Svati Tvárou k Ľudu: História a Súčasnosť Liturgie

Svätosť je najkrajšou tvárou Cirkvi. Povolanie k svätosti predkladá Pán každému jednému z nás. „Buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11, 44; 1 Pt 1, 16). Každý veriaci má objaviť svoju vlastnú cestu a dostať zo seba to najlepšie, to osobné, čo doňho Boh vložil (porov. 1 Kor 12, 7) a nevyčerpáva sa v snahe napodobňovať niečo, čo nebolo zamýšľané preňho.

Pre kresťana nie je možné myslieť na vlastné poslanie na zemi bez toho, aby ho chápal ako cestu ku svätosti, lebo „to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3). Každý svätý je jedno poslanie; je to projekt Otca na odzrkadlenie a vtelenie jedného aspektu evanjelia v určitom okamihu dejín.

Zamyslime sa nad tým, ako nás k tomu pozýva aj svätá Terézia Benedikta z Kríža, že práve prostredníctvom mnohých z nich sa budujú skutočné dejiny: „V najtemnejšej noci povstávajú najväčší proroci a svätci. Avšak oživujúci prúd mystického života zostáva neviditeľný. Istotne, rozhodujúce udalosti svetových dejín boli podstatne ovplyvnené dušami, o ktorých dejepisné knihy nič nehovoria.

Poďme sa pozrieť na historické pozadie a vývoj liturgie, ktorý viedol k Druhému vatikánskemu koncilu a následným zmenám.

Liturgické Hnutia a Reformy pred Koncilom

V období konca XV. a začiatku XVI. storočia nastali otrasy aj v Cirkvi. Výbuch, ktorý spôsobil Martin Luther, otriasol Európou. Severná časť Oravy sa držala katolíckej viery. Keď v Trstenej dosadili namiesto katolíckeho farára evanjelického, obyvatelia Hladovky a Suchej Hory tam prestali chodiť, prestali sa tam krstiť, či sobášiť.

V prvej polovici XVII. storočia (po rokoch 1642) svitlo na lepšie časy. Pod ochranou panovníka Ferdinanda III. prišiel na Oravu misionár Ján Scechowicz, rodák z poľskej dediny Ratulov, farár všetkých oravských katolíkov. Prvé útočište našiel v Čimhovej na majetku katolíckych Plathyovcov. Odtiaľ vysielal svojich pomocníkov - zväčša poľských mníchov - do oravských dedín.

Superintendentské vizitácie z roku 1647 svedčia o tom, že Suchá Hora a Hladovka patrili do farnosti Trstená. Mali odovzdávať 6 bolov ovsa od dvoch sessií, od želiarov 6 denárov, jednu fúru dreva a kurčatá. V roku 1658 sa písalo o tom, že bol postavený kostol v Čimhovej.

Vráťme sa však k liturgickým hnutiam, ktoré predchádzali Druhému vatikánskemu koncilu.

Svätý pápež Pius V. zverejnil Rímsky misál, t. j. liturgickú knihu, pre slávenie svätej omše, bulou Quo primum, zo dňa 14. júla 1570. Tridentský koncil (1545 - 1563) stanovil komisiu, ktorá mala preskúmať misál, upraviť ho a obnoviť do predchádzajúcej podoby, na svojom 18. zasadaní, dňa 16. februára 1562. Zámerom bol návrat k staršej a jednoduchšej forme rímskeho rítu.

Dom Prosper Guéranger (1805 - 1875), zakladateľ Francúzskej kongregácie Rehole svätého Benedikta, bol veľkým obnoviteľom rímskej liturgie v 19. storočí. Svätý pápež Pius X. predstavil program autentickej liturgickej obnovy. Vyjadrením tejto obnovy boli dekréty Sacra Tridentina, zo dňa 20. decembra 1905, a Quam singulari, zo dňa 8. augusta 1910, ktoré odporúčali častejšie sväté prijímanie a prijímanie pre deti, List kardinálovi Pietrovi Respighimu, zo dňa 14. júna 1905, a bula Divino afflatu, zo dňa 1. novembra 1911, ktorá promulgovala reformu breviára.

