História kostola v Mokrej Lúke

Mokrá Lúka je malá obec horného Gemera na úpätí Revúckej vrchoviny a Slovenského rudohoria. Názov obce sa odvodzuje od mokrej pôdy, mokrých lúk a mokrín, ktoré zaberali väčšinu dnes osídlenej časti chotára obce. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1427, kedy sa nazývala Kerekreth. Po roku 1881 bola obec administratívne začlenená pod Gemersko-malohontskú župu. História obce je poznamenaná mnohými udalosťami, okrem iných tureckými nájazdami, vyvraždením obyvateľov, platením urbáru, cholerou, požiarom. Obnovu a výstavbu obce, činnosť spolkov a organizácií ovplyvňovali evanjelickí farári a aj jednotliví obyvatelia. Boli to rodáci, ale aj tí, ktorí v obci prežili určitý čas svojho života.

V tomto článku je predstavená história cirkevného zboru, a hlavne spomenutie si na duchovných, ktorí svoj život zasvätili Mokrej Lúke. Prvá písomná zmienka o cirkevnom zbore (CZ) je z roku 1596. Významným dňom v živote zboru je 13. október 1628. Je to deň osamostatnenia sa zboru a zvolenia si vlastného „dušpastiera“.

Michal Pany, pôsobil v rokoch 1628-1638, bol prvým duchovným osamostatneného zboru Mokrá Lúka. Podľa získaných informácii boli ďalšími duchovnými v Mokrej Lúke Simon Eustachius,1639 -1645, Andreas Machner ,1646, a Jonáš Blaho, 1663-1673. Rok 1673 sa podľa získaných informácii uviedol do histórie zboru príchodom jezuitov. Michal Angelus, správca Muránskeho panstva, pozval do Rožňavy jezuitov a následne musel evanjelický duchovný z Mokrej Lúky odísť. Postihlo to ďalších 15 gemerských obcí, nemohli sa takmer desať rokov vrátiť. Duchovnú službu vykonávali rímsko-katolícki „provízori“.

Po týchto ťažkých rokoch sa v roku 1682 ujal služby Andrej Sexty (Šesták). Služba trvala tri roky, do roku 1685. V roku 1687 dva roky slúžil v Mokrej Lúke Juraj Antoni, 1687-1688. Jeho pôsobenie v Mokrej Lúke si neželali kráľovskí komisári, ktorí pôsobili na Muránskom hrade. Evanjelickí kňazi nemohli pôsobiť v Mokrej Lúke až do roku 1703. Evanjelický farár Ján Bahýl bol v roku 1712 vyhnaný z fary majiteľmi Muránskeho hradu. Aby si zachránil život, schoval sa v studni, neskôr sa skrýval v lese. Tam mu ľudia prinášali stravu. V Mokrej Lúke pôsobil v rokoch 1707-1712. Je autorom knihy Tristissima Ecclesiarum Hungariae Protestantium facies vydanej v roku 1747 v Brige. Po absolvovaní domácich škôl študoval v rokoch 1667-1669 na univerzite vo Wittenbergu.

Roky 1712-1784 sú poznačené vplyvom nového majiteľa Muránskeho panstva, ktorým bol Štefan II. Koháry. Náš zbor, ako aj mnohé iné na Gemeri, spravovali dlhých 72 rokov katolícki „provízori“. Je zázrak, že zbor toto obdobie prežil. Tolerančným patentom roku 1781 cisár Jozef II. vyhlásil obmedzenú náboženskú slobodu a občiansku rovnoprávnosť pre stúpencov evanjelického, augsburského (luteránskeho), reformovaného helvétskeho (kalvínskeho) a pravoslávneho (ortodoxného) vyznania s rímskymi katolíkmi. Toto mobilizovalo veriacich v Mokrej Lúke a Revúckej Lehote, čo sa prejavilo výstavbou nového tolerančného kostola v Mokrej Lúke.

