Na náš dávnejší rozhovor som si znova spomenul toto leto, keď som v kine videl film Miki. Dej sa sčasti odohráva v Telgárte, rodisku mafiánskeho bosa Mikuláša Černáka, a popri všadeprítomnom násilí okrajovo zobrazuje aj náboženský život miestnych obyvateľov. Obzvlášť výpovednou je scéna s pútničkami smerujúcimi do Ríma za Svätým Otcom, ktoré v autobuse vezie samotný Miki. Na žiadosť svojej zbožnej matky a za uznanlivých slov miestneho kňaza: „Kiežby bol každý ako ty, Mikuláš. Kiežby sa každý tak pekne staral o ľudí okolo seba.“
Práve v ten večer vo mne dozrel nápad vyraziť na Horehronie a pozrieť sa na život tamojších ľudí. Zmienil som sa o tom aj kolegovi Martinovi Leidenfrostovi a tomu viac nebolo treba: „Idem s tebou.“ Keďže Martin je omnoho akčnejší a zručnejší reportér, jeho postrehy z našej spoločnej cesty ste si mohli prečítať už dávnejšie. Dnes sa k nemu pridávam so svojím textom aj ja.
Nikdy neviete, kde dostanete facku. V jedno jesenné popoludnie sa stretáme v obci Vernár. Martin prichádza južnou trasou po „Route 66“ od Banskej Bystrice, ja severnou od Popradu. Vernár pribudol do nášho cestovného itinerára na poslednú chvíľu a bolo to dobré rozhodnutie. Za nápad vďačíme správcovi podtatranskej rímskokatolíckej farnosti v Novej Lesnej a taktiež spolupracovníkovi Postoja Antonovi Ziolkovskému.
Keď som k nemu pred časom zavítal po túre na Téryho chatu, medzi rečou mi spomenul, že v miestnom evanjelickom kostole majú raz do mesiaca bohoslužby aj pravoslávni veriaci, potomkovia prisťahovalcov z Vernára, ktorí sa tam usadili po vysťahovaní nemeckého obyvateľstva. „Takže na Horehroní žijú nielen gréckokatolíci, ale dokonca aj pravoslávni. Ani ich nemôžeme obísť,“ zaumienil som si.
Na pravoslávnej fare vo Vernári nás víta kňaz Jozef Nemčík v ležérnom športovom oblečení. Len pred chvíľou sa so svojimi a s kamarátovými deťmi vrátil z výstupu na Kráľovu hoľu. Rodák zo Sloviniek (okres Spišská Nová Ves) pôsobí v obci na pomedzí východného a stredného Slovenska, Prešovského, Košického a Banskobystrického kraja, Slovenského raja a Nízkych Tatier už pätnásť rokov. Ak by chcel dobehnúť svojho predchodcu, zanedlho päťdesiatnik by tu musel stráviť ešte ďalších desať rokov. A nie je to vôbec vylúčené.
„Kňazov nieto. Kto vám to bude robiť? Plat je mizerný, ubytovanie tobôž. Mnohí duchovní už majú dve zamestnania, lebo ak manželka nepracuje, tak rodina z jedného príjmu nevyžije,“ opisuje realitu. Na „fušku“ si občas odbehne privyrobiť aj on sám. No kým on má aspoň vlastnú faru, mnohí jeho pravoslávni i gréckokatolícki kolegovia si museli vziať hypotéku a kúpiť si byt či postaviť dom, aby vôbec mali kde bývať. Dôvod je ten, že kým väčšinová Rímskokatolícka cirkev má svoje farské štruktúry vybudované naprieč celým Slovenskom, v prípade násobne menšej Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi to platí len o východe krajiny.
To, že otec Jozef má spolu s manželkou a troma deťmi farskú strechu nad hlavou, však neznamená, že bytovej otázke unikne - po odchode do dôchodku sa rodina bude musieť z fary vysťahovať a nájsť si vlastné bývanie. Aj preto každým rokom na hľadanie riešenia myslí čoraz viac. „Kraj je to dobrý, ale drsný, ťažko sa tu žije,“ hovorí s dôvetkom, že ani jedna z trojice obcí Vernár, Telgárt a Šumiac nie je plynofikovaná a drevo je čoraz drahšie.