Na druhej strane, Lambert Beauduin (1873 - 1960), belgický benediktín, je hlavnou postavou postmodernistického liturgického hnutia. Svoju predstavu „liturgickej obnovy“ zhrnul do vety: „Bolo by treba demokratizovať liturgiu“.

Dom Pius Parsch (1884 - 1954), rakúsky augustiniánsky kanonik, začal sláviť svätú omšu „tvárou k ľudu“, a prekladať liturgické texty do nemčiny.

Eugenio Maria Pacelli (1876 - 1958), neskorší pápež Pius XII, v pozícii nuncia kritizoval nový liturgizmus, a konštatoval v jednom z listov: „Toto hnutie zveličuje hodnotu liturgie, pričom vonkajšími formami chce pomaly nahradiť podstatný obsah katolíckej viery.

Spoločenstvu veriacich pripisovali pravý a vlastný kňazský charakter, navrhovali „koncelebráciu“ kňaza s ľudom, tvrdili, že ľud musí sa aktívne „zúčastňovať“ na omši tým, že vedie dialóg s kňazom, a odmietali dovtedajšie spôsoby nábožnej účasti na svätej omši, ako je meditácia, ruženec, alebo iné súkromné pobožnosti.

Druhý Vatikánsky Koncil a Jeho Dôsledky

Sacrosanctum concilium, je konštitúciou o posvätnej liturgii, zo dňa 4. decembra 1963, (ďalej len „SC“). Rôzne názory vyvinuli sa na to, v akej miere Druhý vatikánsky koncil vytvoril podmienky pre radikálne zásahy do starobylej liturgickej tradície rímskeho obradu, ku ktorým došlo po tomto koncile.

Progresivisti mali hlavný cieľ, aby Kongregácia pre obrady bola zbavená kompetencií tým, že v každej krajine budú zriadené národné liturgické komisie, podliehajúce biskupským konferenciám, a súčasne bude zriadená „medzinárodná komisia“ expertov v Ríme. Stredoeurópska progresívna aliancia na koncile mohla byť spokojná. Dosiahla zmenu obsadenia 10 koncilových komisií a eliminovanie všetkej prípravnej práce. Len schéma De liturgia prežila ako jediná zo všetkých schém pripravených vopred, avšak progresivistom vyhovovala.

Annibale Bugnini (1912 - 1982) je považovaný za „duchovného otca“ liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile. Pápež Pavol VI. Liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile realizovala sa postupne, a zasiahla celú oblasť liturgických obradov rímskeho rítu. Najdôležitejšou reformou bola reforma Rímskeho misála.

Pápež Pavol VI. pristúpil k tejto reforme prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Missale Romanum, zo dňa 3. apríla 1969, ktorý nadobudol účinnosť v Cirkvi dňa 30. novembra 1969. Neskoršie štúdie museli konštatovať, že liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile rešpektovala málo starobylú liturgickú tradíciu rímskeho obradu z teologického hľadiska.

Franz Zauner (1904 - 1994), rakúsky biskup, žiadal, aby v právomoci biskupských konferencií bolo stanoviť podmienky pre zavedenie reči ľudu. Navrhoval rozšírenie možnosti koncelebrácie, ktorú koncilová schéma obmedzovala na dva prípady: svätenie posvätných olejov na Zelený štvrtok a pri veľkých zhromaždeniach kňazov.

G. Giovanni Battista Montini (1897 - 1978), taliansky kardinál, neskorší pápež Pavol VI., vystúpil s prejavom, dňa 22. októbra 1962. Povedal, že keby latinčina ponechala sa vo sviatostných a v podstatných kňazských častiach liturgie, v didaktických častiach bude potrebné, aby vylúčila sa každá bariéra, ktorá bránila by ľudu pochopiť čítania a prednášať modlitby v zrozumiteľnom jazyku. Preto je potrebné obozretne, ale bez otáľania, opustiť jazyk, ktorému rozumie len málokto, a ktorý bráni pravej účasti na kulte.

Maximos IV. Saigh (1878 - 1967), melchitský patriarcha z Antiochie, vystúpil s prejavom, dňa 23. októbra 1962, predneseným vo francúzštine, a požadoval, aby biskupské konferencie určovali, či a akým spôsobom mala by sa zavádzať reč ľudu do liturgie.

