Vznikol teda barok (barocco - z portugalčiny; „perla nepravidelného tvaru“). Vyznačuje sa snahou vzbudiť dojem monumentálnosti, sily, krásy a bohatstva. Pôsobil hlavne na city a to svojou nádherou, a rôznymi efektmi (fresková výzdoba kostolov). Používal síce renesančné prvky, ale princípom nebola jednoduchosť, harmónia a súmernosť, ale spleť nepravidelných, živých až prehnaných tvarov a foriem. Klasické rovné a štíhle stĺpy nahradili silné, proporcionálne a špirálovito stočené stĺpy. Používala sa najmä zlatá farba a kostoly boli vyzdobené rôznymi podobizňami svätých a hlavne bucľatými anjelmi.
V architektúre sa uplatňovali najrozličnejšie pôdorysy, vnútrajšok oživovala hra so svetlami a aby sa zvýšil celkový monumentálny dojem, boli tak zariaďované aj okolia budov (námestia, súsošia, fontány, parky, záhrady,...).
Freska Víťazstvo svätého mena Ježišovho, Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho, Rím (Zdroj: wikimedia.org, Jastrow)
Kostol Il Gesu: Vzor pre Barokové Chrámy
Za 1. barokovú stavbu sa považuje jezuitský kostol Il Gesú v Ríme, postavený Giocomom Vignolom. Táto stavba sa stala vzorom pre výstavbu ďalších jezuitských kostolov.
Giacomo della Porta a Vignola: Architekti Tridentského koncilu
Vignola a della Porta sú považovaní za architektov Tridentského koncilu. Boli majstrami v navrhovaní funkčných, krásnych a umelecky jedinečných sakrálnych stavieb. Vďaka Ti Kriste za nich, pretože dnes tak môže každý katolík porovnať monumentálne dielo umeleckých géniov tohto obdobia s dielami modernistických architektov, tvoriacich skutočné estetické stavebné ohavnosti, pri pozorovaní ktorých sa ma zmocňuje nefalšovaná nervozita.
Vignola navrhol základný pôdorys tohto hlavného jezuitského chrámu, ktorý sa neskôr stal vzorom pre ostatné barokové chrámy a stavby. Pôdorys kostola Il Gesu má tvar latinského kríža s ukončením v podobe apsidy podľa vzoru ranokresťanských bazilík. Vignola, ktorý na stavbe pracoval až do konca svojho života, touto koncepciou vyhovel religióznym požiadavkám zadávateľov stavby. Rádoví stavitelia po Vignolovej smrti stavbu i dokončili a v novembri 1584 vysvätili.
Dnešný vzhľad priečelia kostola, otvárajúceho sa do rovnomenného námestia, je teda výsledkom práce Vignolu a della Portu, ktorí v diele spojili prvky renesančného a barokového stavebného slohu.
Kostol Il Gesu zdroj: wikimedia commons
Okrem prác na Bazilike sv. Petra po smrti Michelangela Vignola a jeho žiak della Porta pokračovali vo výstavbe známej a nádhernej talianskej Villa Farnese. Fasáda a interiér dokazujú Vignolovu schopnosť kombinovať a sú svedkom jeho citu pre monumentálnosť a zmyslu pre eleganciu. Vignola je považovaný za jedného z prvých pionierov manierizmu, ktorý determinoval vznik barokovej architektúry. Jeho projekty sú harmonické, geometrický presné a sú kombináciou funkčnosti a estetickej dokonalosti. Jeho architektonická príručka Regola delli cinque ordini d’architettura (Pravidlá piatich architektonických rádov), kodifikovala klasické architektonické proporcie svojej doby a ovplyvnila aj generácie budúcich architektov v celej Európe.
Vignola a della Porta sa spoločne podieľali aj na výstavbe známeho kostola Il Gesu v Ríme (tal. Chiesa del Santissimo Nome di Gesù all’Argentina) alebo skrátene Kostol Ježiša (tal. Chiesa del Gesù), pričom Vignola navrhol základný pôdorys tohto hlavného jezuitského chrámu, ktorý sa neskôr stal vzorom pre ostatné barokové chrámy a stavby.
Kostol je príkladom stavieb, ktorých povesť prekročila nielen hranice mesta, ale aj štátu. Vďaka činnosti jeho zakladateľov sa stal známym takmer na celom svete. Z architektonického hľadiska predstavuje del Gesù vzorový model kostolov postavených v tzv.
Pôvodne na tomto mieste stával malý farský kostol Santa Maria della Strada. V roku 1542, dva roky po vzniku jezuitského rádu, pridelil pápež Pavol III. rehoľným bratom tento malý kostolík a o sedem rokov nato ho povolil zbúrať, aby na jeho mieste mohol vzniknúť väčší chrám, hodný rastúceho významu rehole. Kardinál Farnese poveril vypracovaním projektu nového kostola renomovaného architekta Giacoma Barozziho.
Pôdorys kostola má tvar latinského kríža s ukončením v podobe apsidy podľa vzoru ranokresťanských bazilík. Vignola, ktorý na stavbe pracoval až do konca svojho života, touto koncepciou vyhovel religióznym požiadavkám zadávateľov stavby. Rádoví stavitelia po Vignolovej smrti stavbu i dokončili a v novembri 1584 vysvätili.
Dnešný vzhľad priečelia kostola, otvárajúceho sa do rovnomenného námestia, je výsledkom práce významného talianskeho sochára a architekta druhej polovice 16.
