Ladislav Novomeský bol jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej literatúry a politiky 20. storočia. Narodil sa 27. decembra 1904 v Budapešti a zomrel 4. septembra 1976 v Bratislave. Bol najvýznamnejším predstaviteľom ľavicovej avantgardy v medzivojnovom období a patril nielen k najlepším básnikom skupiny DAV, ale i celej modernej slovenskej poézie.
Jeho prínos do literatúry spočíva v nových a jedinečných literárnych kvalitách jeho diela. Snažil sa v nich objavovať nové krásy a svoju osobnú a historickú pravdu. Ladislav Novomeský sa narodil ako prvorodený syn Samuela Novomeského. Po vzniku ČSR sa rodina presťahovala do Senice. Mladý Laco Novomeský absolvoval učiteľský ústav v Modre, krátko pôsobil ako učiteľ v Bratislave a neskoršie sa stal žurnalistom.
Po druhej svetovej vojne pôsobil ako politik v oblasti osvety a kultúry. V tom čase bol iniciátorom založenia Slovenskej národnej galérie (SNG), ktorá vznikla v roku 1948. Bol jednou z vedúcich osobností pri formovaní politických cieľov v príprave SNP. V roku 1950 bol Novomeský pozbavený všetkých funkcií, vo februári 1951 uväznený a v roku 1954 vo vykonštruovanom procese nezákonne odsúdený na 10 rokov väzenia. V roku 1955 ho podmienečne prepustili a o osem rokov neskôr rehabilitovali. Pracoval v Památníku národního písemnictví v českej Prahe, potom sa vrátil do Bratislavy a bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV).
V auguste 1968 sa stal opäť členom Predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a zvolili ho za predsedu Matice slovenskej. Prvé básne Laco Novomeský uverejňoval začiatkom dvadsiatych rokov v časopisoch Vatra, Svojeť a Nový rod. Dlhší čas sa publikačne viazal na časopis Mladé Slovensko. Ovplyvnil ho americký básnik Walt Whitman, česká proletárska poézia a ruskí básnici Vladimír Majakovskij a Sergej Jesenin.
Hoci bol členom komunistickej strany, v jeho tvorbe boli vždy na prvom mieste umelecké aspekty. V 30. a 40. rokoch minulého storočia obohatil svoje básnické dielo o prvky poetizmu a symbolizmu.
Literárna činnosť a tvorba
Ladislav Novomeský bol jednou z najvplyvnejších osobností literárnej skupiny DAV. Davisti boli prvou skupinou ľavicovo - orientovaných vzdelancov, ktorý sa programovo hlásili k ideológii Marksizmu - Leninizmu. Zaujímali sa o problémy proletariátu. V roku 1922 vzniklo Voľné zhromaždenie študentov socialistov zo Slovenska. Na čele bol Ján Róbert Poničan. Toto združenie predchádzalo vzniku davu. Jeho členovia publikovali v časopisoch: Mladé Slovensko, Pravda chudoby. Od roku 1926 vydávali časopis Dav. - DAV - začiatočné písmená ich mien - Daniel, Andrej, Vladimír.
- Nedeľa (1927)
- Romboid (1932)
- Otvorené okná (1935)
- Svätý za dedinou (1939)
- Pašovanou ceruzkou (1948)
- Vila Tereza (1963)
- Do mesta 30 min. (1963)
- Stamodtiaľ a iné (1964)
- Nezbadaný svet (básnické texty k fotografiám Martina Martinčeka, 1964)
Cyklus básní pod názvom Dom, kde žijem, však už nestihol publikovať. Vo svojich esejach sa predstavil ako znalec modernej kultúry. Okrem toho je autorom mimoriadne rozsiahleho publicistického diela. Prispieval do Pravdy chudoby, Spartakus, Rudá záře, Tvorba, Haló-noviny, Ľudový denník, Slovenské zvesti a iné.
V novembri 1939 po rozbití ČSR sa presťahoval na Slovensko, kde sa zapojil do odboja. Po oslobodení zastával viacero významných funkcií, ktorých bol v roku 1950 pozbavený. Vo vykonštruovanom procese v roku 1954 bol nezákonne odsúdený na 10 rokov väzenia. V roku 1955 ho podmienečne prepustili a o osem rokov neskôr rehabilitovali.
Na začiatku svojej tvorby bol ovplyvnený civilizmom amerického básnika Whitmena, českou prolet. poéziou J.Wolkra a ruskými básnikmi Majakovským a Jeseninom.
Významné zbierky:
- Nedeľa
- Romboid
- Otvorené okná
- Svätý za dedinou
- Pašovanou ceruzkou
Analýza zbierky Svätý za dedinou
Štvrtá Novomeského básnická zbierka prináša básne bolesti, hrôzy a protestu proti dobovým dramatickým udalostiam (občianska vojna v Španielsku, rozbitie ČSR, hrozba svetovej vojny). Vznikali v rokoch 1936 - 1939 a sčasti boli publikované aj časopisecky. Samotná kniha vyšla v novembri 1939, teda už na prahu 2. svetovej vojny. Túto situáciu existenciálneho ohrozenia a ľudského odcudzenia vyjadruje aj básnické motto zbierky.
