V nasledujúcom článku sa zameriame na vysvetlenie pojmov súvisiacich so správou farnosti a kňazskou službou. Taktiež si priblížime proces inkardinácie a exkardinácie kňazov, sabatický rok a postavenie kňazov v Ordinariáte OS a OZ SR.
Základné pojmy v správe farnosti
Pre lepšie porozumenie fungovania cirkvi je dôležité poznať rôzne funkcie a ich význam. Medzi základné pojmy patria:
- Diakon: Svätený len na službu.
- Kaplán: V evanjelickej cirkvi nemá štatutárnu právomoc nad cirkevným zborom.
- Farár: Spravuje farnosť.
- Rektor kňazského seminára: Kňaz, ktorý je vykonávateľom a koordinátorom výchovy seminaristov.
- Vicerektor kňazského seminára: Kňaz, ktorý rektorovi seminára pomáha v úlohe vykonávateľa a koordinátora výchovy seminaristov.
- Špirituál: Kňaz, ktorý má na starosti duchovné vedenie seminaristov; vykonáva úlohu spovedníka a zodpovedá za duchovné aktivity v seminári.
- Prefekt, al. predstavený: Kňaz, ktorý stojí na čele kňazského seminára / kláštora.
- Študijný prefekt: Pomáha rektorovi pri organizovaní a vedení vyučovacieho procesu v seminári.
- Penitenciár: Spovedník.
- Prebendát: Člen rímskokatolíckeho kléru na poste kanonika, ktorého úlohou je spravovať katedrálu alebo kolegiálny kostol.
- Sucentor: Kňaz, ktorý pomáha s prípravou a vedením liturgie vrátane žalmov, precíz a odpovedí.
- Kapitulný vikár: Kňaz volený kanonikmi katedrálnej kapituly, ktorý po dobu sedisvakanacie riadil diecézu menom katedrálnej kapituly; pojem zodpovedajúci dnešnému úradu diecézneho administrátora používaný do roku 1983 pokým nebol promulgovaný nový Kódex kánonického práva.
- Ordinár: Pod menom ordinár sa v práve okrem Rímskeho veľkňaza rozumejú diecézni biskupi a iní, ktorí sú hoci len dočasne na čele nejakej partikulárnej cirkvi alebo na jej roveň postaveného spoločenstva podľa normy kán. 368, ako aj tí, ktorí v nich majú všeobecnú riadnu výkonnú moc, totiž generálni a biskupskí vikári; a taktiež pre svojich členov vyšší predstavení klerických rehoľných inštitútov pápežského práva a klerických spoločností apoštolského života pápežského práva, ktorí majú aspoň riadnu výkonnú moc. (Kán. 134 § 1)
Medzi ďalšie funkcie v cirkevnej správe patria archivár, ekonóm, tajomník diecézy alebo arcidiecézy, riaditeľ biskupského alebo arcibiskupského úradu či iných funkcií.
Inkardinácia a exkardinácia
Inkardinácia označuje príslušnosť k pôvodnej diecéze / arcidiecéze alebo inej cirkevnej územnej jednotke, ktoré hovorí o tom, v ktorej časti územia je potrebné hľadať rodisko dotyčného kňaza, ktorý bol vysvätený.
Inkardinovaní môžu byť aj rehoľní kňazi, a to z rehole do diecézy / arcidiecézy alebo opačne. Opakom inkardinácie je exkardinácia.
Starostlivosť o rodinných príslušníkov
Jedným z dôvodov pre zmenu pôsobiska kňaza môže byť starostlivosť o rodinného príslušníka. Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty v roku 1976 vydala smernice o pomoci publikované v dokumente Aide apportée par les religieux a leurs parents ages ou malades, ktorú rehoľníci majú poskytovať svojim starým alebo chorým rodičom.
Povinnosti rehoľníkov v starostlivosti o rodičov:
- Povinnosť postarať sa o rodičov sa netýka len detí, ktoré sú rehoľníkmi, ale rovnako tak aj ostatných detí, ako slobodných, tak žijúcich v manželstve; keď je nutná neustála asistencia, je potrebné sa v rodine dohodnúť, ako sa každý do tejto povinnosti zapojí.
