Svoju vieru v Ducha Svätého ako kresťania vyjadrujeme 3. článkom apoštolského vierovyznania. Osobe a pôsobeniu Ducha Svätého sa v ranom kresťanstve nevenovalo toľko pozornosti a tak sa náuka o Duchu Svätom, pneumatológia, začína rozvíjať oveľa neskôr. Chceme sa všimnúť aspoň základné dôrazy súvisiace s učením o Duchu Svätom, ktorého zoslanie na apoštolov si pripomíname práve v týchto dňoch - 50.
Tretia výročitá slávnosť kresťanskej cirkvi sa menuje Zoslanie Ducha Svätého, Turíce alebo Letnice. Je to slávnosť, ktorá nám každoročne pripomína tú veľkú udalosť, ktorá sa stala v 50. deň po Pánovom vzkriesení a v 10. deň po Jeho vstúpení na nebesá. Pán splnil zasľúbenia dané svojim učeníkom, že im pošle Utešiteľa Ducha Svätého, ako to nachádzame napísané v 2. kapitole Skutkov apoštolských. V tento deň bola založená aj kresťanská cirkev, a preto právom smieme povedať o Turícach, že sú narodeninami kresťanskej cirkvi. Svätodušné sviatky sú sviatkami radosti, Božieho požehnania a pokoja. Hĺbku, význam a požehnanie tejto udalosti pochopíme však až vtedy, keď si uvedomíme, že čin zoslania Ducha Svätého nie je iba jednorazová udalosť.
V živote cirkvi, ako aj v živote jej veriacich pripomína trvalú a nenahraditeľnú prítomnosť Ducha Svätého. Účinky Ducha Svätého nie sú iba jednorazové alebo chvíľkové. Nejde pri pôsobení Ducha Svätého o citové vzrušenie alebo o momentálnu náladu, ale o vytrvalé pôsobenie v živote človeka. Toto pôsobenie sa prejavuje predovšetkým v tom, že človek sa pod účinkami Ducha Svätého stále obnovuje. Pán Ježiš hovorí o tejto obnove s Nikodémom, keď ju označuje ako znovuzrodenie. Reformátor Dr. Martin Luther vysvetľuje, že znovuzrodenie potrebuje človek, lebo je hriešny, nepozná Boha, vzpiera sa Jeho vôli a nemôže zo svojich schopností veriť v Boha.
Preto potrebuje stálu obnovu, stále znovuzrodenie. Človek pod účinkami pôsobenia Ducha Svätého prichádza k poznaniu, že patrí Bohu a že musí žiť životom, ktorý sa Bohu ľúbi. Avšak tento div sa nestane v ľudskom živote iba raz, totiž v ten deň, keď sme uverili, ale tento div sa v živote človeka odohráva stále. Skutočnosť, že človek zotrváva vo viere, sa nedá pochopiť ako niečo samozrejmé, čo človek sám od seba dokáže. To, že my zachovávame vieru v Boha, nie je nič iné ako veľký div, že nás Boh prostredníctvom Ducha Svätého zachováva vo viere a trvale nás v nej obnovuje. Vo viere sme udržovaní Božím stálym pôsobením v našom vnútri. Túto vieru tak vyvoláva, ako ju aj zachováva Duch Svätý.
Duch Svätý pôsobí aj v tom, že nás zhromažďuje v spoločenstvo dietok Božích. Prorok Jóel hovorí o tom, že Boh vyleje svojho Ducha na každé telo. Takto poznáme Ducha ako zjednotiteľa ľudí v jedno spoločenstvo v cirkvi už pri prvom zostúpení na apoštolov v Jeruzaleme. Duch Svätý spája ľudí v jednotu. Je to Duch lásky, vrúcnosti a horlivosti. V druhej kapitole Skutkov apoštolov čítame, že pod účinkami Petrovej kázne sa dalo pokrstiť tri tisíc ľudí, a tak sa vytvorila cirkev. Tí veriaci boli jedno srdce a jedna duša, lebo zotrvávali jednomyseľne v chráme, lámali chlieb po domoch a všetky veci mali spoločné. Duch Svätý pôsobí takto aj dnes.