V zbierke Novomeský vyjadril mnohé z pocitov, ktoré trápili vtedajšiu spoločnosť a ktoré mimoriadne intenzívne prežíval aj on sám. Ak jeho politická publicistika bola v tom čase priamočiara, jednoznačne protihitlerovská a prosovietska, v poézii ukazoval inú, miestami až „odvrátenú tvár“, lebo ho sužovalo každé zlo, nech sa konalo na akejkoľvek strane. Tu odhaľuje analytickú, neromantickú stránku svojej osobnosti, lebo hoci ako politik a novinár chcel úprimne pomôcť trpiacim a ohrozeným, jednako videl márnosť svojho snaženia. A ani ten všeliek, aký ponúka, asi nebude účinný, lebo v praktickej podobe (stalinské zverstvá, proti ktorým ako disciplinovaný straník Novomeský nepísal) sklamáva a zlyháva. Básnik sa obáva, zhrýza, trápi, neraz nemá ďaleko k zúfalstvu.
Z jeho veršov však (hoci zriedkavo) prebleskne aj svetlo a nádej, že možno ešte nie je úplne všetko stratené, že „úbohý (…) čas pušiek, dýk a náreku“ sa raz musí pominúť, utrpenie a smrť predsa len budú mať zmysel a človek sa opäť stane človekom. Zbierkou vrcholí dovtedajší vývin básnika, ba vo viacerých ohľadoch ju autor neprekonal ani v neskoršej tvorbe. Rozhodujúce nie sú uňho témy, hoci niektoré sú večné a všeľudské (poetisticky hravé lyrické impresie a reflexie na tému lásky, času, odchodov a rozlúčok, života a smrti - Panoráma, Prechádzka, Čierne pred očami, Dážď, More), iné boli v danom čase žeravo aktuálne (a aktuálnosť nestratili ani neskôr: mŕtvi vojaci a deti v španielskej vojne, zbombardované mestá - Španielska krajina, Agitka, Španielska obloha, Sen/Chlapcom z interbrigády).
Novomeský však ani nesentimentalizuje, ani fotograficky či reportérsky nezaznamenáva holé fakty. Takmer v každom jave skutočnosti nachádza nadčasový význam a hodnotu, v básnickej fantázii si ho zložito metaforizuje, v niektorých objavuje podobnosti s osudmi legendárnych postáv umenia a najmä s ich trýznivými otázkami (Kráľovič dánsky). Nástojčivo hľadá vlastnú ľudskú identitu (Aký si), hlboko prežíva krízu intelektu (To strašlivé). Novomeský neplytvá slovami, naopak, nesmierne starostlivo ich vyberá a váži, aby sa zaskveli ako zlaté zrnká, premyslené aforizmy, aby sa zaryli do vedomia i podvedomia človeka a nútili ho vzbúriť sa proti skazonosnej skutočnosti.
Keďže básnik svoju výpoveď krehko zaštepil na básnickom pomenovaní, na prvoradosti básnického jazyka, v záverečnej básni Slovo vysvetlil, že sám si celkom nezúfa nad „okovaným časom“, nad zdrvujúco „neúprosným vekom“, lebo nemusí byť ešte všetko stratené. Ponúkol aspoň pomyselný záchranný pás: „Mám slovo na jazyku.Hoci Novomeský básňami zbierky prekonal všetko, čo v poézii dosiahol predtým, v novej politickej situácii totalitného vojnového režimu sa, pochopiteľne, nedočkal primeranej kritickej odozvy. Len zopár kritikov nezaváhalo a popri vysokých estetických a emocionálnych hodnotách vyzdvihli aj občiansku statočnosť autora, lebo nevynechal z knižky ani chúlostivé, ba až nebezpečné témy a myšlienky. Väčšmi však zdôrazňovali umelecký prínos a nezabudli pripomenúť, že Novomeský tvorivo využil podnety symbolistickej a poetistickej poetiky a že mnohé z jeho obrazov majú surrealistickú provenienciu. V porovnaní s minulosťou subjektívne bolesti ešte väčšmi ustúpili trýzňam celého ľudstva. Na takýto prístup Novomeského zreteľne nadviazala skupina nadrealistov: svojimi apokalyptickými obrazmi v rokoch vojny jednoznačne protestovali proti jej neľudskosti a protiľudskosti. Trvalé a univerzálne hodnoty zbierky však v mnohom zostali neprekonané, hoci nasledujúci básnici ich nemohli nechať nepovšimnuté.
Prehľad zbierok
| Rok vydania | Charakteristika |
|---|---|
| Nedeľa 1927 | Prvá zbierka, ovplyvnená poetizmom, zobrazuje život v meste a sociálnu nerovnosť. |
| Romboid 1932 | Zbierka venovaná Jankovi Kráľovi, konfrontuje detské sny so svetom dospelých. |
| Otvorené okná 1935 | Zbierka symbolizuje otváranie sa slovenskej poézie moderným prúdom. |
| Svätý za dedinou 1939 | Reaguje na hrozbu fašizmu, uvažuje o funkcii poézie v ťažkých časoch. |
| Pašovanou ceruzkou 1948 | Obsahuje básne protifašistického odporu, napísané vo väzení. |