Prvým duchovným, ktorý mohol po dlhých 72 rokoch slobodne kázať slovo Božie od roku 1785 aj v novopostavenom kostole, bol Daniel Fabricius (1784 - ? Daniela Fabriciusa na dlhých 27 rokov (1820-1847) vystriedal v službe mokrolúckym evanjelikom rodák z Necpál, Samuel Koričanský, evanjelický kňaz a národovec, pôvodom zeman. Ako kňaz pôsobil na viacerých miestach. V Mokrej Lúke bol súčasne i kronikárom obce. Zapísal i historické udalosti o cholere.

Na Memorandovom zhromaždení 4. júla 1861 privítali založenie prípravného výboru Matice slovenskej. Andrej Chotváč, evanjelický farár, národovec, učiteľ, kaplán v Niredházi, v Ratkovej. Bol priekopník a zakladateľ čitateľských spolkov a slovenských škôl. Bol tiež veľký odporca maďarizácie. Pavol Terrai, 1896, Štefan Margoči, ktorý bol zvolený, no pravdepodobne neprijal miesto v roku 1898. V rokoch 1906-1908 slúžil v Mokrej Lúke Július Adamiš. Po viacerých pôsobiskách sa na štyridsaťpäť rokov stal farárom v Bratislave. Bol jedným zo spoluzakladateľov prvého slovenského evanjelického cirkevného zboru v Bratislave. Je známy svojou bohatou publikačnou činnosťou. V roku 1924 sa zúčastnil prekladu Nového zákona.

V roku 1912 bol farárom v Mokrej Lúke Viliam Vrábel, otec známeho profesora Andreja Vrábela. Obaja sú pochovaní v rodinnej hrobke na cintoríne v Čankove. Juraj Daniel Szabo, slúžil v Mokrej Lúke v rokoch 1922-1941. Bol to hlboko mysliaci človek, organizátor duchovného a národného života v obci. Aktívne sa zapájal aj do verejného života. Evanjelický farár Štefan Juretič bol organizátor duchovného, národného, ochotníckeho a verejného života v obci. Tiež bol priekopníkom sporenia medzi deťmi, mládežou a dospelými. Bol aktívnym členom úverového družstva a slovenskej sporiteľne. Ľudmila Hudáková bola druhou ženou v duchovnej službe, kazateľkou Božieho slova v evanjelickej cirkvi, seniorálnou kaplánkou Gemerského seniorátu a pôsobila v Jelšavskej Teplici a v Chyžnom. Bol administrovaný evenjelickým farárom Ján Klátikom v rokoch 1975-1992.

V tomto článku som chcel zhrnúť históriu nášho cirkevného zboru od jeho osamostatnenia až po dnešok tak, ako sme ju nepoznali. Minulosť takú, akú ju nepoznáme ani neobjavíme, pokiaľ si neuvedomíme, že je všade prítomná okolo nás… Dnešným svetom chodíme ako slepí, nevidíme odkazy minulých generácií. O tri roky oslávime 400 rokov samostatnosti zboru. Prežili sme takmer 400 rokov.

Prehľad duchovných pôsobiacich v Mokrej Lúke:

Ing. Revúca leží v juhových. časti Slovenského rudohoria na nive a terasovej plošine pri vtoku Zdychavy do rieky Muráň. Chotár mesta v doline Muráňa sa nachádza v nadm. výške 307 - 1018 m. Jeho zväčša vrchovinný povrch tvoria svory, granity a vápence. Okolie mesta je odlesnené, inde bukový les s prímesou hrabu. Pôdy prevládajú hnedé, lesné a illimerizované, menej nivné a na vápencoch rendziny. Hodošov les o rozlohe 20 ha bol vyhlásený r. 1998 za prírodnú rezerváciu. Tvorí ho pôvodný bukový les s pestrou prímesou ďalších drevín. Žijú tu medvede, vlky a rysy.