- Ak osobitné okolnosti vyžadujú, aby sa rehoľník angažoval viac, pretože je jedináčik, alebo preto, že súrodenci zo závažných dôvodov nemôžu pomôcť, je veľmi žiaduce, aby sa inštitút snažil poskytnúť pomoc, ktorá by mu aspoň čiastočne umožnila žiť komunitný život.
- Ak žiadne z týchto riešení nie je možné a prítomnosť rehoľníka u rodičov je potrebná, je na mieste povolenie na dlhodobú neprítomnosť v rehoľnom dome.
Indult na opustenie rehole
Indult na opustenie rehole je žiadosť na opustenie inštitútu zasväteného života, ktorú podáva po zvážení situácie rehoľník svojmu predstavenému z dôvodov, kedy sa nachádza v kritickej situácii. Slobodné prijatie indultu rehoľníkom prináša dišpenz, čiže oslobodenie od všetkých záväzkov plynúcich z profesie - sľubov, čo znamená aj zrušenie prekážky uzavretia manželstva.
V prípade, že ide o rehoľníka klerika - kňaza, ten musí požiadať aj o dišpenz od povinnosti posvätného záväzku celibátu. Takýto dišpenz môže udeliť iba rímsky veľkňaz - pápež. Prax je taká, že udelený indult na opustenie zasväteného života obsahuje v sebe aj výslovný dišpenz od posvätného záväzku celibátu.
Sabatický rok
Podľa Starého zákona ide o siedmy rok židovského kalendára, ktorý je spojený s odpočinkom viníc a polí a so skutkami milosrdenstva k blížnemu (porov. Lv 25, 2 - 7; Ex 23, 10 - 11). Pre kresťana je sabatický rok časom duchovnej a telesnej obnovy.
Podstata spočíva v tom, že aj aktívny horlivý veriaci potrebuje obdobie intenzívneho načerpania duchovnej a telesnej sily, aby mohol opäť horlivo slúžiť Bohu. V tomto čase Boží služobník zanechá svoje aktivity, aby bol viac s Bohom i so sebou samým.
Náplň sabatického roku a jeho trvanie vyžaduje súhlas predstaveného. Nejde teda o akúsi dovolenku, ale skôr zmenu prostredia, zmenu aktivít, zmenu denného režimu.
Kňazi prepožičaní pre diecézu / arcidiecézu / Ordinariát
- Diecézny kňaz prepožičaný pre diecézu / arcidiecézu / Ordinariát: Ide o diecézneho kňaza, ktorý je inkardinovaný do nejakej diecézy / arcidiecézy, je však na určité obdobie uvoľnený pre službu v inej diecéze / arcidiecéze.
- Diecézny kňaz alebo rehoľný kňaz prepožičaný pre Ordinariát OS a OZ SR: Je kňaz, ktorý je na obdobie 5 rokov prepožičaný pre službu vo vojenskom ordinariáte. Po uplynutí tejto doby a zároveň po súhlase oboch biskupov (biskupa diecézy, z ktorej bol prepožičaný a biskupa Ordinariátu; v prípade rehoľného kňaza aj predstaveného rehole) a po vyslovení jeho mienky, o tom, či službu v Ordinariáte prijíma, može byť do neho inkardinovaný.
- Rehoľný kňaz uvoľnený pre službu v inej diecéze: Ide o rehoľného kňaza, ktorý bol na základe dohody miestneho biskupa a predstaveného rehole, ktorej je rehoľný kňaz členom a ich predchádzajúcom súhlase presunutý na územie inej diecézy do farnosti, kde komunita, ktorej je rehoľný kňaz členom pôsobí.
Postup pri presune farského administrátora alebo farára
- Zámer biskupa diecézy
- Oznámenie zámeru biskupa diecézy farskému administrátorovi alebo farárovi farnosti
- Následná diskusia, v ktorej biskup objasní dôvody presunu
- Rehoľník je potom menovaný svojim provinciálom a na základe vzájomnej dohody príslušného biskupa diecézy prostredníctvom tzv. asignačného listu, v ktorom predstavený tej rehole, do ktorej presúvaný rehoľník patrí, napíše menovanie pre takéhoto kňaza.
Určenie počiatočnej hodnosti kňaza inkardinovaného do Ordinariátu
Počiatočná hodnosť kňaza, ktorý bol inkardinovaný do Ordinariátu OS a OZ SR sa určuje na základe počtu rokov praxe, ktorú absolvoval ako kňaz pred inkardináciou do Ordinariátu, to znamená, že sa berú do úvahy roky od kňazskej vysviacky až do inkardinácie do Ordinariátu.
