Slovenská republika je krajinou, kde sa nábožensky založená časť obyvateľstva hlási ku kresťanskej viere, ktorá sa viaže k rozmanitej histórii krajiny a k presvedčeniu ľudí, ktorí si s touto vierou spájajú najmä konanie dobra.
Jeden z kresťanstvom vyžadovaných úkonov je aj spoveď. Spovedným tajomstvom v zmysle trestného zákona a trestného poriadku môžu disponovať iba kňazi a osoby poverené pastoračnou starostlivosťou cirkví a náboženských spoločností, ktoré sú registrované Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky.
K dnešnému dňu je registrovaných 18 cirkví, pričom každá musela splniť štátom požadované kritéria na registráciu, akými sú napríklad 50 000 plnoletých členov a prezentácia jej učenia či poslania.
Aj veriaci často míňajú vzácnu energiu na vyhľadávanie „správ“ - alebo skutočných „škandálov“ - ktoré sú prispôsobené vnímavosti istej časti verejnosti, a to s cieľmi a zámermi, ktoré nekorešpondujú s božsko-ľudskou (teandrica) povahou Cirkvi. To všetko vážne poškodzuje hlásanie evanjelia každému stvoreniu a požiadavky misie.
Zdá sa, že sa v tomto kontexte presadzuje istá znepokojivá „negatívna zaujatosť“ voči Katolíckej cirkvi, ktorej existencia je kultúrne prezentovaná a spoločensky chápaná na jednej strane vo svetle napätí, ktoré možno pozorovať v rámci samotnej hierarchie, a na druhej strane vychádzajúc z nedávnych ohavných škandálov zneužívania, spáchaných niektorými členmi kléru.
S ohľadom na toto všetko považuje Apoštolská penitenciária za vhodné zasiahnuť prostredníctvom tejto nóty, aby zdôraznila význam a podporila lepšie pochopenie tých konceptov, ktoré sú vlastné cirkevnej i spoločenskej komunikácii a ktoré sa dnes verejnej mienke a niekedy aj samotnému občianskemu právnemu poriadku javia ako cudzie.
Citujúc sv. Tomáša Akvinského sa Nóta pri zachovávaní spovedného tajomstva odvoláva na legitímnu nevedomosť kňaza: „Kňaz sa totiž dozvedá o hriechoch veriaceho non ut homo, sed ut Deus - nie ako človek, ale ako Boh“, a teda on jednoducho „nevie“, čo mu bolo povedané v spovednici, pretože nepočúval ako človek, ale práveže v Božom mene.
Spovedník nesmie nikdy „slovami ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu, ani len čiastočne prezradiť kajúcnika“ (kán. 983, § 1 CIC), a tiež je spovedníkovi zakázané „použitie poznatku získaného zo spovede, ktorý priťaží kajúcnikovi, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia“ (kán.
Dokonca ani samotný penitent nemá právomoc zbaviť spovedníka povinnosti zachovať tajomstvo. Spovedné tajomstvo spovedníka zaväzuje aj „vnútorne“ v tom zmysle, že má zakázané dobrovoľne si pripomínať spoveď a má potláčať akékoľvek nedobrovoľné spomienky na ňu.
Na zachovávanie tajomstva pochádzajúceho zo spovede je viazaný aj ten, kto sa akýmkoľvek spôsobom dozvedel hriechy zo spovede.“ (kán.
Čo hovorí zákon?
Hoci rôzne cirkvi majú rôzne pravidlá správania sa prezentované ako „právne” normy, treba mať na pamäti čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý hovorí, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát a neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Spovedné tajomstvo je upravené v Trestnom poriadku ako aj Trestnom zákone iba okrajovo. Trestný poriadok upravuje tento inštitút v ustanovení § 130 ods. 2, kde stanovuje, že svedok je oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.
Oprávnenie odoprieť výpoveď vyplýva najmä zo skutočnosti, že štát uznáva povinnosť mlčanlivosti osôb poverených vykonávať duchovnú činnosť.
Slovenská republika v Základnej zmluve medzi Slovenskou republikou so Svätou stolicou, konkrétne v článku č. 8 ods. 1 uznáva, že spovedné tajomstvo je nedotknuteľné. Táto nedotknuteľnosť zahŕňa právo odmietnuť výpoveď pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky. Zmluva bola podpísaná 24. novembra 2000 vo Vatikáne a má povahu medzinárodnej zmluvy a okrem iného určuje, že Slovenská republika a Svätá stolica sa vzájomne považujú za nezávislé a autonómne subjekty medzinárodného práva a budú tieto princípy uplatňovať vo svojich vzájomných vzťahoch.
