V dnešnom svete, ktorý neustále čelí výzvam a konfliktom, nadobúda modlitba za ľudskosť mimoriadny význam. Ukazuje sa, že nie je vhodné, aby sme sa vierou zaoberali, je na to ten správny čas. Práve keď sa ukazuje, že nie je vhodné, aby sme sa vierou zaoberali, je na to ten správny čas. Lebo Boh sa práve vtedy k nám približuje.
Modlitba má svoj význam rovnako pre starších ako i mladších. Potrebujeme ju k svojmu duchovnému životu ako živiny, no potrebujeme ju aj k svojmu osobnému vzťahu k Bohu a k budovaniu osobnej lásky, ktorá je určená byť základným obrazom kresťanstva. Má to byť spoločenstvo, ktorému nie sú ľahostajní ostatní a ľudskosť je jeho výsadou.
Už slovo bratstvo evokuje spoločenstvo ochotné slúžiť a pomáhať si navzájom, ale aj iným. Lebo všetci sme pútnikmi a všetci sme odkázaní na lásku a úctu ostatných. To je sila spoločenstva.
Čo dáva ruženec vám? Mne osobne táto modlitba dáva pokoj a potrebnú silu k odvahe. Ruženec je pre mňa prostriedkom pokoja, ale tiež môže byť vyslovením duchovnej solidarity s trpiacim človekom.
Boh nás posiela do sveta, aby sme mu dokázali pomôcť. Boh, ako kňaz Pokojný dopĺňa, je ten, ktorý nás tam pozýva, aby sme sa nebáli reagovať na Božie volanie a úplne sa odovzdať do jeho vôle. Pokojný zdôraznil, že svet nás pozná podľa toho, ako sa dokážeme mať radi napriek tomu, že sme úplne rôzni. Láska je podľa neho zároveň aj cestou k jednote, ktorá nie je ničím iným, len darom od Boha. No my musíme vytvoriť podmienky, aby nám Boh tento dar dal.
Pri tejto príležitosti sa kresťania rôznych denominácií na celom svete stretávajú na ekumenických bohoslužbách, modlitbách, konferenciách či koncertoch. Aj tak by sa dal opísať Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa už tradične koná v týždni medzi 18. a 25. januárom. Keď sa Ježišova modlitba, aby všetci boli jedno, stáva realitou. Tento dátum navrhol v roku 1908 reverend Paul Wattson, ktorý chcel, aby modlitby prebiehali symbolicky medzi sviatkami svätých apoštolov Petra a Pavla.
V rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý dnešným dňom vrcholí, sa konali ekumenické modlitby naprieč celou krajinou. Celoslovenskú ekumenickú bohoslužbu hostil tento rok reformovaný kresťanský cirkevný zbor a druhá sa konala v katolíckom kostole u františkánov. Dve bohoslužby sa konali aj v Bratislave. Viedol ju kňaz Ľudovít Pokojný spoločne s kazateľom Cirkvi bratskej Danielom Pastirčákom, evanjelickým duchovným Martinom Šefrankom a farárkou Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku Zuzanou Perešovou.
Kontext a výzvy
Daniel Pastirčák vo svojom príspevku pripomenul svetové udalosti, ktoré tohtoročné modlitby sprevádzajú. Už druhý rok vedie Rusko svoju agresiu na Ukrajine v mene boja čistého kresťanstva proti údajne skazenému, nekresťanskému Západu. Pripomenul, že to bolo práve kresťanstvo, ktoré rozdelilo starú Európu. Úsilie kresťanov o ekuménu vníma v prvom rade ako akt pokánia. Pokánie opísal ako metanoiu, ktorá si vyžaduje bytostnú premenu zmýšľania. Vo svojom myslení musíme podľa neho zmeniť to, čo nás viedlo k nášmu zlyhaniu, a tým je presvedčenie, že vlastníme absolútnu pravdu.
