V Písme čítame, že Boh povedal: „Utvorme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby.“ (1 Moj 1,26) Toto nové stvorenie blahosklonne stvárnil priamo z prachu zeme. Existenciu svojho vrcholného diela neuskutočnil teda slovom.
Takú vznešenú bytosť by nevytvoril ani najslávnejší sochár. Michelangelo by asi dokázal spodobniť úžasný zovňajšok, ale kto by bol schopný vytvoriť také telo, ktoré by anatomicky aj fyziologicky dokonale plnilo svoju funkciu a zároveň bolo aj krásne? Boh svoje dokonalé sochárske dielo neskončil stvárnením každého vlasu, mihalnice či nechta. Človek nemal byť mŕtvou sochou, ale mal žiť, myslieť, tvoriť a v sláve rásť.
Stvoriteľ sa sklonil nad tento veľkolepý výtvor a „vdýchol mu do nozdier dych života; tak sa človek stal živou bytosťou“. (1 Moj 2,7; pozri 1,26) Boh si uvedomoval spoločenskú potrebu človeka, preto mu utvoril „pomoc, ktorá mu bude roveň“. Boh dopustil na prvého človeka „tvrdý spánok“ a keď Adam zaspal, Stvoriteľ mu vyňal jedno z rebier a utvoril z neho ženu. (1 Moj 2,18.21.22)
„Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril.“ Potom ich Boh požehnal a povedal im: „Ploďte sa a množte sa a naplňte zem; podmaňte si ju a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi.“ (1 Moj 1,27.28) Adam a Eva dostali nedostižne nádherný záhradný domov, ktorý sa dnes nedá porovnávať s nijakým na zemi. Bolo tam všetko: stromy, vinič, kvety, kopce i údolia. O výzdobu všetkého sa postaral sám Majster - Stvoriteľ.
Boli tam aj zvláštne stromy: strom života i strom poznania dobra a zla. Boh dovolil Adamovi a Eve jesť slobodne z každého stromu, len zo stromu poznania dobra a zla jesť nemali. (1 Moj 2,8.9.17) Vrcholná udalosť stvoriteľského týždňa bola teda zavŕšená. „Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (1 Moj 1,31)
Pôvod človeka
Aj keď dnes mnohí veria, že ľudia vznikli z nižších foriem zvieracieho života a sú výsledkom prirodzeného vývojového procesu v priebehu miliárd rokov, táto predstava nezodpovedá odkazu Písma. Základom biblickej zvesti o pôvode a prirodzenosti človeka je názor, že ľudstvo po pôvodnom dokonalom stave podľahlo procesu degenerácie.
Boh stvoril človeka
Pôvod ľudstva nachádzame v Božej rade. Boh povedal: „Utvorme človeka.“ (1 Moj 1,26) Množné číslo „utvorme“ naznačuje trojjediné Božstvo: Boha-Otca, Boha-Syna a Boha-Ducha Svätého. Boh teda začal tvoriť prvú ľudskú bytosť s jasným zámerom. (1 Moj 1,27)
Tvoril z prachu zeme
Boh stvárňoval človeka „z prachu zeme“, (1 Moj 2,7) pričom použil preexistentnú hmotu, nie iné formy života, ako sú morské alebo pozemské zvieratá. Potom, čo utvoril každý orgán s funkčným určením, výtvor oživil „dychom života“ a človek sa stal živou bytosťou.
