S učiteľom Cirkvi sv. Alfonzom Máriou de Liguori sa ponoríme do hlbokého významu utrpenia Ježiša Krista a jeho lásky k nám, hriešnikom.
"Kto môže poprieť, že zo všetkých pobožností je pobožnosť k Umučeniu Ježiša Krista pre hriešnikov najužitočnejšia a najväčšmi rozplameňuje milujúce duše?"
Svätý Bonaventúra hovorí, že niet vhodnejšej pobožnosti, ktorou by sme svoju dušu posvätili ako rozjímanie o Umučení Ježiša Krista. Preto radí, aby sme každý deň meditovali o Jeho Umučení ak chceme pokročiť v láske k Bohu: »Ak chceš napredovať, denne uvažuj o Kristovom Umučení.
Je potrebné často meditovať nad Utrpením Ježiša Krista. Veľmi dôverovať najprv Utrpeniu Ježiša Krista a potom orodovaniu Panny Márie.
Kalvária v Jeruzaleme, miesto ukrižovania Ježiša Krista.
Božia láska k nám
Či si Boh nezaslúži všetku našu lásku? Miloval nás od večnosti: »Láskou odvekou ťa milujem« (Jer 31, 3). Muž, žena, vraví Pán, pamätaj, že Ja som ťa miloval prvý. Boh vedel, že ľudí si možno získať dobrodeniami, preto ich zahrnul svojimi darmi. »Ľudskými putami som ich priťahoval, povrazmi lásky« (Oz 11, 4). …Týmito putami lásky boli vlastne všetky dobrodenia, ktorými Boh zahrnul ľudskú bytosť. Predovšetkým ho obdaril dušou stvorenou na svoj obraz, ktorej dal schopnosť pamäti, rozumu a vôle; utvoril mu telo vybavené zmyslami.
Aby si získal všetku našu lásku, zašiel v láske tak ďaleko, že sa nám celý daroval. Večný Otec sa rozhodol, že nám dá svojho vlastného a jediného Syna: »Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna« (Jn 3, 16). Boh videl, že sme boli všetci mŕtvi a hriechom pozbavení Jeho milosti. A čo urobil? Z nesmiernej, áno - ako píše Apoštol - z prílišnej lásky poslal svojho milovaného Syna, aby zadosťučinil za nás, a tak nám vrátil život, o ktorý nás pripravil hriech: »…pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom« (Ef 2, 4 - 5). A dal nám Syna. Jeho neušetril preto, aby ušetril nás.
Ale aj Syn sa nám z lásky k nám celý daroval: Syn, »ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa« (Gal 2, 20). Aby nás vyslobodil od večnej smrti a vrátil nám milosť Božiu a stratené nebo, stal sa človekom a priodel sa naším telom: »A Slovo sa telom stalo« (Jn 1, 14). Hľa, ako sa Boh ponížil: »…nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka« (Flp 2, 6 n).
Ale najväčšmi nás udivuje, že hoci nás mohol spasiť bez toho, žeby trpel a umrel, predsa si vyvolil život plný opovrhnutia, trpkú a potupnú smrť, smrť na kríži, nástroji hanby, určenom zločincom: »Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži« (Flp 2, 8.). Keď nás mohol vykúpiť bez utrpenia, prečo si teda vyvolil smrť, a to na kríži? Vyvolil si ju, aby nám prejavil svoju lásku: »Kristus miluje nás a vydal seba samého za nás« (Ef 5, 2). Práve preto zvolal svätý Pavol, veľký milovník Ježiša Krista: »Lebo nás ženie Kristova láska« (2 Kor 5, 14). Apoštol chcel povedať, že nie natoľko to, čo Ježiš Kristus vytrpel, ako skôr láska, ktorú nám prejavil utrpením, nás zaväzuje, ba núti, aby sme Ho milovali.
Láska Ježiša Krista k ľuďom
Svätý František Saleský rozvíja ďalej Apoštolove slová: »Keď uvažujeme, že Ježiš, pravý večný Boh, nás tak miloval, že podstúpil za nás smrť, a to smrť na kríži, či to neznačí toľko, ako mať srdcia pod lisom tak mocne stlačené, že láska tryská silou; a čím je sila väčšia, láska je lahodnejšia?« Pokračuje: »Ach, prečo sa teda nevrhneme v duchu k Ježišovi, aby sme s Ním na kríži zomreli, keď On chcel na ňom umrieť z lásky k nám? Objímem Ho, mal by každý z nás povedať, a nikdy viac Ho už neopustím. Umriem s Ním a spálim sa v plameňoch Jeho lásky. Ten istý oheň spáli tohto Božského Stvoriteľa a Jeho biedne stvorenie. Môj Ježiš sa mi dáva celý a ja sa dávam celý Jemu. Chcem žiť a umrieť na Jeho srdci. Ani život, ani smrť ma neodlúčia od Neho. Večná Láska, moja duša Ťa hľadá a naveky sa Ti zasväcuje. Príď, Duchu Svätý, a zapáľ naše srdcia svojou láskou! Alebo milovať, alebo zomrieť! Zomrieť a milovať! Zomrieť každej inej láske, aby som žil láske k Ježišovi. Ó, Spasiteľu mojej duše, daj, nech večne spievam: Nech žije Ježiš! Milujem Ježiša!