Tvrdé podmienky, prirodzene, vplývajú aj na mentalitu miestneho obyvateľstva. „Tu nikdy neviete, kde dostanete facku. Ale aspoň viete, na čom ste, nikto vás nebude poza chrbát ohovárať. Teda aspoň chlapi nie,“ pokračuje s úsmevom. Hoci sa ľudia nadrú, a najmä muži chodia po robotách kade-tade, rodiny podľa kňaza držia pokope. No stále majú menej detí, viac ako tri sú zriedkavosťou. Aj preto pohreby prevažujú nad krstmi, škola zavrela svoje brány a deti musia dochádzať až do Popradu.
V najbližšej susednej obci Hranovnici síce škola funguje, ale navštevujú ju už len rómske deti. Naopak, vo Vernári sa Rómovia vôbec neusadili. Z posledného sčítania obyvateľstva vyplýva, že v obci Vernár žije 266 obyvateľov, ktorí sa hlásia k pravoslávnemu vierovyznaniu, 157 gréckokatolíkov a 79 ľudí je bez vyznania.
Do pravoslávneho Chrámu narodenia Presvätej Bohorodičky postaveného v 90. rokoch však v nedele prichádza len asi tridsať ľudí, väčšinou žien a detí. „Muži sú buď na futbale, alebo doma varia,“ usmieva sa otec Jozef. Ťažkú hlavu si z toho nerobí, keďže „kostolná dochádzka“ nie je u pravoslávnych braná tak striktne ako u katolíkov. „Ani Christos apoštolov do ničoho nenútil,“ argumentuje duchovný.
Na veľké sviatky však prídu do chrámu aj chlapi, a keď treba manuálne pomôcť, nie je o ochotné ruky núdza. Občas sa na bohoslužbu zastaví dokonca aj najznámejší pravoslávny politik Štefan Harabin, ktorý má manželku z Hranovnice. Otec Jozef sympaticky priznáva, že po skončení liturgických povinností si vybehne nedeľný zápas TJ Partizán Vernár pozrieť aj on, hoci stíha už len druhý polčas. A nestráni sa ani krčmy susediacej s farou, kde si dá s chlapmi jedno-dve pivá.
Z okna fary sa núka výhľad nielen na pravoslávny, ale aj gréckokatolícky chrám, ktorý je takisto zasvätený narodeniu Presvätej Bohorodičky, i keď postavený bol omnoho skôr, ešte začiatkom 19. storočia. Z toho, čo počujeme, sa zdá, že vzťahy medzi gréckokatolíckym a pravoslávnym kňazom sú dobré. „Sme na jednej lodi. To isté, čo mám ja, má aj on. Nemá to o nič lepšie. Aj ľudia sú rovnakí, či už moji, alebo jeho, majú tie isté problémy,“ konštatuje otec Jozef.
Vernárčania sa rovnako ako ostatní obyvatelia severnej časti Horehronia oddávna hlásili k východnému byzantskému obradu, teda k „starej viere“. Samých seba označovali za „starovercov“ či „staroobriadcov“. Keď po podpise Užhorodskej únie v roku 1646, ktorá znamenala zjednotenie veriacich byzantského obradu v severovýchodnom Uhorsku so západnou latinskou cirkvou, vznikla Gréckokatolícka cirkev, časom sa k nej pridala aj farnosť Šumiac so svojimi filiálkami Telgárt a Vernár. Keďže počet obyvateľov neustále rástol, z oboch obcí sa postupne stali samostatné gréckokatolícke farnosti.
Aj horehronských veriacich sa v roku 1950 dotklo násilné zlúčenie Gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávím (tzv. akcia P). A hoci jej činnosť bola v roku 1968 za obmedzených podmienok obnovená, nezaobišlo sa to bez rôznych napätí. V Telgárte a Šumiaci, kde chlapi dokonca hrozili pravoslávnemu kňazovi sekerami, sa väčšina obyvateľov vrátila do Gréckokatolíckej cirkvi, no vo Vernári sa rozhodli opačne.