Tvoril podľa nebeského vzoru
Boh stvoril každý živočíšny druh - ryby, vtáky, plazy, hmyz, cicavce atď. - podľa ich „druhov“. (1 Moj 1,21.24.25) Každý druh mal vlastné stvárnenie a schopnosť reprodukovať svoj zvláštny druh. Človek bol však stvorený podľa božského vzoru, nie podľa nejakého druhu z ríše zvierat. Boh povedal: „Utvorme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby.“ (1 Moj 1,26) Je zrejmý rozdiel medzi ľudskými bytosťami a ríšou zvierat. Lukáš začína genealógiu opisom pôvodu ľudstva a tento rozdiel vyjadruje jednoducho, no dômyselne: „Adam bol Boží.“ (Luk 3,38)
Výsostné postavenie človeka
Utvorenie človeka bolo vyvrcholením stvoriteľskej aktivity. Tvorca zveril človekovi utvorenému na obraz zvrchovaného Boha planétu Zem a všetok zvierací život. L. Berkhof o Adamovi hovorí: „Mal povinnosť i prednosť, aby celú prírodu i všetky stvorené bytosti, ktoré spadali pod jeho vládu, podriadil svojej vôli a zámeru tak, aby on i celá jeho slávna dŕžava mohli poslušne zvelebovať všemohúceho Stvoriteľa a Pána vesmíru.“ (1 Moj 1,28; Ž 8,4-9)
Biblia pre najmenších - Adam a Eva
Jednota ľudského pokolenia
Z genealógie v knihe Genesis vyplýva, že všetky následné generácie po Adamovi a Eve pochádzajú z tohto prvého páru. My všetci máme dodnes tú istú prirodzenosť, ktorá tvorí určitú genetickú či genealogickú jednotu. Pavel povedal: „Z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme.“ (Sk 17,26) Ba čo viac, ďalšie náznaky organickej jednoty ľudstva nachádzame v biblických výrokoch, podľa ktorých Adamovo prestúpenie prenieslo hriech a smrť na všetkých, i budúcu spásu prostredníctvom Krista tiež na všetkých. (Rim 5,12.19; 1 Kor 15,21.22)
Jednota ľudskej prirodzenosti
Čím sa vyznačujú ľudia? Skladajú sa z rôznych nezávislých zložiek, ako je telo, duša a duch?
Dych života
Boh „stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života; tak sa človek stal živou bytosťou“. (1 Moj 2,7) Keď Boh premenil prvky zeme na živé bytosti, „vdýchol“ „dych života“ do nozdier Adamovho bezduchého tela. Tento dych života je „dychom Všemohúceho“, t.j. tým, čo dáva život - iskrou života. (Jób 33,4) Možno to porovnať s prúdom elektriny, ktorá keď prechádza cez rôzne elektrické komponenty, premieňa nehybnú šedú obrazovku na záplavu pestrých farieb v pohybe po zapnutí farebného televízora. Elektrina prináša zvuk a pohyb tam, kde predtým nebolo nič.
Človek - živá duša
Čo spôsobil dych života? Keď Boh stvárnil človeka z prvkov zeme, boli v ňom sformované všetky orgány: srdce, pľúca, obličky, pečeň, slezina, mozog atď. - všetko bolo dokonalé, no bez života. Boh potom do tejto bezduchej hmoty vdýchol dych života a „človek sa stal živou bytosťou“ (hebr. „dušou“). Duchovná rovnica je jasná: prach zeme (prvky) + dych života = živá duša, t.j. živá bytosť.
Spojenie zemských prvkov s dychom života dáva výslednú živú dušu, t.j. bytosť. „Dych života“ nedostali len ľudia. Dostal ho každý živý tvor. Písmo napríklad prisudzuje dych života aj zvieratám, čo vošli do Nóachovho korábu, ako aj tým, ktoré doň nevošli. (1 Moj 7,15.22) Hebrejský výraz nefeš chajjah (1 Moj 2,7) s významom „živá duša“ alebo „živá bytosť“ sa nevzťahuje výlučne len na človeka, pretože sa týka aj morských živočíchov, hmyzu, plazov a šeliem. (1 Moj 1,20.24; 2,19) Nefeš (v preklade „duša“ alebo „bytosť“) pochádza zo slovesa nafaš s významom „dýchať“. Rovnocenným gréckym výrazom v Novej zmluve je slovo psyché. „Keďže dych je najzrejmejším dôkazom života, nefeš v podstate znamená človeka ako živú bytosť, osobu.“
V zázname o stvorení sa tento výraz vzťahuje aj na zvieratá, pretože sú predstavené ako Bohom stvorené živé tvory. Dôležité je pripomenúť, že človek sa stal živou dušou. V zázname o stvorení nieto ani náznaku, že človek dostal dušu - t.j. určitý druh zvláštneho bytia (entitu), ktoré by bolo pri stvorení spojené s ľudským telom.
