcel využiť túto príležitosť, aby sa ako člen delegácie dostal do tejto uzavretej krajiny. 17. apríla 1552 sa delegácia vydala na cestu. Viedol ju portugalský obchodník s funkciou vyslanca Diego Pereira. K výprave sa pripojil po skončení svojho poslania aj vyslanec daimya z Bungo, ktorý v Goe prijal krst a teraz sa vracal do Japonska. Zastávka v Malake znamenala však osudnú zmenu vo Františkovom pláne. Portugalský veliteľ morskej plavby zakázal (údajne zo žiarlivosti) delegácii Diega Pereiru pokračovať v ceste do Číny. Darmo mu Pereira i misionár vysvetľovali a prosili ho. Ďalej mohol na portugalskej lodi cestovať iba František sprevádzaný čínskym katechétom Antoniom a jedným indickým pomocníkom.
Po dlhej dobrodružnej plavbe ich loď vysadila na ostrove Sancian (San Čoan) pri čínskom pobreží v blízkosti prístavu Kantonu. Na ostrov prichádzali člny čínskych obchodníkov, ktorí si tam s Portugalcami vymieňali tovar. Ale ani jeden z nich nechcel vziať Františka na čínsku pevninu. Bol koniec novembra s nepríjemným chladným a vlhkým počasím. Číňan neprichádzal, a čo horšie, Františka prepadla zimnica. Niekoľko dní ležal v biednej chatrči, kde zápasil s horúčkami, často strácal vedomie, až napokon 2. alebo 3. decembra zomrel. V posledných chvíľach bol pri ňom iba jeho verný katechéta Antonio.
Františka Xaverského pochovali na ostrove námorníci portugalskej lode, ktorí zasypali jeho telo vápnom, aby sa čím skôr rozložilo. Ale keď ho na jar 1554 išli prevážať do Goy, našli ho neporušené. Pochovali ho v jezuitskom kostole v Goe. Úcta veľkého misionára sa po jeho smrti rozšírila po celej Cirkvi. Pápež Pavol V. ho roku 1619 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Gregor XV. roku 1622 za svätého. Roku 1748 bol sv. František Xaverský vyhlásený za patróna Ďalekého východu a roku 1904 za nebeského ochrancu Diela šírenia viery. Napokon roku 1927 ho pápež Pius XI. spolu so sv. Teréziou z Lisieux vyhlásil za patróna všetkých misií.
Sv. František Xaverský je nepochybne jeden z najväčších misionárov cirkevných dejín. V mnohom pripomína svätého apoštola Pavla. Právom ho možno pokladať za priekopníka moderných misií. V jeho osobe sa spájala ohnivá povaha Navarčana s jemným taktom šľachtica, učenosť parížskeho univerzitného profesora so smelosťou a vytrvalosťou Baska.
40 mučeníkov zo Sebasty
Veľkú obľubu dnešných svätcov dokazujú početné literárne pramene. Zachovali sa homílie Bazila Veľkého, Gregora Nysského, Efréma Sýrskeho, ako aj sýrske, grécke a latinské životopisné legendy. Podľa nich boli dnešní svätci 40 kresťanskí vojaci rímskej bleskovej légie Legio XII Fulminata. Počas prenasledovania kresťanov, podľa Efréma za cisára Licínia (308-324), ich nahých vystavili krutej mrazivej zimnej noci na námestí v Sebaste (v súčasnosti turecké mesto Sivas,) alebo na zamrznutom jazere neďaleko mesta.
Kult a relikvie dnešných mučeníkov sa rýchlo rozšírili ako na Východe, tak aj na Západe. V Sebaste a kappadóckej Cézarei sa nachádzajú im zasvätené chrámy. V tomto prípade ide o 40 vojakov, ktorí patrili k dvanástej rímskej légii nazývanej "Legio fulminata". Bola umiestnená v tzv. malom Arménsku v terajšom severovýchodnom Turecku. Bola to hornatá krajina s drsným podnebím, najmä s tuhými zimami. Bolo to niekedy počiatkom vlády spolucisára Licínia (vládol v r. 308-323), keď ešte zúrilo posledné veľké prenasledovanie kresťanov.
