Pápežskému primátu katolícka cirkev vďačí za to, že jej viera je čistá a nezmenená aj po dvoch tisícročiach, že my kresťania-katolíci 21. storočia veríme v to isté, v čo verili apoštoli v prvom storočí.
Možno by ste mohli namietať, že to isté tvrdia aj kresťania iných denominácií. Kto má teda pravdu? Skúsme to zistiť. Dnešná nedeľa nám dáva na to zvláštny mandát, lebo v evanjeliu si čítame o tom, ako Pán Ježiš apoštolovi Petrovi prisľúbil, že na ňom postaví svoju cirkev.
A to potom, po svojom zmŕtvychvstaní aj spravil. A od vtedy sa pápežský primát tiahne dejinami a my máme dnes už 266 pápežov.
Keby som sa vás spýtal, čo je podľa nášho katolíckeho učenia prameňom našej viery, čo by ste menovali? Verím, že každý katolík by uviedol tri dôležité piliere: Sväté Písmo, Tradíciu a tzv. Magistérium, čiže učenie pápežov a koncilov.
Keby ste sa spýtali na to isté hociktorého protestanta, každý by vám povedal, že iba Sväté Písmo (Sola Scriptura). Lenže v tomto ich postoji sú prinajmenšom dva problémy:
- Odkiaľ zoberieme istotu, že náš výklad Svätého Písma je správny a že sa pri ňom nemýlime? Protestanti hovoria, že sa netreba báť, lebo každého, kto číta Sväté Písmo, osvecuje pri tom Duch Svätý, aby sa nemýlil. Lenže ako potom vysvetlíme, že to, čo bolo na počiatku, v dobe reformácie len jednou cirkvou, sa do dnešných dní rozdelilo na viac ako 20.000 cirkví a tento počet stále narastá? A pritom všetky tieto cirkvi používajú jedno a to isté Sväté Písmo!
- A druhý problém, odkiaľ sa toto Sv. Písmo (alebo Biblia) vlastne vzalo? Ježiš predsa nič nenapísal. Knihy, ktoré máme v Biblii, sa objavovali postupne, počas prvých desaťročí po Kristovi. Kto rozhodol, že napríklad Evanjelium Jánovo bude v Písme, ale nebude tam evanjelium Tomášovo alebo Jakubovo?
Odpoveď na obe tieto otázky je rovnaká: Cirkev. Ten, kto dal sväté Písmo dohromady, kto vytvoril a schválil tzv. Kánon alebo zoznam kníh Svätého Písma, bola katolícka cirkev. Stalo sa tak na koncile v Hippo r. 393 a bolo to znova potvrdené na konciloch v Kartágu r. 397 a 419.
Viete, čo je na tomto najzvláštnejšie? To, že nikto z nich proti zoznamu kníh Svätého Písma neprotestuje. Nepočul som, že by niekto tvrdil, že v Písme by malo byť aj evanjelium Tomášovo. Alebo, že by tam nemal byť List sv. Jakuba. To sa vlastne aj stalo: vieme, že tento list spochybnil sám Luther.
Pre nás katolíkov cirkev Písmo nielen že dala dohromady, ale ho ako jediná aj neomylne vykladá. Všimnime si, čo o tom píše apoštol Pavol v Prvom liste Timotejovi: „Cirkev živého Boha, [je] stĺp a opora pravdy“ (3,15). Vidíme tam tú istotu? Cirkev je stĺp a opora pravdy.
Pápežský trón v Lateránskej bazilike
Áno, je pravda, že Duch Svätý nás pri čítaní Sv. Písma osobne osvecuje a vedie, ale ak ide o zásadné veci, je to Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý dáva k tomu všetkému posledný a definitívny výklad. Veď či nepovedal Ježiš Petrovi: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera.
Ako toto Cirkev robí? Vráťme sa znova k tým trom prameňom zjavenia, ktoré sme spomínali na začiatku. Prvým bolo Sväté Písmo. Áno, Sväté Písmo má aj pre nás katolíkov zásadnú autoritu. Tým, čo sme si povedali, túto autoritu nechceme ani spochybňovať, ani relativizovať.
Lenže, ako vieme Písmo sa dá vykladať rôzne. Je veľa príkladov z dejín, kde - okrem toho množstva už spomínaných proti sebe stojacich cirkví - vidíme, že Písmo Sväté sa dá použiť, využiť, ale aj zneužiť na čokoľvek. Preto pri jeho výklade potrebujeme vodcu.