Prvá písomná zmienka: z r. 1357 ako Nagy Reucze, Rewcze, Noghrewche, Rausenbach, alias Rewcze, Rewutza Maior, Welka Rewucza, od r. 1920 Revúca. Spočiatku sa vyvíjala ako banícka, pastierska a roľnícka osada. Patrila pod jelšavské a od 2. pol. 16. stor. pod muránske hradné panstvo. V urbári muránskeho panstva z r. 1557 sa po prvý raz spomína ako mesto. V 16. stor. železiarska výroba, pracuje tu 5 hút a 7 hámrov. R. 1616 ako mestečko, rozvoj železiarskej výroby a viacerých remesiel, napr. kováčstva, súkenníctva, tkáčstva a hrnčiarstva. Koncom 18. stor. je v chotári Revúcej v prevádzke železiarsky podnik s veľkou taviarňou, piatimi hámrami a ôsmimi slovenskými pecami.

V r. 1808 bola v meste založená Muránska únia, prvá účastinná spoločnosť v Uhorsku, podnikajúca v železiarstve. Od 2. pol. 19. stor. začína železiarska výroba upadať. V tomto období sa Revúca stáva centrom slov. národného a kultúrneho života. Roku 1919 sa stáva sídlom okresu. Počas celosvet. hospod. krízy však mesto ekonomicky upadalo a ožilo až po 2. svet. vojne vďaka výstavbe tehelne, textilného závodu a rozvoju ťažby a spracovania magnezitu v blízkom Lubeníku a Jelšave. Stáva sa sídlom lesného závodu a lesného stavebného závodu a Jednoty - spotrebného družstva. Revúca má priznaný štatút mesta, do roku 1960 bola sídlom okresu. Od 24. 7. 1996 opätovne sídlo okresu.

Administratívnou časťou mesta Revúca je Revúčka, ktorá je písomne doložená r. 1427 ako Kysrewche, Malá rewuczka, Rewucka, 1920 Revúčka. Leží v doline potoka Zdychava. Sídlo na tomto území vzniklo pravdepodobne v 2. pol. 14. stor. Vlastníkmi boli Ratholdovci, neskôr patrilo pod jelšavské a muránske hradné panstvo. Po spustošení Turkami bola obec ľudoprázdna. V 15. - 16. stor. tu pracovali bane a hámor, obyv. Od 2. pol. 16. stor. Revúca patrila pod muránske hradné panstvo, ktoré pomerne často menilo svojho majiteľa. Najstaršie zachované sú pečatidlá cechu čižmárskeho z r. 1694 a cechu mlynárskeho z r. 1697.

Rozvoj železiarstva a vznik Muránskej únie oživuje rozvoj mesta. Obyv. sa zaoberajú remeslami, poľnohosp., ovocinárstvom. Pravdepodobne prvú tlačiareň v Revúcej zriadil I. B. Zoch, doložená je však len tlačiareň S. Kunstlera z r. 1893 - 94, ktorú v nasledujúcich rokoch viedli F. Gutmann, C. Schifferová a V. Büchler. Tlačiareň V. Fehéra pracovala v r. 1912 - 1936. Po Fehérovi ju r. 1937 prevzal J. Edelman. V 20. stor. v rokoch svet. hospodárskej krízy mesto trpí chronickou nezamestnanosťou vrcholiacou vo vzburách maloroľníkov a maloživnostníkov a v hladových pochodoch.

Rozvoj magnezitového priemyslu v Jelšave a Lubeníku v 50. tych rokoch 20. stor., ale najmä výstavba pradiarne ľanu a teheľne, v meste spôsobili nový dynamickejší prírastok obyv. Pripájajú sa mestské časti Mokrá Lúka a Revúčka. Vr. 1862 vzniklo Slovenské evanjelické gymnázium. Prvým riaditeľom sa stal A. H. Škultéty a pôsobili tu významní slovenskí pedagógovia - Š. M. Daxner, J. Francisci, J. Botto, J. Dérer, E. B. Laciak, S. Ormis, I. B. Zoch a i. V roku 1868 ku gymnáziu pribudol učiteľský ústav. Do násilného uzavretia gymnázia a učiteľského ústavu r. 1874 opustilo ich brány 566 študentov a 90 učiteľov. Do budovy ústavu sa nasťahovala Štátna meštianska škola, r. 1890 aj 3-ročná Vyššia obchodná škola, ktorá bola r. 1919 zrušená.

