Názov Svätý Štefan je v Liptovskom Mikuláši stále živý. Dedina neexistuje približne tristo rokov, ale jej kataster áno. Nachádza sa v Žiarskej doline, ťahá sa od Veternej Poruby po pravej strane doliny až takmer po Žiarske sedlo. Svätý Štefan, ľudovo aj Štefanka, je aj pre historikov veľká záhada. V celom Liptove žiadna dedina nezanikla tak ako Svätý Štefan. Katastrofa Svätého Štefana je stále záhadou.
Medzi ľuďmi dokonca koluje legenda, vraj sa prepadol pod zem. Prečo z roka na rok zanikol Svätý Štefan nikto s istotou povedať nevie. Svätý Štefan sa nachádzal za Veternou Porubou, severne od nej a dnes nezostalo z neho nič. Na holej lúke ho pripomína iba pamätný kameň s tabuľkou a základnými informáciami o zaniknutej dedine.
Kostol v Liptovskej Porúbke
Vznik a existencia obce Svätý Štefan
Záhadou je už samotný vznik Svätého Štefana. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1333, kedy tu pôsobil farár Jakub. Znamená to, že vtedy to už bola vyvinutá dedina so sídlom farnosti. Dôležitým je kostol, ktorý patril k najstarším na Liptove. Nestavali ho obyvatelia okolitých dedín - z Veternej Poruby, Žiaru či Smrečian. Stavali ho miestni.
Dedina musela existovať už predtým, najmenej dve až tri generácie, teda najmenej päťdesiat rokov. Ako sa však volala, nikto nevie. Meno Svätý Štefan pochádza až z názvu kostola. „Kostol nie je prvotný, ale je následný. V stredoveku boli ľudia náchylní chcieť v dedine všetko. Chceli aj kostol, lebo verili, že ich ochráni pred bleskami, búrkami, vodou, ohňom. Kostol nebol iba modlitebňou, ale aj útočiskom,“ vysvetlil profesor Ferdinand Uličný.
Kostol vo Svätom Štefane nepatrí do kategórie kostolov pre viacero dedín, ako to bolo v prípade Liptovskej Mary, Kostola svätého Mikuláša, Kostola Všechsvätých pri Ludrovej. Tento kostol postavili už v existujúcej dedine. Stavali ho domáci, nosili kamene, ukladali drevo. Ale na odborné práce bolo treba majstra murára. Poddaní roľníci na to peniaze nemali, financovali ho zemepáni.
Vznik najstaršej zachovanej priamej správy o tejto dedine (Uličný 2014, s. koniec 13., zač. 14. storočia). Od tohto roku a ešte aj v 16. - 19. storočí bola nepretržite vo vlastníctve zemanov Okoličnianskovcov (Uličný 2014, s.16. - 17. storočí Veterná Poruba a blízka dedina Svätý Štefan, či Štefanka tvorili jednu obec, mali spoločného richtára, spoločne im vyrubovali povinnosti zemepánom aj daň kráľovi (Uličný 2014, s.
Obe sídliská pozostávali zo 16 obývaných poddanských a 6 opustených domov, stáli tu aj majerské budovy a jedna kúria miestneho zemana (Uličný 2014, s. Počet domácností bol 22 (Uličný 2014, s. Veterná Poruba bola už stredne veľkou dedinou, pričom v nej bývalo najmä poddanské obyvateľstvo a len málo zemanov (Uličný 2014, s. Vo Veternej Porube stálo 37 obývaných domov, v ktorých žilo 356 dospelých obyvateľov, 341 evanjelikov a 15 rímskokatolíkov (Uličný 2014, s. V tamojšej kúrii žili jedna až tri domácnosti zemanov z rodu Podhoranský (Uličný 2014, s.
Vznik Veternej Poruby možno predpokladať za účasti šoltýsa, patrila k skupine nových liptovských dedín, ktorých obyvatelia využívali možnosti zákupného práva (Uličný 2014, s. Kostol vo Veternej Porube, v minulosti spojený so Svätým Štefanom.