Zaujímavosťou je, že kým v prvých dvoch spomenutých obciach gréckokatolícka väčšina neumožnila používať svoj chrám pravoslávnej menšine, vo Vernári to väčšinoví pravoslávni menšinovým gréckokatolíkom povolili. Tento stav pretrval až do roku 1993, keď pravoslávni veriaci museli chrám nedobrovoľne opustiť, a tak si neďaleko postavili vlastný. Niekoľko rokov nato však došlo k paradoxnej situácii - Pravoslávna cirkev súdny spor o pôvodný kostol vyhrala, a tak zrazu mala vo Vernári chrámy dva, zatiaľ čo gréckokatolíci žiadny.
Vedenie oboch cirkví sa napokon dohodlo na tom, že pôvodný chrám pravoslávni prenechali gréckokatolíkom, za čo oni urobili podobný ústupok v inej obci. Napokon, v tom čase to nebol ojedinelý prípad. Východný byzantský obrad na Horehronie priniesli rusínski osadníci zo Zakarpatskej oblasti (západná Ukrajina), Marmarošskej župy (severné Rumunsko) a Lemkovskej oblasti (ukrajinsko-poľsko-slovenské pohraničie) ešte v čase valašskej kolonizácie v 14. - 17. storočí.
V podstatne menšej miere však rusínske etnikum do tejto oblasti prichádzalo aj v neskoršom období. Silnejšou ako národnostná bola ich náboženská identita, čoho dôkazom je aj to, že hoci k rusínskej národnosti sa už dnes na Horehroní oficiálne nehlási nikto, „rusnáci“, ako bývajú ľudovo nazývaní veriaci východného obradu, sa tam stále počítajú v stovkách.
Rusínska komunita, ktorá žije v pohraničnej oblasti od Tatier (obec Osturňa) až po ukrajinskú hranicu (Ubľa), je štvrtou najväčšou národnostnou komunitou na Slovensku. Podľa sčítania v roku 2021 žije na Slovensku 63 556 Rusínov (23 746 si rusínsku národnosť uviedlo ako prvú a 39 810 ako druhú), skutočný počet však - tak ako v prípade každej menšiny na Slovensku - môže byť vyšší.
Príslušníci tejto skupiny žijú aj na území Ukrajiny, Poľska, Srbska, Chorvátska a Rumunska. Indikatívna prítomnosť Rusínov v tej-ktorej obci je až na výnimky niektorých regiónov najjasnejšie vyjadrená gréckokatolíckym náboženstvom obyvateľstva. V 156 obciach, najmä na severovýchode a východe Slovenska, majú Rusíni právo používať svoj jazyk aj v úradnej komunikácii.
Jednou z najväčších skúšok, ktorým museli „staroverci“ v minulosti čeliť, bola reformácia, ktorá sa však v tomto regióne napriek tlakom zhora neujala. Nepomohli ani sťažnosti luteránskych duchovných na Muránskom hrade. „Ľudia sú tu veľmi silno naviazaní na obrad, preto v 16. storočí vzdorovali luteranizmu omnoho silnejšie ako rímskokatolíci, kde boli obradové rozdiely omnoho menej viditeľné,“ vysvetľuje gréckokatolícky farár v Telgárte Michal Janočko.
Na nedeľnej liturgii v telgártskom Chráme Najsvätejšej Trojice, ktorú sledujeme zo zadných lavíc, je prítomná necelá stovka veriacich. Oficiálne sa ich ku Gréckokatolíckej cirkvi hlási takmer 700. Ďalších 430 obyvateľov obce pri poslednom sčítaní deklarovalo, že sú bez náboženského vyznania, a necelých 180 zaškrtlo kolónku Rímskokatolícka cirkev. Na chráme z konca 18. storočia vidieť, ako prirodzene sa tu celé roky mieša byzantská a latinská duchovná tradícia.