To, čo ako kresťania podľa neho potrebujeme, je viesť otvorený dialóg s predstaviteľmi iných kresťanských konfesií, náboženstiev, ako aj s ateistami a agnostikmi. „Pokora znamená priznať si, že pravdu nevlastníme. Na záver kázne Pastirčák citoval slová zakladateľa francúzskej komunity Taizé brata Rogera, ktorý podstatu svojej misie vyjadril nasledovne: „Prečo sa ľudia, dokonca aj kresťania, neustále snažia navzájom potierať, prečo proti sebe bojujú? Neexistuje na našej zemi nejaká cesta, ktorá by nás priviedla až tam, kde by sme jeden o druhom všetko pochopili?
Katolícky kňaz Ľudovít Pokojný vo svojom príspevku priblížil, že v súčasnosti nie je ľahké hovoriť o Bohu. Ľahšie sa nám hovorí o tolerancii, vzájomnom prijímaní sa, slobode prejavu, o pokoji či o mieri. Hoci, ako ďalej doplnil, sú tieto témy nesporne dôležité pre naše spolužitie, no ľudia, ktorí ich otvárajú, často zabúdajú pridať aj to B. Boh nás posiela do sveta, aby sme mu dokázali pomôcť.
Kristína - Ľudskosť (Modlitba za ľudskosť) - Noc nádejí 2019
Ako sa to stane?‘ pýtala sa Mária v Nazarete po vypočutí Slova. Čo však znamená zostať v jeho tieni? Ľudovít Pokojný hovorí o prebývaní v atmosfére jednoty, bratstva a pokoja, ktorú vytvára Duch Svätý, ktorý je protagonistom celých dejín. On by nás mal sprevádzať, aby sme sa mohli stále tešiť jeden na druhého a spolupracovať. Práve preto, lebo to svet potrebuje. Ja toho druhého nemusím iba tolerovať. Môžem ho mať aj rád a toto je posun na úplne inú kvalitatívnu úroveň,“ vysvetlil. „Nie je to nejaký náš výtvor. No my musíme vytvoriť podmienky, aby nám Boh tento dar dal. Na záver svojho príhovoru pripomenul náročnú spoločenskú situáciu kresťanov v Burkine Faso, kde sa kresťania za túto bohoslužbu modlia, ale zároveň nás takto tichým a tajomným spôsobom pozývajú, aby sme sa všetci spojili v modlitbe za nich a za všetky miesta, kde je vojna.
Prípravy materiálov na tohtoročný Týždeň modlitieb sa zhostil ekumenický tím z Burkiny Faso v spolupráci s katolíckou komunitou s ekumenickým presahom Chemin Neuf. Osobitný kontext Burkiny Faso ukazuje na potrebu postaviť lásku do stredu záujmu pri hľadaní mieru. V tejto krajine zmietanej konfliktmi, kde je kresťanstvo sústavne krvavo potláčané, organizujú jednotlivé cirkvi každodenné modlitby a pôsty. Spoločne organizujú stretnutia zamerané na zvyšovanie povedomia o hodnote bratstva a lepšie pochopenie situácie aj tejto hodnoty. Osobitný kontext Burkiny Faso ukazuje na potrebu postaviť lásku do stredu záujmu pri hľadaní mieru.
Na dnešnú slávnosť nám Cirkev dáva na výber z dvoch modlitieb dňa. Obe vyjadrujú niečo z hĺbky dnešného dňa. Chcel by som, aby sme pouvažovali nad tou druhou:"Láskavý Otče, tvoj jednorodený Syn prišiel medzi nás ako pravý človek a bol nám navonok podobný; daj, prosíme, aby sme sa s pomocou jeho milosti vnútorne stali podobnými jemu." Čo urobil Boží Syn? V modlitbe sú spomenuté tri veci: Prišiel medzi nás, prišiel ako pravý človek a bol nám navonok podobný.
Ježiš prichádza ako ten, čo je nám podobný navonok, oblečený v tričku tej istej falošnej značky, aby sme sa ho nebáli a porozumeli mu. Pretože je autenticky ľudský. Čo potrebujeme my? Stať sa skutočnými ľuďmi. Lebo práve tade, cez naplnenú ľudskosť, vedie naša cesta k zbožstveniu. Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi. Kľúčom je práve podobnosť.