Trpiteľ za vieru
Trpiteľ za vieru je osoba, ktorá v rokoch 1948 - 1989 akýmkoľvek spôsobom trpela za svoju vieru (vo väzení alebo inak pezekuovaná) a spĺňala niektorý alebo všetkých päť stupňov prejavu perzekúcie kňazov, rehoľníkov a zasvätených osôb a ktorej bolo týmto spôsobom znemožnené vykonávať svoje kňazské či rehoľné povolanie.
Stupne prejavu perzekúcie:
- Tajná kňazská vysviacka alebo vysviacka v zahraničí
- Strata štátneho súhlasu na výkon kňazského alebo rehoľného povolania
- Odsúdenie súdom a trest odňatia slobody
- Iná forma perzekúcie
Dôvody perzekúcie
Skutočné dôvody, pre ktoré boli prenasledovaní trpitelia za vieru tkveli v tom, že si plnili svoje povinnosti:
- Venovali sa chorým a starým v nemocniciach bez ohľadu na politickú príslušnosť osôb.
- Venovali sa mládeži bez ohľadu na ideológiu.
- Strata štátneho súhlasu (na výkon kňazského povolania) al.
Štátny súhlas
V období rokov 1949 - 1990 bolo nutné, aby mal každý duchovný v Československu udelený štátny súhlas. Toto ustanovenie bolo prijaté zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom a vstúpilo do platnosti dňa 14. októbra 1949.
Podmienkou udelenia štátneho súhlasu bol sľub, ktorý musel duchovný skladať do rúk predsedu okresného národného výboru, predsedu krajského národného výboru, ministra povereného vedením Štátneho úradu pre cirkevné veci alebo predsedu vlády. Záležalo to od toho, do ktorej „platovej stupnice“ duchovný patril.
Štátny súhlas mohol byť prakticky za akékoľvek previnenie, i nevedomé, odobratý. Zrušený bol novelizáciou vyššie spomínaného zákona (tzv. zrušením štátneho dozoru nad cirkvami) dňa 23. januára 1990.
Kánonické právo
Kánonické právo je zákon Cirkvi, Ústava. Medzi sebou vytvoriť pravidlá hry, spolunažívania. Rimania - rímske právo. Cirkevné právo veľa čerpá z rímskeho práva. Právneho systému: majetkové právo, trestné právo... Cirkev, aj keď nebolo rozpracované tak, ako je to v dnešnej dobe.
Vývoj kánonického práva:
- Prenasledovanú Cirkev (Milánsky edikt r. 313), obdobie otcov 6.
- Od Graciánovho dekrétu - po 15 stor. kánonického práva.
- Od Tridentského koncilu (1545) - po Nový kódex.
Úradné cirkevné zákony, ktorými sa mali katolíci riadiť. Gasparriho. Prijaté zásady odkedy zákon začína platiť. Diecézneho obežníka, čo je taká naša zbierka zákonov. Oficiálne vydaný kódex s názvom KKP v Cirkvi.
Základné princípy kánonického práva
- Retroaktivita: Nemožno vzťahovať zákon so spätnou účinnosťou.
- Platnosť manželstva: Musíme dávať pozor, kedy bolo manželstvo uzavreté.
- Podvod: Ide o podstatnú vec, ktorú tají jeden z nich, ako napr. neplodnosť.
Delenie práva
- Božie a Cirkevné: Božie právo dal Boh a človek.
- Prirodzené a pozitívne právo: Prirodzené je také, ktorým sa riadi každý človek vo svedomí.
- Všeobecné a partikulárne právo: Všeobecné zaväzuje všetkých katolíkov, partikulárne len určitú kategóriu veriacich.
- Písané a nepísané právo: Nepísané právo je napr. zvyk.
- Právo súkromné: Zameriava sa na jednotlivých veriacich.
Adresát Kódexu
KKP viaže všetkých latinských katolíkov. Tzn. katolíkov, ktorý prináležia do latinskej Cirkvi Rímskokatolíckej. Latinskej preto, lebo úradným jazykom je stále latina.
