Vzťahy medzi kresťanstvom a judaizmom sú komplexné a majú dlhú históriu, ktorá je poznačená obdobiami dialógu, ale aj napätia. Jednou z citlivých tém, ktorá sa v týchto vzťahoch objavuje, je otázka modlitieb za obrátenie Židov. Tento článok sa zameriava na históriu týchto modlitieb a na to, ako sa ich vnímanie menilo v priebehu času.
Abrahám hostí troch anjelov, ikona Andreja Rubleva
Vývoj vnímania židovstva v Katolíckej cirkvi
Po skončení II. svetovej vojny bola Cirkev prakticky jedinou inštitúciou, ktorá z nej vyšla v morálnom zmysle víťazne. Pius XII. bol pápežom, ktorý verejne požadoval dodržiavanie prirodzeného zákona a všeobecných ľudských práv. O jeho vianočnom rozhlasovom príhovore v roku 1940 New York Times s uznaním uviedol, že pápež sa zasadzuje aj za práva prenasledovaných Židov. K zmenám začalo postupne dochádzať v 50. rokoch minulého storočia. Prelomovým bolo stretnutie pápeža Jána XXIII. s Julesom Isaacom, židovským spisovateľom, mysliteľom a historikom, ktorý počas vojny prišiel vo Francúzsku o celú rodinu. Možno práve to dodalo jeho názorom na kresťanstvo, ktoré dôsledne hlásal od 40. rokov 20. storočia, mimoriadnu váhu.
Podľa Isaaca mal antisemitizmus 20. storočia, ktorý viedol k šoa, pôvod v údajnom kresťanskom „učení pohŕdania“. Isaac sa vo viacerých svojich knihách snažil ukázať, že nepriateľstvo voči Židom bolo zakódované na stránkach Nového zákona a vďaka tomu zostalo natrvalo zapísané do učenia Cirkvi a stalo sa súčasťou jej liturgie, cirkevného umenia, rétoriky a literatúry. Preto podľa neho existuje reťazec príčin a následkov, ktorý spája prvých Ježišových učeníkov a antisemitov 20. storočia. (!) Podľa tejto úvahy, ktorú si podľa Isaaca začal osvojovať stále väčší počet kresťanských teológov, sa dejiny Cirkvi stávajú jednou z veľkých sérií nešťastí, zločinov a katastrof, kresťania sa stávajú rozsievačmi historickej nenávisti a Židia ich nevinnými, bezmocnými obeťami. Konečným výsledkom takéhoto cirkevného prístupu bolo objavenie sa netvora, šelmy Adolfa Hitlera.
V skratke, tri faktory, ktoré vysvetľujú túto zmenu sú:
- osobný vplyv Julesa Isaaca na Jána XXIII.,
- vzostup ľavicových intelektuálnych kruhov s kritickým pohľadom na kresťanstvo,
- slabý odpor voči tomuto novému naratívu.
Dvojka si pripomenie obdobie holokaustu
Holokaust sa teda stal jedným z nástrojov, ktorým sa malo zmeniť, úplne prebudovať európske a západné vedomie. Pritom treba rozlišovať medzi náboženstvom holokaustu či ideológiou holokaustu alebo mytológiou holokaustu, od samotného holokaustu. Holokaust je objektívna historická udalosť, teda obludné masové vraždenie a masová genocída židovského národa, ktorú spáchali nemeckí nacisti v masovom meradle. Nikto rozumný to nemôže a ani nechce spochybňovať. A v nijakom prípade zľahčovať. Naproti tomu ideológia holokaustu či náboženstvo holokaustu je postavené na tejto udalosti, ale obsahuje úplne nové a ďalšie čisto ideologické obsahy.
Tézy ideológie holokaustu
Poľský publicista Pawel Lisicki charakterizuje ideológiu holokaustu v knihe Krew na naszych rękach? nasledovne:
- Zločin holokaustu bol absolútne neporovnateľný s ničím iným v dejinách.
- Židia boli absolútne špecifickou kategóriou obetí, úplne nevinní.
- Zločin nebol výsledkom určitého historického kontextu, ale dlhého vývoja západoeurópskej civilizácie.