Taká horúca bola láska Ježiša Krista k ľuďom, že túžil po hodine smrti, aby im dokázal, akou nehou ich zahŕňa. Preto ustavične opakoval: »Ale krstom mám byť pokrstený, a ako mi je úzko, kým sa to nestane!« (Lk 12, 50). Mám byť pokrstený svojou vlastnou krvou a ako ma ženie túžba, aby čo najskôr prišla hodina môjho umučenia, aby človek čo najskôr poznal, ako ho milujem. Preto svätý Ján píše o tej noci, v ktorej sa začalo Ježišovo utrpenie: »Ježiš vedel, že nadišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti« (Jn 13, 1). Božský Vykupiteľ nazýva tú hodinu svojou, lebo okamih Jeho smrti bol okamihom, po ktorom túžil.
Ale čo priviedlo Boha k tomu, že umrel ako odsúdenec na kríži medzi dvoma zločincami, že sa dal tak potupovať vo svojej Božskej velebnosti? »Kto to urobil?« pýta sa svätý Bernard. A hneď si odpovedá: »Urobila to láska, ktorá nehľadí na vlastnú dôstojnosť.« Áno, láska, ktorá sa chce prejaviť, neusiluje sa o to, čo by lepšie zodpovedalo dôstojnosti milujúceho, ale skôr hľadá najvhodnejší prostriedok, ako sa milovanému prejaviť.
Ktože by mohol uveriť, že všemohúci, úplne blažený Boh a Pán všetkého tak veľmi miloval človeka, že sa zdá, akoby bol celý bez seba z lásky k nemu, keby nás o tom neuisťovala viera? »Videli sme, že sama Múdrosť, to jest večné Slovo, zošalelo z prílišnej lásky k ľuďom,« povedal svätý Vavrinec Justiniani.
Ó, keby sa ľudia pri pohľade na ukrižovaného Ježiša odhodlali uvažovať o Jeho láske ku každému z nich! »Taká láska,« hovorí svätý František Saleský, »nedala by im pokoja, kým by sami nevzbĺkli pri pohľade na plamene, ktoré blčia v srdci Vykupiteľovom. Či nie je šťastie smieť byť spaľovaný tým istým ohňom, ktorým horí sám Boh? A či nie je šťastie byť spojený s Bohom putami lásky?« Svätý Bonaventúra nazval rany Ježiša Krista ranami, ktoré zraňujú a rozplameňujú najbezcitnejšie a najchladnejšie duše. Koľko šípov lásky vyráža z tých rán a preniká najtvrdšie srdcia! Aké plamene vyšľahujú z horiaceho srdca Ježiša Krista a zapaľujú najstudenejšie srdcia! Nijaký rozum nemôže pochopiť, aký silný oheň horí v srdci Ježiša Krista. Keby Mu Otec prikázal podstúpiť smrť nie raz, ale tisíckrát, bol by mal toľko lásky, že by bol podstúpil všetky. A keby Mu rozkázal, aby miesto jedinej smrti za všetkých ľudí umieral za spásu každého zvlášť, bol by to urobil za každého, ako to urobil za všetkých. Na kríži visel tri hodiny, ale keby bolo bývalo treba, aby tam zostal až do súdneho dňa, bol by mal dosť lásky, aby to prijal. Ježiš Kristus nás teda oveľa väčšmi miloval, ako za nás trpel. Ó, láska Božia, ty si oveľa väčšia ako všetko, čo si nám dala zo seba poznať. Svoju veľkosť si prejavila navonok, veď rany a zmučené telo nám rozprávajú o veľkej láske, ale nevyjadrujú celú jej nesmiernosť. Vnútorná láska prevyšuje všetko to, čo sa prejavilo navonok. Bola to iba jedna iskra, ktorá vyletela z toho obrovského ohniska lásky.
Položiť život za priateľov je najväčší dôkaz lásky. Toto je tá láska, ktorá uchvacuje zbožné duše a napĺňa ich úžasom, keď sa im dáva poznať. Z nej pochádzajú plamene, čo stravujú srdce, túžba po mučeníctve, útecha v utrpení; človek s radosťou znáša muky rozpáleným ražňom, kráča po žeravom uhlí ako po ružiach, baží po trýznení, nachádza radosť v tom, čoho sa svet bojí, pokoj v tom, čoho sa svet hrozí.