R. 1870 založili Súkromný ústav pre vzdelávanie dievčat, ktorý spravoval J. Botto. Zanikol r. 1874 a namiesto neho vznikol Maďarský mestský ústav pre vzdelávanie dievčat. V r. 1919 Štátne reálne gymnázium s riaditeľom J. Bottom, po 2. svet. vojne obnovené - JSŠ, SVŠ, Gymnázium M. Kukučína. V druhej polovici 20. stor. tu pôsobila Stredná poľnohospodárska technická škola a Stredné odborné učilište lesnícke. V súčasnosti je v meste a v m. č. Revúčka zriadené 3 MŠ, 4 ZŠ, Základná umelecká škola, Špeciálna základná škola, Gymnázium M. Kukučína, Prvé slovenské literárne gymnázium, Združená stredná odborná škola a Stredné odborné učilište spotrebných družstiev S. Ormisa a Obchodná akadémia.

Už r. 1822 založil v Revúcej Samuel Reuss pre školskú mládež knižnicu. V 1. pol. 19. stor. sa pričinením S. Reussa a neskôr aj jeho synov Júliusa, Gustáva a Ľudovíta rozvinul v meste literárny život zameraný na etnografiu, vlastivedu a zbieranie slovenských ľudových rozprávok. Študenti gymnázia vydávali ručne písané časopisy, v ktorých uverejňovali svoje prvotiny. Vyšli z neho spisovatelia K. Banšell, C. Gallay, M. Kukučín, J. Škultéty a historik J. Botto. V 60. rokoch 19. stor. pôsobí aj študentský spevácky zbor a orchester. Prvé divadelné predstavenie v meste hrali študenti gymnázia v roku 1866 a do r. 1873 naštudovali 23 divadelných hier. V polovici 19. stor. tu bolo známe Práškovo bábkové divadlo.

V 80. tych rokoch 19. stor. najvýraznejšie účinkoval Vzdelávací spolok remeselných tovarišov revúckych, ktorí po zatvorení gymnázia ochotnícky hrávali slovenské divadlá, jeho súčasťou bol aj čitateľský krúžok. Po r. 1918 pôsobila Slovenská remeselnícka jednota, Sokol, ale aj Slovenská ev. jednota žien v Revúcej. Od 2. pol. 20. stor. sa kultúrny život v meste sústredil do ZK ROH V súčasnosti je garantom kultúrneho vyžitia občanov mestské kultúrne stredisko a mestská knižnica umiestnené v mestskom dome kultúry. Zachovaná je muzeálna expozícia o histórii gymnázia a školstva v Revúcej, o histórii mesta a časť múzea je venovaná miestnemu rodákovi generálovi R. Viestovi, veliteľovi povstaleckej armády bojujúcej v SNP. Organizované sú Dni Mesta Revúca, Detská divadelná Revúca, Zochova divadelná Revúca a Reussova Revúca.

Tlač: Revúcke listy. V Revúcej sa narodili viaceré významné osobnosti: básnik J. Brocko, maliar Ľ. Čech, pedagóg J. Maliak, pedagóg a folklorista S. Ormis, botanik a historik G. Reuss, hudobný teoretik, folklorista Ľ. A. Reuss, hudobný teoretik a folklorista J. Reuss, básnik a filológ P. Šramko, armádny generál R. Budova Prvého slovenského gymnázia, pôvodne baroková kúria z 18. stor. a novšia dvojpodlažná budova gymnázia z. r. 1871 z ľudových zbierok a darov a príspevkov ev. cirkvi, 4. 2. 1873 posvätil ev. kňaz Samuel Tomášik. Obe budovy boli r. 1991 vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. V parku slovenských národovcov sú umiestnené busty I. B. Zocha a S. Ormisa. Na mestskom cintoríne sú pochovaní viacerí slovenskí národovci - folklorista S. Reuss, učitelia M. Nandrássy, S. Ormis, J. K. Holub, J. Botto a J. Kordoš.