Giovanni Battista Peruzzo (1878 - 1963), taliansky arcibiskup, poukázal na vznik antiliturgického hnutia, na rozhraní 15. a 16. storočia, v kruhoch pohanského humanizmu, a na zasadaní, dňa 29. „Vypočul som si mnoho pripomienok a návrhov protirečiacich posvätnej Tradícii, ktorú musíme ctiť, pokiaľ ide o používanie latinského jazyka v liturgii. Nemám rád antiliturgické hnutie pre jeho pôvod. Toto hnutie zrodilo sa na prelome 15. a 16. storočia. Prvými antiliturgistami boli humanisti, ozajstní pohania v Taliansku, lepší vo Francúzsku a v severných krajinách, pod vedením Erazma, avšak všetci z nich boli labilní vo svojej viere. Všetci, ktorí požadovali hoci len zredukovanie latinského jazyka v liturgii, tak v minulosti, ako aj v súčasnosti, udávajú vždy rovnaké dôvody: aby lepšie učili ľud a podnecovali ho k hlbšej viere a väčšej láske k Bohu. Augsburské vyznanie viery nepožadovalo nič iné, ako spev zhromaždenia v reči ľudu počas slávenia svätej omše. A čo sa stalo? Zavedenie ľudovej reči do svätej omše bolo prvým krokom k odlúčeniu sa od Svätej Matky Cirkvi.“.

Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, kritizoval návrhy na zmenu obradu svätej omše, keďže videl v tom skutočnú liturgickú revolúciu. Požiadal o slovo, dňa 30. „Omšový poriadok bol ustálený pred mnohými storočiami; svätá omša je centrom celého liturgického kultu; je to vrcholne svätá záležitosť, ktorú jednotliví veriaci poznajú veľmi dobre, a predovšetkým vďaka pastoračnej liturgickej činnosti poznajú dobre aj jej jednotlivé časti; vystavujeme sa nebezpečenstvu, že prehnané zmeny vyvolajú údiv, ak nie pohoršenie. Ide tu o mimoriadne svätú vec, ktorá nemôže meniť sa podľa ľubovôle každej generácie; ide o svätú vec najvyššieho stupňa, ku ktorej treba pristupovať so svätou úctou, a ktorej možno dotýkať sa len vo veľmi obmedzenej miere. Prichádzajú na myseľ slová, ktoré Boh adresoval Mojžišovi, keď približoval sa k horiacemu kríku: „Zobuj si sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš, je sväté.“.

Bernardus Johannes Alfrink (1900 - 1987), holandský arcibiskup, povýšený na kardinála v roku 1960, predsedajúci zasadnutiu, po prekročení 10 minút prejavu A. Ottavianiho, kardinála, zazvonil zvončekom, a dal pokyn na vypnutie mikrofónu, čím A. Ottavianimu, kardinálovi, bolo odňaté slovo. Pre prefekta najvýznamnejšej kongregácie bolo to nečakané poníženie pred celým koncilovým zhromaždením. Časť prítomných koncilových otcov vyjadrila potešenie z tejto situácie potleskom.

Antonio Bacci (1885 - 1971), taliansky kardinál, považovaný za najvýznamnejšieho latinistu v Cirkvi, Pietro Parente (1891 - 1986), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, dlhoročný teológ vo Svätom ofíciu, poradca Kongregácie pre obrady, a Dino Staffa (1906 - 1977), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, vystúpili na obranu latinskej liturgie, dňa 24. októbra 1962.

Schéma o liturgii bola v princípe schválená pri prvom hlasovaní, dňa 14. novembra 1962, 2162 hlasmi placet (za), 46 hlasmi non placet (proti), a 7 neplatnými hlasmi. Predmetné hlasovanie anulovalo fakticky kánon 1257 Kódexu kánonického práva, ktorý všetky rozhodnutia vo veci liturgie vyhradzoval výlučne Svätej stolici.

Mons. Marcel Francois Lefebvre (1905 - 1991), arcibiskup, je významnou postavou katolíckeho tradicionalizmu, a je zakladateľom Kňazského bratstva svätého Pia X.. (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“).

Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), kardinál, a Antonio Bacci (1885 - 1971), kardinál, predložili pápežovi Pavlovi VI. veľmi zásadný a kritický rozbor Novus Ordo Missae, t. j. Nového omšového poriadku, (ďalej len „NOM“), na Slávnosť Božieho Tela, zo dňa 5. júna 1969. Autori tohto dokumentu konštatujú, že biskupská synoda v Ríme zamietla pokusné zavedenie tzv. „Normatívnej omše“ v októbri 1967. Poukazujú na svetovú tlač, ktorá v jednom z médií uviedla o dôvodoch tohto zamietnutia: „Chce sa tu urobiť z celej teológie omše tabula rasa.

Z hľadiska účelu svätej omše konečným a vlastným účelom je obeta chvály Najsvätejšej Trojici, avšak v zmysle NOM tento konečný účel zmizol z ofertória. Bezprostredným účelom svätej omše je zmierna obeta, avšak v zmysle NOM tento účel je znehodnotený, keďže NOM zdôrazňuje živenie a posilňovanie prítomných, a nie odpustenie hriechov pre živých a zosnulých.

Kardináli vzhľadom na podstatu obety konštatujú, že tajomstvo kríža v NOM nevyjadruje sa jasne, ale zatemňuje sa tak, že ľud ho už nespoznáva. Dôvodom tohto nejasného vyjadrenia obety je odstránenie ústrednej úlohy skutočnej prítomnosti, ktorú doterajšia liturgia vyjadrovala veľmi jasne.

Znepokojenie prináša aj vnímanie funkcie oltára, ktorý nazýva sa takmer sústavne „stolom“. „Oltár čiže stôl Pána je stredom celého slávenia Eucharistie.“. Tento „oltár“ má byť oddelený bol od steny tak, aby sa dal obchádzať, a aby omša mohla byť slúžená „tvárou k ľudu“.

Z hľadiska slov premenenia kardináli konštatujú, že zmena konsekračných slov spôsobuje aj zmenu významu konsekračných slov.

Nový omšový poriadok rozkladá jednotu kultu a viery, a nechce už vyjadrovať vieru Tridentského koncilu, s ktorou katolícke svedomie je zviazané navždy. Kardináli uvádzajú v závere svojho stanoviska, že Svätý pápež Pius V. vydal Rímsky misál bulou Quo primum, z roku 1570, aby bol nástrojom jednoty katolíkov, a aby vylúčil akékoľvek nebezpečenstvo bludu proti viere v zhode s predpismi Tridentského koncilu.

Otec Richard Cipolla pri príležitosti výročia promulgácie nového omšového obradu načrtol hypotetickú situáciu, povedzme, nové vydanie nejakého slávneho románu. Rozprávali by o tom, ako bol román revidovaný tak, aby hovoril jazykom dnešných ľudí, ktorý sa veľmi líši od jazyka polovice devätnásteho storočia. Poukazovali by na to, že revíziu vykonali literárni vedci a historici, ktorí jednak boli mimoriadne vzdelaní a skúsení vo svojom odbore a tiež plne chápali a uvedomovali si úlohu, na ktorú ich vybrali. Dozvedeli by sme sa, že odborníci síce museli trochu zasiahnuť do pôvodného textu, zmenili štruktúru, postupnosť udalostí, niektoré kapitoly vyškrtli, iné prepracovali a ďalšie, ktoré sami napísali, prípadne prevzali z iných kníh, do textu vložili, čím podporili zrozumiteľnosť a prístupnosť príbehu pre moderného človeka. A hoci v novom vydaní zostalo len 38 % pôvodného textu, netreba sa báť, žeby toto nové vydanie nebolo úplne verné vydaniu z roku 1850, prípadne, žeby bolo v akomkoľvek ohľade horšie. Aká by bola reakcia po vydaní novej verzie Davida Copperfielda? Stručná a rozhodná: Toto NIE JE David Copperfield!

To je úplne v protiklade s tým, čo napísal svätý Pius V. vo svojej apoštolskej konštitúcii z roku 1570, ktorou bola promulgovaná edícia Rímskeho misála vyhlásená v tom roku. Jednou z hlavných hnacích síl alebo ideou za misálom z roku 1570 bola naliehavo vnímaná potreba liturgickej jednoty Cirkvi v kríze, ktorú vyvolala protestantská reformácia.

