Misál je liturgická kniha určená najmä na slávenie Eucharistie, teda svätej omše. Breviár, v súčasnosti nazývaný liturgia hodín, je modlitbová kniha používaná denne a celoročne, ktorej podstatou je modlitba žalmov, ale i hymnov a čítaní a prosieb. Pôvodne bola určená na spoločnú modlitbu mníchov v kláštoroch, od 13. storočia sa pomaly rozšírila aj medzi pracovníkmi kúrií a svetským klérom, ale v skrátenej podobe; odtiaľ názov breviár - z lat. skrátený. Katechizmus je príručka určená na vzdelávanie vo viere, ktorá obsahuje hlavné prvky kresťanského učenia.
Ako fungovala liturgia pred zavedením misála?
Misál (u nás Rímsky misál) - veľmi zjednodušene povedané - vznikol spojením troch liturgických kníh, a to sakramentára, lekcionára a antifonára. Nazýval sa liber missalis, doslova omšová kniha.
Od prelomu 6. a 7. storočia sa dovtedajšie jednoduché knižky, skôr zošitky s liturgickými textami, nazývané libelly, spájali do jednej knihy, ktorú nazývame sakramentár. Najstarší nám známy je takzvaný Veronský sakramentár, ktorý vznikol v rozmedzí rokov 600 - 630 a obsahuje modlitby na jednotlivé liturgické dni, teda modlitby dňa (kolekty), nad obetnými darmi a po prijímaní, ale aj prefácie a modlitby nad ľudom.
K nim sa v misáli pripojili perikopy biblických čítaní, ktoré boli určené na jednotlivé omše. Pred vznikom lekcionárov, ktoré obsahovali len perikopy určené na čítanie v liturgii, boli jednotlivé časti textu označované v súvislých vydaniach biblických kníh špeciálnymi značkami na začiatok a koniec čítania. Antifonár zas obsahoval súbor spevov - antifón na jednotlivé liturgické slávenia.
Čo viedlo pápeža Pia V. k reforme liturgie?
Pápež sv. Pius V. prakticky uskutočnil reformu Tridentského koncilu, ktorý poveril pápeža Pia IV. (no ten krátko po koncile zomrel) vydaním nového rímskeho misála, ktorý by bol jednotný pre celú Cirkev a napomohol tak reforme, jednote i povzneseniu liturgie. V týchto ťažkých časoch Cirkev trpela istým úpadkom liturgie, čo bolo sčasti zapríčinené aj množstvom misálov, ktoré síce vzišli z jednotného Misála rímskej kúrie (okolo roku 1223), ale časom sa menili a upravovali, čím vznikal chaos a problémy.
Pokoncilový misál - prirodzene - nadväzoval na predchádzajúcu liturgickú tradíciu, ale jeho veľkým prínosom bolo zjednotenie poriadku slávenia omše a jeho povinné zavedenie, čo konciloví otcovia považovali za veľmi dôležité.
Zmeny v misáli sv. Pia V.
Misál sv. Pia V. sa menil a dopĺňal niekoľkokrát; krátko spomeňme pápeža Klementa VIII., ktorý v misáli zmenil biblické texty podľa zrevidovanej Vulgáty, neskôr Urban VIII. zjednodušil rubriky, Lev XIII. upravil liturgický kalendár, Pius X. zreformoval omšové spevy a zredukoval sviatky svätých tak, aby väčší priestor dostala nedeľa. Posledná revízia tohto misála je spojená s pápežom sv. Jánom XXIII.
Samozrejme, že túto náročnú prácu nevykonávali pápeži osobne, ale prostredníctvom komisií odborníkov. Najväčšiu reformu rímskej liturgie, a teda aj Rímskeho misála inicioval Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965). No podobne ako sv. Pius V. prakticky uskutočnil reformu Tridentského koncilu, reformu tohto koncilu zrealizoval pápež sv. Pavol VI.