- Na samom začiatku tohto kriminálneho antisemitizmu stojí Cirkev, stojí Evanjelium, stojí Nový zákon.
Koncentračný tábor Auschwitz II-Birkenau
Znepokojujúca modlitba
To, čo sa začalo odstránením slova „vierolomný“ vo vzťahu k Židom z Veľkopiatkovej liturgie, sa skončilo vyhlásením, že Židia nepotrebujú obrátenie. Keď Benedikt XVI. v roku 2008 umožnil širšiemu spoločenstvu veriacich prístup k takzvanej tridentskej omši v latinčine, zároveň pripravil špeciálnu, novú verziu modlitby na Veľký piatok: „Modlime sa aj za Židov: nech náš Boh a Pán osvieti ich srdcia, aby rozpoznali, že Ježiš Kristus je Spasiteľom všetkých ľudí.“ V Benediktovej verzii boli z pôvodnej verzie zrušené slová o „slepote“ a o tom, že Židia „sú v tme“, pretože takéto výrazy boli pre Židov považované za urážlivé.
Aj túto modlitbu však odsúdili židovské organizácie na celom svete. „Považujem to za nie šťastnú reakciu Vatikánu. Je v rozpore s tým, čo robil i medzi židmi rešpektovaný pápež Ján Pavol II. Nepotrebujeme, aby sa iné konfesie snažili presviedčať nás o svojej náboženskej predstave,“ povedal napríklad Jaroslav Franek, hovorca Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí na Slovensku, pre denník SME.
Pretože ak niekto prosí Boha, aby niekomu osvietil srdce, znamená to, že… je neosvietený. To by znamenalo, že Židia majú neosvietené srdcia, že im niečo chýba, že judaizmu niečo chýba. Cieľom bolo tiež zaviesť modlitbu v tridentskej omši, ktorá sa od koncilu opakuje vo všetkých katolíckych kostoloch: „Modlime sa za Židov, ku ktorých predkom Boh hovoril, aby im pomohol rásť v láske k Nemu a vo vernosti Jeho zmluve.“ Podľa prvého sa kresťania modlia, aby Židia uznali Ježiša Krista za Spasiteľa všetkých ľudí, podľa druhej nič také nepotrebujú. Práve naopak. Možno si myslieť, že katolíci sa modlia, aby Židia neuznali Ježiša a tým „zostali verní svojej zmluve s Bohom“? Podľa prvej ich srdce potrebuje osvietenie, podľa druhej sú už osvietené. Podľa prvej majú uznať Ježiša Krista, druhá nielenže nespomína Krista, ale dokonca naznačuje, že láska k Bohu je autentická aj bez Krista.
František a nejasnosti okolo Tóry
Pápež František 11. augusta 2021 vo Vatikáne pokračoval v katechéze listu sv. Pavla Galaťanom, venujúc sa prvým piatim knihám Biblie, známym v hebrejčine ako Tóra. Pritom vyslovil vety, ktoré vrcholne pobúrili izraelského rabína, Ratzona Arusiho, predsedu Komisie Vrchného rabinátu Izraela pre dialóg so Svätou stolicou do takej miery, že poslal do Vatikánu list, v ktorom vyjadril znepokojenie nad pápežovými výrokmi a žiadal o ich vysvetlenie. Pri uzatváraní zmluvy s Izraelom im Boh ponúkol Tóru, Zákon, aby mohli pochopiť jeho vôľu a žiť v spravodlivosti. V tej dobe bol takýto zákon potrebný, bol to obrovský dar, ktorý Boh dal svojmu ľudu. (…) Zákon však nedáva život, neponúka naplnenie zasľúbenia, pretože nie je schopný ho naplniť. Zákon je cesta, ktorá vedie k stretnutiu. Pavol používa slovo, neviem, či je v texte, veľmi dôležité slovo: zákon je „pedagóg“ ku Kristovi, pedagóg k viere v Krista, teda učiteľ, ktorý ťa vedie za ruku k stretnutiu (porov. Gal 3,24).