Na stenách visia zastavenia krížovej cesty aj obraz Panny Márie s ružencom a so svätým Dominikom, hoci tieto pobožnosti nie sú súčasťou východnej spirituality. „Sme akoby obrad v obrade,“ usmieva sa kňaz, ktorý si však dobre uvedomuje dôležitosť návratu ku koreňom, k čomu od Druhého vatikánskeho koncilu nabáda východné katolícke cirkvi aj Svätá stolica.
V tomto kontexte sa omnoho ľahšie chápe uvažovanie ľudí v 50. a 60. rokoch minulého storočia, keď bola Gréckokatolícka cirkev oficiálne zakázaná a nahradená pravoslávím. Keďže sa nezmenil chrám ani obrad, časť veriacich naďalej prichádzala na miestne bohoslužby, aj keď už nie gréckokatolícke, ale pravoslávne. Iní si však povedali, že najdôležitejší nie je obrad, ale jednota s pápežom, a tak začali chodiť na rímskokatolícke bohoslužby do susednej Červenej Skaly.
Aj na týchto miestach sa nám vybavujú scény z filmu Miki, ktorý sa natáčal pred miestnym chrámom aj na cintoríne. „Vedenie našej Bratislavskej eparchie povolilo natáčanie v exteriéroch, ale nie v interiéri. Zábery zvnútra, ktoré mohli diváci vidieť, teda neboli z nášho chrámu,“ ozrejmuje otec Michal, ktorý ľudí zo štábu dokonca upozornil aj na to, že filmová postava kňaza nie je oblečená v súlade s tým, aké liturgické rúcha nosia gréckokatolícki kňazi. Zábery však už boli natočené, tento „detail“ nikomu neprekážal.
„Miestni neboli z natáčania veľmi nadšení. Predsa len, pre mnohých je to ešte stále otvorená rana. Aj preto tu nenašli dostatok komparzistov, museli prísť z Vernára,“ hovorí mladý kňaz, ktorého farníčkou je aj 84-ročná matka Mikuláša Černáka. Väčšinou sa síce zdržiava v Banskej Bystrici, ale keď príde do svojho zrekonštruovaného domu v Telgárte, zastaví sa aj na liturgii.
Zaujímavú rolu v tomto smutnom príbehu zohral bývalý farár Ján Maďoran, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi usiloval o Černákovo prepustenie. Súd chcel presvedčiť tým, že spolu s ďalšími obyvateľmi preberú záruku za jeho prevýchovu. Pod tento list sa vtedy podpísalo 240 farníkov. Niektorí však neskôr tvrdili, že nevedeli presne, pod čo sa podpisujú. A od tohto kroku sa dištancovalo aj vedenie cirkvi.
Omnoho menej známym ako Mikuláš Černák je ďalší rodák z Telgártu - kňaz Pavol Spišák. Práve on by si pritom zaslúžil oveľa viac pozornosti. Aspoň sčasti sa o to pričinila Emília Sičáková Beblavá, ktorá mu venovala príbeh Pavol a Andrej vo svojej zbierke poviedok Korene (Espri, 2022). Pavol Spišák (1901 - 1975), ktorého pripomína aj pamätná tabuľa na telgártskom chráme, sa do histórie zapísal tým, že ako prvý preložil bohoslužobné texty z cirkevnej slovančiny do modernej slovenčiny.
Svoj vzor videl v solúnskych bratoch Konštantínovi - Cyrilovi a Metodovi, ktorí v 9. storočí preložili liturgiu do staroslovienčiny, aby jej rozumeli obyvatelia Veľkej Moravy. Polyglot, ktorý vďaka finančnej podpore bulharského cára Ferdinanda Coburga vlastniaceho majetky aj na Horehroní mohol študovať v Sofii, Carihrade, Jeruzaleme, Ríme či Paríži, prijal kňazskú vysviacku z rúk biskupa Pavla Petra Gojdiča v roku 1927.