On je tou silou, ktorá napriek všetkým rozdielom, ktoré sú medzi ľuďmi, celú kresťanskú cirkev povoláva, zhromažďuje, osvecuje a skrze jednu živú vieru zachováva. Je to ozaj požehnané pôsobenie Ducha Svätého, ktoré cítime aj pri sebe, keď nás privádza do spoločného zhromaždenia v našich chrámoch, keď sa zúčastňujeme na službách Božích, keď spoločne vzývame meno Hospodinovo. Ide o to, aby sme sa vždy ochotne a radostne dali vystavovať týmto účinkom Ducha Svätého, aby sme sa radi zúčastňovali na spoločných zhromaždeniach a tak mali aj podiel na daroch Ducha Svätého. Teda nielen v tieto dni svätodušných sviatkov, keď si pripomíname bezprostredné zoslanie Ducha Svätého, ale aj inokedy, v nedele a vo sviatky. Sviatky Svätého Ducha sú dobrou správou, že Letnice pokračujú. Veď Hospodin i v dnešnej dobe dáva Ducha Svätého tým, ktorí o Neho prosia, ktorí sa Jeho pôsobeniu otvárajú. Zosiela nám - svojej cirkvi - Ducha, ktorý nám pripomína všetko, čo Ježiš hovoril, aby sme Kristovi dôverovali dnes i v budúcnosti, aby naša viera, láska a nádej bola v dy čerstvou, Duchom Svätým obnovovanou.
Kto je Duch Svätý?
Položme si na úvod otázku: Kto je Duch Svätý? Prof. Bándy píše: „Zle by sme sa pýtali, keby sme otázku stavali takto: Čo je Duch Svätý? Otázka by bola nesprávna, lebo Duch Svätý nie je nejaký neosobný duch“, ako hovoríme napr. o duchu múdrosti, duchu porozumenia, duchu nenávisti a pod. Duch Svätý je osoba, tretia osoba Svätej Trojice, rovnako ako Otec a Syn. Duch Svätý je v Novej zmluve nazývaný „Paraklétos“, čo znamená Ten, koho privolávajú, alebo Ten, kto privoláva a prihovára sa k ľuďom: „A tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným.“ (R 8, 26)
V kralickej biblii prekladali „Paraklétos“ ako Tešiteľ, v Roháčkovom preklade je tiež Tešiteľ, náš autorizovaný preklad používa slovo Radca, nový český preklad Přímluvce, ruský preklad Utešiteľ, nemecké preklady: Tröster, Stellvertreter a Anwalt, katolícky preklad Tešiteľ, jehovistický Pomocník, nový ekumenický preklad Spomocník (porovnaj prípadne iné preklady). Každé zo spomenutých pomenovaný môžeme použiť, ale zostaňme pri našom, aj keď ekumenický „Spomocník“ je možno priliehavejší vzhľadom na pôsobenie Ducha Svätého.
Zoslanie Ducha Svätého
Dielo Ducha Svätého
Dielo Ducha Svätého sa nezačína Jeho zoslaním v 50. deň po vzkriesení v Jeruzaleme, ako o tom čítame v Novej zmluve. V Starej zmluve čítame o Duchu Hospodinovom (Iz 63, 14) alebo o Duchu Božom, v ktorom však môžeme vidieť pôsobenie Ducha Svätého už pri stvorení sveta. Duch Hospodinov sa však môže od človeka aj vzdialiť (napr. od Saula v 1S 16, 14). Dávid prosí, aby mu ho Boh neodnímal (Ž 51, 13). V Novej zmluve je Duch Svätý viazaný pred Letnicami výlučne na Ježišovu osobu, snáď s výnimkou Simeona, „ktorý očakával útechu Izraela, a Duch Svätý bol v ňom; tomuto oznámil Duch Svätý, že neuvidí smrť skôr, ako by videl Pomazaného Pánovho.
V 50. deň po Pánovom vzkriesení, vo sviatok Letníc, keď Židia ďakovali za žatvu a pripomínali si vydanie Božieho zákona na Sinaji, splnili sa zasľúbenia o zoslaní Ducha Svätého. Duch Svätý zostúpil najmä na apoštolov, ako im to Ježiš predpovedal. Celá udalosť je opísaná v Sk 2. Vonkajšími znameniami boli zvuk z neba, ako keď sa valí prudký vietor a rozdelené jazyky akoby z ohňa, ktoré sa usadili na každého učeníka, a Duch Svätý naplnil všetkých. Dôsledkom Jeho pôsobenia bolo, že učeníci začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. A všetci prítomní ich vo svojich rečiach počuli hovoriť veľké veci Božie. Pôsobenie Ducha Svätého sa neobmedzovalo len na Židov ako potomkov Izraela podľa tela, ale aj na pohanov. On zostúpil v dome Kornéliovom v Cézarei na všetkých, ktorí počúvali Petrovu reč (Sk 10, 44), o čom tento potom v Jeruzaleme podal správu: „Ako som potom začal hovoriť, zostúpil Duch Svätý na nich, ako aj na nás na počiatku. Tu som sa rozpomenul na slovo Pánovo, ktoré bol povedal: Ján krstil vodou, ale vy pokrstení budete Duchom Svätým.
