Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Po liturgii slova nasleduje ďalšia konštitutívna časť svätej omše, ktorou je liturgia Eucharistie. V nej prostredníctvom svätých znamení Cirkev ustavične sprítomňuje obetu Novej zmluvy spečatenú Ježišom na oltári kríža (porov. Konštitúcia II. vatik.
Prvým kresťanským oltárom bol oltár kríža. A keď prichádzame k oltáru, aby sme slávili svätú omšu, naša pamäť smeruje k oltáru kríža, kde sa odohrala prvá obeta. Kňaz, ktorý pri svätej omši zastupuje Krista, koná to, čo samotný Pán konal pri Poslednej večeri a čo pri nej učeníkom odovzdal: vzal chlieb a kalich, vzdával vďaky a dával učeníkom, hovoriac: «Vezmite a jedzte, ... pite: toto je moje telo, ... toto je kalich mojej krvi.
Cirkev poslušná Ježišovmu príkazu usporiadala liturgiu Eucharistie do momentov zodpovedajúcich slovám a gestám, ktoré vykonal on v predvečer svojho umučenia. Tak pri príprave obetných darov k oltáru prinášame chlieb a víno, čiže prvky, ktoré Kristus vzal do svojich rúk. Pri eucharistickej modlitbe vzdávame Bohu vďaky za dielo vykúpenia a obetné dary sa stávajú Telom a Krvou Ježiša Krista.
Prvému Ježišovmu gestu: «vzal chlieb a kalich vína», zodpovedá teda príprava obetných darov. To je prvá časť liturgie Eucharistie. Je dobré, keď samotní veriaci prinášajú kňazovi chlieb a víno, lebo oni znamenajú duchovnú obetu Cirkvi, ktorá je tam zhromaždená pre Eucharistiu. V tomto ohľade je dôležité, že biskup pri vysviacke nového presbytera, keď mu odovzdáva chlieb a víno, hovorí: «Prijmi obety svätého ľudu a obetuj ich Bohu» (Rímsky pontifikál - Obrad vysviacky kňazov).
Je to Boží ľud, ktorý prináša obetu, chlieb a víno, tú veľkú obetu pre svätú omšu! Takže, v znamení chleba a vína veriaci ľud kladie vlastnú obetu do rúk kňaza, ktorý ju kladie na oltár či Pánov stôl, «ktorý je stredom celej eucharistickej liturgie» (VSRM, 73). Čiže centrom svätej omše je oltár a oltárom je Kristus. V «plodoch zeme a práce ľudských rúk» sa teda obetuje úsilie veriacich urobiť zo seba samých, v poslušnosti Božiemu slovu, «obetu milú Bohu Otcu Všemohúcemu», «pre dobro celej jeho svätej Cirkvi».
Iste, naša obeta je maličkosťou, avšak Kristus potrebuje toto málo. Pán nás žiada o málo, no dáva nám mnoho. Vyžaduje málo. Žiada od nás v každodennom živote dobrú vôľu, žiada otvorené srdce, žiada vôľu stávať sa lepšími, aby sme prijali jeho, ktorý nám obetuje seba samého v Eucharistii. A nezabudnime: je tu oltár, ktorým je Kristus, avšak vždy s odkazom na prvý oltár, ktorým je kríž.
Toto všetko vyjadruje aj modlitba nad obetnými darmi. V nej kňaz prosí Boha, aby prijal dary, ktoré mu Cirkev obetuje, vyprosujúc ovocie tejto vznešenej výmeny medzi našou chudobou a jeho bohatstvom. V chlebe a víne mu prinášame obetu nášho života, aby bola premenená Duchom Svätým v obete Krista a stala sa s ním jedinou duchovnou obetou milou Otcovi.
V stredu sme vstúpili do pôstneho obdobia, ktoré je charakteristické tým, že nás pozýva k samotnému pôstu, k almužne a k modlitbe. Chcel by som vám počas pôstnych nedieľ priblížiť modlitbu dňa, ktorá sa v liturgii objavuje niekoľkokrát denne - v samotnej svätej omši, a potom aj v liturgii hodín, a celým dňom nás akoby sprevádzala. Preto skôr, ako si pozrieme samotnú modlitbu dňa I. pôstnej nedele, je užitočné si uvedomiť, akú štruktúru majú modlitby. Zároveň nám to môže aj pomôcť pri osobnej modlitbe, pretože liturgia je veľkou učiteľkou a vzorom pre osobnú modlitbu.