Nedeliteľná jednota
Pre správne pochopenie prirodzenosti človeka má záznam o stvorení neoceniteľný význam. Písmo svojím dôrazom na organickú jednotu človeka ho predstavuje ako nedeliteľný celok. Aký je teda vzťah duše a ducha k prirodzenosti človeka?
Biblický význam pojmu „duša“
Ako sme už spomenuli, slovom „duša“ prekladáme starozmluvný hebrejský výraz nefeš. V texte 1 Moj 2,7 tento pojem označuje človeka ako živú bytosť potom, čo Boh do hmotného tela stvoreného z prvkov zeme vdýchol dych života. „Podobne začína existovať nová duša, kedykoľvek sa narodí dieťa. Každá 'duša` ako nová jednotka života je jedinečná, t.j. odlišná a oddelená od iných podobných jednotiek. Hebrejský výraz nefeš zrejme vyjadruje túto individualitu každého živého tvora, ktorá z neho tvorí jedinečné bytie (entitu). V tomto zmysle nefeš nie je nejakou časťou osobnostného bytia. Ona je osobným bytím (bytosťou), a v mnohých prípadoch sa aj prekladá slovom 'bytosť` (1 Moj 14,21; 4 Moj 5,6; 5 Moj 10,22; pozri Ž 3,3) alebo 'život`. (3 Moj 11,43; 1 Kráľ 19,4; Iz 46,2) Naproti tomu výrazy 'moja duša`, 'tvoja duša`, 'jeho duša` atď. sú všeobecné spôsoby vyjadrenia a možno ich nahradiť osobnými zámenami 'ja`, 'ty`, 'on` atď. (Pozri 1 Moj 12,13; 3 Moj 11.43.44; 19,8; Józ 23,14; Ž 3,2; Jer 37,9)
Slovo nefeš sa v Starej zmluve vyskytuje 755-krát. Často sa prekladá ako „život“. (1 Moj 9,4.5; 1 Sam 19,5; Jób 2,4.6; Ž 31,14) Slovo nefeš sa často vzťahuje na túžby, záľuby, vášne alebo 'chuť'. (5 Moj 23,24; Prísl 23,2; Kaz 6,7) Môže znamenať sídlo citov (1 Moj 34,3; Pies 1,7) a občas predstavuje vôľu človeka. (ROH 5 Moj 23,23; ECAV 5 Moj 23,24; Ž 105,22; Jer 34,16) V 4 Moj 31,19 sa hovorí, že nefeš je 'zabitá` a v Sud 16,30 nefeš vo význame 'moja duša`, t.j. 'ja`, zomiera. V 4 Moj 5,2 (slovo 'mŕtvy`) a v kap. 9,6 ('mŕtve telo`) sa vzťahuje nefeš na mŕtvu ľudskú bytosť. (Pozri 3 Moj 19,28; 4 Moj 9,7.10.)
Použitie gréckeho výrazu psyché v Novej zmluve je podobné starozmluvnému použitiu výrazu nefeš. Používa sa na označenie ľudského života práve tak ako zvieracieho. (Zj 16,3) V niektorých prekladoch sa namiesto 'duša` uvádza 'život` alebo 'životy`. (Pozri Mat 2,20; 6,25; 16,25) V niektorých prípadoch sa jednoducho používa vo významoch 'ľudia` (Sk 7,14; 27,37; Rim 13,1; 1 Pet 3,20) a v iných sa rovnocenne prekladá osobným zámenom. (Mat 12,18; 2 Kor 12,15) Niekedy sa vzťahuje na citovú oblasť, (Mar 14,34; Luk 2,35) na myseľ, (Sk 14,2; Fil 1,27) alebo na srdce. (Ef 6,6)“ 4 Psyché nie je nesmrteľná, ale podlieha smrti. (Zj 16,3) Môže byť zničená. (Mat 10,28)
Z biblických textov vyplýva, že niekedy sa nefeš a psyché vzťahujú na celú osobu a inokedy na určitú oblasť človeka, napríklad na city, záľuby a pocity. To však nie je dôkaz, že človek je bytosť zložená z dvoch separátnych a odlišných častí. Telo a duša sú vlastne dve stránky nedeliteľnej jednoty. Duša nemá nijakú samostatnú vedomú existenciu mimo tela. Nijaký biblický text nenaznačuje, že duša prežíva telo ako nejaká vedomá podstata, bytie (entita).