Vývoj učenia o Duchu Svätom
V starej cirkvi učenie o Duchu Svätom bolo len v rámci dogmy o Svätej Trojici. Z 1. storočia sa nám nezachovala ani jedna formula, ktorej znenie by bolo stanovené ako vyznanie cirkvi. Jedno z najstarších vyznaní viery je staré rímske vyznanie, ktoré sa všeobecne označuje ako Symbolum Romanum. Vznik tohto vyznania sa datuje do polovice 2. storočia. Koncom 2. storočia boli v 2. a v 3. článku prijaté bližšie určenia, ktoré doplňujú v súlade so zvesťou Písma svätého najmä učenie o Pánovi Ježišovi a niečo skromnejšie aj o Duchu Svätom. Nakoľko koncil v Nicei roku 325 riešil najmä kristologické spory, v Nicejskom vyznaní nachádzame iba celkom stručnú zmienku o Duchu Svätom: „Verím v Ducha Svätého.“ Ale v priebehu času sa ukázalo, že nemožno ostať len pri tejto krátkej výpovedi.
Lutherov pohľad na Ducha Svätého
Luther vo výklade 3. čl. Všeobecnej viery kresťanskej hovorí: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej vlastnej sily nemôžem veriť v Ježiša Krista, môjho Pána a nemôžem k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval.“ Túto prácu Ducha Svätého menujeme poriadkom spásy - ordo salutis. Duch Svätý tu vystupuje jasne ako tretia osoba Trojice svätej, ktorá zvesťou evanjelia povoláva, svojimi darmi osvecuje, v pravej viere posväcuje, teda koná. O jednotlivých duchovných daroch píše apoštol Pavel v 1K 12 - 14. Každému Duchom Božím vedenému Božiemu dieťaťu je daný prejav Ducha na všeobecný úžitok. Tieto dary sú rozličné, ale pôsobí ich jeden a ten istý Duch. Duch Svätý je predstavený aj ako objekt, ktorý bol poslaný, vyliaty, teda sám je darom.
Reformácia stála pevne na trinitárnom základe, jednako však dospela k téze, že Ducha Svätého dostávame len prostredníctvom slova Božieho a sviatostí. Keď hovoríme o daroch Ducha Svätého poukazujeme na to, že Duch Svätý sám je darom, ktorý prijímame pri Krste svätom. V Novej zmluve nachádzame tento pojem sedemnásťkrát, z toho raz u Petra (1Pt 4, 10), ostatné u Pavla, najmä v R 12 a 1K 12 - 14. Všimnime si tu zvlášť dar jazykov, glosoláliu. Na Slovensku sa totiž stretávame s tzv. Apoštolskou cirkvou, ktorá patrí k letničnému hnutiu. Toto hnutie považuje glosoláliu za prejav kresťana, ktorý bol „pokrstený Duchom Svätým“ a tak je obrátený, znovuzrodený. Kto nehovorí v jazykoch, nie je opravdivým kresťanom. Na svete sú tisícky kresťanov, ktorí zistili, že môžu hovoriť, modliť sa a spievať v nepoužiteľnom jazyku, ktorému ani sami nerozumejú. Odvolávajú sa na to, čo napísal Pavel v 1K 12 - 14. O glosolálii čítame aj v Sk 2, 4 - 13.
Autor Skutkov apoštolov evanjelista Lukáš nebol očitým svedkom toho, čo sa udialo v Jeruzaleme v deň zoslania Ducha Svätého, jeho svedectvo vychádza len z ústnej tradície. Lukáš má v úmysle ukázať, že učeníci chválili Boha a hovorili o Pánovi Ježišovi v cudzích jazykoch, ktorým rozumeli ľudia, čo prišli na Letnice zo vzdialených oblastí Rímskej ríše a nevedeli dobre po aramejsky. Duch Svätý preto dal takúto múdrosť učeníkom, aby aj títo ľudia počuli zvesť o Pánovi Ježišovi a dobre jej rozumeli. Pri glosolálii v Korinte išlo o niečo iné, a to o také hovorenie jazykmi na službách Božích, ktoré je v novom anglickom preklade Biblie preložené ako „reč v extáze“, „jazyky v extáze“ a inými podobnými výrazmi. Nebudeme sa tu podrobnejšie zaoberať glosoláliou v Korinte, či išlo o hovorenie artikulovanou rečou, ktorá sa cudziemu jazyku aspoň podobala, alebo išlo o reč, ktorá bola nezrozumiteľná nielen pre poslucháčov, ale aj pre hovoriaceho. Také niečo možno konštatovať aj pri súčasných letničiaroch. Preto apoštol Pavel v 1K 14, 13 - 14 odporúča: „Kto hovorí jazykmi, nech sa modlí, aby mohol aj vykladať. Lebo keď sa modlím jazykom, modlí sa môj duch, ale moja myseľ je bez ovocia.“
Bez daru prorokovať dar jazykov nemá úžitku pre poslucháčov. Pavel sám hovoril jazykmi, ani nebránil hovoriť jazykmi, ale „kto prorokuje, ľuďom hovorí to, čo buduje, napomína a potešuje… lebo ten, kto prorokuje, je väčší ako ten, kto hovorí jazykmi, ak to len nevyloží, aby sa cirkev budovala.“ (1K 14, 3 - 5) Preto rozhodujúce sú aj pre dnešok apoštolove slová: „V cirkvi radšej chcem prehovoriť päť slov zrozumiteľných, aby som aj iných poučil, ako desaťtisíc slov nezrozumiteľným jazykom.“ (14. 19). (Problematiku chariziem podrobnejšie rozvádza Ivan Rubaninský na základe štúdia diela A. Sullivana SJ, profesora dogmatiky na Gregoriánskej univerzite v Ríme, v slovenskom preklade Ivety Cesnakovej z roku 1999. Pozri najmä s. 17 - 22.
9 SYMBOLOV DUCHA SVÄTÉHO
Symboly Ducha Svätého
Sme ľudia žijúci v čase a v priestore a v týchto dimenziách sa pohybujú aj naše predstavy. Ony prenikajú aj do duchovnej sféry, aj do oblasti viery. Ľudská obrazotvornosť pracuje. Keď si vieme niečo predstaviť, vnímame to celkom ináč ako veci abstraktné. Vianoce sú zvlášť obľúbené pre živé predstavy Dieťatka v jasliach, Jozefa a Márie, pastierov, anjela, hviezdy, mudrcov. Čierni kresťania si dokonca aj Ježiša, aj Jozefa a Máriu zobrazuje ako čiernych. Veľká noc má tiež svoje symboly, ako sú kríž, prázdny hrob, odvalený kameň, mládenec v bielom rúchu, Ježiš, ukazujúci učeníkom svoje rany, nespomínam nebiblické symboly, ako sú vajíčka, zajačiky a pod. Tretie výročité slávnosti však nemajú taký zjavný symbol, až snáď na zelené ratolesti, najmä z lipy, ktoré zdobievajú na Turíce oltáre chrámov a niekde aj domácnosti. Preto aj svätodušné sviatky nemajú takú popularitu a sú akousi popoluškou medzi sviatkami. Predsa aj Duch Svätý má svoje symboly, ktoré majú pôvod v Písme svätom a ktoré môžu pomôcť ľudskej predstavivosti.
Holubica
Najbežnejším symbolom Ducha Svätého je holubica. Ján Krstiteľ svedčil: „Videl som Ducha zostupovať z neba ako holubicu a spočinúť na Ňom.“ I všetci evanjelisti zaznamenali, že po Ježišovom krste v Jordáne zostúpil na Neho Duch Svätý v podobe holubice (Mt 3, 16; Mk 1, 10; L 3, 22; J 1, 32). Na základe tejto udalosti Duch Svätý je najbežnejšie zobrazovaní ako holubica. Stretáme sa s týmto symbolom v mnohých našich chrámoch. Najčastejšie býva holubica nad kazateľňou, aby Duch Svätý pôsobil zvesťou slova Božieho na poslucháčov a aby naplnil svojimi darmi kazateľov. Holubica je však symbolom Ducha Svätého len v Novej zmluve, v Starej zmluve má iný symbolický význam. Hovorí o nej už 1M 8, 11 - 12, kde holubica priniesla Nóachovi čerstvý olivový list na znamenie, že sa skončila potopa. Napr. rýchlosť letu holubice je túžbou žalmistu (Ž 55, 7), krásny lesk holubičích krídel je opísaný v Ž 68, 24, jej hlas ako stenanie opisuje prorok Izaiáš (38, 14; 59, 11), jej nariekanie prorok Nahum (2, 8), Ozeáš pripodobňuje Efraima k prostej holubici bez rozvahy (7, 11). Prostotu holubice spomína aj Pán Ježiš v Mt 10, 16: „Buďte teda opatrní ako hady a prostí ako holubice.“ Holubice boli aj obetné vtáky pri očisťovaní rodičky (3M 12, 9; L 2, 24).