Rímskokatolícky obrad, ale máme aj Východných katolíkov. Rímskokatolícka cirkev je jedna z 21 katolíckych cirkvi na svete. Východných a jedna je západná. Tá je poriadna, najväčšia, naša.
Pramene cirkevného práva
Medzi pramene cirkevného práva patria:
- Kódex kánonického práva
- Liturgia
- Konkordáty
- Dávne privilégiá a zvyky
Tresty v cirkevnom práve
Každý trest je tzv. ferendae sententiae, tzn. že liek treba užívať iba dovtedy, kým nevyzdravie. Dostať rozhrešenie. A neoľutuje, tak nemôže byť trest stiahnutý.
Definícia zákona podľa sv. Tomáša Akvinského
Klasickú definíciu zákona sa pokúsil podať sv. Tomáš Akvinský: Rozumné nariadenie na spoločné dobro, ktorý musí byť spoločnosti oznámený.
Pre platnosť zákona je dôležité, aby:
- Obsah je morálne dobrý.
- Bol možný zachovať.
- Bol vydaný zákonodarcom.
- Bol vydaný na neurčitý čas.
- Bol vydaný pre celú spoločnosť.
- Zákonodarnú moc v Cirkvi má na prvom mieste pápež.
Dokumenty v cirkevnom práve
- Bula: Pápežský dokument veľkého významu.
- Reskript: Odpoveď na predloženú otázku.
Zákonodarná moc v Cirkvi
Zákonodarnú moc v Cirkvi má na prvom mieste pápež. Na druhom mieste je ekumenický koncil, čiže kolégium všetkých biskupov, ale nikdy nie bez pápeža. Autorom partikúlárnych zákonov (napr. diecézneho práva) je diecézny biskup.
Sviatosť kňazstva
Sviatosť kňazstva nájdeme v novom katechizme pod názvom sviatosť posvätného stavu. Ježiš Kristus ustanovil posvätný stav „ordo“. Ten sa vzťahuje na biskupov a kňazov. Znamená, že tí, ktorí sviatostnú vysviacku prijmú, pokračujú v práci apoštolov. Diakon je svätený len na službu.
Muž musí mať na to určité predpoklady a kňazská služba ho musí niečím upútať. Teda muž musí kňazstvo najprv poznať a musí ho táto služba lákať. Napríklad miništruje alebo číta v kostole Sväté písmo. Väčšina chlapcov prichádzala k povolaniu cez službu pri oltári. Dnes pribúda tých, ktorí celé roky na kňazstvo ani nepomysleli, ale v nejakom momente svojho života zažili obrátenie a potom ich myšlienka na kňazstvo začala priťahovať.
Na základe toho, že sa mužovi niečo na kňazskej službe páči, sa musí rozhodnúť, že ju aj chce vykonávať. Nie však v zmysle zamestnania, ale poslania. Ako niečo, čomu sa chce zasvätiť. Ďalšou indíciou je, že muž si relatívne rýchlo osvojí životný štýl, ktorý s kňazskou službou súvisí. Ak si muž myslí, že má povolanie do kňazského stavu, mal by sa zdôveriť kňazovi. Najlepšie, ak má svojho stáleho spovedníka, ktorý ho dobre pozná a môže tak konfrontovať jeho spôsob myslenia a života, či je alebo nie je vhodný.
Vysvätený môže byť pokrstený muž. Kódex kánonického práva stanovuje vek 25 rokov. V ojedinelých prípadoch môže miestny biskup udeliť dišpenz od tejto podmienky, ale len do jedného roka, teda 24-ročnému kandidátovi. Horný limit veku nie je určený. Dôležité je, aby mal človek dispozíciu danú službu vykonávať, a to fyzicky, intelektuálne aj mravne. Môže to byť aj vo vyššom veku.
Pri vysviacke sa biskup rektora seminára alebo inej zodpovednej osoby pýta, či si myslí, že kandidát na kňazstvo je súci na svätenie. Počas šiestich rokov v seminári sa každý muž prejaví natoľko, že už ho poznajú dosť dobre. Ak má kandidát v danom čase na to všetky predpoklady, tak mu sviatosť kňazstva bude udelená, ale nemožno to tvrdiť vzhľadom na jeho budúcnosť.