Biblický význam pojmu duch
Kým hebrejský výraz nefeš (duša) označuje individualitu alebo osobnosť, starozmluvné hebrejské slovo ruach (duch) sa vzťahuje na energetickú iskru života, podstatne dôležitú pre individuálnu existenciu. Predstavuje božskú energiu alebo životný princíp, ktorý oživuje ľudskú bytosť.
„Výraz ruach sa v Starej zmluve vyskytuje 377-krát a najčastejšie sa prekladá slovom 'duch,` 'vietor` alebo 'dych`. (1 Moj 8,1) Označuje sa ním aj životnosť, (Sud 15,19) odvaha, (Józ 2,11) rozladenosť alebo hnev, (Sud 8,3) rozpoloženie alebo nálada, (Iz 54,6) mravná povaha (Ez 11,19) a sídlo citov. (1 Sam 1,15) Výraz ruach v zmysle 'dych` je u ľudí totožný s výrazom ruach u zvierat. (Kaz 3,19) Ruach u človeka opúšťa telo pri smrti (Ž 146,4) a vracia sa k Bohu. (Kaz 12,7; pozri Jób 34,14) Výraz ruach sa často používa na označenie Božieho Ducha. (Iz 63,10) Slovo ruach v súvislosti s človekom v Starej zmluve nikdy neoznačuje inteligentnú podstatu (bytie), ktoré by bolo schopné existovať mimo hmotného tela.
Novozmluvný ekvivalent hebrejského slova ruach je pneuma, t.j. 'duch`, zo slovesa pneo - 'fúkať` alebo 'dýchať`. Podobne ako v prípade výrazu ruach ani slovo pneuma nič nenaznačuje, že by šlo o nejakú podstatu, bytie, schopné existencie aj mimo tela, a ani novozmluvné použitie tohto výrazu v súvislosti s človekom takú predstavu nepredpokladá. V prípadoch ako Rim 8,15; 1 Kor 4,21; 2 Tim 1,7; 1 Ján 4,6 výraz pneuma označuje 'náladu`, 'postoj`, alebo 'citové rozpoloženie`. Používa sa aj na označenie rôznych stránok osobnosti. (Gal 6,1; Rim 12,11) Ako ruach, aj pneuma pri smrti odchádza k Pánovi.(Luk 23,46; Sk 7,59) Podobne ako ruach, aj pneuma sa používa na označenie Božieho Ducha. (1 Kor 2,11.14; Ef 4,30; Žid 2,4; 1 Pet 1,12; 2 Pet 1,21;)“
Jednota tela, duše a ducha
Aký je vzťah medzi telom, duchom a dušou? Aký je vplyv tohto vzťahu na jednotu človeka?
Podvojné spojenie
Aj keď Písmo vidí prirodzenosť človeka ako jednotu, vzťah medzi telom, duchom a dušou presne nedefinuje. Občas sa výrazy duša a duch používajú zámenne. Povšimnime si ich obdobnosť v Máriinom prejave radosti po zvestovaní: „Velebí moja duša Pána a môj duch sa rozveselil v Bohu, v mojom Spasiteľovi.“ (Luk 1,46.47) V jednom prípade Ježiš charakterizuje človeka ako telo a dušu (Mat 10,28) a v inom prípade Pavel ho vidí ako telo a ducha. (1 Kor 7,34) V prvom prípade duša sa vzťahuje na vyššiu schopnosť človeka, podľa všetkého na myseľ, prostredníctvom ktorej človek komunikuje s Bohom. V druhom prípade duch predstavuje túto vyššiu schopnosť. V oboch prípadoch telo zahrnuje telesné, ako aj citové stránky človeka.
Trojité spojenie
Existuje jedna výnimka z všeobecnej charakterizácie človeka ako bytosti podvojného spojenia. Pavel, ktorý hovoril o dvojjednote tela a ducha, hovoril aj o trojjednote duše, ducha a tela. Napísal: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony, keď príde náš Pán Ježiš Kristus.“ (1 Tes 5,23) Tento text tlmočí Pavlovu túžbu, aby z procesu posvätenia nebola vynechaná nijaká stránka celého človeka.