Trestný zákon chráni vyzradenie spovedného tajomstva v prípadoch, ak by išlo o spáchanie trestného činu neoznámenia trestného činu podľa ustanovenia § 340. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, tento trestný čin nie je trestný v odseku 1, ak by jeho oznámením porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenou pastoračnou činnosťou.
Ako príklad môže poslúžiť smernica Konferencie biskupov Slovenska, prot. č. K- 389/2004-1, kde v ustanovení § 10 ods. 3 špecificky stanovuje, že v prípade trestného činu pedofílie klerika, po konzultácii s diecéznym biskupom a komisiou KBS, poverený kňaz informuje poškodených, že majú právo iniciovať trestné konanie.
V prípade trestného konania treba upozorniť, že trestný poriadok chráni spovedné tajomstvo iba ak osoba, ktorá ním disponuje, vystupuje v pozícii svedka. Ak by nastal prípad, že by takáto osoba bola v pozícii obvineného či obžalovaného, zrejme by sa nemohla odvolávať na ustanovenie § 130 ods. 2 TP.
Náboženská sloboda je jedným z pilierov demokratického štátu, avšak nesmie sa na ňu hľadieť ako na absolútnu. Mnohí predstavitelia cirkvi argumentujú, že spovedné tajomstvo musí byť neporušiteľné z dôvodu slobody svedomia penitenta, a preto si penitent musí byť v každom momente istý, že sviatostný rozhovor ostane tajomstvom spovede.
Rovnako tým, že kňaz, ktorý priamo porušuje spovedné tajomstvo, upadá do exkomunikácie, a ten, kto ho porušuje nepriamo, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu (kán.
Treba mať však vždy na pamäti prvý článok Ústavy, ktorý hovorí že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu či náboženstvo. Potreba predchádzať trestnej činnosti, o to viac tak závažnej, akou je napríklad sexuálne zneužívanie maloletých, nesmie byť ohraničená alebo potieraná z náboženských motívov.
To, že jedinec musí strpieť oprávnený zásah do svojich práv z dôvodu prešetrovania trestných činov, je základným predpokladom pre úspešné usvedčenie páchateľa. Nech sú dôvody veriacich akokoľvek cnostné a dobromyseľné, v prvom rade je potrebné vždy myslieť na fyzický a duševný stav obetí, ktoré by v prípade spáchania takéhoto trestného činu na ich osobách boli doživotne poznačené.
Spovedné tajomstvo sa týka všetkého, čo kajúcnik priznal počas spovede, a to aj v prípade, že spoveď bola neplatná alebo z nejakého dôvodu nebolo udelené rozhrešenie.
To, akú vážnosť cirkev pripisuje spovednému tajomstvu, dokladuje aj to, že o obsahu spovede nemá kňaz hovoriť mimo spovede ani so samotným kajúcnikom. Rovnako má kňaz zakázané dobrovoľne si pripomínať obsah spovede a má potláčať aj akékoľvek nedobrovoľné spomienky na ňu: „Kňaz sa totiž dozvedá o hriechoch veriaceho ,non ut homo, sed ut Deus - nie ako človek, ale ako Boh‘, a teda on jednoducho ,nevie‘, čo mu bolo povedané v spovednici, pretože nepočúval ako človek, ale práveže v Božom mene.
Nóta Apoštolskej penitenciárie reaguje aj na legislatívne iniciatívy vyvolané úsilím brániť obete trestných činov, napríklad sexuálneho zneužívania. „V prípade hriechov, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu, nikdy nie je dovolené uložiť penitentovi ako podmienku rozhrešenia povinnosť udať sa civilnej spravodlivosti, a to na základe prirodzeného princípu ,nemo tenetur se detegere‘ (,od nikoho nemožno žiadať sebaudanie‘), uznávaného každým právnym poriadkom.
Právny rámec na úrovni stojacej nad zákonom priniesol čl. 8 Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou z roku 2001. Nedotknuteľnosť spovedného tajomstva zahŕňa právo odmietnuť vypovedať pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky. Táto zmluva má charakter medzinárodnej zmluvy, čo podľa mňa spôsobuje, že zrušenie ochrany spovedného tajomstva, resp.
Je vhodné dodať, že totožnú úpravu vo vzťahu k jedenástim nekatolíckym cirkvám a náboženským spoločnostiam obsahuje čl. 1. 2. informácie zverené osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou, ústne alebo písomne, pod podmienkou mlčanlivosti.
