Skalica, mesto s bohatou históriou a množstvom architektonických skvostov, sa môže pýšiť sakrálnymi stavbami, ktoré svedčia o jeho kultúrnom dedičstve. Medzi ne patrí aj komplex budov, ktorého súčasťou je Kostol Milosrdných bratov. Poďme sa pozrieť na jeho históriu a architektúru.
V polovici 17. storočia bol na Potočnej ulici vybudovaný pôvodne evanjelický kostol, ktorý ešte v tom istom storočí prešiel do rúk rádu jezuitov.
Kostol najsvätejšej Trojice bol postavený v rokoch 1645 - 1650 pôvodne ako evanjelický. V roku 1700 ho osídlili karmelitáni, ktorí postavili kláštor a založili lekáreň (1711).
Od roku 1700 prešiel do rúk karmelitánov, ktorí ho spolu s kláštorom rozšírili a nadstavali. Karmelitánov po zlikvidovaní ich rehole koncom 18. storočia vystriedali milosrdní bratia.
Po karmelitánoch komplex od roku 1797 až do 1950 prevzali milosrdní bratia, obetaví ochrancovia chorých a opustených. Milosrdní bratia tu pôsobili až do roku 1950. Ošetrovali chorých a opustených, vo svojej lekárni poskytovali chorým lieky.
Dodatočne vznikla loretánska kaplnka, jedna z mála na Slovensku. Vybudovali ju podľa vzoru talianskej Loretty, sochu do nej priviezli z Viedne.
Až do konca 18. storočia sa nesmelo na vonkajšej strane stredovekých mestských hradieb nič stavať. Široké priečelie kláštorných budov s kostolom v strede poskytovalo v 18. a v 19. storočí pohľad na okolie.
Po prestavbách a rozšírení podľa projektu M. M. Harminca slúži objekt kláštora naďalej ako nemocnica.
Architektúra a Interiér
Hlavná loď kostola je zaklenutá valenou klenbou rozdelenou na tri polia, kaplnka má barokové krížové klenby.
Mobiliár je prevažne barokový, zaujímavý je organový chór a kazateľnica, vyhotovené v u nás nezvyklom štýle regence z polovice 18. storočia.
Kostol sv. Jána z Boha stojí na západnej strane námestia. Je to jednoloďová stavba obdĺžnikového tvaru, ktorá je z južnej strany pripojená ku kláštoru. Kostol je 7 metrov široký a 25 metrov dlhý.
Štít kostola má volútové zakončenie s vstavanou vežou, ktoré vytvoril Martin Speer v roku 1737. Loď kostola je zaklenutá krížovou hrebienkovou klenbou. Táto klenba sa zbieha do štylizovaných rastlinných volútových hlavíc pilastrov. Oratórium, ktoré používali rehoľníci, je segmentovo uzavreté, s podkasaným dreveným parapetom.
Fasády sú členené lizénovým rámom a majú čiastočne zachované pôvodné riešenie renesančných okien s barokovou mrežou. Nad vchodom do kostola sú tri obrazy maľované na omietku. Na ľavej strane je namaľovaný sv. Augustín, v strede sv. Ján z Boha a na pravej strane sv. Na priečelí kostola sa nachádza latinský nápis (chronostichos). Z toho nápisu je zrejmé, že nemocnica je zasvätená sv. Jánovi z Boha. Z veľkých písmen, ktoré sú zároveň latinskými číslicami, vypočítame rok 1736.
Vnútorné zariadenie kostola je barokové. Kostol má tri oltáre. Na hlavnom barokovom oltári z roku 1727 sa nachádza oltárny obraz, ktorý znázorňuje oslávenie sv. Jána z Boha v nebi. Obraz v stĺpovitej architektúre namaľoval Martin Speer v roku 1778 (1799?). Pod obrazom sa nachádza menšia pieta, o ktorej sa traduje, že pochádza z hradnej kaplnky. Na ľavej strane obrazu je socha sv. Jozefa a na pravej strane socha sv. Jána Krstiteľa. Vedľa nich sú sochy biskupov sv. Mikuláša a sv. Augustína. Na nadstavci sú sochy sv. Anny a sv. Joachima.
Bočný oltár na ľavej strane lode je zasvätený Panne Márii, kráľovnej anjelov. V strede oltára je obraz, ktorý znázorňuje Pannu Máriu v nebi s anjelmi. Oltár je barokového štýlu, z prvej tretiny 18. storočia. Po stranách obrazu sú sochy sv. Františka Saleského , sv. Františka Xaverského a sv. Jána Almužníka. Na nadstavci je socha sv. Dominika.
Bočný oltár na pravej strane je zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému, ktorého obraz sa nachádza v strede oltára. Oltár je tiež barokového štýlu z polovice 18. storočia. Na ľavej strane od obrazu je socha Božského Srdca Ježišovho a na druhej strane sú sochy sv. Petra a Pavla, sv. Sebastiána a sv. Rocha. Na nadstavci je socha sv. Barbory.
Kazateľnicu z druhej polovice 18. storočia zdobia sochy štyroch evanjelistov. V kostole sa nachádzajú i barokové lavice z prvej tretiny 18. storočia, obraz Sedembolestnej Panny Márie (ranobarokový štýl), ktorý údajne priniesli prví Milosrdní bratia z Poľska, socha Panny Márie z konca 15. storočia, obraz Vir dolorum z 18. storočia a obraz sv. Karola Boromejského v barokovom štýle z 18. storočia.