Porovnanie obsahu Misála Pavla VI. a Rímskeho misála z roku 1962, poslednej edície, ktorá udržiavala kontinuitu s misálom Pia V. z roku 1570, aj keď už nesie jazvy po arogancii, ešte kultivovaných opovrhovateľov Rímskym misálom - je zarážajúce. Človek nemusí byť veľký matematik, aby si spočítal, že len 38 % z toho, čo je obsiahnuté v Rímskom misáli z roku 1962, sa v nejakej forme zachovalo v misáli vyhlásenom Pavlom VI. Tvrdenie, že práve toto bol zámer alebo očakávaná revízia liturgie, ktorú požadovali otcovia II. vatikánskeho koncilu, nemá v koncilovom dekréte Sacrosanctum Concilium žiadnu oporu. Nazvať misál vyhlásený v roku 1969 za nadväzujúci na predchádzajúce knihy s názvom Rímsky misál je urážkou reality zahalenou rúškom cynického nominalizmu.

Jej relevantnosť pre postmoderný svet je čoraz menšia. Masívny prepad nedeľnej účasti na bohoslužbách je do veľkej miery spôsobený práve tým, že liturgická reforma je umelým kultúrnym artefaktom zo 60. rokov. Naviac artefaktom, ktorý vytvorila úzka skupina špecificky formovaných revolučne naladených teológov, liturgistov a kňazov a podpísalo sa to na jej vizuálnom prejave, na architektúre kostolov, liturgickom umení a hudbe. Práve pre túto špecifickosť nemala nová omša potenciál osloviť a pritiahnuť ani širšie masy žijúce na konci 60. rokov.

Rímsky misál Pia V. bol výsledkom organického, viac ako tisícročného vývoja, počas ktorého sa v previerke rôznych vekov a lokalít ukázalo, čo obstojí, čo je nadčasové a čo má moc živiť vieru a svätosť vždy a všade. Produkt narýchlo zostavený v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste takúto schopnosť mať nemôže a katastrofa pokoncilového vývoja toto tvrdenie potvrdzuje.

Laici, ktorí zostávajú v Cirkvi a pokračujú v praktizovaní Viery sú skutočným dôkazom božskej podstaty Cirkvi, ktorú brány Pekla nepremôžu. Ak však liturgia svätej omše, ktorá je vrcholom, ku ktorému je nasmerovaná celá činnosť Cirkvi, stojí na radikálnom rozchode s pätnástimi storočiami Tradície a osvojení si ideových a kultúrnych foriem jedného z najdekadentnejších období dejín Západu, potom nedokáže poskytnúť v dostatočnej miere to, čo katolíci pre rozvoj svojho spirituálneho života potrebujú a stratí pre nich zmysel. Hľadajú nebeský chlieb a víno a dostávajú rozmixovanú diétnu kašu.

Opis rímskej liturgie pomocou prídavných mien ako „strohá“, „výstižná“, „vznešená“ a „jednoduchá“ bol bežný medzi mnohými, ktorí sa angažovali v liturgickom hnutí dvadsiateho storočia.

Lepšie slovo na to, čo sa stalo, je zženštenie. Devirilizáciu liturgie a devirilizáciu kňaza nemožno oddeliť. V rámci liturgie je kňaz ako otec, ktorý vyslovuje, ohlasuje a uskutočňuje Slovo, aby sa Slovo mohlo stať pokrmom pre tých, ktorí sa zúčastňujú na vrcholnej aktivite Cirkvi, ktorou je liturgia. Je to kňaz, kto obetuje Krista Otcovi a práve tento úkon obsahuje definíciu toho, čo to znamená byť kňazom. Kňaz stojí pri oltári in persona Christi, in persona Verbi facti hominem, in persona Christi viri. Devirilizáciu liturgie a devirilizáciu kňaza nemožno oddeliť.

Tabuľka: Porovnanie Rímskeho misála z roku 1962 a Misála Pavla VI. z roku 1969

Novus Ordo Missae

tags: #preco #sa #zacalo #svati #tvarou #k