Jednou z prvých spomienok, ktoré si viem živo vybaviť, je, ako naša hokejová reprezentácia po zápase s Kazachstanom vypadla z olympiády v Nagane. Pri striebre z Petrohradu som už spolu s otcom sledoval každý zápas našich chlapcov. Úplne som ešte nerozumel, čo to pre Slovensko znamená, ale pozeranie tej hry ma fascinovalo.
Vedel som, ktorí sú naši. Tešiť sa z ich gólov bolo pre mňa akési samozrejmé. Nepotreboval som to nijako zvlášť vysvetľovať. V škole sme so spolužiakmi žili vymieňaním si hokejových kartičiek a ja som sníval, že by som na mieste Mira Šatana mohol byť raz aj ja. Hrdinovia mojej generácie boli prirodzene Šatan, Bondra či Stümpel.
Vtipnou zhodou okolností sa nám stalo, že o najväčšie športové úspechy sme spoločne prosili Boha. „Nech, Bože, dá, veď my na to máme!“ Jasné, že tá pieseň nebola napísaná ako modlitba v prísnom slova zmysle. No spievať „Nech, Bože, dá!” nám Slovákom prišlo akosi prirodzené, spievali sme to radi a spievali sme to s nadšením.
Pamätám si, ako sa podarilo spolužiakovi nahrať túto hokejovú hymnu na pásku. Na školských výletoch šla „do zblbnutia“. Bolo by naivné vyvodzovať z tohto tvrdenie, že na Slovensku sa v realite silne spája láska k Bohu a láska k vlasti. No záblesky toho, hoci len na emočnej úrovni a pri športových úspechoch, v nás existujú.
Súčasnosť nám, kresťanom ochotným angažovať sa verejne, hádže v tomto rukavicu. Podarí sa nám zmysluplne artikulovať spojenie kresťanstva a lásky k vlasti? Budeme viesť zápas o suverenitu tejto krajiny alebo nám túto tému budú stále brať iní, przniť ju a v realite jej ubližovať?
Najväčšie národné športové ošiale nepochybne spôsobila generácia hokejistov okolo Miroslava Šatana, Petra Bondru či Žiga Pálffyho na začiatku milénia. Plné námestia pri kľúčových zápasoch našich hokejistov a tiež pri ich návratoch s medailami, dobrá nálada medzi ľuďmi v krčmách aj mimo nich. Toto národné fandenie hokeju nám od tých čias ostalo. Nepamätám si majstrovstvá sveta v hokeji, ktoré by som od tých čias nesledoval.
Hokejové majstrovstvá sveta či olympijské turnaje sú na Slovensku azda poslednou udalosťou, keď sa hrdo, verejne a hromadne hlásime k našej vlajke a nášmu dvojkrížu. Vďaka nim môžeme vidieť, že myšlienka o slovenskom národe je v nás stále živá. Viac emočne ako racionálne, viac v srdci ako po hlbokej reflexii o správnosti patriotizmu a potrebe národnej suverenity, ale predsa. Ešte stále sa netúžime rozpustiť v európskej či globálnej „pestrosti“.
Stojíme o svoju osobitosť - bielo-modro-červenú osobitosť pod dvojkrížom.
Hokejové znovuzrodenie (Dokument o Helsinskom hokejovom striebre)
S aktívnym futbalom som skončil, keď som mal šestnásť. V tom veku som sa už okrem futbalu venoval aj detským stretkám a táborom v eRku. Zistil som, že zvládať obe tieto aktivity naraz jednoducho nejde. Po racionálnej úvahe, že najdôležitejšia je predsa spása ľudských duší, dostalo prednosť eRko. Šport však z môjho života úplne nevymizol. Počas strednej školy sme s kamarátmi začali chodiť na hokej pod Zobor. Odvtedy fandím Nitre. Spomienky na majstrovský titul z roku 2016, na perfektnú atmosféru na štadióne, a to nielen v majstrovskom roku, na cestovanie autobusom na kľúčové zápasy sezóny z Bratislavy do Nitry a neskoré návraty na intrák nezabudnem.
Minulý rok, keď sa hralo finále Nitra - Slovan, som vzal môjho kamaráta slovanistu na zápas k nám do Nitry. Bol to ten nešťastný zápas, keď Slovanu padalo hádam čokoľvek, čo skúsili. Prehrali sme 6 : 2. No to, čo sa dialo na tribúnach, bolo niečo neuveriteľné. Teda, neuveriteľné pre môjho kamaráta. Ja som to zažil už predtým. V Nitre sa nejakým zázrakom deje to, že keď sa prehráva, tak sa fandí rovnako, ako keď sa vyhráva.
Máme na to krásny pokrik: „My nebudeme ticho, keď Nitra neska hrá. Nám nevadí, keď prehrá, my stále fandíme. Steme videť zato, že jak tam bojuješ. A keď tam srcce neháš, my stále spívame!“ Teraz si predstavte tú situáciu. Prehrali sme, výkon tiež nič moc, no plné tribúny ešte 10 minút po zápase stále spievali toto. To sa stáva, keď sa niečo významné vyhrá, ale dostať hráčov zo šatne ešte raz na ľad po takto zbabranom zápase je nevídané. Kamarát len uznanlivo dodal, že vo fandení je Nitra výnimočná.
Iste, ja viem, vulgárne pokriky a podobne. Jasné, že to nie je dokonalé, a tiež by som bol rád, keby sme s rovnakou vervou vedeli fandiť kultúrnejšie. Lenže my na Slovensku ten šport prežívame silne emočne. Mrzelo by ma, keby sme toto naše Slovenské emočné prežívanie športu vymenili za americké hromadné posedenia na štadióne pri hotdogoch a kokakole so zápasom do podmazu.
V tom spevokriku o tom, ako „nebudeme ticho, keď Nitra neska hrá“ a že „nám nevadí, keď prehrá, my stále fandíme“, vidím odraz veľmi zdravej a dobrej lásky k svojmu mestu, k svojej lokálnej komunite. Takýto lokálpatriotizmus vie napomôcť pri budovaní toho či onoho mesta.
„Slovensko vyhráva a posiela Švédov… do boja o tretie miesto.“ „Žigo, poď! Vľavo má Bondru. Tyčka, góóóóól!“ A potom už len „Sme majstri sveta! Sme majstri sveta! Fantasticky to znie, fantasticky sa to hovorí!“ Legendárne výroky našich moderátorov z roku 2002.
Nálepky na dverách krčiem hovoria všeličo. Mne utkvela v pamäti táto: „Ani Barca, ani Real! Fandi svojmu lokálnemu klubu!“ Je pekné vidieť, keď dedovia držia palce svojim vnukom. Som rád, keď Trenčania fandia Dukle a Bratislavčania Slovanu. Teším sa, keď môžem so slovenskou vlajkou v ruke spievať našu hymnu a povzbudzovať našich reprezentantov. Gól, Nitra, gól!