Otázkou je, ako môžeme dosiahnuť tú vnútornú podobnosť s Ježišom. V tej dnešnej modlitbe sú opäť skryté tri veci: "Prosíme, aby sme sa s pomocou jeho milosti vnútorne stali podobnými jemu." Modlitba. To je to slovíčko prosíme. Bez Boha sa nemôžeš stať skutočným človekom, vnútorne podobným jedinému skutočnému človeku, Kristovi. Boh má kľúč. Kristus ti dá všetko, čo k tomu potrebuješ, dáva ti milosť. Zmiešať a upiecť to ale musíš sám. Boh nás nemôže premeniť bez nášho pričinenia. Samotná milosť nestačí, ak s ňou človek nespolupracuje.
Našim slabým miestom nie sú vonkajšie obmedzenia. S výnimkou zdravotníkov, ľudí v prvej línii a mám malých detí, máme oveľa viac času na modlitbu. Nechýbajú nám ani milosti, len nám ich Kristus dáva iným spôsobom. To, čo je naším slabým miestom, je práca na našej premene. Pokánie, každodenné odriekanie, podstupovanie zmysluplnej námahy, formovanie sa v čnostiach.
Modlitba a jej aspekty
Drahí bratia a sestry, modlitba je dychom viery, je jej najvlastnejším vyjadrením. Ako volanie, ktoré vychádza zo srdca toho, kto verí a dôveruje v Boha. Nemodlia sa čisto len kresťania: oni zdieľajú výkrik modlitby so všetkými mužmi a ženami. Modlitba ako volanie a viera. Viera je mať zdvihnuté obe ruky a hlas, čo kričí, aby si vyprosil dar spásy. Modlitba sa rodí zo zeme, z toho humus, odkiaľ je odvodené humilis, humilitas - „ponížený“, „poníženosť“; vychádza z nášho stavu stiesnenosti, z nášho neustáleho smädu po Bohu.
Viera, ako sme to videli u Bartimeja, je volanie; neviera je udúšanie tohto volania. Drahí bratia a sestry, začíname tento cyklus katechéz výkrikom Bartimeja, pretože azda v postave ako on je už vpísané všetko. Umelci sú často interpretmi tohto tichého kriku stvorenstva, ktorý dolieha vo vnútri každého stvorenia a vynára sa predovšetkým v srdci človeka, pretože človek je „žobrákom k Bohu“. Je to krásna definícia človeka: „Boží žobrák“.
Modlitba patrí všetkým: ľuďom každého náboženstva a pravdepodobne aj tým, ktorí žiadne nevyznávajú. Modlitba sa rodí v skrytosti nás samých, v tom vnútornom mieste, ktoré často duchovní autori nazývajú „srdce". V dedičstve našej viery sa nenachádzajú vyjadrenia ako „poddanstvo“, „otroctvo“ alebo „vazalstvo“; avšak slová ako „zmluva“, „priateľstvo“, „prísľub“, „spoločenstvo“, „blízkosť“. Boh je priateľ, spojenec, ženích. V modlitbe sa s ním môže vytvoriť vzťah dôvery, je to tak, veď v „Otčenáši“ nás Ježiš naučil obracať sa neho s množstvom žiadostí. Boha môžeme prosiť o všetko možné; vysvetľovať všetko, porozprávať všetko.
Prvá stránka Biblie sa podobá na veľký hymnus vďakyvzdania. Rozprávanie o stvorení sveta je rytmizované refrénmi, kde sa neustále zdôrazňuje dobrota a krása každej veci, ktorá existuje. V tomto prekypujúcom lese, ktorý rýchlo poráža chaos, sa ako posledný objavuje človek. Krása a tajomstvo stvorenia vyvoláva v srdci človeka prvé hnutie, ktoré vzbudzuje modlitbu. Modlitba človeka je úzko spätá s pocitom úžasu. Ak sme občas v riziku, že beh života so všetkými jeho trpkosťami v nás udusí dar modlitby, stačí rozjímavý pohľad na hviezdne nebo, západ slnka, kvet..., aby sme znovu zažali iskru vďakyvzdania.