Veterná Poruba
Osudy okolitých obcí
Obec Žiar vznikla na klčoviskách chotára koncom 13. a začiatkom 14. storočia. Prvá doložená zmienka pochádza z roku 1349, kedy pozemky patrili rodine Smrečiansky-Szentiványi. V ich vlastníctve zostali mnohé nasledujúce storočia. V 15. a 16. storočí bol Žiar administratívne spojený so Smrečanmi. Obec sa osamostatnila až v druhej polovici 18. storočia.
Podľa všeobecnej mienky tunajších občanov vznik obce Žiar sa datuje od zničenia niekdajších obcí Svätý Duch a Svätý Štefan. Dedinky Svätý Duch a Svätý Štefan rozprestierali sa v 17. a 18. storočí. Dávni obyvatelia Žiaru sa zaoberali výlučne chovom oviec, poľnohospodárstvom a od 18. storočia sa spomína i tradičné pálenie dreveného uhlia - uhliarstvo.
Tradičným zamestnaním miestneho obyvateľstva na prelome 19. a 20. storočia zostáva chov oviec, poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo. V období klérofašizmu bol Žiar jedným z centier ilegálneho komunistického boja v Liptove. Vydávali sa tu ilegálne noviny, obyvatelia už pred SNP pomáhali partizánom. V jeseni v roku 1944 odtiaľto partizáni prepadali nemecké kolóny. Nemci dňa 28. 10. 1944 obec vypálili. Obec je vyznamenaná Radom SNP I.
Vrbica nesie názov podľa vŕb, stromov, ktoré v hojných počtoch rástli pri blízkom Váhu. Zaujímavosťou je, že história Vrbice siaha oveľa hlbšie ako dejiny Liptovského Mikuláša, s ktorým sa zlúčila. Vrbica patrí k starším sídlam, ktoré vznikli už pred 11. storočím. Je teda staršia ako susedný Liptovský Mikuláš, v minulosti Svätý Mikuláš, s ktorým bola neskôr zlúčená.
Vyrástla na brehu Váhu, v mieste častého výskytu vŕb. Odtiaľ aj pochádza jej slovanský názov Vrbica. Prvú písomnú správu o nej máme až v listine z roku 1267. V nej sa stretávame s najstaršími známymi vlastníkmi Vrbice. Boli nimi šľachtic Miko so svojimi synmi. Ale nemali ju vo vlastníctve dlho. Listina hovorí, že uhorský kráľ Belo IV. získal od spomínaných šľachticov Vrbicu výmenou za majetky v Trenčianskej stolici.
Pozitívne zmeny nastali vo Vrbici na začiatku 15. storočia. V roku 1412 jej udelil uhorský kráľ Žigmund Luxemburský mestské výsady podľa vzoru Krupiny. Vrbičania si tak mohli slobodne voliť richtára, ktorý mal v menších záležitostiach aj súdnu právomoc. Významné bolo oslobodenie od mýtnych poplatkov v kráľovských mýtniciach. Od roku 1412 sa tak Vrbica vyvíjala ako mestečko. Napriek tomu si aj naďalej zachovala skôr vidiecky charakter.
V nasledujúcich storočiach sa Vrbica stále vyvíjala ako poddanské mestečko. Postupne sa však čoraz viac dostávala do poddanskej závislosti Hrádockého panstva. Vrbičania sa okrem tradičného poľnohospodárstva živili aj inými spôsobmi. Uplatnili sa, napríklad, ako schopní pltníci a povozníci voziaci tovar do vzdialenejších regiónov. Taktiež sa živili aj remeslom.
Cirkevne podliehala Vrbica od stredoveku rímskokatolíckej farnosti vo Svätom Mikuláši. V období reformácie, po roku 1580, sa však mikulášsky kostol dostal do rúk evanjelikov, a tak aj Vrbičania prestúpili na novú vieru. Po tom, ako kostol svätého Mikuláša získali katolíci naspäť, nemali obyvatelia Svätého Mikuláša a Vrbice vlastný evanjelický kostol. Až v roku 1785 bol dostavaný spoločný evanjelický kostol pre Svätý Mikuláš a Vrbicu, ktorý vyrástol na vrbických pozemkoch. Preto sa aj miestny evanjelický cirkevný zbor nazýval vrbicko-svätomikulášsky.