Architektonické Črty Kostola Il Gesu
Kostol má v pôdoryse tvar latinského kríža s centrálnou kupolou nad miestom kríženia pozdĺžneho a priečneho ramena. Architektonicky je kostol jednoloďovou stavbou s priečnym transeptom, pričom loď je po bokoch členená na každej strane štvoricou malých kaplniek.
Priečelie kostola, členené horizontálne i vertikálne, zaujme svojím umeleckým stvárnením a prísnou symetrickosťou. Nápadné je najmä horizontálne členenie na dve poschodia oddelené širokým trámom, nesúcim nápis s menom mecenáša stavby. Druhému, nahor sa zužujúcemu poschodiu, ukončenému trojuholníkovitým štítom, dominujú po stranách umiestnené výrazné volúty. Rovnako ako horné tak i dolné podlažie je vertikálne delené pilastrami a stĺpmi. Tri brány sú od okolitého terénu výškovo oddelené mohutným schodiskom. Nad strednou je reliéfne stvárnený znak jezuitskej rehole.
Baciccio, Vzývanie baránka, 1682, freska v apside
The illusionistic vault fresco in the church of the Gesù in Rome (manortiz)
Interiérová Výzdoba a Fresky
Ešte väčší duchovný a umelecký zážitok získa návštevník v interiéri kostola. Monumentálna výzdoba je reprezentovaná predovšetkým impozantnými stropnými freskami, patriacimi k vrcholným prácam neskorobarokovej sakrálnej výmaľby.
Pôvodne bolo interiérové vybavenie ako aj výzdoba kostola strohé a jednoduché. V druhej polovici 17. storočia bolo rozhodnuté o novom vybavení interiéru. Zámerom predstaviteľov rehole bolo urobiť na návštevníkov kostola dojem a súčasne virtuóznym spôsobom vzdať hold vykupiteľskému dielu Ježiša Krista. Vďaka doporučeniu slávneho sochára a architekta Gian Lorenza Berniniho fascinujúcu freskovú výzdobu klenieb vytvoril jeho priateľ Giovanni Battista Gaulli, známy i pod menom Baciccio.
Baciccio, Triumf mena Ježišovho, 1676 - 1679, stropná freska v centrálnej lodi
Baciccio začal na výzdobe pracovať v roku 1672. Ako prvá vznikla freska v kupole zachytávajúca umelcovu predstavu o raji. Témou fresky na strope hlavnej lode je oslava Ježišovho mena a velebenie jeho spásneho diela: pred jeho slávou padá na kolená celý vesmír - a záleži na každej bytosti, či bude spasená. Všetci, ktorí mu uverili budú zachránení; tí, ktorí sú ovládaní hriechom budú zatratení (ožarujúce Božie svetlo ich oslepuje). Umelec poňal strop ako jednoliaty priestor bez okrajového rámca - postavy akoby prečnievali cez obkladanú klenbu chrámu; vzniká tak ilúzia otvorenej oblohy s víziou nebeských zástupov oslavujúcich Ježišovo meno, pričom zatratené duše sa rútia do tmy
Súčasťou centrálnej lode je osem postranných kaplniek (po štyroch na každej strane). Vľavo sú to kaplnky (smerom k hlavnému oltáru): Kaplnka svätého Františka Borgiu (Capella di S. Francesco Borgia) so stropnými freskami zachytávajúcimi výjavy martýria apoštolov svätého Petra a svätého Pavla (autor Niccolò Circignani), Kaplnka Svätej rodiny (Capella della Sacra Famiglia) s freskovou výzdobou zachytávajúcou udalosti pred Kristovým narodením a z jeho najranejšieho detstva (Nebeské slávnosti narodenia Krista, Zvestovanie pastierom, Vraždenie neviniatok, Predstavenie Krista v chráme a Klaňanie troch kráľov), Kaplnka Najsvätejšej Trojice (Cappella della Santissima Trinità); tesne pred presbytériom je Kaplnka Panny Márie na ceste (Capella di S.
Prvou kaplnkou na pravej strane je Kaplnka svätého Ondreja (Capella di S. Andrea) s freskami s výjavmi zo života niektorých svätcov, druhou kaplnkou je kaplnka zvaná Capella della Passione s lunetovými freskami, ktorých dominantným námetom je utrpenie Krista (Ježiš v Getsemanskej záhrade, Judášov bozk, Ecce homo a i.), nasleduje tzv.
Okrem hlavného oltára, pochádzajúceho až z 19. storočia, umelecky i historicky hodnotnejšie sú oltáre v transepte kostola. Oba patria prvým svätcom jezuitského rádu - vľavo svätému Ignácovi z Loyoly a vpravo svätému Františkovi Xaverskému. Oltár svätého Ignáca z Loyoly nad hrobom tohto svätca vytvoril v rokoch 1696 - 1700 jezuitský mních Andrea Pozzo. Pôvodná monumentálna socha tohto svätca zo striebra bola dielom francúzskeho umelca Pierra Le Grosa. V roku 1798 však bola socha roztavená; dnešná pochádza z rokov 1803 - 1804 z dielne Antonia Canovu. Pod oltárnou menzou sú v bohato zdobenej bronzovej schránke uchovávané svätcove ostatky.
Pravej časti transeptu dominuje oltár sv.
Tabuľka: Významní Architekti a Umelci Kostola Il Gesu
| Meno | Úloha |
|---|---|
| Giacomo Barozzi da Vignola | Architekt, návrh pôdorysu kostola |
| Giacomo della Porta | Architekt, dokončenie priečelia kostola |
| Giovanni Battista Gaulli (Baciccio) | Maliar, autor stropných fresiek |
| Andrea Pozzo | Autor oltára svätého Ignáca z Loyoly |