Lutherov Malý Katechizmus a Boh Všemohúci: Hlbšie Vysvetlenie

Viera a náboženstvo sú jedny z najstarších a najrozšírenejších prejavov ľudskej duchovnej činnosti. Viera v Boha, v nadprirodzené, ktoré je protikladom svetského, pozemského, je základným kameňom mnohých náboženstiev. Náboženstvo predstavuje náboženskú vieru, náboženské symboly, skupiny, resp. aj súbor osobitých praktík, ktoré vykonáva skupina jeho vyznávačov.

Lutherov Malý Katechizmus nám pomáha hlbšie pochopiť Boha Všemohúceho a Jeho pôsobenie v našich životoch.

Boh Všemohúci v Písme

Zázrakom rozmnoženia chlebov a rýb a kráčaním po vode v predchádzajúci deň Kristus nielen pripravil svojich poslucháčov na vznešenú reč, ktorá obsahovala prísľub Eucharistie, ale dokázal im aj to, že ako Všemohúci Bohočlovek má moc nezávislú od prírodných zákonov a môže im preto dať nadprirodzený pokrm, ktorým nie je nič iné, ako Jeho vlastné telo a krv.

Túto reč mal v Kafarnaume (Jn 6:26-72) a je rozdelená na dve časti, o ktorých vzťahu sa katolícki exegéti rôznia. Nič nebráni tomu, aby sme interpretovali prvú časť (Jn 6: 26-48) metaforicky a chápali „chlebom z neba“ samotného Krista, ako predmet viery, ktorý má byť prijatý - v prenesenom význame - ústami viery, ako duchovný pokrm. Takéto obrazné vysvetlenie druhej časti reči (Ján 6: 52-72) je však absolútne nemožné, čo pripúšťajú aj protestantskí exegéti (Delitzsch, Kostlin, Keil, Kahnis a ďalší). Celá štruktúra reči si vyžaduje doslovný výklad slov: „Jedzte telo Syna človeka a pite jeho krv.“

Pretože Kristus vo svojom príhovore spomína trojnásobný pokrm, mannu v minulosti (Jn 6:31, 32, 49, 59), nebeský chlieb súčasnosti (Jn 6:32) a Chlieb života v budúcnosti (Jn 6:27, 52), čo zodpovedá trom druhom pokrmu, trom rôznym obdobiam a trom rozdávačom - Mojžiš rozdával mannu, Otec živí vieru človeka v Božieho Syna, ktorý sa stal telom a nakoniec Kristus dáva svoje vlastné telo a krv. Aj keď sa manna jedla ústami, nemohla ako dočasný pokrm odvrátiť smrť.

Druhým pokrmom, ktorý ponúka Nebeský Otec, je chlieb z neba, ktorý dával vtedy a tam Židom pre ich duchovnú výživu - skrze vtelenie im dával svojho Syna za predmet viery. Ak je však tretí druh jedla, ktoré sám Kristus sľubuje dať až v budúcom čase, nový pokrm, ktorý sa líši od pokrmu viery, tak to nemôže byť nič iné, ako Jeho pravé telo a krv, aby sme ho skutočne jedli a pili vo svätom prijímaní. Preto použil realistický výraz „žuť“ (Jn 6:54, 56, 58: trogein), keď hovoril o svojom Chlebe života. V Ján 6:51, 53 použil slovo „jesť“ phagein.

Kardinál Bellarmine (De Euchar., I, 3) správne upozorňuje na skutočnosť, že ak Kristus mannu označil za obraz Eucharistie, tak tá musí byť viac než len požehnaným chlebom, pretože inak by sa obraz zásadne nelíšil od zobrazovaného. To isté platí pre ostatné predobrazy Eucharistie, ako sú chlieb a víno obetované Melchizedechom, predkladané chleby v chráme (panes propositionis), či veľkonočný baránok.