Po výzve „Modlime sa“ a chvíľke ticha sa kňaz v mene celého Božieho ľudu modlí text modlitby z misálu.
Štruktúra Rímskych orácií
Rímske orácie - modlitby majú najčastejšie túto ustálenú štruktúru:
- Anakléza
Ide o oslovenie Boha, ktoré je rozvinuté niektorými prívlastkami (Všemohúci, Večný, Milosrdný, a pod.) Napr.: Všemohúci Bože,…
- Anamnéza
Anamnéza predstavuje rozpomenutie sa na skutočnosti spásy, ktoré Boh pre svoj ľud vykonal, alebo tiež vyznanie toho, aký je Boh dobrý voči ľuďom. Text anamnézy obsahovo zodpovedá nasledujúcej prosbe a preto pre ňu pripravuje pôdu. Napr.: … od teba máme všetko dobré a v tvojich rukách je celý náš život…
- Epikléza
Epikléza znamená „zvolávanie zhora“ a v užšom význame sa tento pojem používa pre časť eucharistickej modlitby, kde kňaz prosí, aby Boh zoslal na dary chleba a vína moc svojho Ducha. V oráciách sa jedná o konkrétnu prosbu, vlastne o cieľ modlitby. Niekedy je táto časť rozvinutá charakteristikou tých, kto prosí alebo o uvedenie niektorej uvedenie niektorej konkrétnej situácie. Napr.: … daj, nech chceme vždy to, čo chceš ty, a nech ti slúžime s úprimným srdcom.
- Konklúzia (doxológia)
Vstupná modlitba sa vždy uzatvára dlhším spôsobom, v ktorom sa pripomínajú všetky tri Božské osoby (na rozdiel od modlitby nad obetnými darmi a modlitby po prijímaní, kde sa spomína len Kristus). Táto dlhšia konklúzia vždy vyjadruje logiku našej modlitby - prosíme Otca skrze Krista v Duchu Svätom. Zároveň je konklúzia vyznaním o tajomstve Božieho života („žije a kraľuje po všetky veky vekov“) ide aj o doxológiu, o vyznanie Božej slávy. Napr.: Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Z toho, ako sú liturgické modlitby „vystavené“ je možné sa poučiť aj pre život osobnej modlitby. Obraciame sa k Bohu skrze Ježiša, jeho Syna, v Duchu Svätom. Lebo je to Ježiš, ktorý nám ukázal Otca; kto nám u Otca pripravuje príbytok; kto sa za nás u Otca prihovára. A je to Duch Svätý, kto sa v nás modlí nevysloviteľnými vzdychmi. Sme pozvaní, aby sme sa nebáli prosiť o konkrétne veci, aby sme prekladali Bohu úplne jasné osobné potreby a záležitosti.
Kedykoľvek sa modlíme, je dôležité rozpamätať sa na našu skúsenosť, ktoré sme s Bohom zažili, na modlitby, ktoré už vypočul; na to dobré, čo sme od Neho dostali. Táto anamnéza posilní našu vieru a dá našej prosbe novú silu. Rímske modlitby sú veľmi stručné.
Oltárneho kameňa, do menzy, vkladali ostatky svätých. majú charakter rakvy. veriacich. na obetnom stole horia sviece. Je to symbol Života - Krista. „Ja som svetlo sveta“. na obetnom stole aj kvety. Tieto kvety nikdy nesmú byť umelé. byť znamením, že Ježiš je Život. Stôl je prikrytý oltárnym plátnom. to miništrant rozkladá ešte jedno plátno, tzv. prípadných úlomkov z hostií. dary. Chlieb v miske a víno v kalichu. pripravíme, a až potom to prebieha. darov. jeho meno. tvojho Boha.