Čímže Ti splatím, môj Miláčik, túto Tvoju lásku, ktorou si ma zahrnul? Je spravodlivé, aby preliata krv bola splatená krvou. Kiežby mi bolo dopriate, aby sa moja krv zmiešala s krvou vyliatou na kríži, ktorý teraz objímam! Ó, svätý kríž, prijmi aj mňa do svojho náručia! Rozviň sa, tŕňová koruna, naširoko, aby som aj ja mohol do teba vložiť svoju hlavu! Ó, ukrutné klince, vyjdite z týchto nevinných rúk môjho Pána a prebodnite moje srdce súcitnou láskou!
Môj Ježišu, prečo si umrel? Ó, Ty dobyvateľ sŕdc, sila Tvojej lásky obmäkčila ešte aj naše tvrdé srdcia. Ty si zapálil celý svet svojou láskou. Najmúdrejší Pane, opoj aj naše srdcia týmto vínom, roznieť ich týmto ohňom a zraň ich týmto šípom svojej lásky! Tvoj kríž je strelou, ktorá zraňuje srdcia. Nech vie celý svet, že moje srdce je zranené. Ó, moja najsladšia Láska, čo si urobila? Prišla si ma uzdraviť, a Ty si ma zranila! Prišla si ma naučiť žiť, a urobila si zo mňa blázna! Ó, najmúdrejšia pochabosť, bez teba už nechcem žiť! Pane, na kríži, ktorý mám pred sebou, všetko ma vyzýva, aby som Ťa miloval.
Rozjímanie o umučení Krista
Svätí STÁLE uvažovali o Umučení Kristovom. Svätý František z Assisi sa takto stal serafínom lásky. Raz ho navštívil istý šľachtic. Svätý František práve žalostne plakal a hlasne bedákal. Keď sa ho šľachtic opýtal, prečo plače, odvetil: »Oplakávam bolesti a potupenie svojho Pána. Najväčšmi ma však núti k plaču to, že ľudia, pre ktorých toľko trpel, na to zabúdajú.« A rozplakal sa ešte viac. Šľachtic bol taký dojatý, že musel plakať s ním. Kedykoľvek svätý počul bľačať baránka alebo uzrel voľačo, čo mu pripomínalo trpiaceho Ježiša, hneď ronil hojné slzy.
Áno, môj Spasiteľ, Bože môj, milujem Ťa. Stále mi pripomínaj, čo všetko si za mňa vytrpel, aby som už nikdy nezabudol milovať Ťa. Povrazy, ktorými bol Ježiš spútaný, pripútajte ma k Ježišovi; tŕne, ktoré ste korunovali Ježiša, zraňte ma láskou k Ježišovi; klince, ktoré ste prerazili Ježišove údy, pribite ma na Ježišov kríž, aby som s Ním žil a umrel spasený s Ním. Ó, Ježišova krv, opoj ma svätou láskou. Ó, Ježišova smrť, daj, nech zomriem každej pozemskej náklonnosti.
S udatnou mysľou začnime boj, majúc zrak upretý na ukrižovaného Ježiša, ktorý nám zo svojho kríža ponúka pomoc a korunu víťazstva. V minulosti sme padali, lebo sme nemysleli na Vykupiteľove rany a poníženia, preto sme Ho ani nevolali na pomoc. Umučenie Ježiša Krista a Sviatosť oltárna sú pre nás veľkými tajomstvami lásky a nádeje. Tajomstvami takými veľkými, že by sme im nemohli ani veriť, keby nás o nich neuisťovala viera. Všemohúci Boh sa chcel stať človekom, vyliať všetku svoju krv a od bolesti zomrieť na dreve! A prečo? Aby vykúpil naše hriechy a spasil nás, odbojných červov! Chcel nám dať za pokrm vlastné telo, to telo, ktoré obetoval za nás na kríži, aby sa s nami úplne spojil.
Či nemusíme naplnení dôverou zvolať so svätým Bonaventúrom: »Budem Mu dôverovať. Pevne dúfam, že mi neodmietne nič, čo potrebujem ku spáse, veď toľko pre moju spásu vykonal a vytrpel. Apoštol nás povzbudzuje: »Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase« (Hebr 4, 16). Trón milosti je kríž, na ktorom Ježiš spočíva, aby rozdával milosti a zmilovával sa nad tými, ktorí Ho vzývajú. Ale treba sa k nemu ponáhľať ihneď, len tak nájdeme pomoc k spáse. Možno príde čas, keď ju už nebudeme môcť nájsť. Ponáhľajme sa preto objať Ježišov kríž a vložme doňho nesmiernu dôveru. Nech nás neľakajú naše úbohosti.
Ó, Ježišu môj, moja láska, akú krásnu nádej mi dáva Tvoje utrpenie. Ako by som sa mohol obávať, že mi neodpustíš, že mi nedáš nebo a všetky potrebné milosti, Ty všemohúci, ktorý si vylial za mňa všetku svoju krv? Ó, Ježišu môj, moja nádej a moja láska! Môj Vykupiteľ a Boh môj! Milujem Ťa nadovšetko. Ty si sa mi celý daroval. I ja Ti oddávam všetku svoju vôľu a uisťujem Ťa, že Ťa milujem. