Kto Rozdvojil More: Biblické Mýty a Staroveké Kultúry

To, čo je pre mnohých všeobecne známe, niektorých iných prekvapuje - fakt, že Starý zákon nie je jednotné dielo, ale súbor veľmi odlišných historických textov, ktoré plnili odlišné úlohy, mali odlišnú autoritu a boli zaradené do jedného celku až stáročia potom, ako vznikli.

Príbehy a prikázania starozákonných kníh nespadli z neba (hoci práve čosi také si mnohí konzervatívni veriaci myslia). Tradície, ktorých spísanú a z ideologických a iných príčin mnohonásobne upravenú verziu nazývame Starým zákonom, ako aj viera Izraelitov v podobe, v akej ju poznáme zo Starého zákona, vznikali postupným vývojom. Niektorými mýtmi si konštruovali slávnejšiu históriu. Iné mýty pre zmenu prevzali od starších blízkovýchodných kultúr, len im (v konečnom dôsledku) poskytli monoteistickú perspektívu. V skutku mimoriadnu podobnosť - dalo by sa povedať, že vývojovú nadväznosť!

Ako podrobnejšie píšeme v úvode článku o vzniku a vývoji židovsko-kresťanského Boha, archeologické, lingvistické a ďalšie dôkazy ukazujú, že napriek biblickému nepriateľstvu voči Kanaáncom, je to práve tento národ, v ktorom sa ukrýva pôvod Izraelitov, a to niekedy v 13. storočí pred n.

Hoci autori Starého zákona boli v 7. - 6. storočí pred n. l., keď vznikal, zrejme monoteisti, Christine Hayesová, profesorka univerzity v Yale a expertka na históriu a literatúru starovekých Izraelitov upozorňuje, že väčšina Izraelitov dlhé stáročia (prinajmenšom do 8. storočia pred n. l.!) naďalej uctievala rôzne domáce modly, miestne božstvá plodnosti. Izraeliti existenciu iných bohov nepopierali, len uprednostňovali Jahveho.

„Navyše, dôkazy ukazujú, že Jahve bol podobný mnohým kanaánskym bohom,“ hovorí Hayesová. Podľa nej na to poukazuje spôsob jeho uctievania, ako aj kultové objekty opísané v biblických príbehoch a potvrdené archeologickými nálezmi. „Pretože vidíme také konkrétne kultúrne prvky staršej ugaritickej literatúry v hebrejskej biblii2, môžeme konštatovať, že biblia vychádzala priamo z kultúrnych tradícií starších ako Izrael,“ uvádza profesor biblických štúdií z Newyorskej univerzity Mark S. Smith.

Texty z Ugaritu a iné mimobiblické zdroje objavené na Blízkom východe predstavujú podľa neho pozadie pre použitie týchto tradícií. „Ugaritické texty a iné mimobiblické texty z oblasti predstavujú niečo, čo by sme mohli nazvať Starým zákonom Starého Zákona.

Aspoň stručne spomeňme niektoré viac či menej rudimentárne pozostatky kanaánskeho náboženstva u starovekých Izraelitov. „Genesis prezentuje starú ideu patriarchálneho rodinného boha. Je pozorný voči ľudským obavám o potomstvo a úrodu, tento boh zodpovedá tomu, čo bolo inde v starovekom Blízkom východe známe ako domáci boh, alebo, ako sa poníma v biblii, „boh otca“ (Gen 26,24; 28,13; 31,5; 42),“ uvádza Mark S. Smith.

Hebrejská biblia mu hovorí El Šadaj, El Eljon, alebo jednoducho El, boh Izraela. Tento „boh Abraháma“ či „boh patriarchov“ nielenže predstavuje prastarý koncept božstva, ale je dokonca nesmierne podobný konkrétnemu kanaánskemu bohu, ktorý sa volá... (prekvapenie!) El.

Podobnosti medzi kanaánskym Elom a Elom potomkov Kanaáncov, Izraelitov, ako aj celková kultúrno-náboženská kontinuita medzi Izraelitmi a Kanaáncami sú veľmi silným argumentom, že ide o toho istého boha, alebo jeho ďalší vývojový stupienok. Mladšie biblické tradície sa snažia Ela s Jahvem synonymizovať3, staršie im ale prisudzujú odlišné charakteristiky.

Len dodajme, že El je známy už zo strednej a neskorej doby bronzovej (približne 2000 - 1200 pred n.l.), a to predovšetkým z písomností nájdených v meste Ugarit.

Baal Hadad Stele

Populárna manželka božia, ktorú vyháňali z chrámov

Priamo do panteónu raných izraelitov sa dostala taktiež Ašera, podľa textov z Ugaritu manželka Ela. Jej uctievanie starovekými Izraelitmi naznačujú okrem iného náhrobné nápisy, napríklad namiesto „požehnaný nech je Jahvem“ obsahujú frázy „požehnaný nech je Jahvem a jeho Ašera.“ Mnohé náleziská, ako napríklad Kuntillet Ajrud, sú plné nápisov „Jahve a Ašera“.

Miestami narážky na ňu, alebo tituly pôvodne spájané s ňou, presvitajú aj cez vrstvy prepisovania a editovania striktne monoteistickými autormi Starého zákona (napr. odkaz na „prsia a lono“ v Gen 49,25). 2. Kniha kráľov 23 naznačuje, že ešte koncom siedmeho storočia pred n. l. museli z jeruzalemského (!) chrámu odstraňovať jej kultové predmety, ktoré boli podľa archeologických nálezov bežné až do 6. storočia pr. n. l.

Napriek stáročiam úprav striktnými monoteistami, sa priamo v Starom zákone zachovali taktiež stopy po božstvách druhej najvyššej úrovne kanaánskeho panteónu, kam patrili bohovia ako Šachar, Šalem, Rešef a Déber. V akej forme prežívali v povedomí samotných starovekých Izraelitov počas stáročí pred presádzovaním absolútneho monoteizmu od konca 6. storočia pred n. l., je neisté.

Niektorí boli zrejme miestami uctievaní ako božstvá, iní tento svoj status už zrejme stratili. „Ach, ako si spadol z neba, ty jasná hviezda, syn rannej zory (helel ben šachar). Zoťatý si na zem, ty, ktorý si premáhal národy. Povedal si si v srdci: Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy (hviezdy Ela) vyvýšim svoj trón a posadím sa na vrchu zhromaždenia, na najkrajnejšom severe. Vystúpim na výšiny oblakov, podobný budem Najvyššiemu. Pasáž svojou konštrukciou pripomína legendu, pričom podľa Smitha a ďalších bádateľov predstavuje adaptáciu - či lepšie pozostatok - kanaánskeho mýtu odkazujúceho na syna božstva Šachar alebo toto božstvo samotné a jeho pokus vyvýšiť sa nad iné astrálne božstvo, azda samotného Ela.

Biblická pasáž odkazuje na „vzostup a pád“ Venuše na oblohe. Venuša - zornička sa tu označuje ako syn úsvitu - helel ben šachar, pričom šachar znamená po hebrejsky úsvit. Šachar bol zároveň kanaánsky boh úsvitu. Mimochodom, rozšírený latinský preklad biblie Vulgáta, ako aj mnohé neskoršie preklady, prekladali helel ben šachar ako Lucifer (Svetlonoš).

To viedlo k vzniku mýtu o Luciferovi ako padlom anjelovi, ktorý sa chcel vyvýšiť nad boha (už nie El, ale hybrid El-Jahve). Prakticky zabudnutý kanaánsky mýtus tak v podstate nedopatrením dostal nový šat, či skôr druhý dych, vďaka ktorému je dnes zrejme známejší ako kedykoľvek vo svojej histórii.

Pamiatku na kanaánske božstvo súmraku Šalem zachytáva Starý zákon len v rámci mien ako Abišalom (Absolón). Rešef, ochranca pred morom a vojnou, však aj naďalej plní svoju pôvodnú úlohu (Dt 32,24; Žalm 78,48). „Nepochybne tu máme dočinenia s dvojicou kanaánskych bohov (zrejme chápaných ako lietajúci démoni), personifikáciami pohrôm, ktoré šíria,“ uvádzajú Van Der Toorn a kol. (1999) - druhým démonom, ďalším pôvodne kanaánskym bohom, ktorého zmieňujú, je tu Qeteb.

O božskú úroveň nižšie kleslo aj slnko s mesiacom. Genesis (1,16) ich označuje len za „väčšie“ a „menšie svetlo“, čo boli tituly, ktoré neboli polemické, ale zároveň úzko pripomínajú titul „veľké svetlo“, aké pre bohyňu slnka zmieňujú texty z Ugaritu.

Mark S. Smith uvádza, že vďaka textom z Ugaritu vidíme, že Izraeliti od Kanaáncov prevzali aj postavy „kozmických nepriateľov“ ich bohov. Obludy, ktorým čelil v strednej a neskorej dobe bronzovej Baal, sa stali sokmi Jahveho. A týmito sokmi sú more (hebr. yam, kanaán. ym, s jeho ďalším menom Rieka), Leviatan (liwyatan resp. ltn), vodné príšery (tannin resp. tnn) a mawet resp. Mot (v oboch prípadoch doslovne „smrť“).

Smith ďalej hovorí, že ugaritické texty síce považujú tieto beštie za nepriateľov Baála, ale takpovediac za zdomácnené hračky, ba až miláčikov kanaánskeho Ela. S trojicou „kozmických nepriateľov“ sa stretávame napr. „Boh (Jahve) je oddávna mojím kráľom, on koná spásne skutky na zemi. Ty si svojou silou rozdvojil more (yam), vodným obludám (Tannin) si porozbíjal hlavy. Rozdrvil si hlavy Leviatana, dal si ho za pokrm žralokom. Otvoril si prameň i potok, vysušil si mohutné riečne riavy. Tvoj je deň, tvoja je i noc, určil si miesto nebeským svetlám i slnku.

„Kozmickým nepriateľom“ sa v textoch z Ugaritu prisudzuje moc rovná božstvám, ktoré s nimi zápasia, a niekedy aj epitetá asociované s božstvami.

Rozdelenie mora

Nadväznosť na staršie mezopotámske mýty

Koncil bohov

Keď sa odkazuje nie na jedného, ale viacero božských bytostí, v starovekej Mezopotámii sa často hovorí o spoločenstve bohov či koncile/zhromaždení bohov. Je tomu tak i v prípade ugaritických textov, kde sa konkrétne volia tri verzie označenia: zhromaždenie bohov, zhromaždenie božských synov, zhromaždenie koncilu. Táto starobylá tradícia sa objavuje aj v biblii.

Akt stvorenia je preložený nesprávne

Mýtu Enúma Eliš sa niekedy hovorí babylonský Genesis - kvôli jeho mimoriadnej podobnosti s mýtom o stvorení v biblii. „Je však o stáročia starší,“ upozorňuje profesor starovekej histórie a archeológie Eric C. Cline. S najväčšou pravdepodobnosťou bol zložený niekedy okolo 17. storočia pred n. l. (asi o tisícročie skôr ako Genesis), pričom obsahuje aj oveľa starší materiál.

Enúma Eliš stvorenie sa chápe ako vývinový proces, vznikli dokonca aj bohovia - zo sakrálnej, prapôvodnej, neurčitej masy. Pôvodne boli „bez mena, bez podstaty, bez budúcnosti“. Postupne, vo dvojiciach vznikajúci bohovia mali stále výraznejšiu a výraznejšiu totožnosť, boli stále aktívnejší.

Hayesová upozorňuje, že mimoriadne známy prvý verš knihy Genesis „na počiatku stvoril Boh nebo a Zem“ predstavuje nesprávny preklad. Hebrejský originál by sa mal správne prekladať ako „Keď boh začal tvoriť nebo a Zem“, čo je veľmi podobné úvodu Enúma Eliš. „Stvorenie podľa Genesis 1 nie je proces vytvorenia niečoho z ničoho,“ upozorňuje profesorka Hayesová.

„Ruah sa niekedy anachronicky prekladá ako duch, ale v hebrejskej biblii nič také neznamená. Až v neskoršom vývoji hebrejčiny nadobudne taký význam,“ upozorňuje Hayesová a dodáva, že v tomto prípade nesie pôvodný význam. A tým je „vietor“.

V tomto bode Hayesová pripomína Enúma Eliš. Mýtus o stvorení hovorí o bohu búrky Mardukovi, ktorý uvoľnil svoj vietor proti „prahlbine“ a pravode Tiamat, reprezentujúcej sily chaosu. V Biblii sa zachovali ďalšie zvyšky tohto babylonského mýtu, a to v časti „tma bola nad prahlbinou (tehom)“.

Aj Sumeri mali mýtus o raji, konkrétne o kraji zvanom Dilmun, ktorý sa stal rajom, keď mu boh Enki daroval vodu. Aj akkadský epos Atrachasís zložený niekedy okolo roku 1800 pred n.l. obsahuje napríklad božskú záhradu s prvým človekom, podobný akt stvorenia alebo možnosť nesmrteľnosi. Okrem ďalších podobnosti s druhou až jedenástou kapitolou knihy Genesis taktiež nesie rovnaký nosný motív: objasnenie vzťahu človeka s Bohom/bohmi a zvieratami.

„Takmer všetky náboženstvá a mytológie archaických spoločností sú presiaknuté túžbou po stratenom raji,“ píše známa odborníčka na komparatívnu religionistiku Karen Armstrongová, podľa ktorej je príbeh o zlatom veku, pradávny a takmer univerzálny mýtus. V tomto raji ľudia žili v úzkom a každodennom styku s božským.

„Boli nesmrteľní, nažívali vo vzájomnej harmónii jeden s druhým, so zvieratami, s prírodou. Hayesová súhlasí a uvádza, že napríklad strom života rajskej záhrady má svoje ekvivalenty v okolitej mezopotámskej mytológii, ikonografii aj rituáloch. Pripomína, že niektoré prvky biblikého mýtu o prvých ľuďoch zachytáva už o tisícročie starší Epos o Gilgamešovi.

Jedna z postáv, Enkidu, divoký človek, vytvorený z hliny pripomína prvého človeka z knihy Genesis. Živí sa plodmi prírody, „stane sa podobným bohom“: získa múdrosť, začne sa obliekať, stratí nevinnosť a jednotu s prírodou, jeho priatelia gazely sa s ním prestanú priateliť.

Mýty o „stratenom raji“ podľa Armstrongovej a mnohých ďalších bádateľov reflektujú prechod lovcov a zberačov na spôsob života charakteristický tvrdou a úmornou prácou obrábania pôdy. Ide teda o prastaré mýty, s čím súhlasí aj pôvod slova eden. To poznali už Sumeri. Podľa niektorých bádateľov ho prevzali od Ubaidianov, ktorí Blízky východ obývali pred 5500 až 8500 rokmi, pričom slovo podľa všetkého znamená „úrodná nížina“.

Tento význam ako aj časový údaj sú z geologického hľadiska veľmi zaujímavé, pretože pred 8000 rokmi pomerne náhle stúpla morská hladina. Pobrežná čiara sa v regióne posunula o 50 kilometrov, čím zanikli posledné zvyšky tzv. oázy perzského zálivu. Tá ešte pred 15-tisíc rokmi siahala ďaleko za dnešný Hormuzský prieliv medzi Ománom a Iránom, teda viac ako tisíc kilometrov ďalej za dnešný sútok riek Eufrat a Tigris.

Spojené vody oboch riek tu tiekli úrodnou nížinou, vytvárali rozsiahle jazerá, vetvili svoje toky a nakoniec ústili rozsiahlou deltou do Indického oceánu. Mezopotámske rieky mali sklon k náhlym zmenám koryta. Nenarážali na prírodné prekážky, takže záplavy sa vyskytovali často a neraz boli ničivé.

Epos o Gilgamešovi4 - populárny a rozšírený epos, zložený na základe viacerých starších mýtov a eposov niekedy okolo roku 2100 pred n. l. (je teda asi o 1200 - 1300 rokov starší ako Genesis). Obdobou Noema je Utnapištim. V sumerskom mýte o potope je analógom Utnapištima/Noema Ziusudra. Písomnosti sú datované približne do roku 1600 pred n. l., pričom samotný mýtus vznikol niekedy v treťom miléniu pred n.

Všetky tieto mýty spája s tým biblickým božský hnev, vyvraždenie ľudí záplavou a jeden muž, ktorý na korábe zachránil svoju rodinu a zvieratá. „Nielenže je dejová línia v podstate rovnaká, ale mnohé drobné detaily sú taktiež rovnaké, a to napriek skutočnosti, že tieto verzie od seba delia stáročia a v niektorých prípadoch tisícročia, “ píše Eric Cline. Pripomína, že väčšina bádateľov považuje mezopotámsky mýtus o potope za najnázornejší príklad tzv.

Analógiu k mýtu o zmätení jazykov pri stavbe Babylonskej veže poskytuje sumerská legenda Enmerkar a pán Aratty. Pochádza z 21. storočia pred n. l. a obsahuje pasáž o zmätení jazykov, ktorá (spolu s babylonským zikkuratom) inšpirovala biblický mýtus o Babylonskej veži.

„Neprestajne hrozilo nebezpečenstvo, že život podľahne niekdajšiemu barbarstvu. Nové mestské mýty v obavách i nádeji meditovali o nekonečnom zápase poriadku s chaosom,“ píše Karen Armstrongová. „Nečudo, že sa našli ľudia, ktorí vnímali civilizáciu ako pohromu. Biblickí pisatelia v nej videli znak odlúčenia sa od Boha, ktoré nastalo po vyhnaní z raja. Mestský život sa im zdal v zásade násilnícky, patrilo doň zabíjanie a vykorisťovanie. Prvý človek, ktorý vybudoval mesto, bol Kain, prvý vrah...“

Veľké zikkuraty, možno najviac práve ten babylonský, urobili hlboký a nepriaznivý dojem na starovekých Izreaelitov.

Babylonská veža

Predobraz Mojžiša a Boh odkukávajúci cudzie zákony

Príbeh vzostupu Mojžiša v Egypte, hoci určite dramatický, nie je v rámci starovekej histórie unikátny. Predstavuje jeden z mnohých príkladov tzv. zakladateľského mýtu, príbehu o niekom, kto sa napriek skromným začiatkom stal vodcom. Ďalším zo zakladateľských mýtov je napríklad príbeh bratov Romula a Rema, vychovaných vlčicou, ktorí sa stali zakladateľmi Ríma. Z ďalších spomeňme napríklad Kýra II. Veľkého.

Ale môžeme ísť ešte ďalej. Mýtus o Mojžišovi zrejme môžeme odvodiť od akkadského vládcu Sargona Veľkého, ktorý vládol na prelome 24. a 23. storočia pred n. l. Podľa Legendy o Sargonovi, nepoznal svojho otca a jeho...

Tabuľka: Porovnanie mýtov

tags: #kto #rozdvojil #more #biblia