Jeden z postojov, ktorý máme mať pri obetnom sprievode, je vďačnosť. Všetko, čo máme a čo sme, patrí Bohu. zeme, hory, lesy, všetko živé, všetko je jeho dar. bola darovaná človeku, aby ju strážil a obrábal. jedno zo znamení, ako veľmi sa človek vzdialil od Boha. Božích darov. Teda každá sv. Bohu vďačný za všetko, čo dostávam z jeho ruky. potom pramení zodpovednosť. - aby ich použil ako pokrm a nápoj, ako svoje Telo a svoju Krv. sú základnou súčasťou výživy chudobných ľudí (aspoň na východe). to plody zeme, je to plod ľudskej práce. zaslúžia našu úctu a vďačnosť. spadol na zem. A keď sa načínal nový peceň, vždy sa požehnal. Eucharistie. stratilo tento svoj krásny význam. Bolo degradované častým opilstvom. znamením priateľstva. mieru a vkus pri pití vína a tento nápoj nezneuctievali. ako dar Bohu, čo duchovne obetuje. darmi svoju prácu a námahu. Chlieb je symbolom všetkej ľudskej práce. všetky miesta ľudskej práce: továrne, hute, kancelárie... na jej dôstojnosť. Chce posvätiť ono ľudské pretváranie zeme. čo sme robili pre dobro ľudí. samotnému Pánovi. večnú hodnotu, keď je konaná s láskou.
Hroznové bobule je treba vylisovať a nechať vykvasiť. Kristova Krv akoby v sebe chcela spojiť všetky ľudské utrpenia. svoje utrpenie jemu odovzdávame, On ho očisťuje a spája so svojím. mieste vo sv. omši. a biedu celého sveta, aby to Kristus všetko mohol použiť pre našu spásu. by sme mali prichádzať s plnými rukami, každý s nejakým darom. dať. Ten musíme dať. brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a choď sa zmieriť. potom príď a obetuj svoj dar. si s ním na ceste.“ (). podmienku, aby Boh mohol prijať našu obetu. vine len jedna strana. a k stálym urážkam. cesta, ktorú nám ukazuje Ježiš: je to cesta odpustenia a zmierenia. našu obetu, aby prijal aj nás. zlí, pretože ani ja nie som chodiaca dokonalosť. pretože aj my potrebujeme odpustenie. reagujú, myslia a vidia inak, ako my. citu, sympatií, ale na prvom mieste je to vec vôle a rozhodnutia. „Odpusť mi!“. výhradu, nepriateľstvo, s prosbou, aby sme si veci vyjasnili. že už som mu odpustil, že už sa naňho nehnevám. cit, my máme v moci svoju vôľu, čo chceme, a svoj čin. tam, kde je to možné, vykonať preňho skutok pomoci. nesympatie nie je nič iného, než záležitosť času a milosti. modliť a čakať. lásku. Nesmieme však zostať len pri túžbe, je treba ju naplniť činom. chudobní, ktorí potrebujú ich pomoc.
Dary k jedlu. podporovala apoštolská a charitatívna činnosť. dary nahradené darom peňažným. Dávam zo svojho prebytku pre tých, ktorí to viac potrebujú. A to čo dávam, darujem Cirkvi. všetkých. Cirkev. Kňaz to potom používa pre dobro farnosti. dobrovoľné dary? Od Teba pochádza všetko. rúk. My sme pred Tebou len hostia a prichodiaci, ako všetci naši otcovia. dni na zemi sú ako tieň a nádej nie je. srdce, že máš zaľúbenie v úprimnosti. dobrovoľné dary z úprimného srdca. dobrovoľné dary Tvoj ľud, ktorý je tu. Ďalším veľkým darom, ktorý môžeme dať Bohu, je naša ochota k službe.