Veľmi významným vodcom je tradícia, ktorú my katolíci pokladáme za druhý prameň Božieho zjavenia. Tradícia, to sú hlavne spisy cirkevných otcov a spisovateľov prvých storočí. Keď máme nejakú spornú vetu v Písme a nevieme, ako ju chápať, kto iný nám môže byť v tomto väčšou autoritou, ako ten, kto žil časovo najbližšie k dobe Ježišovej?
Pekným príkladom nám tu je práve výrok Ježišov z dnešného evanjelia o Petrovi ako skale Cirkvi. Protestanti hovoria, že to Ježiš povedal len Petrovi, ale neplatilo to pre jeho nástupcov. My katolíci tvrdíme, že to platilo aj pre neho, aj jeho nástupcov. Dôkaz na to nájdeme práve v spisoch mnohých prvokresťanských spisovateľov, ako napríklad Klement Rímsky, Hegesippus, Sv. Irenej, Tertullián, Sv. Cyprián a mnohí ďalší, ktorých spisy sa nám zachovali.
My katolíci sme presvedčení, že Boh svoju cirkev - cez jej hlavu - chráni pred omylom. Ježiš sám sa postaral o to, aby sme my jeho nasledovníci mali kanál, cez ktorý sa k nám bude až do konca vekov dostávať svetlo pravdy v sporných veciach. Tým kanálom je Cirkev a tým učiteľom Duch svätý. Ako povedal Ježiš u Jána: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy“ (Jn 16, 12-13).
Vieme, že pápeži v Cirkvi boli všelijakí. Máme medzi nimi veľkých hriešnikov, ale i veľkých svätcov. No niet medzi nimi jediného, ktorý by učil bludy.
Pre kresťanov je Nový zákon a predovšetkým evanjeliá, ktoré nám prinášajú radostnú zvesť o Ježišovi Kristovi, pravdivým svedectvom tých, ktorí s ním žili. Praktické vreckové vydanie Nového zákona umožňuje mať Sväté písmo so sebou kedykoľvek.
Pápež František ustavične povzbudzuje, aby sme Bibliu nosili všade so sebou, čo táto vrecková forma Nového zákona umožňuje. Vreckový formát je praktický, môžeme ho mať kedykoľvek poruke, patrí medzi najobľúbenejšie.
Myšlienka zo Svätého písma nás môže nečakane povzbudiť, ponúknuť nám prekvapivé riešenie alebo nás neopakovateľne inšpirovať. Práve preto prináša Spolok svätého Vojtecha neustále nové vydania Svätého písma.
Toto vydanie Biblie v Slovenskom ekumenickom preklade je súčasťou série Biblií rôznych formátov a prevedení pod spoločným názvom SLOVO na cestu životom. Týmto pomenovaním knihy kníh chceme zdôrazniť, že tu máme Božie slová, ktorými ak sa dáme viesť, môžu nás sprevádzať na ceste životom vo všetkých životných situáciách.
Slovenský ekumenický preklad Božieho slova - Biblie vznikal 19 rokov (1988 - 2007). Preklad z pôvodných jazykov zabezpečovala Slovenská biblická spoločnosť, a na tejto práci sa podieľali biblisti, prekladatelia a jazykovedci zo všetkých kresťanských cirkví na Slovensku.
Práve toto slovo dokázalo spojiť ľudí z rôznych kresťanských spoločenstiev a tradícií do jedného veľkého pracovného celku, v ktorom pôsobil Duch Svätý podľa slov Písma z Jn 17,21: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal.“
Preklad Starého zákona pochádza z roku 1955, preklad Nového zákona z roku 1986. Úplný preklad Nového zákona na základe Neovulgáty, pripravený Slovenskou liturgickou komisiou, vydal Spolok svätého Vojtecha, Trnava, v Cirkevnom nakladateľstve v Bratislave (1986).
Nové vydanie tohto prekladu vyšlo v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme (1988) a v zmenšenom formáte ho vydala Slovenská biblická spoločnosť (1992). Jazykovo revidovaný katolícky preklad vyšiel v roku 1995 v jednozväzkovom vydaní ako Sväté písmo Starého i Nového zákona v Slovenskom ústave svätého Cyrila a Metoda v Ríme v spolupráci so Spolkom sv. Vojtecha v Trnave.