Keďže povolenie sláviť omšu v národnom jazyku prišlo najmä s Druhým vatikánskym koncilom, oficiálne sa do slovenského jazyka prekladal až misál sv. Pavla VI., teda ten, ktorý aktuálne používame. Jeho kompletné slovenské vydanie schválila Posvätná kongregácia pre bohoslužbu 1. decembra 1979. Tomuto vydaniu predchádzalo niekoľko čiastkových vydaní najdôležitejších častí misála, ktoré vychádzali postupne v rôznych liturgických príručkách.
Momentálne sa pripravuje obnovené a doplnené vydanie Rímskeho misála v slovenčine, ale nemožno ho pokladať za nový preklad. Za zmienku stojí to, že aj predchádzajúci misál bol de facto do slovenčiny preložený, pretože v roku 1952 vyšiel v Spolku sv. Vojtecha Latinsko-slovenský misál, ktorý pripravil Ján Jalovecký; ten však nebol určený na používanie v liturgii. Je však zaujímavé, že neskôr, krátko po skončení Druhého vatikán скеho koncilu, v medziobdobí, kým nebola vydaná definitívna verzia misála sv. Pavla VI. v slovenčine, niektoré liturgické texty sa používali práve z tohto „Jaloveckého“ dvojjazyčného misála.
Pápež Pius V. však nevydal len Rímsky misál, ale aj breviár a katechizmus.
MODLITBA LITURGIE HODÍN - VEŠPERY
Vývoj breviára pred Druhým vatikánskym koncilom
Pravidelná denná modlitba v určené hodiny dňa existovala už aj v židovskom prostredí po návrate z babylonského zajatia. Kresťania si tento zvyk ponechali a už od počiatkov Cirkvi máme - aj keď spočiatku strohé - zmienky o spoločnej modlitbe odlišnej od eucharistickej liturgie, ktorá sa konala zavčas rána, večer alebo aj v noci.
Už Euzébius z Cézarey (275 - 339) svedčí o tom, že kresťania denne konajú laudes a vesperae ako verejnú modlitbu, ktorej súčasťou je spev žalmov. Za priameho predchodcu breviára môžeme považovať ofícium konané v benediktínskych kláštoroch, v ktorom sa mal týždenne recitovať celý žaltár (všetkých 150 žalmov) s antifónami, modlitbami a čítaním Svätého písma, ktoré malo byť doplnené komentármi otcov.
Neskôr v dejinách Cirkvi prešla táto modlitba mnohými, väčšími či menšími úpravami a zmenami, čo dalo podnet na vznik rôznych breviárov používaných v mníšskych rádoch alebo diecézach. Breviár Pia V. vyšiel v roku 1568 s názvom Breviarium Romanum.
Podstatu liturgie hodín tvorí modlitba žalmov, ktoré ostávajú nemenné; menilo sa len ich rozdelenie (hlavne u dlhších textov) a použitie na rôzne príležitosti. Ak by sme mali hovoriť o zmene textov, treba zamerať pozornosť predovšetkým na doplnenie nových hymnov, antifón, výber čítaní, čo súviselo najmä so zavádzaním nových sviatkov do liturgického kalendára.
Je to priam žiaduce, aby sa aj laici modlili liturgiu hodín, pretože to je oficiálna modlitba Cirkvi. „Duchovní pastieri sa majú postarať, aby sa v nedele a na väčšie sviatky hlavné hodiny, najmä vešpery, slávili v kostole spoločne. Aj laikom sa odporúča, aby recitovali posvätné ofícium buď s kňazmi, alebo sami spoločne, alebo každý sám“ (Sacrosanctum concilium 100).