Liptovský Mikuláš dostal mnoho prívlastkov - mesto medzi horami, či mesto vojenského školstva. Centrum regiónu Liptov je sídlom Akadémie ozbrojených síl. Mesto sa rozprestiera na úpätí Nízkych a Západných Tatier, preteká ním rieka Váh, ktorá sa v jeho západnej časti vlieva do Liptovskej Mary. Je preto významným centrom cestovného ruchu.
Región Liptov bol osídlený už v dobe bronzovej. Prvá oficiálna písomná zmienka pochádza z roku 1268, kedy sa tu mesto spomínalo ako Svätý Mikuláš. Listina tiež dokazuje, že mesto vzniklo už pred týmto rokom. V roku 1677 sa stalo sídlom Liptovskej stolice. V marci 1713 bol práve tu popravený Juraj Jánošík. V 19. storočí bol Mikuláš významným centrom náboženského a kultúrneho života.
Svätý Štefan ako patrón. Svätý Štefan bol jedným zo „siedmich osvedčených mužov plných Ducha a múdrosti“, podľa tradície pokladaných za prvých „diakonov“ ustanovených apoštolmi, aby pomáhali helénskym vdovám v jeruzalemskej komunite. Štefan ponúkol nový výklad Mojžiša a Božieho slova v Ježišovom mene. Starý zákon predstavil vo svetle ohlasovania smrti a zmŕtvychvstania Ježiša.
Štefan hlásal, že mystérium kríža je stredobod dejín spásy a ich absolútny ťažiskový bod je ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Ježiš. Dokazujú to mučeníkove slová, ktoré vykríkol pred svojím ukameňovaním: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“. Štefan svoje mučeníctvo napĺňa podľa vzoru utrpenia samotného Ježiša, pretože odovzdáva Pánovi Ježišovi svojho ducha a modlí sa za to, aby jeho mučiteľom nezapočítal tento hriech.
Zabitie Štefana rozpútalo prenasledovanie Cirkvi v Jeruzaleme a Ježišových učeníkov prinútilo opustiť mesto. Podľa Benedikta XVI. príklad svätého Štefana poukazuje na neoddeliteľnosť viery a lásky a pripomína nám, že každé prenasledovanie sa môže stať príležitosťou na šírenie evanjeliovej zvesti a rast Cirkvi.
Deň Štefana je súčasne aj druhým sviatkom vianočným. V roľníckom prostredí ľudia vykonávali praktiky, ktorých cieľom bolo zaistenie dobrej úrody a pevného zdravia. Na Orave po návrate domov obhadzovali kone ovsom, aby boli silné a tučné. Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý za neho podstúpil mučenícku smrť ukameňovaním. Nazývaný je preto Prvomučeník. Bol jedným zo šiestich diakonov druhej cirkvi a pôsobil v Jeruzaleme. Svätý Štefan je uctievaný v katolíckej, pravoslávnej aj anglikánskej cirkvi.
V tento deň gazdiná upratovala štedrovečerný stôl a izbu. Na stole ostal len chlieb a pečivo. Plodiny, ktoré boli na stole a pod stolom, sa roztriedili a pridali k tým, ktoré boli určené na sadenie. K semenám na siatie sa dali aj omrvinky zo štedrovečerného stola, pretože sa verilo, že to zaistí dobrý rast plodín.
Na konci 18. storočia bola Liptovská stolica premiestnená do novej budovy - Župného domu. Jezuitský kláštor pochádza z toho istého obdobia. Jezuitský rád, tak ako františkánsky bol krátko po vzniku rozpustený. Neskôr sa v budove vystriedali kancelárie, župný súd, či divadlo. Od roku 1955 je majetkom Múzea Slovenského krasu a dodnes je v nej umiestnené Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva.