Päťdesiata ôsma kapitola knihy proroka Izaiáša je výstižným opisom pôstu, ktorý sa páči Bohu a je v súlade s Jeho vôľou. Mnohí kresťania sa totiž mylne domnievajú, že pôst v sebe zahŕňa iba odriekanie jedla a maškŕt, ktoré si bežne doprajeme, odriekanie zábavy, ktorá je príjemným spestrením nášho každodenného života, či zbavovanie sa svojich hriešnych zlozvykov, ktoré nám škodia na duši aj na tele.
Pre ďalších, ktorí nepochopili význam pôstu, je toto obdobie len o tom, že sa viac modlia, viac chodia do kostola a obliekajú si tmavé, väčšinou čierne šaty. Pravá bohoslužba však v sebe zahŕňa viac než len náboženské obrady, ako sú modlitby, čítanie Biblie, návšteva kostola, odriekanie jedla a zábavy a zbavovanie sa zlozvykov. Boh nechce, aby bolo naše náboženstvo iba zmesou bezduchých náboženských rituálov, v ktorých sa stratí podstata toho, na čo sme boli predurčení. Oveľa dôležitejšie ako presné dodržiavanie náboženských obradov je úprimná snaha pomáhať chudobným, utláčaným, prenasledovaným, bezmocným, chorým a osamelým. Boh si teda neželá, aby sme sa na jednej strane správali zbožne, a na strane druhej zostávali vo svojich hriechoch a zanedbávali prikázané dobro.
Konanie dobrých skutkov bez skutočnej viery v Krista nás síce nemôže spasiť, avšak viera, ktorej chýbajú skutky milosrdenstva a lásky, stráca dôveryhodnosť. Pôst v podobe odriekania jedla môže byť užitočný pre náš duchovný a predovšetkým telesný život, ale pomáha len tej osobe, ktorá sa postí. Cieľom pravého pôstu je prelomiť moc tela, ktoré je náchylné podliehať žiadostiam. Skrze pôst si máme uvedomiť, že máme byť ľudia predovšetkým duchovní, nie telesní, ktorí sú ovládaní vášňami, nestriedmosťou a márnotratnosťou.
Ako sa správne postiť? | Mons. Jozef Haľko | Z PRAMEŇA 216
Židia v dobe pôsobenia proroka Izaiáša sa síce zdržiavali jedla, ale unikal im hlavný cieľ ich služby. Tento verš naznačuje, že sa musíme snažiť zbaviť hriechu, ktorý nás zväzuje a zotročuje, a pritom sa usilovať aj o to, aby hriech nezväzoval a nezotročoval aj našich blížnych. Tých, ktorí sú v zajatí zla, zasa máme viesť k poznávaniu Boha, bez ktorého nemôže nikto získať slobodu a byť zachránený. V Ježišovi získavame nielen svojho Spasiteľa a Pána, ale aj Vysloboditeľa z hriechov, ktorý nás zbavuje jarma otroctva.
Niektorých usilovných kresťanov natoľko pohltí služba Bohu a cirkvi, že pri nej zabudnú na vlastnú rodinu a príbuzných. Boh nás vedie k zlatej strednej ceste a upozorňuje na to, aby sme jedno nepreháňali a druhé nezanedbávali. Našou úlohou je starať sa o biednych a utláčaných, ale rovnako je našou úlohou aj napĺňať potreby členov našej rodiny. Človek zapálený pre Boha a cirkev môže veľmi ľahko skĺznuť k tomu, že zabudne na to, že je zodpovedný za svojich najbližších a za ich blaho. Každý kresťan si musí uvedomiť, že je povolaný nielen k modlitbe, čítaniu Písma svätého a k chrámovému spoločenstvu, ale aj k plneniu si bežných, každodenných povinností. Nesmieme sa pod rúškom služby Bohu vyhýbať svojim povinnostiam, ktoré vyplývajú zo zamestnania či z rodiny. Ukrývať sa pred potrebami najbližších a vyhovárať sa na to, že sme zaneprázdnení v službe Kristovi, nie je prejavom zbožnosti, ale zbabelosti.
Ak nedostávame odpovede na naše modlitby, môže to byť zapríčinené aj tým, že neplníme to, čo nám Boh nariadil. Nesmieme predsa blížneho utláčať, prenasledovať a ponižovať tým spôsobom, že o ňom budeme viesť zlomyseľné reči s cieľom poškodiť jeho dobrú povesť. Nesmieme na iných ukazovať škodoradostne prstom, nemilosrdne súdiť tých, ktorí nekonajú v súlade s našimi predstavami, a vyhadzovať zo svojich radov ľudí, ktorí nemajú toľko talentov, koľko máme my. Takisto nemáme viesť daromné reči, ktoré nikomu neprospievajú, len vyvolávajú medzi nami zbytočné napätie a odcudzenosť. Slová, ktoré vypúšťame zo svojich úst, majú slúžiť dobrému, nie rozbíjať spoločenstvo a medziľudské vzťahy.
Zamyslime sa aj nad týmto: Ako chceme do cirkvi a do cirkevného zboru pritiahnuť nových veriacich, keď sa nevieme znášať medzi sebou? Ako chceme u iných vzbudiť dôveryhodnosť, keď si medzi sebou nedôverujeme? Pouvažujme nad tým, čo je obsahom našich každodenných rozhovorov. Cítiť z nich dobrosrdečnosť, prívetivosť, snahu pomôcť, úprimnosť a šľachetnosť? Zdá sa mi, ako by celá naša spoločnosť za posledné desaťročia uviazla v začarovanom kruhu nezmyselných táranín o veciach, ktoré sú nepodstatné, trápne, prízemné a nepravdivé. Pcháme svoje nosy do cudzích tanierov a namýšľame si, že na to máme právo, namiesto toho, aby sme si urobili poriadok vo vlastnom živote.
Ak chceme dosiahnuť Božie požehnanie, nemôžeme vyhľadávať zlo, ale dobro. V jazyku je ukrytá náramná sila a iba ten, kto ho vie správne používať, smie očakávať odmenu v nebi. Rozumejte: náš jazyk má ľuďom prinášať požehnanie, pokoj a radosť, nie rozdelenie, svár a bolesť. Jazykom máme Boha oslavovať, prinášajúc do našich rodín, zamestnania aj do cirkvi dobro a lásku. Nie náš účes, nie naše šaty, nie náš dom alebo naše auto je naším kázaním, ale naše slová a skutky. Opýtajme sa teda: Chceme vo svojej rodine, medzi priateľmi, uprostred bratov a sestier šíriť príjemnú vôňu alebo nepríjemný zápach? Kráľ Dávid napísal, že Boh vie o každom našom slove ešte skôr, ako ho máme na jazyku. Vie teda aj o tom, čo si myslíme. Preto treba pamätať na to, že budeme súdení nielen zo svojich slov a skutkov, ale aj z pohnútok našej mysle.
Prorok Izaiáš nám vo svojej päťdesiatej ôsmej kapitole zanechal pravý obraz pôstu, ktorý si Boh želá. Nezužujme ho preto iba na jedlo, obliekanie a zábavu. Pôst sa týka aj nášho jazyka, našej mysle a nášho správania, aj nášho vzťahu k blížnemu.