V tomto prípade ducha možno chápať ako „vyšší princíp inteligencie a myslenia, čím je človek obdarený a s čím Boh môže duchovne komunikovať. (Rim 8,16) Práve obnovou mysle pod vplyvom Ducha Svätého sa človek mení na Kristovu podobu. (Rim 12,1.2) Dušou ... na rozdiel od ducha, možno chápať tú časť ľudskej prirodzenosti, ktorá sa prejavuje pudmi, emóciami a túžbami. Aj táto časť prirodzenosti človeka môže byť posvätená. Keď sa myseľ pôsobením Ducha Svätého zhoduje s mysľou Božou a posvätený rozum ovládne nižšiu prirodzenosť, potom pudy, ktoré by sa inak proti Bohu búrili, podriaďujú sa jeho vôli.“ Telo, ktoré môže podliehať nižšej alebo vyššej prirodzenosti, je hmotná sústava - telo, krv a kosti.
Pavlovo poradie: na začiatku duch, potom duša a nakoniec telo, nie je náhodné. Keď je posvätený duch, myseľ je pod Božou kontrolou. Posvätená myseľ má nutne posväcujúci vplyv na dušu, t.j. na túžby, pocity a vnemy. Človek, v ktorom sa toto posvätenie deje, nebude zneužívať svoje telo, v dôsledku čoho bude mať dobré telesné zdravie. Takto sa telo stáva posväteným nástrojom, ktorým kresťan môže slúžiť svojmu Pánovi a Spasiteľovi. Pavlova výzva k posväteniu vyplýva zrejme z princípu jednoty ľudskej prirodzenosti a naznačuje, že účinná príprava na Kristov druhý príchod vyžaduje prípravu celého človeka - ducha, duše i tela.
Nedeliteľné a vzájomné spojenie
Je zrejmé, že každý človek je nedeliteľnou jednotou. Telo, duša a duch úzko spolupracujú, vykazujú intenzívny vzájomný vzťah medzi duchovnými, duševnými a telesnými schopnosťami človeka. Nedokonalosť v jednej oblasti ovplyvňuje ostatné dve. Chorý, nečistý alebo zmätený duch bude mať takisto škodlivé účinky na citové a telesné zdravie človeka. A konečne, oslabená, chorá a trpiaca telesná sústava všeobecne ochromí duševné a duchovné zdravie jednotlivca. Vzájomný vplyv schopností znamená, že každý človek je pred Bohom zodpovedný za ich zachovanie v najlepšom možnom stave. To neodmysliteľne patrí k človekovi obnovenému na Boží obraz.
Človek na Boží obraz
Bytosti, ktoré Boh stvoril na šiesty deň stvorenia, boli utvorené „na Boží obraz“. (1 Moj 1,27) Čo všetko je zahrnuté v pojme stvorenia na Boží obraz?
Stvorený na obraz a podobu Boha
„Boh stvoril človeka na svoj obraz, (1700) na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27). Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“; je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“; on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti: „Čo bolo príčinou toho, že si dal človekovi takú dôstojnosť? Neoceniteľná láska, s ktorou si videl v sebe svoje stvorenie a ,zamiloval si sa‘ do neho.
Keďže je človek stvorený na Boží obraz, má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami. Boh všetko stvoril pre človeka; ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu a miloval ho a aby mu obetoval celé stvorenie: „Ktože to má byť stvorený a zahrnutý takou úctou? Je to človek, veľká a obdivuhodná živá bytosť vzácnejšia v Božích očiach ako celé stvorenie.
„V skutočnosti sa tajomstvo človeka stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova:“ „Blažený Apoštol [Pavol] dnes spomenul, že dvaja ľudia dali pôvod ľudskému pokoleniu, totiž Adam a Kristus… Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou, posledný Adam oživujúcim Duchom. Toho prvého utvoril tento posledný a daroval mu aj dušu, aby žil… Toto je [druhý] Adam, ktorý vložil svoj obraz do tamtoho prvého, keď ho tvoril. Preto prijal jeho podobu a vzal si jeho meno, aby sa mu nestratilo to, čo utvoril na svoj obraz. Vďaka spoločnému pôvodu ľudské pokolenie tvorí jednotu.