Modlitba je prvou silou nádeje. Modlíš sa, a nádej rastie, ide vpred. Pretože ľudia modlitby uchovávajú základné pravdy; sú tými, čo opakujú, predovšetkým sebe samým a potom aj všetkým ostatným, že tento život, napriek všetkým jeho námahám a jeho skúškam, napriek jeho ťažkým dňom, je plný milosti, nad ktorou možno žasnúť. Ľudia, ktorí sa modlia vedia, že nádej je silnejšia než malomyseľnosť. Veria, že láska je mocnejšia než smrť a že istotne jedného dňa zvíťazí, aj keď v čase a v spôsoboch, ktoré nepoznáme. Muži a ženy modlitby nesú na tvári odrazy zábleskov svetla: pretože aj v tých najtemnejších dňoch ich slnko neprestáva osvecovať. Všetci sme nositeľmi radosti. Tento život je dar, ktorý nám dal Boh: a je príliš krátky na to, aby sme ho strávili v smútku, v zatrpknutí. Chváľme Boha, tešiac sa jednoducho z toho, že existujeme. Sme deťmi veľkého Kráľa, Stvoriteľa, schopnými čítať jeho podpis v celom stvorení; v tom stvorení, ktoré my dnes nechránime, ale v tom stvorení je podpis Boha, ktorý ho stvoril z lásky.
Kto sa modlí, nijako neponecháva svet za svojím chrbtom. Ak modlitba neobsahuje radosti i bolesti, nádeje a úzkosti ľudstva, stáva sa akousi „ozdobnou“ činnosťou, postojom povrchným, teatrálnym, postojom čisto do vnútra. Všetci potrebujeme vnútornosť: odobrať sa na nejaké miesto a venovať čas nášmu vzťahu s Bohom. Ale toto neznamená unikať z reality. Takto muži a ženy modlitby vyhľadávajú samotu a ticho, nie preto, aby mali od iných pokoj, ale aby lepšie načúvali Božiemu hlasu. Niekedy sa odoberajú zo sveta, do skrytosti vlastnej izby, ako to odporúčal Ježiš (porov. Ktokoľvek môže zaklopať na dvere modliaceho sa a nájsť v ňom či v nej súcitné srdce, ktoré sa modlí bez vyraďovania kohokoľvek. V samote modlitby - či už je to samota dlhotrvajúca, alebo je to polhodinka na modlitbu - sa človek oddelí od všetkého a všetkých, aby znovu našiel všetko a všetkých v Bohu. Takto modliaci sa človek prosí za celý svet, nesúc na svojich pleciach bolesti a hriechy. Modlí sa za všetkých a za každého zvlášť: akoby bol „anténou“ Boha v tomto svete. Katechizmus píše: «Orodovať, prosiť za druhých, je […] príznačnou vlastnosťou srdca, ktoré je v súlade s Božím milosrdenstvom» (č. 2635). Keď sa modlíme, sme v súlade s Božím milosrdenstvom. S jeho milosrdenstvom k nám zoči-voči našim hriechom, ale aj s jeho milosrdenstvom ku všetkým, ktorí prosili o modlitbu za nich, a za ktorých sa chceme modliť v súlade s Božím srdcom. Toto je skutočná modlitba.
Modlitba má na srdci človeka. Jednoducho človeka. Kto nemiluje brata, nemodlí sa naozaj. Svet napreduje vďaka tejto reťazi modliacich sa, ktorí sa prihovárajú, a ktorí sú väčšinou nepoznaní... ale nie pre Boha! Dobrý pastier zostáva verný aj zoči-voči hriechu vlastného ľudu: dobrý pastier zostáva naďalej otcom aj keď sa deti vzdialili a opustili ho. Cirkev má vo všetkých svojich členoch poslanie konať modlitbu orodovania: prihovára sa za druhých. Obzvlášť má túto povinnosť každý, kto má nejakú úlohu zodpovednosti: rodičia, učitelia a vychovávatelia, vysvätení služobníci, predstavení komunít... Ako Abrahám a Mojžiš, aj oni musia neraz „obhajovať“ pred Bohom tých, ktorí sú im zverení. V skutočnosti ide o to, hľadieť na nich očami a srdcom Boha, s jeho vlastným neporaziteľným súcitom a nežnosťou. Bratia a sestry, všetci sme listami toho istého stromu: každé oddialenie sa je nám opätovnou pripomienkou k veľkému zmilovaniu, ktoré musíme v sebe živiť v modlitbe jedni voči druhým. Modlime sa za seba navzájom: urobí nám to dobre a urobí to dobre všetkým.