Táto časť sv. slova. Božie slovo sa malo vtlačiť do nášho srdca. dobrom. núdznych, trpiacich, opustených. slovo, gesto, alebo pomoc. Sami sa máme stať chlebom. im dajte jesť!“ (???). Teda dať sa Bohu k dispozícii. , hovorí Pán (???). Bohu dáme vždy málo, pokým mu nedáme seba. že sa mu s vierou a láskou zveríme. sami seba, tak je to len pokus Bohu zaviazať oči. prosíme Bože, aby si nás prijal. ktorá sa ti zapáči. Veď Boh nás nemôže prijať, ak sa mu sami nechceme darovať (4). časti sv. omše je jeden krásny symbolický úkon - umývanie rúk. našej túžby po čistote, vnútornej čistote. že nemajú privilégium bezhriešnosti. tajomstvu. A sme si vedomí, ako málo sme hodní dotýkať sa Krista. vinu a očisť ma od hriechu“. Akoby pri tom zaznievali slová 15. „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov? posvätnom? srdce. úsilie, vnútorný boj a prácu na sebe. akýkoľvek hriech. myšlienka zachovať si čisté srdce. svojho srdca vrátnika, ktorý sa každého príchodiaceho pýta: „Si náš, alebo od nepriateľa? A to je práca. Bohu dať.
Hlavnou myšlienkou prinášania darov má byť naša odovzdanosť. je krátka ďakovná modlitba, ktorú hovorili pri sv. bez kvasníc, pšeničnú múku s vodou, používame víno bez prímesí. sa naleje trochu vody. Pôvodne bol ten význam rýdzo praktický. je silné, a tak sa riedilo. je aj symbolom spoločenstva. pred Bohom nie ako jednotlivci, ale ako jeho ľud. muselo byť rozdrvené a upečené. spečený (=prežiarený) Duchom Svätým. nad obetnými darmi. boli vyňaté z profánneho použitia, že sú určené pre Pána. premenené Duchom Svätým. obdivuhodnou výmenou, na ktorej sme účastní. viac obdarováva. darov je počiatkom veľkého tajomstva. všedné a obyčajné, ako je chlieb a víno. strany sa opiera o nebo, ktoré je pre nás ešte tak nezvyklé. vystupujeme k Bohu. v tom prostom úkone prinášania obetných darov. časťou svätej omše. Ježišovo Telo a Krv. (skutočnú) prítomnosť Pána Ježiša vo sviatosti Eucharistie.
Bohoslužba obety vyžaduje našu plnú sústredenosť a vnímanie. kadečím iným. K tomuto prejavu úcty potom patrí aj náš vzorný liturgický postoj. postojoch sme si už hovorili. sústredene sledovali v pokojnom postoji, čo sa deje na oltári. sa pridávajú i rôzne liturgické gestá, ako kňaza, tak aj naše. strany je to správne držanie zložených rúk. a dlane zložené s vystretými prstami a prekríženými palcami. pozdvihovanie premenených darov, prežehnávanie a podobne. vysvetliteľný, a preto ho prejavujeme nie slovami, ale gestami. diakoni, alebo akolyti; ak ich niet, oltár pripravujú miništranti. oltár sa prinesie zložený kalich a správne sa rozloží. v tejto sekcii pár slov osobitne (viď vedľajšiu kartu). ich ku oltáru, respektíve na oltár. darov samotnými miništrantami. odovzdávajú ich kňazovi. tie isté dary niesli v sprievode cez celý kostol. akoby som chystal taniere na obed! ktorých bude Telo a Krv Pána Ježiša. správame. misku s hostiami a odovzdá ju do rúk kňazovi. premenená na Ježišovo Telo / Krv. najskôr sa deje obetovanie chleba (hostií), až potom vína. prinesie kadidlo a kňaz okiadza (incenzuje) obetované dary. modlitbu nad obetnými darmi. prostredníctvom kňaza. spôsobmi. a Krv Pána Ježiša.
Spontánne modlitby.
A. B. C. Takto boli ukončené nebo a zem a všetky ich voje. V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil. Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené. Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. D. 1. Siedmy deň stvorenia.
Moderný človek vytvoril voľný čas a stratil zmysel pre sviatok. Je potrebné znovu nadobudnúť zmysel pre sviatočný deň a zvlášť pre nedeľu, ako „času pre človeka“, a hlavne ako „času pre rodinu“. Siedmy deň je pre kresťanov „dňom Pána“, pretože oslavuje Vzkrieseného Pána, prítomného a živého uprostred kresťanského spoločenstva, rodiny i v osobnom živote. Je to Veľká noc týždňa. Nedeľa nie je prerušením kontinuity židovskej soboty, ale ju privádza k naplneniu. Na pochopenie jedinečnosti kresťanskej nedele je potrebné vziať do úvahy zmysel prikázania o sobote. Na svätenie sviatočného dňa podľa prikázania má Boží ľud venovať vyhradený čas Bohu a človeku.