Ľudská osoba, stvorená na Boží obraz, je bytosť zároveň telesná i duchovná. Biblický opis vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď tvrdí: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7). Vo Svätom písme výraz duša často označuje ľudský život alebo celú ľudskú osobu.
Telo človeka má účasť na dôstojnosti „Božieho obrazu“; je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá ľudská osoba je určená na to, aby sa v Kristovom (tajomnom) tele stala chrámom Ducha. „Človek, jeden z tela a z duše, svojou telesnou stránkou zahŕňa v sebe prvky hmotného sveta, takže prostredníctvom neho dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa. Jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu treba považovať za „formu“ tela; to znamená, že vďaka duchovnej duši je telo, zložené z hmoty, ľudským a živým telom.
Cirkev učí, že každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh - „nevytvorili“ ju rodičia - a že je nesmrteľná; nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela, a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení. Niekedy sa duša rozlišuje od ducha. Napríklad svätý Pavol sa modlí, aby sa zachoval náš „duch neporušený a duša i telo bez úhony“ (1Sol 5,23), keď príde Pán. Cirkev učí, že toto rozlišovanie nezavádza do duše podvojnosť (dualitu).
Muž a žena sú stvorení, to znamená, že ich Boh chcel: na jednej strane v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby, na druhej strane v ich špecifickom bytí muža a ženy. „Byť mužom“, „byť ženou“ je dobrá a Bohom chcená skutočnosť: muž a žena majú neodňateľnú dôstojnosť, ktorú dostávajú priamo od Boha, svojho Stvoriteľa. Muž a žena sú s rovnakou dôstojnosťou „na Boží obraz“.
Boh nie je „na obraz“ človeka. Nie je ani muž, ani žena. Boh je čistý duch, v ktorom niet miesta pre rozdielnosť pohlaví. Muž a žena sú stvorení spolu a Boh chce, aby boli jeden pre druhého. Božie slovo nám to dáva pochopiť na rôznych miestach posvätného textu. „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18). Ani jedno zviera nemôže byť takýmto „spoločníkom“ človeka. Žena, ktorú Boh „utvára“ z rebra vyňatého z muža a ktorú k nemu privádza, vyvoláva v mužovi výkrik údivu, zvolanie lásky a spoločenstva: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa!“ (Gn 2,23).
Muž a žena sú stvorení „jeden pre druhého“: nie že by ich bol Boh urobil iba „napoly“ a „neúplných“; stvoril ich pre spoločenstvo osôb, v ktorom každý môže byť „pomocou“ pre druhého, lebo sú rovnakí ako osoby („kosť z mojich kostí…“) a zároveň sa dopĺňajú ako muž a žena. V manželstve ich Boh spája tak, že tvoria „jedno telo“ (Gn 2,24) a môžu odovzdávať ľudský život: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1,28).
Muž a žena majú v Božom pláne povolanie „podmaniť si“ zem ako Boží „správcovia“. Táto zvrchovanosť nesmie byť svojvoľnou a deštruktívnou nadvládou. Muž a žena, stvorení na obraz Stvoriteľa, ktorý miluje všetko, čo je, sú povolaní mať účasť na Božej prozreteľnosti voči ostatným stvoreniam. Prvý človek nielenže bol stvorený dobrý, ale bol aj ustanovený v priateľstve so svojím Stvoriteľom a v súlade so sebou samým a so stvorením, ktoré ho obklopuje.
Keď Cirkev autenticky vysvetľuje symboliku biblickej reči vo svetle Nového zákona a Tradície, učí, že naši prarodičia Adam a Eva boli ustanovení v stave prvotnej svätosti a spravodlivosti. Vyžarovanie tejto milosti posilňovalo všetky rozmery ľudského života. Pokiaľ by bol človek zotrvával v dôvernom spoločenstve s Bohom, nemal ani umrieť, ani trpieť. „Vláda“ nad svetom, ktorú dal Boh na počiatku človekovi, uskutočňovala sa predovšetkým u samého človeka ako ovládanie seba.
Znakom dôverného priateľstva človeka s Bohom je to, že ho Boh umiestňuje do záhrady. Človek je „jeden z tela a z duše - corpore et anima unus“.