V časoch osobných nešťastí a globálnych kríz sa intenzívnejšie obraciame k nádeji. Práve v týchto chvíľach najväčšej núdze sa modlitba stáva našou oporou a spojením s Bohom.
Pápež František v liste Pútnici nádeje z 11. februára 2022 poukazuje na dôležitosť prípravy na Jubilejný rok 2025. Zdôrazňuje, že po pandémii, ktorá zasiahla celý svet, je potrebné obnoviť ovzdušie nádeje a dôvery.
Jubilejný rok: História a význam
Prvý jubilejný rok vyhlásil pápež Bonifác VIII. v roku 1300, pričom určil slávenie ďalšieho jubilejného roka o sto rokov. Neskôr pápež Klement VI. v roku 1343 vyhlásil skrátenie intervalu jubilejných rokov na každých päťdesiat rokov, odôvodňujúc to pasážou z Knihy Levitikus (Lv 25, 10).
Postupne sa intervaly menili, až pápež Pavol II. v roku 1470 stanovil, že slávenie svätého roka bude každých dvadsaťpäť rokov, ako sa slávi doteraz.
Židovské korene jubilea
Židovský národ výrazom jubileum označoval „sviatok odpustenia“ alebo „rok odpustenia hriechu“. V Knihe Levitikus je určenie jubilejného roka definované vyčerpávajúcim a presným spôsobom (Lv 25, 8-34). Podľa starodávneho zvyku, ktorý sa stal zákonom prísne dodržiavaným počas jubilejného roka, každý opätovne získal svoje majetky.
V tom roku sa všetky plody pokladali za patriace Bohu a bolo dovolené jesť len to, čo sa urodilo bez práce na poli a viniciach. Okrem toho všetky domy, pozemky a všetko, čo si ľudia nadobudli od posledného jubilejného roka, museli vrátiť vlastníkovi bez náhrady. Dokonca aj izraelskí otroci znovu získali slobodu.
Snahou prorokov bolo predísť nespravodlivosti, ktorá sa opäť stávala súčasťou štruktúr. Detailné smernice týkajúce sa jubilejného roka sú zamerané na vyriešenie nerovnosti, ktorá vznikla počas obdobia dvoch kráľovstiev a 70-ročného exilu.
Symbolika púte a svätej brány
Jubileum je spojené s putovaním, ktoré je symbolom putujúcej Cirkvi i prekročenia svojich hraníc. Púť do Ríma má veľmi starý pôvod najmä v súvislosti so slávením určitých sviatkov, ako boli spomienky na apoštolov a mučeníkov.
S jubilejným rokom je neodmysliteľne spojený pojem svätá brána, ktorá sa otvorí obvykle v predvečer Vianoc pred nadchádzajúcim jubilejným rokom a oficiálne sa tak začína svätý rok. Svätá brána symbolizuje prechod z hriechu do milosti. Ježiš povedal: „Ja som brána“ (Jn 10, 7), aby naznačil, že nikto nemôže prísť k Otcovi, iba ak cez neho.
Obrad zatvárania svätej brány, na ktorý sa používa murárska lyžica a strieborné vedro, má tiež svoje čaro. Pápež alebo kardinál položí prvé tri tehly, pozlátené alebo postriebrené, s reliéfnym pápežským erbom, s vápnom a tiež umiestni do brány schránku, v ktorej sú zvyčajne umiestnené pamätné medaily a mince vydané počas jubilea.
Odpustky a milosrdenstvo
Jubileum je znamením zmierenia, pretože predstavuje „milostivý čas“ (porov. 2 Kor 6, 2) pre obrátenie človeka. Ako pripomenul pápež František v bule o vyhlásení mimoriadneho Svätého roka 2015: „Milosrdenstvo neprotirečí spravodlivosti, ale vyjadruje spôsob Božieho zaobchádzania s hriešnikom, ktorému ponúka poslednú možnosť, aby sa spamätal, obrátil a uveril.“
Počas riadneho Jubilejného roka 2025 odpustky majú „mimoriadny význam“, pretože Božie milosrdenstvo „berie na seba podobu odpustkov, ktoré Otec prostredníctvom Kristovej nevesty ponúka hriešnikovi, ktorému už bolo odpustené a oslobodzuje ho od každej stopy následkov hriechu“.
Apoštolská penitenciária 13. mája 2024 zverejnila normy pre udeľovanie odpustkov.
Počas Jubilea 2025 budú veriaci môcť získať odpustky za splnenia určitých podmienok:
- Návšteva hlavných bazilík: Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, Najsvätejšieho Spasiteľa v Lateráne, Panny Márie Väčšej, sv.
- Katedrála sv.
- Konkatedrála sv.
- Bazilika sv.
- Diecézna svätyňa sv.
- Diecézna svätyňa sv.
- Kostol sv.
- Kostol Sedembolestnej Panny Márie - Vysoká nad Uhom.