Katechizmus Pia V. a Tridentský koncil
Keď sa vrátime ku katechizmu - zaviedol ho Pius V. Tridentský koncil nebol zvolaný len ako reakcia Cirkvi na reformáciu, ale aj ako výsledok úsilia o obnovu Cirkvi, po ktorej mnohí volali už dávno pred reformáciou. Preto otcovia Tridentského koncilu nežiadali o zostavenie katechizmu len ako o oficiálne sformulovanie učenia Cirkvi proti reformácii, ale aj ako vydanie príručky na vzdelávanie veriacich v základoch viery, a to predovšetkým prostredníctvom ich pastierov, biskupov a kňazov, s odôvodnením, „aby veriaci mohli pristupovať k sviatostiam s väčšou úctou a zbožnosťou“.
Rozhodnutie pripraviť katechizmus padlo počas Tridentského koncilu na jeho 18. zasadnutí 26. februára 1562, a to na návrh kardinála sv. Karola Boromejského, ktorý potom aj osobne dohliadal na jeho zostavenie. Katechizmus bol dokončený v roku 1564 a jeho uvedenie do života Cirkvi, najskôr v latinskom a talianskom jazyku, sa uskutočnilo v roku 1566 na príkaz sv.
Pokiaľ ide o štruktúru, nie. Oba katechizmy, súčasný aj „tridentský“, majú štyri časti: vyznanie viery, posvätná liturgia - sviatosti, kresťanský spôsob života - Desatoro a modlitba, osobitne Modlitba Pána.
I keď sa náuka Cirkvi nemení, Cirkev je živý organizmus, ktorý je neustále nútený odpovedať na aktuálne otázky a hľadať nové spôsoby, ako ohlasovať Kristovo evanjelium, sláviť liturgiu a žiť v spoločnosti, ktorá bola v 20. storočí iná ako v čase sv.
Prečo sv. Pius V.?
Sv. Pius V. bol známy svojou asketickou nábožnosťou a ako bývalý inkvizítor aj úsilím o čistotu a jednotu viery. Tento rok si pripomíname 455. výročie jeho nástupu na Petrov stolec.
Fascinuje ma jedna skutočnosť. Pápež sv. Pius V. uzatvára „obdobie svätých pápežov“, pretože po ňom je v zozname pápežov svätcov najbližšie až sv. Pius X., ktorý zomrel v roku 1914. Pius V. dokazuje, že aj v mimoriadne náročnej dobe je možné žiť sväto, ak ostávame verní jednoduchosti života, čistote viery a modlitby, ale aj osobným hodnotám, zvykom a originálnosti osobnosti.
Zaujímavosťou je, že práve od čias sv. Pia V. rímski pápeži nosia bielu reverendu, pretože on ako dominikán si aj na pápežskom stolci ponechal svoj biely mníšsky habit.
Ak chceme uvažovať o spiritualite Adventného obdobia, mali by sme sa pýtať, kde sa najlepšie v adventnej liturgii prejavuje prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého. Je pravdou, že aj adventná liturgia prešla v priebehu dejín istými zmenami. Naposledy to bola liturgická reforma na Druhom vatikánskom koncile. V niektorých krajinách napr. Obdobie Adventu má dvojakú charakteristiku: je to čas prípravy na slávenie Vianoc, v ktorom sa pripomína prvý príchod Božieho Syna medzi nás ľudí, a zároveň je to čas, v ktorom sa prostredníctvom tejto spomienky obracajú srdcia k očakávaniu druhého príchodu Krista na konci časov.
Na prvý pohľad teda vidíme, že Advent nie je časom pokánia, ale skôr časom radostného očakávania. Fialová farba liturgického rúcha by nás nemala viesť k tomu, aby sme Advent stotožňovali s Pôstom. A je dobré si uvedomiť, že kajúcny tón, ktorý mal Advent v storočiach pred Druhým vatikánskym koncilom, sa takmer úplne vytratil.
Nové usporiadanie liturgie Adventu má eschatologické zameranie. Platí to najmä pre prvú adventnú nedeľu. V rokoch A, B ale i C sa v evanjeliách tejto nedele hovorí o parúzii. V Advente sa však nezameriavame na posledný príchod Pána.