Kláštor
Priľahlý kláštor slúžil od 19. storočia ako nemocnica, a zriadená bola i lekáreň. Kláštor v minulosti slúžil ako lazaret, sanatórium a tiež školským potrebám.
Kláštorná budova, z ktorej jednu časť tvorí aj nemocnica, je barokové štýlu s neskoršími úpravami. Samotná stavba sa skladá z troch meštianskych domov, ktoré sú navzájom prefasádované. Prvá budova je z roku 1643, ako o tom svedčí pôvodný portál na nádvorí. Tento dom daroval Milosrdným bratom Teodor Lubomirski v roku 1731.
Kvôli malým kapacitným priestorom rehoľníci začali čoskoro rozširovať kláštor. Základný kameň na rozšírený kláštor posvätil spišský prepošt Ján Pelez v roku 1733. Nemocnicu tak mohli vybudovať už pre 10 nemocných. Stavba nemocnice bola uskutočnená na začiatku roku 1736. Nemocnicu zasvätili sv. Jánovi z Boha, ako o tom svedčí aj latinský nápis na priečelí kostola.
Pre stále väčšie množstvo chorých bratia rozšírili kláštor v 19. storočí. Kláštor sa skladá zo štyroch krídel s obliehajúcou chodbou okolo pretiahnutého úzkeho rajského dvora. K nej je z južnej strany pripojený kostol, ktorý prilieha k vstupnej chodbe kláštora.
Chodby a miestnosti starého jadra kláštora sú zaklenuté krížovými hrebienkovými klenbami. Na prízemí, pred rokom 1950, bola lekáreň, laboratórium, hospodárske a spoločenské miestnosti. Od roku 1950 celá budova kláštora slúži ako ústav sociálnej starostlivosti pre duševne choré ženy.
Kláštor s nemocnicou opäť pripadol, po reštitučných zákonoch, reholi 10. júna 1994. Dostal nové pomenovanie Domov sociálnych služieb.
História Milosrdných Bratov v Skalici
V roku 1682 prišli do mesta na pozvanie arcibiskupa Milosrdní bratia. Postupne si začali z darov mešťanov a šľachticov budovať na pozemkoch oproti mestskému opevneniu areál svojho kláštora.
Ešte nestihli postaviť veľa, a už im pôvodné kláštorné stavby zničili thökölyovské vojská. Preto až v roku 1690 začali s výstavbou reprezentačného areálu, ktorý mal obsahovať okrem vlastného kláštora a nemocnice aj centrálne umiestnený kostol a na sever od neho hospodárske zázemie.
Po skončení stavby novej časti nemocnice Milosrdní bratia sa rozhodli začať so stavbou kostola, ktorý by slúžil nielen im, ale aj chorým a ostatným veriacim. Za pomoci mnohých obetavých ľudí mohol už 8. apríla 1736 titulárny biskup a spišský kanonik Peter Castelani de Montigni posvätiť základný kameň pre nový kostol. Kostol začali stavať na mieste, kde stála predtým kaplnka.
Stavba kostola pokračovala veľmi rýchlo, lebo už v nasledujúcom roku 1737 (29. semptembra), ho posvätil František Klobucizky, titulárny biskup z Nemesinu a ostrihomský kanonik. Kostol zasvätili svojmu zakladateľovi sv. Jánovi z Boha.
Radosť z nového kostola však netrvala dlho. V mestečku 14. júla 1749 vypukol veľký požiar, pri ktorom vyhorelo 295 domov a s nimi aj farský kostol, fara, škola s kláštorom rehoľníkov.
Celý komplex týchto budov a ich stav si prezrel 4. Októbra 1771 aj cisár Jozef II. Pódium pre panovnícku prísahu stávalo prv pred Michalskou bránou, ale neskôr sa presunulo pred kláštor.
V roku 1946 bola opravená celá veža a pokrytá hliníkovým plechom. Na vrchol veže bol daný pozlátený kríž. Do veže bolo vložené aj puzdro s pamätným listom opravy.
Posledná väčšia vnútorná oprava kostola bola v roku 1949. Bola opravená poškodená omietka, do lode dali travertínové piliere a kostol vymaľovali. Na klenbu dali namaľovať päť obrazov zo života sv. Jána z Boha a zreštaurovali aj oltáre. Maliarske práce urobili majstri Bélo Gábor z Košíc a E. Vnútorné zariadenie kostola je barokové.
V roku 1881 bol opravovaný farský kostol, ktorý bol zasvätený Panne Márii. Pod kostolom je veľká krypta s tehlovou klenbou. Výška stropu je 2,5 metra a je v nej 27 miest na pochovávanie. V krypte sú pochovaní rehoľníci, ktorí tu pôsobili. Okrem nich je tam pochovaný aj gróf Alexander Čáki, ktorého previezli v roku 1820 z Dómu sv. Martina.
Nariadením Jozefa II. bolo zakázané pochovávať mŕtvych v kostolných kryptách. Rehoľníkov preto začali pochovávať na miestnych cintorínoch.
Hroby týchto rehoľníkov majú pomníky, na ktorých, okrem podstatných údajov, je aj znak rehole - granátové jablko.
Text: PhDr. Ak ju chcete vidieť, musíte mať povolený JavaScript.