Po akcii P z neho chceli urobiť pravoslávneho biskupa, čo však odmietol, ostal verný Gréckokatolíckej cirkvi, za čo trpel vo väzniciach na Slovensku i v Čechách. Za svoje úsilie sláviť liturgiu v spisovnej slovenčine Pavol Spišák znášal príkoria aj od vlastných. „Nemám pre svoju prácu žiadnu podporu, ba priam naopak - koľkokrát prídem do Prešova, pozerajú sa na mňa, akoby som konal záškodnícku činnosť. S biskupom sme sa už neraz pochytili. (...) Ale ja som bojovník a za slovenčinu vo východnej liturgii budem bojovať,“ hovorí literárna postava Pavla Spišáka v poviedke Emílie Sičákovej...
Ešte sú voľné miesta na púť do Rumunska a Maďarska 17.-20. septembra. Program púte i možnosti prihlásenia sú na nástenke. Skupina iniciatívnych farníkov v spolupráci s farským úradom si pre deti a ich rodičov pripravili športovo-zábavné komunitné podujatie na ukončenie prázdnin - prázdninovú predškoládu. Stretneme sa v sobotu 31.8. o 14:00 vo farskej záhrade. Doneste si so sebou dobrú náladu, športové oblečenie a ak sa vám dá, tak aj drobnosť na občerstvenie s ktorou sa podelíme navzájom. Je to pekná príležitosť stretnúť sa rodiny farnosti.
Vrátenie majetku skonfiškovaného Cirkvi komunistickým režimom je otázkou spravodlivosti a nie akýmsi udeľovaním privilégia či ústupkom zo strany štátu. Týmito slovami komentoval bukureštský arcibiskup Mons. Ioan Robu zmeny, ktoré rumunská vláda vykonala v legislatíve.
Ioan Gondec z Rumunska, pôsobí rok vo farnosti Beša, ktorá spravuje tiež filiálky Bardoňovo, Dedinka, Iňa, Jesenské a pútnické miesto Pozbianska Studnička.
Uplynulú nedeľu 30. augusta sa na Pozbianskej Studničke konala Púť rodín. Parkovanie riadili členovia Policajného zboru; pred sv. omšou sa sv. ruženec predmodlievali manželia Irenka a Jozef Petrániovci; pred omšou aj počas nej spovedali kňazi. Omšu sprevádzali speváci z Veľkých Loviec a z Bardoňova. Po omši sa deti mohli spolu hrať a spoločne s dospelými si opekať.
Ozdobou omše boli manželia Renáta a Miloš Janákovci z Podhájskej, za ktorých bola obetovaná sv. omša pri príležitosti 25. výročia ich spoločného života. Pútnici sa zastavovali aj pri Kaplnke Lurdskej Panny Márie, kde bola vystavená sviatosť oltárna. Prvá ďakovná púť motorkárov sa konala v septembri 2014. Okrem tradičného programu s rockovou kapelou sa na záver motorkári previezli cez Mariánsku Čeľaď ku Kaplnke blahoslavenej sestry Zdenky v Dolnom Ohaji.
Púť s požehnaním pre chorých sa konala 19. júla 2015. Výťažok zo zakúpenia obrázkov s modlitbou a magnetiek Pozbianskej Studničky ide na opravu tohto miesta, čo možno už vidieť. Brigády tu bývajú každý piatok a sobotu, pán farár uvíta každého dobrovoľníka. Sedemdesiatpäťročná Serena Hitková toto miesto chodí upratovať už 50 rokov.
V nedeľu 13. septembra tu bude Púť k Sedembolestnej Panne Márii. Hlavným celebrantom bude profesor Univerzity kardinála Štefana Wyszynského, ktorý požehná Krížovú cestu. Dovtedy ju ale brigádnici pod vedením kňaza Ioana ešte musia dokončiť.
| Obec | Pravoslávni | Gréckokatolíci | Bez vyznania |
|---|---|---|---|
| Vernár | 266 | 157 | 79 |
| Telgárt | - | 700 | 430 |