Takouto osobou môže byť v katolíckom kontexte napríklad aj laik, ktorý je príslušnou cirkevnou autoritou v súlade s kánonickým právom poverený napríklad katechézou dospelých, pri vedení duchovného rozhovoru, keď ho druhá strana výslovne požiadala o mlčanlivosť, alebo tiež pracovník cirkevného súdu, ktorý je na základe samotného kánonického práva viazaný mlčanlivosťou, teda „úradným tajomstvom“ (napr.
Uvedené osoby nemajú postihnuteľnú právnu povinnosť oznámiť trestný čin, ktorú by inak mali. Len pre vysvetlenie uvádzam, že právna povinnosť oznámiť trestný čin je v slovenskom práve len vo vzťahu k tým trestným činom, o ktorých sa osoba hodnoverne dozvie a zároveň pri ktorých je horná hranica trestu najmenej 10 rokov, a pri trestných činoch korupcie, teda nie pri akýchkoľvek trestných činoch.
Aj tu platí takáto povinnosť vo všeobecnosti iba vo vzťahu k trestným činom, o ktorých sa osoba hodnoverne dozvie a zároveň pri ktorých je horná hranica trestu najmenej 10 rokov, a pri trestných činoch korupcie.
Uvedené osoby majú s odvolaním sa na porušenie spovedného tajomstva alebo tajomstva informácií právo odoprieť výpoveď ako svedok v trestnom konaní, v civilnom súdnom konaní, v správnom konaní, alebo v disciplinárnych konaniach v rámci výkonu trestu odňatia slobody alebo väzby. Dodať treba, že uvedené osoby majú právo odoprieť výpoveď alebo poskytnutie informácií chránených spovedným tajomstvom alebo tajomstvom informácií. Na druhej strane, keď takúto výpoveď alebo podanie vysvetlenia poskytnú, nepovažuje sa ich výpoveď/podanie vysvetlenia za nezákonné alebo neprípustné.
V prípade Katolíckej cirkvi je ochrana spovedného tajomstva taká kategorická, že osoba, ktorá by ho porušila, by upadla automaticky, teda bez potreby trestného rozhodnutia do exkomunikácie, teda cirkevného trestu, ktorý spočíva v prerušení viditeľného spoločenstva s cirkevnou komunitou, spod ktorého môže oslobodiť len Svätá stolica.
Aké sú mýty o sviatosti zmierenia?
Pri Sviatosti zmierenia sa medzi veriacimi často vyskytujú nepravdivé mýty:
- Spoveď prakticky nemá platnosť.
- Pri spovedi sa jednorázovo odpustia človekovi hriechy a môže pristupovať k sv.
- Nie, také prikázanie neexistuje.
Cirkevné prikázanie „Aspoň raz do roka sa vyspovedať a prijať Sviatosť oltárnu“ však zväzuje každého pokrsteného, ak mu to životné okolnosti dovoľujú, aby sa vyspovedal aspoň raz za rok.
- Je to mýtus.
- Ďalší mýtus.
Božie milosrdenstvo je nekonečné. Mnohé svedectvá mystikov a vizionárov hovoria o tzv. „hodine smrti“, čo je istá chvíľka pred smrťou, v ktorej sa človek môže rozhodnúť pre Boha, alebo ho navždy odmietnuť. Dokonalá ľútosť v prípade nebezpečenstva smrti má na dušu podobný účinok ako Sviatosť zmierenia.
Z ľudskej pozície nemôžeme vedieť, čo sa odohráva v zomierajúcom človeku, preto Cirkev neodsudzuje ani zatvrdlivých hriešnikov, ani samovrahov, narkomanov, či iných ľudí, ktorí si smrť spôsobia sami.
Existujú tzv. tri znaky ťažkého hriechu:
- musí byť spáchaný vo veľkej veci
- musí byť spáchaný vedome
- musí byť spáchaný dobrovoľne
Vo veľkej veci: to znamená, že musí existovať zákon (Boží, alebo Cirkevný) a hriech ho porušuje vo veľkej veci (napr. okultizmus, vražda, všetky druhy smilstva, lúpež, ale napr. aj neúčasť na sv. omši, či nedodržanie bezmäsitého pôstu v piatok).
Za ľahké hriechy možno považovať také skutky, ktoré porušujú zákon v malom merítku (napr. nepodstatná lož, resp.
Sviatostné tajomstvo
Sviatostné tajomstvo je nedotknuteľné; preto spovedníkovi je veľmi prísne zakázané slovami, ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu ani len čiastočne prezradiť kajúcnika.