V Starom zákone je úzka spojitosť medzi siedmym dňom stvorenia a príkazom zasvätiť sobotu. Odpočinok je po šesťdňovej práci zavŕšením Božieho stvoriteľského diela. V prvý deň Boh ustanovil mieru času so striedaním nocí a dní; na štvrtý deň Boh stvoril zdroje svetla, slnko a mesiac, aby „boli na znamenie pre obdobia, dni a roky“(Gn1, 14), v siedmy deň Boh „skončil svoje diela, ktoré urobil“. Začiatok, stred a zavŕšenie týždňa stvorenia sú poznamenané časom, ktorý končí v deň Boží. Siedmy deň je časom odpočinku a prináša požehnanie pre celé stvorenie. Nielenže prerušuje ľudskú činnosť, ale obdarúva plodnosťou spojenou s Božím odpočinkom. Uctievanie a sviatok takto dávajú zmysel ľudskému času. Prostredníctvom uctievania privádza čas človeka do spoločenstva s Bohom a zároveň Boh vstupuje do ľudských dejín.
Sviatok ako „voľný čas“ sa dnes prežíva v rámci „víkendu“, ktorý má tendenciu sa často rozširovať a nadobúdať charakter rozptýlenia a úniku. Čas „víkendu“, ktorý je obzvlášť podporovaný, potláča priestor pre nedeľu. Namiesto odpočinku sa uprednostňuje zábava, útek z mesta, a to má vplyv na rodinu, predovšetkým keď sú v nej dospievajúce deti a mládež. Rodine to značne zabraňuje v tom, aby si doma nachádzala chvíle pokoja a blízkosti. Nedeľa stráca rodinný rozmer - prežíva sa viac „individuálne“ ako „spoločne“. Neodpočívame len preto, aby sme sa potom vrátili k práci, ale aj kvôli sláveniu sviatku. Je veľmi dôležité, aby rodiny znovu objavili sviatok ako miesto stretnutia s Bohom a čas vzájomnej blízkosti a vytvárali rodinnú atmosféru, predovšetkým keď sú deti malé. Prostredie rodného domu, ktoré človek prežil v prvých rokoch svojho života, zostáva natrvalo vryté do ľudskej pamäti. Rovnako aj prejavy viery v nedeľný deň a na sviatky počas roka by mali sprevádzať život rodiny doma i pri účasti na živote spoločenstva. „Nie je to ani tak Izrael, ktorý zachováva sobotu, - bolo povedané - ale je to sobota, ktorá zachováva Izrael“.
2. Prikázanie svätiť sobotu. Tretie prikázanie Desatora pripomína vyslobodenie z Egypta, dar slobody, ktorý vytvoril Izrael ako národ. Je „večným znamením“ zmluvy medzi Bohom a človekom, na ktorom má účasť každá bytosť, dokonca aj zvieratá. Jej súčasťou je aj zem, (ktorá odpočíva na siedmy rok) a celé stvorenie (jubilejný/milostivý rok, sobota rokov) (Lv 25, 1-7. 8-55). Sobota má teda v Desatore význam spoločenský a oslobodzujúci. Prikázanie nie je zdôvodnené len stvoriteľským dielom, ale aj dielom vykúpenia: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň“ (Dt 5,15). Dielo stvorenia a pamiatka na vyslobodenie idú spolu ruka v ruke. „Zachovávať sobotu“ znamená dovŕšiť „exodus“ pre slobodu človeka, prejsť z „otroctva“ k „službe“. Šesť dní bude človek slúžiť a ťažko pracovať, ale na siedmy deň preruší služobnú prácu, aby mohol slúžiť vo vďačnosti a chvále. V liturgii je jedna pozoruhodná modlitba (Modlitba nad obetnými darmi na Dvadsiatu nedeľu), ktorá nám môže pomôcť znovu objaviť sviatok ako zavŕšenie práce človeka: „Dobrotivý Otče, prijmi tieto dary, ktorými sa uskutočňuje vznešená výmena: my ti obetujeme z toho, čo si nám uštedril, - a ty nám dávaš seba samého“.