Cnosti a kresťanský život
Po minuloročnom katalógu nerestí pápež František predstavil členom Rímskej kúrie katalóg cností. Predložený „katalóg cností“ má podľa pápeža napomôcť lepšie prežívanie Svätého roka milosrdenstva. Cnosti podľa pápeža Františka:
- Misionárstvo a pastoračnosť: Misionárstvo je to, čo činí a ukazuje kúriu úrodnú a plodnú; je dôkazom účinnosti, výkonnosti a autenticity nášho pôsobenia.
- Spôsobilosť a bystrosť: Spôsobilosť vyžaduje osobnú snahu pri osvojovaní si potrebných náležitostí, ktoré sa vyžadujú pre čo najlepšie plnenie úloh a činností.
- Spiritualita a ľudskosť: Spiritualita je nosný stĺp akejkoľvek cirkevnej služby a kresťanského života. Ľudskosť je tým, čo stelesňuje pravdivosť našej viery.
- Príkladnosť a vernosť: Príkladnosť predchádza pohoršeniam, ktoré zraňujú duše a ohrozujú vierohodnosť nášho svedectva.
- Racionálnosť a vľúdnosť: Racionálnosť slúži vyvarovaniu sa krajných emócií a vľúdnosť zabraňuje krajnostiam byrokracie, programovania a plánovania.
- Krotkosť a odhodlanosť: Krotkosť vedie k opatrnosti, dáva schopnosť zdržiavať sa impulzívneho a unáhleného konania.
- Láska a pravda: Dve cnosti v kresťanskej existencii nerozdielne spojené: konať pravdu v láske a žiť podľa pravdy v láske.
- Poctivosť a zrelosť: Poctivosť znamená priamosť, čestnosť a absolútne úprimné konanie, tak pred sebou, ako aj pred Bohom.
- Ohľaduplnosť a pokora: Ohľaduplnosť je schopnosť šľachetného a jemného ducha tých ľudí, ktorí sa vždy snažia preukazovať skutočné ohľady voči ostatným.
- Štedrosť a pozornosť: Čím viac dôverujeme Bohu a Jeho prozreteľnosti, tým viac duša prekypuje a sme ochotnejší dávať, pričom vieme, že čím viac dávame, tým viac dostávame.
- Nebojácnosť a pripravenosť: Byť statočný znamená nedať sa zastrašiť ťažkosťami ako Daniel v jame levovej alebo ako Dávid pred Goliášom.
- Dôveryhodnosť a striedmosť: Dôveryhodný človek dokáže poctivo a spoľahlivo dosiahnuť svoje záväzky, keď na ne upiera pozornosť, ale predovšetkým, keď je sám.
Ak človek pozorne načúva dnešnému svetu, z každej strany počuje stony zhonu, stony napätia a stresu, ktoré nás všetkých tak veľmi ničia. A týka sa to doslova každého, týka sa to tak ľudí pracujúcich v rozličných profánnych oblastiach sveta, ale žiaľ dotýka sa to aj tých, ktorí sa rozhodli kráčať duchovnou cestou a nasledovať Ježiša. Z každej strany nás tlačia termíny, dedlajny… A my? Kam sa len vlastne ženieme? Čo všetko ešte potrebujeme stihnúť? Čo ešte?
Bl. Ján Pavol II. bol na kolenách. Bol na kolenách tak pred Eucharistiou ako aj pri modlitbe ruženca. Ruženec predstavuje najefektívnejší prostriedok, ako medzi veriacimi pestovať oddanosť rozjímaniu nad kresťanským tajomstvom a učiť umeniu modlitby. Ruženec patrí medzi najlepšie a najhodnotnejšie tradície kresťanskej kontemplácie. Ruženec pomáha dosiahnuť spomalenie životnej rýchlosti. Kontemplatívna modlitba ruženca pomáha modliacemu ponárať sa do hĺbky nad jednotlivými tajomstvami Ježišovho života.