Obsahuje preklad Starého zákona z roku 1955 a Nového zákona podľa Neovulgáty z roku 1986, s podrobnými úvodmi od prof. Jozefa Heribana SDB, ale pre potreby vreckovej edície ich skrátil a upravil ThDr. Branislav Kľuska, PhD., s odbornou spoluprácou s ThDr. Milanom Sovom.
Predhovor k 4. opravenému vydaniu slovenského ekumenického prekladu
Okrem opráv toho, čo sa napriek najlepšej snahe o bezchybnosť v texte objaví, sa trojčlenný tím biblistov zameral na prepracovanie textu Novej zmluvy v duchu väčšej konkordantnosti. Už pri vydávaní študijnej Biblie, obsahujúcej text tretieho opraveného vydania, bolo totiž cítiť, že je dôležité verne prekladať kľúčové pojmy, vďaka ktorým môže čitateľ vnímať prepojenie medzi biblickými miestami, ktoré pri veľmi voľnom, prerozprávanom preklade, zdanlivo nesúvisia.
A tak krížové odkazy uvedené do predošlého vydania teraz môžu lepšie plniť svoju funkciu poukazovať na podobné myšlienky roztrúsené na iných miestach Biblie. Najviac sa to týka textu synoptických evanjelií - Matúša, Marka a Lukáša.
Pre ľahšie rozlíšenie priamej reči boli na žiadosť mnohých čitateľov do textu celej Biblie vložené úvodzovky. V priamej reči sa neraz ťažko rozlišovalo, ktorá z biblických postáv práve hovorí. Najťažšie sa to napríklad sledovalo pri prorokovi, ktorý hovorí raz sám za seba a inokedy podáva Boží výrok. Doteraz úlohu označenia priamej reči čiastočne plnili pomlčky, ktoré však majú aj iné vetné funkcie.
Biblia je veľkým príbehom, ktorý rozpráva o zázrakoch Božieho milosrdenstva. Každá jej strana je poznačená láskou Otca, ktorý si už od stvorenia želal vtlačiť do vesmíru stopy svojej lásky. Prostredníctvom slov prorokov a múdroslovných spisov formoval Duch Svätý dejiny Izraela, aby spoznával Božiu nehu a blízkosť, napriek nevernosti jeho ľudu.
Ježišov život a jeho verejné účinkovanie výrazne poznačili dejiny kresťanského spoločenstva, ktoré chápalo vlastné poslanie na základe Ježišovho poverenia - stať sa trvalým nástrojom jeho milosrdenstva a odpustenia (porov. Jn 20, 23). Prostredníctvom Svätého písma, ktoré sa uchováva živé v Cirkvi, Pán naďalej hovorí k svojej Neveste a ukazuje, akými cestami treba ísť, aby evanjelium spásy dosiahlo všetkých.
Je mojím vrúcnym prianím, aby sa Božie slovo stále viac slávilo, poznávalo a šírilo, pretože prostredníctvom neho možno lepšie pochopiť tajomstvo lásky, ktorá pramení z tohto zdroja milosrdenstva. Bolo by vhodné, aby každé spoločenstvo venovalo jednu nedeľu liturgického roka obnovenému úsiliu o šírenie, poznávanie a hlbšie pochopenie Svätého písma: jedna nedeľa celá venovaná Božiemu slovu, aby sme pochopili nevyčerpateľné bohatstvo, ktoré pochádza z trvalého dialógu Boha s jeho ľudom. Nech nášmu úsiliu nechýba kreativita, aby sa tento moment obohatil o iniciatívy, ktoré povzbudia veriacich stať sa živými nástrojmi odovzdávania Slova. Medzi tieto iniciatívy zaiste patrí čo najväčšie rozšírenie lectio divina, aby sa prostredníctvom modlitbového čítania posvätného textu podporil a rozvinul duchovný život.
Milosrdenstvo sa osobitným spôsobom slávi vo sviatosti zmierenia. To je okamih, v ktorom pociťujeme objatie Otca vychádzajúceho nám v ústrety, aby nám navrátil milosť byť znova jeho deťmi. Sme hriešnici a nesieme si so sebou bremeno protirečenia medzi tým, čo chceme robiť a čo, naopak, skutočne robíme (porov. Rim 7, 14 - 21); milosť nás však vždy predchádza a berie na seba tvár milosrdenstva, ktoré sa prejavuje v zmierení a odpustení. Boh nám dáva pochopiť jeho nesmiernu lásku práve zoči-voči nášmu hriešnemu stavu. Milosť je silnejšia a prekonáva každý možný odpor, pretože láska víťazí nad všetkým (porov.