Pamätné izby Prvého slovenského gymnázia sprístupnili pri príležitosti 100. výročia jeho vzniku v roku 1962. Ev. fara s pamätnou tabuľou venovanou S. Reussovi, zakladateľovi slovenského národopisu a jeho synom. Z architektonických pamiatok klasicistický mestský dom z roku 1819, dvojpodlažná budova krytá manzardovou strechou. S maľbou v tympanóne znázorňujúcou bohyňu spravodlivosti Themis s váhami v ruke. Na priečelí sú dva latinské nápisy "Tam hore svätá Themida a tu dolu Bacchus hovoria pravdu" - odkrytý r. 1992 a "Senát a ľud veľkorevúcky postavil pre spravodlivosť, podnikanie a zábavu (1819)" - odkrytý r. 1996. Od roku 1997 v budove sídli mestský úrad. Zaujímavý je aj dvojpodlažný mestský hostinec (dobový "Traktir") z roku 1877.

Pamätným miestom je dom M. Nandrássyho, v ktorom sa v 19. stor. stretávali slovenskí národovci. Zachované meštianske domy z 2. pol. 19. stor. V jednom z nich sa narodil armádny generál Rudolf Viest, čo pripomína pamätná tabuľa. V meste je až 19 pamätných tabúľ. Dve sakrálne stavby - staršou z nich je rim. kat. kostol sv. Vavrinca, neskorogotická stavba z 2. pol. 15. stor., upravená v roku 1892. Klasicistický tolerančný evanjelický kostol dokončili r. Po roku 1989 došlo k postupnej transformácii, ale i zániku priemyselných a poľnohosp. podnikov v meste. V súčasnosti sú rozhodujúcimi podnikmi hlavne zamestnanecké akciové spoločnosti a s. r. o. V meste je zastúpená textilná výroba a šitie pánskych nohavíc, výroba tradičných stavebných hmôt.

Lesopestovné, drevoťažobné práce a výrobu drevených polotovarov prevádzajú Lesy SR, š. p. V oblasti poľnohosp. pôsobia PD ktoré obhospodarujú cca 7600 ha pôdy. Verejná cestná doprava je zabezpečovaná Slovenskou autobusovou dopravou, š. Vmeste stáli od roku 1823 do začiatku 20. stor. mestské kúpele na liečenie srdcových, nervových a ženských chorôb. V súčasnosti sa táto lokalita využíva ako prímestská rekreačná oblasť. Od roku 1952 je v Revúcej zriadená poliklinika, od roku 1958 nemocnica a v súčasnosti Revúcka medicínsko-humanitná, nezisková organizácia, NsP. V meste pôsobia štyri lekárne a niekoľko súkromných ambulancií lekárov.

V r. 1996 - 2003, keď bolo mesto sídlom okresu boli v meste aj okresný súd, okresná prokuratúra, okresná vojenská správa, daňový úrad, okresné veliteľstvo PZ, úrad práce, ale už zákonom 416/2001 o prechode pôsobnosti orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky od 1. 1. 2004 je zriadený Úrad práce sociálnych vecí a rodiny a tiež niekoľko vysunutých pracovísk Obvodného úradu Rimavská Sobota. V meste pôsobia dve bankové inštitúcie a tri zdravotné poisťovne. Stravovacie a ubytovacie služby v rámci cestovného ruchu zabezpečuje jeden hotel a tri reštaurácie. V oblasti športových aktivít dosahujú významné úspechy športové kolektívy: Armádny volejbalový klub Magnezit, Armwrestlingový klub Magnezit, Automodelársky klub Ferrari, Futbalový klub Roma, Hádzanársky klub, Karate klub, Kickbox Leon, Klub Internacionálov mesta, Kulturistický oddiel Magnezit, Mestský hokejový klub Magnezit, Nohejbalový klub, Revúcka basketbalová asociácia - občianske združenie, Stolnotenisový klub, Športový klub Bastav Revúčka a MFK Slovmag, Tenisový oddiel Iskra, ktoré sú združené v Asociácii športu mesta Revúca. Pri centre voľného času a školách pôsobia školské športové strediská. Rekreačné možnosti obyvateľstva rozšírila rekonštrukcia mestského kúpaliska i zimného štadióna.

tags: #mokra #luka #kostol