Michal Bodnár je kňaz, ktorý v súčasnosti pôsobí v Lipanoch a tamojšej farnosti svätého Martina z Tours. Do Lipian prišiel v máji 2024 na základe dekrétu o preložení. Už vtedy sa potešil, pretože aj v jeho bývalej farnosti boli rodáci z Lipian, ktorých si pamätal ako dobrých a ochotných ľudí. Po príchode do Lipian bol milo prekvapený živým spoločenstvom, mládežou, deťmi a mnohými ochotnými a srdečnými ľuďmi.
Rýchlo si zvykol, za čo vďačí aj pánovi farárovi Michalovi, ktorého si veľmi váži za jeho ľudskosť. S pánom kaplánom Petrom sa pozná už dlhšie. Keď mal Peter primície, Michal mu ich hral ešte ako organista vo farnosti Prešov - Solivar. Lipany sú pekné mestečko s veľkým potenciálom do budúcna. Veľmi rád chodí aj na filiálky - Petrovenec, Lúčka alebo Ďačov. Atmosféru vytvárajú hlavne ľudia, ktorí tu žijú a prejavujú záujem o kňazov a o život vo farnosti, ale takisto krásna príroda okolo a možnosti na rôzne výlety. Zvykol si tu naozaj hneď v prvých dňoch.
Jedným z jeho krásnych zážitkov bolo privítanie pútnikov z Levoče, ktoré sa mu vrylo hlboko do srdca a bude naň spomínať azda do konca života. Ak sa ho niekto opýta, či si zvykol v Lipanoch, zvykne dodať otázku: A ako ste si zvykli na mňa vy? Bude sa snažiť ponúknuť to najlepšie, čo môže. Je to pre neho stála výzva privádzať ľudí k Bohu, hlavne ľudským a niekedy aj spontánnym prístupom.
Život pred kňazstvom
Narodil sa v Prešove a pochádza z mestskej časti Solivar. V rámci života vo farnosti bol aktívnejší asi od trinástich rokov, kedy pomaly začínal hrať na organe. Čo sa týka miništrovania, to mu vydržalo iba necelý pol rok, keď mal deväť rokov. Za svoju lásku k hudbe a organu vďačí svojej pani učiteľke, ktorú si tu niektorí môžete pamätať - pani Eve Konečnej, ktorá tu v Lipanoch istý čas pôsobila. Do seminára sa rozhodol ísť v posledných rokoch na gymnáziu. Vysvätený za kňaza bol 11. júna 2016.
Počas jeho seminárneho života bol rok vo farnosti Sobrance ako bohoslovec na praxi, odkiaľ má veľmi pekné spomienky až dodnes. Ako diakon pôsobil vo farnosti Košice - Terasa. Jeho prvé kaplánske miesto bola farnosť Košice - Krásna, ktorú si dodnes nosí v srdci. Okrem svojej pastoračnej činnosti sa venuje zaujímavej záľube.
Fisharmonika Johan Michl & Sohn, Graslitz, rok cca 1870
Láska k hudbe a harmóniám
Jeho láska k hudbe sa vyvíjala postupne. Zaujal ho organ, jeho zvuk, možnosti ovládania a jeho mohutnosť. Veľkým vzorom pre neho bola jeho sestra Katka, ktorá dodnes pôsobí ako organistka na Solivare a hlavne pani učiteľka Eva Konečná. Od trinástich rokov hrával na organe, čo pokračovalo aj počas jeho seminárnych čias. A občas, už aj ako kňaz, hrával príležitostne sv. omše alebo nejaké malé koncerty. Nie je koncertný organista. Je to skôr jeho záľuba, takže pred každým koncertom je aj patričná tréma.
Od pätnástich rokov chodieval pomáhať organárovi Petrovi Masarikovi pri opravách organov. Tam sa naučil veľa vecí týkajúcich starostlivosti a opravy týchto nástrojov. K harmóniám sa prvýkrát dostal na Podhradovej, kde sa mu podarilo opraviť staré 131-ročné harmónium, ktoré bolo v úbohom stave, vyše šesťdesiat rokov založené v kaplnke na cintoríne Rozália. Po oprave zaznelo na štyroch koncertoch a sprevádzal na ňom Fatimské soboty na Podhradovej. No jeho záľuba zbierať a zachraňovať tieto nástroje sa zrodila postupne, keď dostal do daru svoje prvé harmónium od istej rodiny z Podhradovej, ktoré zaznelo aj na poslednom adventnom koncerte.
Táto myšlienka sa zrodila u pána farára Michala, ktorý mu jeden večer nadhodil myšlienku adventných hudobných popoludní. Tak dali hlavy dokopy a on mu navrhol, aby to bolo zaujímavejšie, nech na každom koncerte zaznie iný nástroj. A tak začali malými fisharmonikami - predchodcami harmónií, potom nasledoval organ a nakoniec jeho srdcovka, na ktorú sa tešil najviac, predstavenie dvoch harmónií z 19. storočia. Veľmi milo ho prekvapil a záujem ľudí o tieto koncertné popoludnia. Dá sa povedať, že harmónium je v istom slova zmysle zabudnutý nástroj, ktorý sa oplatí znovu dostávať do povedomia.
História tohto nástroja siaha približne do roku 1840 a jeho výroba skončila niekedy v 80-tych rokoch 20. storočia, kedy začali byť v popredí elektrické klávesové nástroje. Každé harmónium je špecifické. Tak ako nemáme dva rovnaké organy, neexistujú dve rovnaké harmóniá. Líšia sa intonáciou, ladením, samotným zvukom. Každý kus je svojím spôsobom unikát. To je to krásne na týchto nástrojoch, že môžete mať dve rovnaké harmóniá vedľa seba, a predsa znejú každé trochu ináč. A ich jemný, ale aj výrazný zvuk je pre neho čímsi vzácnym a pekným.
Pestrý repertoár obohatili tri adventné koncerty v Kostole sv. Martina z Tours.
Plány do budúcnosti
Na začiatku nemal nejaké plány, pretože mal jeden nástroj, na ktorom si hrával pre radosť. No postupne mu začali nástroje spontánnym spôsobom pribúdať. Buď sa mu ozvali ľudia, alebo ak natrafil na zaujímavý nástroj, tak tam postupne vzišla myšlienka zachraňovať a opravovať harmóniá. Vďaka jeho priateľom Ondřejovi Muchovi a Jánovi Tomanekovi, ktorí zriadili múzeum harmónií v českom meste Prostějov, sa pomaly zrodila aj u neho myšlienka vytvoriť takéto múzeum na Slovensku. Zatiaľ má nástroje uskladnené v kláštore v Jasove, kde sú poväčšine iba v nálezovom stave a čaká ich oprava, aby mohli zaznieť.
Samozrejme, je si vedomý toho, že ho čaká dlhá cesta, pretože na zriadenie múzea treba priestory, financie a mnohé ďalšie veci. No verí, že ak to má byť dobré dielo, Pán Boh požehná jeho úsilie a pošle mu do cesty ochotných ľudí, ktorí budú nápomocní tomuto dielu. Môže povedať, že už teraz má takýchto ľudí okolo seba, napríklad, čo sa týka pomoci a ochoty s prevozom harmónií či s výrobou kópií zničených alebo poškodených drevených častí. Takým malým dôkazom, že sa to oplatí, je aj posledný adventný koncert a záujem ľudí o tieto nástroje, o ktorých sa budú môcť dozvedieť viac aj na výstave harmónií v Mestskej galérii v Lipanoch.
Ukážka historického harmónia.