Kňazskou vysviackou muž získava aj novú identitu. Avšak bola mu zverená posvätná moc. Duchovne ide bezpochyby o novú identitu. Posvätnú moc dostáva muž pri kňazskej vysviacke nato, aby konal v mene Krista. Napríklad pri svätej omši má moc sláviť svätú omšu, ale kňaz nie je tým, ktorý vykonáva tú obetu, ktorý by menil chlieb na telo. Alebo pri krste je tým, ktorý leje vodu na hlavu, ale kňaz nemá moc zmyť dedičný hriech. To robí Kristus. Vysluhovanie Eucharistie a ostatných sviatostí sú hlavným dôvodom kňazstva.
Keď sviatosť kňazstva vtláča do duše vysväteného muža nezmazateľný znak, znamená to, že kňazom zostáva naveky. Ak by z kňazstva odišiel, môže byť dišpenzovaný, teda oslobodený len od povinností, ktoré vyplývajú z kňazskej vysviacky. Kňazstvo je udelené naveky. To je podobne ako s krstom. Kňaz by sa na prvom mieste mal usilovať čím viac sa pripodobniť Kristovi a žiť Kristovo kňazstvo.
Kňaz svojou duchovnou mocou z poverenia Krista vykonáva špecifickú úlohu v cirkvi. Mnohí sa mylne domnievajú, že cirkev je užitočná tým, že má školy, sociálne zariadenia, charitu... Ale to nie je špecifická úloha cirkvi. Z praxe vieme, že mnohí kňazi hravo zvládajú aj rôzne sociálne či organizačné aktivity. Kňaz nemusí byť dobrý manažér, hoci vo väčšine prípadov stojí na čele nejakej komunity. Je veľkou výhodou, ak manažérske schopnosti má. Samozrejme, že k tomu potrebuje potrebné vedomosti. Farnosť má mnoho tvárí, mnoho oblastí, ktoré si vyžadujú profesionálny prístup. Tiež sa musí radiť s viacerými odborníkmi a naučiť sa, ako to má robiť. Väčšinou sa v každej farnosti nájde dobrý ekonóm alebo stavbár.
Všeobecné kňazstvo vyplýva zo sviatosti krstu. Každý pokrstený ho prijal, teda má účasť na službe kňaza, proroka a kráľa. Služobné kňazstvo dáva mužovi duchovnú moc. Povoláva a oprávňuje ho k špecifickým úlohám. Kto prijal kňazskú vysviacku, už nebude vykonávať služobné kňazstvo len v tomto všeobecnom zmysle slova, teda posväcovaním seba cez obyčajnú modlitbu.
Čo sa týka vyučovania, najvyšším učiteľom viery je biskup. Služobné kňazstvo sa v Katolíckej cirkvi vzťahuje len na mužov, ale všeobecné kňazstvo sa vzťahuje na všetkých pokrstených laikov, teda aj na ženy. Tie však v Katolíckej cirkvi kňazskú vysviacku, ktorá prislúcha služobnému kňazstvu, prijať nemôžu.
Vzhľadom na všeobecný nedostatok povolaní sa v médiách často diskutuje aj o ďalšom navrhnutom kompromise - zrušenie kňazského celibátu, ktoré by umožnilo katolíckym kňazom vstúpiť do manželstva. Už dnes platí, že niektoré služby môžu vykonávať aj tí, ktorí nie sú vysvätení. V núdzi môže krstiť ktokoľvek alebo bohoslužbu slova môže urobiť ktokoľvek aj v kostole, sväté prijímanie tiež môže rozdávať ktokoľvek, kto má poverenie od biskupa. Celibát na rozdiel od kňazstva žien nie je doktrinálnou, ale disciplinárnou otázkou. Ide o vnútorný predpis, ktorý sa môže meniť.
Chlapci alebo muži, ktorí uvažujú o kňazskom povolaní, nech sa neboja záväzkov, ktoré z toho plynú. Je dôležité, aby sa usilovali nadobudnúť väčšiu mieru istoty. Ak cítia povolanie, nech za ním idú. Je samozrejmé, že človek môže cítiť neistotu. Kňazom som sa stal preto, lebo som cítil, že ak sa ním stanem, budem šťastný a na tejto ceste dosiahnem spásu. Nikdy som svoje rozhodnutie neoľutoval. Pozývam slobodných katolíkov, aby uvažovali nad tým, či ich Pán volá k tejto službe.