Hlavný aspekt Adventu, je príprava na príchod Božieho Syna v tele. Radostné očakávanie Mesiáša sa stáva jasne dominantným a intenzívnym od 17. Dni od 17. do 24. Istý dualizmus preniká celým Adventným obdobím. Nedeľu v liturgii charakterizujú predovšetkým evanjeliá. Na prvú adventnú nedeľu, ako už bolo spomenuté, sa každoročne číta text, ktorý hovorí o konci časov. Na druhú a tretiu nedeľu sa spomína Ján Krstiteľ. Štvrtú nedeľu sa ohlasujú udalosti, ktoré bezprostredne predchádzali Ježišovmu narodeniu: ohlásenie Jozefovi a Márii a Máriina návšteva u Alžbety.
Prvé čítania sú z kníh prorokov, väčšinou z Izaiáša. Od začiatku Adventu až do 16. decembra sa takmer výlučne, hoci s prestávkami, čítajú úryvky z knihy proroka Izaiáša. Po týchto čítaniach nasledujú evanjeliové texty, ktoré ukazujú naplnenie proroctiev. Vždy nejakým spôsobom súvisia s prvým príchodom Božieho Syna, ale ohlasujú aj ten posledný.
V druhej časti Adventu sa postupne čítajú texty z Matúšovho a Lukášovho evanjelia, ktoré sa vzťahujú na bezprostrednú prípravu Vianoc; tak napríklad na 20. deň sa číta z knihy proroka Izaiáša, kde počujeme, že: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Evanjelium je o zvestovaní narodenia Ježiša. Na 22. Veľmi krásne a hlboké sú mnohé modlitby vo sv.
Vynechanie spevu „Glória“ v nedeľných adventných sláveniach nemá kajúci charakter, ako je to v pôstnom období.
Časté otázky o liturgii a liturgických úkonoch
- Dubium: Ako je to so zvonením zvončekom počas premenenia?
Resp.: Podľa zvyku. Zvonenie pred a počas pozdvihovania je upravené v smerniciach Rímskeho misála: "Krátko pred premenením posluhujúci podľa potreby zvončekom upozorní veriacich. Podľa miestnych zvykov možno zazvoniť pri obidvoch pozdvihovaniach." (VSRM, č. 150)
- Dubium: Je možné kríž starého oltára v presbytériu považovať aj za kríž nového oltára?
Resp.: Nie. V zásade platí, že každý oltár má svoju výbavu. Nemôže sa v kostole zariadiť jeden oltár (s plachtami, krížom a svietnikmi) a potom povedať, že ostatné oltáre sú v blízkosti.
- Dubium: Môže sa spájať návšteva Miluláša a program pre deti so sv. omšou?
Resp.: Nie. So sv. omšou sa môžu spájať iba tie liturgické úkony, pre ktoré je výslovne dovolené spojenie s omšou. Úkony, ktoré nie sú liturgické sa s omšou spájať nemôžu.
- Dubium: Je na 2.11. oltár vyzdobený kvetmi?
Resp.: Nie. Na Spomienku na všetkých verných zosnulých 2.11. sa oltár kvetmi neozdobuje, tento predpis sa nachádza v Caeremoniale Episcoporum, bod 397.
- Dubium: Náš zvyk (na Slovensku) zahaľovať kríže a obrazy na 5. pôstnu nedeľu, sa dotýka všetkých krížov?
Resp.: Áno ad primum, Nie ad secundum. Rímsky misál pred piatou pôstnou nedeľou má predpis: "Ak biskupská konferencia uzná za dobré, môže sa aj naďalej zachovávať zvyk zahaľovať kríže a obrazy v kostole. Kríže zostanú zahalené až do konca Slávenia utrpenia a smrti Pána na Veľký piatok a obrazy až do začiatku Veľkonočnej vigílie."
- Dubium: Môže sa pri pohrebnej liturgii žalm z liturgie slova nahrádzať inými spevmi?
Resp.: Nie. responzóriový žalm, ktorý sa nikdy nesmie nahrádzať inými spevmi.