Je to neuveriteľné, ale modlitba šetrí čas, modlitba posvätného ruženca nesmierne šetrí čas a pomôže nám spomaliť tempo nášho života. Veď ako ináč by všetky aktivity stihol tak akčný a kontemplatívny bl. Povedz mi niečo, Ježišu. Zakaždým, keď sa stíšime, aby sme sa venovali chvíli modlitby, a konkrétne kontemplatívnej modlitbe, vstupujeme do akéhosi zápasu: „symbolického boja zblízka, nie s nepriateľským Bohom, súperom, ale s Pánom, ktorý žehná a ktorý zostáva vždy tajomný, zdajúci sa byť nedosiahnuteľným. Preto posvätný autor používa symbol boja, ktorý zahŕňa silu ducha, vytrvalosť, húževnatosť na dosiahnutie toho, po čom túžime.
Kontemplatívna modlitba je „pohľad viery upretý na Ježiša“; pohľad, ktorý ho hľadá a ktorý ho nikdy hľadať neprestane, ktorý ho nepustí, kým nás nepožehná, teda kým neosvieti - svetlom svojho pohľadu - „oči nášho srdca“. Táto záhadná postava, ktorá bojovala s Jakubom, nebola neprivolaná. Objavila sa z vlastnej iniciatívy. A tak je to aj teraz: je to Boh, kto prichádza, aby sa s nami stretol. Z našej strany stačí jednoducho postaviť sa pred neho. Miestom stretnutia nie je len oblasť citov, ani predstavivosť či rozum, ale srdce, „v našich najhlbších psychických sklonoch“. Ide o to byť tam, zotrvať v jeho prítomnosti, ostať v jeho láske (porov. Ide o to, aby sme si osvojili cítenie Ježišovho srdca, aby sme sa naučili „vnútorné poznanie Pána, aby sme ho viac milovali a nasledovali.
Zápas sa odohráva v noci. Je to noc, v ktorej sa pohybuje viera: nemáme iný spôsob na stretnutie tvárou v tvár. Naše hľadanie sa overuje v tme, „v čistej viere, v tejto viere, ktorá nás necháva narodiť sa z neho a žiť v ňom. Kontemplatívny zápas znamená aj čeliť znechuteniu, suchopárnosti, únave z viery, dokonca aj smútku z toho, že sa úplne neodovzdávame Pánovi, pretože máme veľa majetkov; alebo vnútornému odporu voči Božej logike, ktorá sa nám niekedy zdá tak odlišná od tej našej; alebo pokušeniu, že toto nie je pre nás, že nemáme taký súcit...“
Je potrebné ísť ďalej s rozhodnosťou a s dušou dieťaťa, s vedomím, že kráčame po ceste lásky, čo je cesta dôvery a odovzdania. Musíme teda trpezlivo čakať. Jakub musel čakať celú noc až do úsvitu. Neutiekol, nevzdal sa. Požehnanie nám bude udelené, ak oň budeme prosiť znova a znova.
Záver tohto tajomného príbehu je paradoxný, ako je takmer vždy naša viera. Boh požehnáva Jakuba a gratuluje mu k víťazstvu, ale nakoniec mu vykĺbil stehennú kosť. Patriarcha bojoval dobrý boj, bez zaváhania čelil tajomnému protivníkovi. Aj my vyjdeme z boja zranení a obnovení: vykĺbia sa nám naše pozemské istoty a už nás bude viesť Božia pečať. On nás požehnal a bude nás naďalej požehnávať, ale dáva nám hlboko pocítiť, že naša skutočná istota je v ňom. A čím viac sa modlíme, tým viac si uvedomujeme, že ho potrebujeme, že potrebujeme „bojovať“ s ním. A tým viac budeme žiadať jeho požehnanie: nepustím ťa, kým ma nepožehnáš.