Tieto slová poukazujú na podivuhodné stretnutie medzi našou chudobou a Božou veľkosťou. Táto výmena sa uskutočňuje vtedy, keď sa stretáva naša práca a sviatok, „produktívny“ a „nezištný“ životný rozmer. Doma a v kresťanskom spoločenstve rodina zažíva radosť z pretvárania každodenného života na živú liturgiu. Prostredníctvom domácej modlitby sa manželia pripravujú a vyžarujú sviatočné liturgické slávenie.
3. Modlitba nad obetnými darmi, uvedená vyššie, končí takto: Ty nám dávaš seba samého. Prosíme Boha nielen o zdravie, spokojnosť, pokoj v rodine, ale o dar Jeho samého. Stretnutie s Bohom a s druhými je jadrom sviatku. Nedeľný obed doma a v spoločenstve sa líši od toho každodenného - ten každodenný slúži na prežitie, ten nedeľný na prežívanie radosti zo stretnutia. Slávnostné jedlo je časom pre Boha, miestom počúvania a spoločenstva, otvorenosti, zbožnosti a lásky. Slávenie a služba sú dve základné formy zákona, ktorými uctievame Boha a prijímame jeho dar lásky - v uctievaní nám Boh nezištne dáva svoju lásku; v službe sa prijatý dar stáva láskou zdieľanou a prežívanou s druhými. Dies Domini (Deň Pána) sa má stať aj dies hominis (Deň človeka)!
E. Rodina, ktorá dokáže prerušiť nepretržité plynutie času a zastaví sa, aby si vďačne pripomenula prijaté dobrá od svojho Pána, sa pripravuje na vstup do Božieho odpočinku. Rodina povolaná k odpočinku v Pánovi, dokáže znovu nasmerovať roztrieštenosť dní ku dňu vďačnosti. Vie premeniť očakávanie dní na jediné očakávanie Dňa Pánovho. Vracia sa ako uzdravený malomocný a vzdáva vďaky Pánovi za záchranu všetkých. Vytrvalosťou svojej prosby skracuje čas očakávania ôsmeho dňa, ktorý Ženích sľúbil neveste: „Áno, prídem čoskoro. Amen.
Príkaz Desatora, ktorým Boh prikazuje zachovávať sobotu, má v Knihe Exodus charakteristickú formuláciu: „Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil!“(20,8) A okrem inšpirovaného textu ho odôvodňuje pripomienkou Božieho diela: „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho“ (20,11). Skôr ako by prikázanie niečo rozkázalo urobiť, naznačuje, na čo si treba spomenúť. Vyzýva obnoviť si spomienku na to veľké a podstatné Božie dielo, ktorým je stvorenie. Je to spomienka, ktorá má oživovať celý náboženský život človeka, aby vplývala naň najmä v deň, v ktorom má človek odpočívať.
Téma „spomienky“ na divy, ktoré vykonal Boh vo vzťahu k sobotňajšiemu odpočinku, sa vynára aj v texte Deuteronómia (5,12-15), kde sa základ prikázania nevidí natoľko v diele stvorenia ako v diele oslobodenia, ktoré Boh uskutočnil pri odchode z Egypta: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom; preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň“ (Dt 5,15). Zdá sa, že táto formulácia dopĺňa predchádzajúcu: keď ich berieme do úvahy spolu, naznačujú význam „Pánovho dňa“ v rámci jednotného pohľadu teológie stvorenia a spásy.
Odpočinok človeka v deň Pána dostáva svoj plný význam v takej miere, v akej je táto „spomienka“, plná vďaky a chvály voči Bohu, živá. F. Podľa Biblie je sviatok časom vnútornej slobody, vzájomného počúvania a rodinnej blízkosti. Stretnutie s Bohom a s druhými je jadrom sviatku. Farnosť a cirkevné združenia pomáhajú „prežívať nedeľu“. G. H.