- Dubium: Kde sa majú spievať či čítať pašie?
Resp.: Ad primum: pri ambone, ad secundum: Nie. Ambona má byť postavená tak, aby z nej mohli prednášať Božie slovo aj traja služobníci.
- Dubium: Je dovolené na Zelený štvrtok preniesť tesne pred večernou omšou Sviatosť do iného svätostánku v kostole?
Resp.: Ad primum: Nie, ad secundum: Nie. Tak Obežník o príprave a slávení Veľkonočnách sviatkov, ako aj Rímsky misál požadujú, aby bol svätostánok pred večernou omšou prázdny.
- Dubium: Môže biskup prikázať kňazovi, aby celebroval iba z jednej strany oltára?
Resp.: Nie. Rímsky misál (tak starý z r. 1962 a aj misále pred ním, ako aj nový z r. 1970 a ďalšie vydania po ňom) pripúšťajú postavenie kňaza pri oltári oboma spôsobmi.
Liturgické služby laikov
Svätá omša nie je záležitosťou len kňaza. Do jej slávenia by sa mali aktívnym spôsobom zapájať aj ostatní veriaci. Jedným z takýchto spôsobov je aj služba lektora a žalmistu. Ako tieto liturgické služby vznikli, kto konkrétne a ako by ich mal vykonávať?
V bežnej reči pojmom lektor označujeme každého, kto pri liturgii číta Božie slovo. Preto treba dať pozor a rozlíšiť, v akom kontexte hovoríme o lektorovi ako riadne ustanovenom služobníkovi Cirkvi a kedy tým myslíme „iného“ laika, ktorý podľa potreby prečíta text Svätého písma pri liturgii. Pojmom „lektor“, „lektorát“ označujeme v oficiálnom názvosloví Cirkvi tzv. ministérium, teda stálu službu, ktorá sa pred Druhým vatikánskym koncilom vyhradzovala len kandidátom kňazstva a bola považovaná za tzv. nižšie svätenie.
Pápež sv. Pavol VI. zreformoval služby v Cirkvi a lektorát a akolytát zaviedol ako trvalé ministériá, do ktorých je kandidát ustanovený liturgickým obradom. Ministérium (ďalej len lektorát) udeľuje zvyčajne ordinár, teda biskup alebo jeho vikár, a to podľa liturgického obradu „ustanovenie lektorov“. Tento obrad sa zvyčajne udeľuje v omši, pri ktorej sú kandidáti na lektorát menovito predstavení prítomným.
Služba lektora je prakticky taká stará, ako kresťanská liturgia vôbec, pretože čítanie posvätných textov pri nej bolo základným prvkom už od apoštolských čias. Lektorát je preto považovaný za najstaršiu liturgickú službu. V prvých storočiach Cirkvi, keď ešte neexistovalo ozvučenie priestorov, boli touto službou poverovaní mladí muži a chlapci mladší ako 15 rokov. Ich úlohou bolo, ako je to vlastne dodnes, prednášať texty Svätého písma pri liturgii. S jednou výnimkou, a síce, že v kresťanskej antike lektor prednášal všetky texty, vrátane evanjelia. To sa diakonovi vyhradilo až po prelome 4. a 5.
V súčasnej liturgii platí, že: „Lektor je ustanovený na prednes čítaní zo Svätého písma, okrem evanjelia. Pápež sv. Pavol VI. vo svojom liste Ministeria quaedam z roku 1972, ktorým obnovil lektorát ako riadnu službu v Cirkvi, stanovil nasledovné: „Lektor je ustanovený na úlohu, ktorá mu je vlastná: v liturgickom zhromaždení čítať Božie slovo. Preto nech číta vo svätej omši a pri iných posvätných obradoch lekcie (ale nie evanjelium); ak chýba žalmista, nech medzi čítaniami recituje žalmy; ak niet diakona ani kantora, v spoločnej modlitbe veriacich prednesie úmysly; usmerňuje spev a účasť veriaceho ľudu na bohoslužbách; pripravuje veriacich na hodné prijatie sviatostí. Aby tieto úlohy mohol konať dôstojnejšie a dokonalejšie, nech stále rozjíma nad slovami Písma. Lektor, ktorý si uvedomuje, aký úrad prijal, nech sa všemožne a účinne usiluje zo dňa na deň stále viac, plnšie a živšie milovať Písmo a stále hlbšie ho poznávať.