Neprípustnosť obrazného výkladu dokazuje ešte silnejšie analýza nasledujúceho textu: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život; a vzkriesim ho v posledný deň, lebo moje telo je pravý pokrm; a moja krv je pravý nápoj.“ (Jn 6: 54-56) Je pravda, že aj medzi Semitmi a v samotnom Písme má fráza „jesť niekoho mäso“ obrazný význam a to „niekoho prenasledovať, trpko nenávidieť“.

Ak sa teda majú Ježišove slová brať obrazne, zdá sa, že Kristus prisľúbil svojim nepriateľom večný život a slávne vzkriesenie ako odmenu za zranenia a prenasledovania namierené proti Nemu. Druhý výraz „piť niečiu krv“, má v Písme len jeden obrazný význam a to strašný trest (Iz 49:26; Apokalypsa 16: 6); ale v tomto texte je aj táto interpretácia nemožná. Krista, pokiaľ ide o ich pochybnosti a námietky. 6:53). zopakoval to ešte dôraznejším spôsobom (Jn 6:54). budúce nanebovstúpenie. (Jn 6:62).

Kristus nepovedal: „Moje telo je duch“, teda že to treba chápať v prenesenom význame, ale: „Slová, ktoré som vám povedal sú duch a život.“ Existujú dva názory, ako tento text interpretovať. Mnoho otcov vyhlasuje, že skutočné Ježišovo telo (sarx) sa nemá chápať oddelené od Jeho božstva (spiritus), ale ako úplne patriace k nadprirodzenej sfére.

Druhé a fundovanejšie vysvetlenie tvrdí, že v biblickom rozpore „tela a krvi“ s „duchom“ to prvé vždy znamená telesné zmýšľanie, to druhé intelekt osvetlený vierou a že Ježiš v tejto pasáži zdôraznil skutočnosť, že vznešené tajomstvo Eucharistie možno pochopiť iba vo svetle nadprirodzenej viery, kým telesne zmýšľajúci ľudia, ktorí sú zaťažení bremenom hriechu, ho nemôžu pochopiť.

Ustanovenie Eucharistie

Magna Charta Cirkvi sú však slová ustanovenia: „Toto je moje telo - toto je moja krv“, ktorej doslovného významu sa Cirkev nepretržite pridŕža od najstarších čias. Skutočná prítomnosť je preukázaná pozitívne nevyhnutnosťou doslovného významu týchto slov a negatívne vyvrátením obrazných výkladov. Pokiaľ ide o prvé, samotná existencia štyroch odlišných rozprávaní o Poslednej večeri Mt 26:26, Mk 14:22, Lk 22:19, 1 Kor 11:24 jasne favorizuje doslovný výklad.

Napriek ich nápadnej jednomyseľnosti, čo sa týka podstatných vecí, sú prvé dve jednoduchšie a jasnejšie, druhé dve sú bohatšie na podrobnosti a uvádzajú viac slov, ktoré odkazujú na kalich. Je to prirodzené a zvyčajné, keď štyria rôzni rozprávači v rôznych krajinách a v rôznych dobách rôznym okruhom čitateľov zaznamenávali, ako sa niečo stalo, tak sa niekde vyskytne trochu odlišná reč, usporiadanie slov, niekto uvedie viac podrobností, iný spomenie menej dôležitú poznámku, zatiaľ čo všetci jednoznačne vyjadrujú skutočne zamýšľaný význam udalosti.

Ak by potom bola prirodzená, doslovná interpretácia nepravdivá, muselo by sa samotné Písmo považovať za príčinu zhubného omylu vo viere a závažného zločinu vzdávania bohopocty obyčajnému chlebu. Taký predpoklad sa len málo zhoduje s charakterom štyroch svätopiscov a s inšpiráciou Svätého písma.