Zachovávať tajnosť je povinný aj tlmočník, ak sa zúčastní, ako aj všetci ostatní, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dozvedeli o hriechoch zo spovede.
Spovedníkovi sa úplne zakazuje použitie poznatku získaného zo spovede, ktorý priťaží kajúcnikovi, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia.
Pri spovedaní má mať kňaz na pamäti, že berie na seba úlohu sudcu a rovnako lekára a že je Bohom ustanovený za vysluhovateľa božskej spravodlivosti a súčasne aj milosrdenstva, aby konal na slávu Božiu a spásu duší. Spovedník ako služobník Cirkvi sa má pri vysluhovaní tejto sviatosti verne pridržiavať náuky magistéria a noriem, ktoré vydala kompetentná vrchnosť.
Sviatosť obrátenia, lebo sviatostne uskutočňuje Ježišovu výzvu na obrátenie, proces návratu k Otcovi, od ktorého sa človek vzdialil hriechom.sviatosť pokánia, lebo posväcuje osobný a ekleziálny proces obrátenia, ľútosti a zadosťučinenia kresťana hriešnika.sviatosť svätej spovede, lebo spoveď, vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti.
V hlbokom zmysle je táto sviatosť aj „vyznaním“, čiže uznaním a chválou Božej svätosti a Božieho milosrdenstva voči hriešnemu človekovi.sviatosť odpustenia, lebo kňazovým sviatostným rozhrešením Boh udeľuje kajúcnikovi „odpustenie a pokoj“.sviatosť zmierenia, lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“.
Vzhľadom na posvätnosť a veľkosť tejto služby, ako aj na úctu, aká patrí ľudskej osobe, Cirkev vyhlasuje, že každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Ani nesmie použiť poznatky, ktoré získal pri spovedi o živote kajúcnikov. Toto tajomstvo, ktoré nepripúšťa výnimky, sa volá „sviatostná pečať“, lebo to, čo kajúcnik vyjavil kňazovi, ostáva „zapečatené“ sviatosťou.
Kňaz, ktorý by predsa len zámerne porušil spovedné tajomstvo, je exkomunikovaný z Cirkvi samotným skutkom (tzv. latae sententieae).Kňaz, ktorý by rozhrešil od hriechu smilstva vlastného komplica, je exkomunikovaný z Cirkvi samotným skutkom (tzv. latae sententieae).Spovedné tajomstvo musí zachovávať každý, kto aj neúmyselne počuje niečo zo spovede iného kajúcnika.
Forma
Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj.
Ako sa spovedať?
- Spytovanie svedomia si má kajúcnik vykonať ešte pred pristúpením k samotnej spovedi. Odporúča sa pred ním poprosiť o pomoc Ducha Svätého. Hriechy si kajúcnik môže zapísať na papier, alebo zapamätať. Ako pomôcku pre spoznanie svojich hriechov môže použiť tzv. spovedné zrkadlo (napr.
- Kajúcnik kňazovi vyzná svoje hriechy stručne a zrozumiteľne. Je potrebné vyznať všetky ťažké hriechy a ich počet, resp. frekvenciu vykonávania a všetky „priťažujúce okolnosti“ (nestačí vyznať napr. „smilstvo“, ale treba upresniť, či s osobou rovnakého / opačného pohlavia, či s osobou slobodnou, alebo viazanou manželským, či rehoľným sľubom a pod.). Odporúča sa vyznať aj ľahké hriechy, pre platnosť spovede to však nie je nutné. Ak kajúcnik v spovedi zabudne vyznať hriech, vyzná ho pri najbližšej spovedi.
- Ľútosť je podstatným elementom Sviatosti zmierenia a má byť úprimná.
- Po vyznaní hriechov kňaz uloží kajúcnikovi kajúci skutok (modlitba, sebazápor, pôst, dobrý skutok, …). Kajúcnik musí tento skutok vykonať do najbližšej spovede. Ak v danej spovedi mal kajúcnik ťažký hriech, nesplnenie kajúceho skutku je tiež ťažkým hriechom.
- Človek si má v srdci zaumieniť zmenu svojho života, vzbudiť si snahu byť lepším človekom a odpor k hriechu. Má zo svojej blízkosti odstrániť predmety, ktoré ho zvádzajú na hriech, či vyhýbať sa spoločnosti, ktoré ho môžu priviesť k hriechu (napr.
Navracia nám Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve. Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom.
Zmieruje nás s Cirkvou.Nielen uzdravuje toho, kto je znovu plne zapojený do ekleziálneho spoločenstva, ale má aj oživujúci účinok na život Cirkvi, ktorá trpela pre hriech jedného zo svojich členov.