Holubica ako symbol Ducha Svätého
Oheň
Ďalším symbolom Ducha Svätého je oheň. Akýmsi predobrazom ohňa Ducha Svätého je oheň z neba, ktorý privolal svojou modlitbou prorok Eliáš na vrchu Karmel a ktorý zapálil obeť (1Kr 18, 30 - 31). Ján Krstiteľ zvestoval Krista ako takého, ktorý „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3, 11; L 3, 16). Iste na oheň Ducha Svätého myslel i Pán Ježiš, keď povedal: „Oheň som prišiel hodiť na zem. A čo chcem?
Vietor
Ďalším symbolom Ducha Svätého je vietor. Pán Ježiš povedal Nikodémovi: „Vietor veje kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha.“ (J 3, 8) „Človek nevidí vietor, ale cíti a niekedy aj vidí, čo robí vietor.“ Aj pri zoslaní Ducha Svätého v 50. deň po vzkriesení bol vonkajším znamením - symbolom Ducha Svätého „zvuk z neba, ako keď sa prudký vietor valí“ (Sk 2, 2). Vietor očisťuje ovzdušie, Duch Svätý očisťuje od hriechov.
Voda
Voda je tiež symbolom Ducha Svätého Pán Ježiš hovorí o narodení z vody a z Ducha (J 3, 5) a o Duchu hovorí ako o rieke živej vody (J 7, 38). Voda je vonkajším znamením Krstu svätého, ktorý je „kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého“ (Tít 3, 5). Voda je symbolom života, pri Krste Svätom nového, duchovného života.
Pomazanie
Pomazanie s odvolaním sa na 2K 1, 21: „Boh je Ten, ktorý nás upevňuje s vami pre Krista; On nás aj pomazal“ a na 1J 2, 20: „Aj vám sa dostalo pomazania od toho Svätého, a viete to všetci“. Ježiš bol pomazaný Duchom Svätým, čo vyjadruje aj pomenovanie Kristus - Mesiáš - Pomazaný. V Starej zmluve sa hovorí o pomazaní na viacerých miestach. Áron a jeho synovia boli pomazaní a posvätení Bohu na kňazskú službu (2M 30, 30). Posvätným olejom boli pomazaní aj králi, Saul (1S 10, 1) a Dávid (1S 16, 13) a vtedy zostúpil na nich Duch Hospodinov (1S 10, 10 a 16, 13). 1Kr 19, 16 hovorí o pomazaní proroka Elízea.
Oblak
Oblak je v zjaveniach Ducha Svätého neodmysliteľný. V Starej zmluve na vrchu Sinaj (2M 24, 15 - 18), v stánku stretnutia (2M 33, 9 - 10), na púšti (2M 40, 36 - 38; pozri aj 1K 10, 1 - 2), pri posviacke chrámu Šalamúnom (1Kr 8, 10 - 12). V Novej zmluve sa s oblakom stretávame pri premenení Pánovom (Mt 17, 5), pri vstúpení „oblak vzal im Ho spred očí“ (Sk 1, 9).
Pečať
Pečať je u nás nezvyklý symbol pre Ducha Svätého, katolíci sa však odvolávajú na J 6, 27: „Usilujte sa… o pokrm, ktorý bude pre večný život, ktorý vám Syn človeka dá; lebo ten potvrdil Boh Otec.“ Doslovný preklad znie: „pretože na Neho položil Boh Otec svoju pečať“, ako je v ekumenickom preklade Novej zmluvy (SFRAGIDZEIN - pečatiť, zapečatiť, opatriť pečaťou).
Ruka
Ruka ako sme už spomínali, skladaním rúk apoštolovia udeľovali Ducha Svätého (Sk 8, 17; 13, 2 - 3; 17, 6). Podľa Žid 6, 2 cirkev zaraďovala skladanie rúk do základných článkov svojho učenia.
Prst
Prst je podľa katechizmu rímskokatolíckej cirkvi tiež symbolom Ducha Svätého. Pán Ježiš vyháňal démonov prstom Božím (L 11, 20). Boží zákon na kamenných doskách bol napísaný prstom Božím (2M 31, 18). Kristov list, zverený starostlivosti apoštolov bol napísaný Duchom Boha živého nie na kamenné dosky, ale na mäsité dosky sŕdc (2K 3, 3).
Na záver sa obrátime k Duchu Svätému slovami piesne ES 254, 1 - 2: „Príď, ó, príď k nám, Duchu Svätý, / mocou svojou obživ nás, / veríme, že zdarí sa Ti / dielo, ktoré v nás konáš, / svetla Tvojho svit jasný / temnosť v srdci rozjasní.