Nesmieme opomenúť skutočnosť, že jeden zo štyroch rozprávačov svoj opis ustanovenia následne vysvetľoval doslovne. Sv. Pavol (1. Kor 11:27), veľmi dôrazne označuje nehodného príjemcu za „vinného z tela a z krvi Pána“. O ťažkom hriechu proti samotnému Kristovi nemôže byť reč, pokiaľ predpokladáme, že pravé telo a skutočná Kristova krv v Eucharistií nie sú skutočne prítomné.

Kristus nám podľa doslovného významu svojho testamentu zanechal vzácne dedičstvo, nie obyčajný chlieb a víno, ale Svoje Telo a Krv. Máme právo odporovať a priamo do tváre mu povedať: „Nie, toto nie je Tvoje Telo, ale iba chlieb, znamenie tvojho tela?“

Okrem toho chcel Kristus ustanoviť Eucharistiu ako najsvätejšiu sviatosť, ktorá sa má v Cirkvi sláviť až do konca času. Obsah a základné časti sviatosti však museli byť dané dostatočne jasne, aby sa kategoricky vylúčila každá chyba v neskoršej liturgii a bohoslužbe.

Viera a Pochybnosti

Človek je tvor pochybujúci. Viac alebo menej má tendenciu pochybovať o svojej práci, vzťahoch, o spoločnosti, o politike. Tento skeptickejší rozmer ľudskej prirodzenosti sa nevyhýba ani náboženskej oblasti. Sú pochybnosti zlé či vari hriechom? Nie je pochybnosť prejavom slabej viery? Alebo dokonca žiadnej? Má veriaci proti svojim pochybnostiam bojovať? Popierať ich?

Katechizmus Katolíckej Cirkvi vysvetľuje, že "viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Keďže kresťanská viera je osobným primknutím sa k Bohu a súhlasom s pravdou, ktorú zjavil, líši sa od viery v človeka." Ďalej katechizmus definuje vieru ako "teologálnu čnosť" alebo vieru ako "Boží dar."

Viera, ktorá nepozná pochybnosti, priestor na tajomstvo alebo "temnú noc" je skôr ideologickým presvedčením. Človek, ktorý nie je kresťanom môže mať o veriacich predstavu, že sú si istí "svojou pravdou." No príklady zo života svätcov, hrdinov viery ukazujú oveľa zložitejší obraz.

Matka Tereza, považovaná mnohými za ukážkový príklad svätého života písala svojmu spovedníkovi toto: "Nemysli si, že môj duchovný život je prechádzka ružovou záhradou. Ruža je kvetina, ktorú na svojej ceste málokedy nájdem. Mojim najčastejším spoločníkom je temnota." Pápež Benedikt XVI. vo svojej slávnej knihe Úvod do kresťanstva opisuje príbeh francúzskej svätice a mystičky Terézie z Lisieux, ktorá vyrastala v zdanlivo bezproblémovom náboženskom prostredí. No aj táto jednoduchá a mimoriadne zbožná dievčina krátko pred svojou smrťou priznala, že ju prenasledujú najťaživejšie pokušenia proti viere.

Samota a Viera

Pocit osamelosti je definovaný ako nepríjemný pocit, ktorý pretrváva dlhšie ako týždeň a často vedie k sociálnej izolácii, nervozite, ba môže viesť až k psychickým, či zdravotným problémom. Neriešená samota môže dokonca vyústiť do depresie. Ľudia, ktorí prežívajú samotu sa často cítia nechcení, nepochopení, nepotrební a prázdni.

V Božom slove už v úvodnej knihe Genezis, Boh hovorí, že nie je dobré byť človeku samému (Gn 2,18), teda Boh stvoril človeka pre vzťahy. Avšak na mnohých miestach aj v Biblii nachádzame ľudí, ktorí prežívali samotu, hoci poznali a nasledovali Boha - Jozef Egyptský, Jób, Noemi, Eliáš, Dávid, Jeremiáš, Jonáš… Dokonca aj Ježiš prežíval chvíle, keď sa cítil opustený a sám - v Getsemanskej záhrade (Mt 26,40), či na kríži (Mt 27,46). Keď teda aj Ježiš, hoci bol Boh, prežíval chvíle osamelosti, prečo by sme sa mali diviť, že ich prežívame my?