Význam modlitby
Ježiš zveril svojim učeníkom modlitbu Otče náš, ktorej sa venuje aj Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. KKC 2759- 2865). Chvíle modlitby počas cesty ukazujú, že pútnik má Božie cesty „vo svojom srdci“ (Ž 83, 6). Liturgia je verejnou modlitbou Cirkvi.
Podľa Druhého vatikánskeho koncilu je „vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (Sacrosanctum concilium, 10). Jej centrom je eucharistické slávenie, pri ktorom sa prijíma Kristovo telo a krv.
Existujú rôzne vyznania viery, ktoré poukazujú na bohatosť skúsenosti stretnutia s Ježišom Kristom. Tradične si však osobitné uznanie získali dve: krstné vyznanie viery rímskej cirkvi a Nicejsko-carihradské vyznanie viery, pôvodne vypracované v roku 325 na Nicejskom koncile v dnešnom Turecku a potom zdokonalené na Carihradskom koncile v roku 381.
Tento text svätého Pavla zdôrazňuje, že ohlasovanie tajomstva viery si vyžaduje hlboké obrátenie nielen vo svojich slovách, ale predovšetkým v pohľade na Boha, na seba samého a na svet.
Kresťanské spoločenstvo sa cíti byť povolané a vie, že sa môže obrátiť k Otcovi len preto, že prijalo Synovho Ducha. Sám Ježiš zveril svojim učeníkom modlitbu Otče náš, ktorej sa venuje aj Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. KKC 2759- 2865).
Viera je mať zdvihnuté obe ruky a hlas, čo kričí, aby si vyprosil dar spásy. Modlitba sa rodí zo zeme, z toho humus, odkiaľ je odvodené humilis, humilitas - „ponížený“, „poníženosť“; vychádza z nášho stavu stiesnenosti, z nášho neustáleho smädu po Bohu.
Modlitba je prvou silou nádeje. Modlíš sa, a nádej rastie, ide vpred. Povedal by som, že modlitba otvára dvere nádeji. Pretože ľudia modlitby uchovávajú základné pravdy; sú tými, čo opakujú, predovšetkým sebe samým a potom aj všetkým ostatným, že tento život, napriek všetkým jeho námahám a jeho skúškam, napriek jeho ťažkým dňom, je plný milosti, nad ktorou možno žasnúť.
Modlitba otca Mika pre začiatočníkov
Drahí bratia a sestry, začíname tento cyklus katechéz výkrikom Bartimeja, pretože azda v postave ako on je už vpísané všetko. Bartimej je človek vytrvalý. Okolo neho sú ľudia, ktorí vysvetľovali, že prosenie je neužitočné, že je kričaním bez odpovede, že je hlukom, ktorý ruší a že už toho stačilo a nech láskavo stíchne: ale on nezmĺkol. A nakoniec získal to, o čo mu išlo. Silnejšie než akákoľvek protichodná argumentácia je v srdci človeka prítomný hlas, ktorý vzýva.
Všetci máme tento hlas vo vnútri. Hlas, ktorý vychádza spontánne, bez toho, aby mu niekto prikazoval, hlas, ktorý sa dopytuje po zmysle nášho pozemského putovania, predovšetkým keď sa nachádzame v tme: „Ježiš, zmiluj sa nado mnou! „Ježiš, zmiluj sa nado mnou!“ To je nádherná modlitba.
Ale nie sú azda tieto slová vryté v celom stvorenstve? Všetko vzýva a úpenlivo prosí, aby tajomstvo milosrdenstva našlo svoje definitívne naplnenie. Nemodlia sa čisto len kresťania: oni zdieľajú výkrik modlitby so všetkými mužmi a ženami.
Ak sme občas v riziku, že beh života so všetkými jeho trpkosťami v nás udusí dar modlitby, stačí rozjímavý pohľad na hviezdne nebo, západ slnka, kvet..., aby sme znovu zažali iskru vďakyvzdania.
Každý deň sa môžeme presviedčať o tom, že ty si povedal: Ja som s vami až do skončenia sveta. Osobitným spôsobom sa môžem o tom presviedčať, keď prichádzam k Tebe, ku Sviatosti lásky, k Eucharistii, a môžem Ti povedať: Ďakujem, Ježišu, že si tu. Klaniam sa Ti a velebím Ťa. Mám radosť z toho, že si tu. Ježišu, ako je dobré, že smiem prichádzať k Tebe ako do večeradla. Tam, kde si apoštolom prejavil svoje najkrajšie vyznanie lásky. Tam, kde si si kľakol k ich nohám, lebo si ich miloval až do krajnosti. Tam, kde si v chlebe a vo víne odovzdal tajomstvo svojej najväčšej lásky, lásky nekonečnej a bezhraničnej - tajomstvo svojho tela a svojej krvi. A práve tam si, Ježišu, vyslovil svoje slová o zrade: Jeden z vás ma zradí. Sú to slová, ktoré sa dotkli všetkých Tvojich apoštolov.