„Pápež prezentuje kresťanskú vieru nielen ako nahradenie Tóry (čiže Zákona), ale tvrdiac, že Tóra (čiže Zákon) už nedáva život, naznačuje, že židovská náboženská prax je už prekonaná!“ napísal pohoršený Arusi a vyvodil záver, že: „V skutočnosti ide o prejav pohŕdania Židmi a judaizmom, o ktorom sme si mysleli, že ho Cirkev už úplne zavrhla.“ Pán rabín vyjadruje svoje znepokojenie nad učením Katolíckej cirkvi, podľa ktorého Zákon nemôže nikoho ospravodliviť, lebo všetci sme zhrešili, iba viera v Ježiša Krista, hoci by ho mal adresovať sv. Pavlovi, ktorý napomínal: „Vy, čo chcete byť ospravedlnení zo Zákona, odtrhli ste sa od Krista, vypadli ste z milosti.“ (Gal 5,4)
Abraham v troch náboženstvách
Abraháma ako adresáta Božích prísľubov prijali i kresťania. Keď vychádzame z tej istej kapitoly Jánovho evanjelia, tam Ježiš hovorí: „Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň. Z týchto Ježišových výrokov sv. Pavol i ranokresťanskí exegéti považujú Ježiša za naplnenie prísľubov, ktoré boli dané Abrahámovi. Používajú pritom obrazy mladší - starší: Jakub a Ezau, Izák a Izmael, kresťanstvo a židovstvo. Hoci je kresťanstvo vekovo mladšie, dostáva sa mu nesmierneho požehnania, lebo dokázalo prijať Ježiša ako naplnenie všetkého. Na rozdiel od židovstva, ktoré zotrváva „blízko prameňa, a predsa smädné“, v zajatí dodržiavania príkazov a nariadení (Origenes). Sv. Cyril Alexandrijský však verí, že raz príde moment, že Boh otvorí oči aj Židom a oni uvidia prameň života, Krista. (Podobne ako tomu verí sv.
Ako poslední si adoptovali Abraháma mohamedáni. Oni tvrdia, že Abrahám bol moslim. Že Boh Agar a Izmaela nenechal zahynúť na púšti, aby ukázal prevahu islamu nad židovstvom. A potom Abrahám šiel do Mekky, kde mal obetovať Izmaela. No Boh mu poslal do cesty baránka na obetu. Moslimovia považujú Abraháma za prvého človeka čistej viery. Veľmi čistej viery. Mohamedáni tvrdia, že korán je posledné Božie zjavenie. Preberajú veľmi veľa zo SZ, menej z NZ, tvrdia, že korán je ich syntéza, no jednotlivé knihy SZ a NZ odmietajú. V dejinách došli k vyhláseniu a tomu tak veria, že spasený môže byť iba ten, kto uveril učeniu proroka Mohameda.
V tabuľke sú zhrnuté rozdiely v pohľade na Abraháma v troch náboženstvách:
| Náboženstvo | Pohľad na Abraháma |
|---|---|
| Judaizmus | Adresát Božích prísľubov, ale Mesiáš ešte neprišiel a nerealizoval ich. |
| Kresťanstvo | Adresát Božích prísľubov, ktoré sa naplnili v Ježišovi Kristovi. |
| Islam | Prvý moslim, ktorý sa podriadil Alahovi a jeho vôli. |
Abrahám je nám takým pekným vzorom priateľstva voči Bohu, voči ľuďom. A tam máme aj spoločného menovateľa. Našli by sme mnohé aspekty u Abraháma, ktoré vyvolávajú aj určitú dôveru a aj možnosti spoločného dialógu. A je mnoho u Abraháma, čo nás spája ako čo nás rozdeľuje. A chyba je v tom, že my vždy hľadáme tie zádrapky, ktoré nás rozdeľujú. My, židovstvo a islam veríme v zmŕtvychvstanie. Aj tu je tá spoločná platforma. Teda tie spoločné platformy sú veľmi široké. Len je problém, že od Abraháma tým exkluzívnym privlastňovaním si a budovaní teologických ideí sme sa začali navzájom deliť. A v tomto veľmi často pokračujeme v našich teológiách. Máme rozličné dogmy, učenia, pre ktoré ten druhý nesmie... A až keby sa ten druhý prispôsobil, potom by sme mohli ho prijať. A myslím si, že Ježiš sa tak nechoval. A na odbúranie tohto by sme potrebovali viac pokory a viac Božej lásky.