Prosím, NEVZDÁVAJ TO S BOHOM, SO SEBOU, ANI S ĽUĎMI! Neprestaň volať, neprestaň kráčať, neprestaň veriť! Volaj o pomoc, nielen Boha, ale aj ľudí (stretko, spoločenstvo, odborníka), NEUTOP SA VO SVOJICH POCITOCH! Oni naozaj často klamú a neodrážajú realitu takú, aká naozaj je.

V prvom rade je to modlitba - úprimná, autentická, živá a najmä každodenná. Nejde o výkon, ale o vzťah. Nehľadaj správny spôsob modlitby, hľadaj Jeho. Určite tiež nechcem upustiť ani od premeny mojej mysle Božím slovom. Chcem sa ním sýtiť, učiť sa ho naspamäť, spievať ho, rozjímať a nechať sa ním premieňať, dvíhať, inšpirovať.

Smrť a Večný Život

Hoci je prirodzené smútiť a žialiť, keď nám zomrie blízky človek, už svätý apoštol Pavol napomínal veriacich, aby sa nezarmucovali príliš ako tí, ktorí nemajú nádej, lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zomreli, skrze Ježiša privedie s ním (porov. 1 Sol 4, 13-14). Ak veríme v Krista, dôverujeme jeho slovám a sľubom, že neumrieme naveky, ale smrťou vstúpime do nesmrteľnosti. Večný život dosiahneme, keď sa skončí náš pozemský život.

Smrť nie je odchod do ničoty, ale prechod do večnosti, premeneného a milosťou pretvoreného života podľa Kristovej podoby a nádhery milosti, ako to pripomína svätý Pavol: "Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" (Fil 3, 20-21). V našej skutočnej vlasti, v nebi, nás očakáva veľa našich drahých a blízkych, ktorí sú si už istí svojou večnosťou, ale starajú sa o našu spásu.

Očistec: Miesto Nádeje

Posmrtná realita väčšiny ľudí je očistec - čo je to? Očistec je miesto nádeje a lásky, predsieňou neba, takto ho definuje Mons. Marián Gavenda. Je to súboj lásky, lebo Boh, ktorý dušu miluje, očisťuje ju z lásky a duša, ktorá Boha miluje a tiahne k nemu, je rada, že sa očisťuje, aj keď pritom kruto trpí.

Kľúčové pravdy o očistci podáva Katechizmus Katolíckej cirkvi slovami: "Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom." (KKC 1030, 1032)

Očistec je prechodný stav duše, ktorá nedospela počas svojho pozemského života k dokonalému zjednoteniu sa s Bohom, čo sa deje s väčšinou ľudí.

Na túto otázku jasne odpovedá pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe Salvi: "Niektorí súčasní teológovia zastávajú názor, že oheň, ktorý horí a zároveň zachraňuje, je samotný Kristus, Sudca a Spasiteľ. Stretnutie s ním je rozhodujúcim aktom súdu. Pred jeho pohľadom vyjde najavo každá faloš. Spojenie s ním, ktoré spaľuje a premieňa, aby nás oslobodilo, spôsobuje, že sa stávame opravdivo sebou samými."

Ako Pomáhať Dušiam v Očistci?

Tak ako môžeme svojimi modlitbami a obetami vyprosiť milosti či uzdravenie živým, môžeme sa modliť a konať skutky odčinenia aj v prospech duší v očistci. Pritom treba splniť tri podmienky: konať ich z lásky k Bohu, v stave milosti, t. j. bez ťažkého hriechu a...

tags: #luther #vysvetlenie #boh #vsemohuci #maly #katechimus