Spomenutých 40 vojakov uväznili s obvinením, že sú kresťania. Pohrozili im, že ak sa nezrieknu kresťanskej viery, odsúdia ich na smrť zmrznutím. Vojaci nechceli zaprieť svoju vieru a pripravili sa na smrť. Vo väzení napísali testament, v ktorom prosili veriacich, aby ich ani po smrti neoddeľovali, ale aby ich pochovali spolu. Nádejali sa, že aspoň jedného z nich - veľmi mladého Eunoika - sudca prepustí na slobodu. A ten sa potom bude starať o ich hrob.
Odsúdenci posmeľovali veriacich, aby vytrvali vo viere, a pozdravovali svojich príbuzných a priateľov. Napokon uviedli aj svoje mená. Rozsudok nad vojakmi vykonali v blízkosti kúpeľov, kde bol pripravený teplý kúpeľ pre tých, čo sa v poslednej chvíli zrieknu viery. Bol deviaty marec a v hornatom kraji panoval ostrý mráz. Vojakov vyzliekli a tak ich strážili na otvorenom priestranstve alebo ich dokonca zaviedli na blízke zamrznuté jazero.
Jeden z nich sa naozaj usiloval zachrániť zapretím viery. Dovolili mu bežať do rozohriateho kúpeľa. Ale nezachránil sa. Pravdepodobne náhla zmena teploty zapríčinila, že v kúpeli zomrel. Osud statočných vojakov sa však veľmi dotkol jedného z dozorcov. Vyhlásil, že je kresťan, vyzliekol sa a pridal sa k odsúdencom namiesto toho, ktorý zlyhal. Mráz vykonal svoje dielo a skrehnutí mladí muži zomierali jeden po druhom vrátane mládenca Eunoika.
Keď boli všetci mŕtvi, pozbierali ich stuhnuté telá a na veľkom ohni ich spálili. Popol nahádzali do blízkej rieky. Zvesť o nevšednom mučeníctve sa rýchlo rozšírila a štyridsiati nezlomní svedkovia viery sa stali predmetom všeobecnej úcty. Veriaci starostlivo preskúmali spálenisko a každý nájdený kúsok z tela mučeníkov si odnášali ako vzácnu trofej. Neskôr sa tieto relikvie dostali do rozličných častí kresťanského sveta.
Prenasledovanie sa čoskoro skončilo a úcta mučeníkov nadobudla podobu radostnej oslavy. Oslavné reči na ich počesť predniesli významní predstavitelia východnej cirkvi, ako boli sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Nyssénsky a sv. Efrém Sýrsky, ktorí boli miestne aj časovo blízki umučeným vojakom. Najstaršie kostoly na česť 40 mučeníkov vznikli v Sebaste, kde boli umučení (tam kázal sv. Gregor Nyssénsky), v kapadócijskej Cézarei a v Carihrade. V Ríme je svedkom ich dávnej úcty veľmi stará kaplnka pri kostole S. Maria Antiqua.
Arméni si uctievajú sv. 40 mučeníkov vo veľkom pôste, v sobotu pred prvou nedeľou umučenia. V ostatnej Cirkvi sa ich sviatok slávil 9. marca. Iba v latinskej cirkvi v 17. stor. pápež Inocent X. presunul sviatok na ďalší deň 10. marca, aby sa 9. marca mohol sláviť sviatok sv. Františky Rímskej.
Prehľad svätých a ich sviatkov
V nasledujúcej tabuľke je uvedený prehľad niektorých svätých a dátumov, kedy si ich pripomíname:
| Svätý | Sviatok |
|---|---|
| Sv. Florián | 4. máj |
| Sv. Štefan | 26. december |
| Sv. Šebastián | 20. január |
| Sv. Šimon | 27. apríl |
| Sv. Rita | 22. máj |
| Sv. Ľudmila | 16. september |
| Sv. Tomáš Becket | 29. december |
| Sv. Anton | 17. január |
| Sv. Anežka Česká | 2. marec |
| Sv. Valentín | 14. február |
| Sv. Ján Bosco | 31. január |
| Sv. Hubert | 3. november |
| Sv. Mária Gorettiová | 6. júl |
| Sv. Melichar Grodziecki | 7. september |
| Sv. Dávid Lewis | 27. august |
| Sv. Dávid | 1. marec |
| Sv. Monika | 27. august |