K službe lektora neodmysliteľne patrí kniha - lekcionár. Lekcionár je liturgická kniha obsahujúca lekcie, teda vybrané texty posvätných čítaní, ktoré sa čítajú pri verejnej bohoslužbe a sú usporiadané podľa jednotlivých dní liturgického kalendára. Lekcionárov je niekoľko. U nás na Slovensku sú rozdelené tak, že prvý zväzok obsahuje čítania pre nedele a slávnosti pre tri roky označené ako A, B a C. Druhý zväzok obsahuje čítania na všedné dni Adventného, Vianočného, Pôstneho a Veľkonočného obdobia a na sviatky svätých pripadajúce do týchto období. Tretí a štvrtý zväzok obsahuje texty na všedné dni Cezročného obdobia na dva roky, I a II. cyklus, vrátane sviatkov a spomienok svätých, ktoré na Cezročné obdobie pripadajú.
Zapojenie laikov do liturgie je jeden z pilierov liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu. Má to niekoľko dôvodov. Prvý je historický, teda súčasná liturgia sa vracia k ideálu liturgickej tradície poapoštolskej Cirkvi, podľa ktorej bola vždy liturgia spoločným slávením všetkých kresťanov, teda všetkých pokrstených. Druhý dôvod je teologický. Tretí dôvod je liturgický. Každý má pri liturgii robiť všetko to a len to, čo mu prináleží.
V súčasnosti na Slovensku platí, že riadne ustanoveným lektorom môže byť laický veriaci, muž alebo žena, starší ako 25 rokov. Podmienkou je, aby predtým prijal sviatosť birmovania, má podľa uváženého úsudku diecézneho biskupa neporušenú vieru a mravy, žije usporiadaným životom a má dobrú povesť, absolvoval formáciu stanovenú partikulárnym právom a má zručnosti potrebné na ohlasovanie Božieho slova pri liturgii.
Ak vezmeme do úvahy jeho prvoradú úlohu - prednášať čítaním Božie slovo -, tak by mal mať bezchybnú výslovnosť a vedieť správne čítať. Je určite veľmi užitočné, aby to bol kresťan, ktorý má solídne znalosti o Božom slove, v zmysle poznania usporiadania jednotlivých kníh, ich stručného obsahu, posolstva a autora. Samozrejme, veď je to človek, ktorému Cirkev doslova vkladá do rúk i do úst slová Svätého písma, ktoré je Božím slovom. Lektor sa dotýka nielen posvätných kníh, ale aj slov. Všetko to, čo prináleží iným. Nemal by robiť to, čo je úlohou akolytu, žalmistu, diakona a najmä kňaza. Lektor by mal byť služobník Božieho slova. Je ten, kto ho číta, teda prednáša iným.
Ak sa pýtate na bezprostrednú prípravu, tak v prvom rade modlitbou, pretože vykonáva službu pri liturgii, dáva sa k dispozícii Cirkvi, a tým aj Bohu. Potom niekoľkonásobným prečítaním posvätného textu, oboznámením sa, kde a ako, na ktorej strane je text umiestnený v evanjeliári. Nedá mi nespomenúť neoceniteľnú službu, ktorú v tomto smere robí Rádio Lumen v spolupráci s hlasovou pedagogičkou doc. Evou Žilinekovou v projekte Choďte a hlásajte. Práve tu sa lektori dozvedia, ako správne prečítať texty danej nedele. Lektor by mal textu aj rozumieť, inak ho nedokáže správne prečítať.
V mnohých diecézach a ich farnostiach existujú tzv. kurzy pre lektorov a žalmistov. Kurzy sú určené tým, ktorí čítajú Božie slovo v kostoloch, hoci nie sú ustanovenými lektormi; majú ťažisko v tom, čo patrí k úlohe toho, kto číta Božie slovo. Prednáša sa v nich úloha Božieho slova v liturgii, jeho miesto v duchovnom živote kresťana, usporiadanie biblických čítaní počas liturgického roka, technická stránka čítania, prednesu, vystupovania pred spoločenstvom. Ak ide o dlhší kurz určený pre tých, ktorí by mali prijať ministérium lektorátu, taký môže trvať pol roka, rok, ba v niektorých diecézach aj dlhšie. Ide o základy liturgickej teológie, biblika, duchovného života a hlasové cvičenia určené na správny prednes.
Nie je mi známe, že by sa na Slovensku takéto formácie diali, ale určite je to pre nás veľká výzva, aj v súlade s prianím pápeža Františka.
Žalmista
Nádhernú definíciu nájdeme vo Všeobecných smerniciach liturgie hodín: „Žalmy sú skvelé básne, ktoré zložili z vnuknutia Božieho Ducha svätopisci v Starom zákone. Môžeme povedať, že žalmy sú piesne izraelského národa, ktorých autorstvo sa z väčšej miery pripisuje kráľovi Dávidovi. Neskôr boli prevzaté aj do kresťanskej bohoslužby. Ak myslíme eucharistickú liturgiu (k liturgii patrí aj liturgia hodín, ktorá je vlastne postavená na modlitbe žalmov), v nej majú dvojakú úlohu. Spievajú sa ako tzv. medzispev, teda buď medzi dvomi čítaniami pred evanjeliom, alebo medzi čítaním a evanjeliom. Text žalmu napomáha rozjímaniu o Božom slove, pretože je vždy vybraný tak, aby zodpovedal počutému textu Svätého písma alebo slávenému sviatku. Druhou úlohou je tá, že zo žalmov môžu byť vhodne vybrané aj texty pre antifóny určené pre úvod omše a pre sväté prijímanie, ako ich uvádza Rímsky misál. Ak sú texty týchto antifón vybrané z iných biblických kníh, spievajú sa spolu so žalmami.
Vyplýva to z ich povahy. Grécky názov pre tehillim znie psalmoi, teda piesne, ktoré sú určené pre spev so sprievodom strunového nástroja psaltéria. Opäť si pomôžem aj Všeobecnými smernicami liturgie hodín: „Všetky žalmy majú v sebe čosi hudobné a z toho vyplýva aj spôsob, ako ich prednášať. Spievať žalmy múdro znamená rozjímať o každom verši so srdcom stále pripraveným odpovedať, ako chce Duch, ktorý inšpiroval žalmistu a ktorý pomôže aj nábožným ľuďom pripraveným prijať jeho milosť.
Liturgické normy stanovujú: „Žalmistovi prislúcha úloha spievať žalm alebo iný biblický spev medzi čítaniami. Aby žalmista svoju úlohu mohol riadne zastávať, má vedieť spievať žalmy a mať aj dobrý prednes a výslovnosť“ (VSRM, 102). K tomu môžeme pridať to, čo platí aj pre lektora: mal by aj po biblickej a teologickej stránke aspoň v hrubých rysoch poznať obsah žalmu, jeho charakter a posolstvo. Mal by to byť človek viery a duchovného života. Sú na to dva dôvody. Po prvé, žalm patrí k bohatstvu Božieho slova, preto sa patrí, aby sa prednášal od „stola Božieho slova“ - ambóny. Je rozjímaním nad počutým slovom, a preto je logické, že sa spieva z toho istého miesta, ako samo slovo. Po druhé, je to vlastná úloha žalmistu. Organista nemusí byť zároveň spevákom, ako žalmista nemusí byť organistom. Organista hrá na organe, žalmista spieva žalm.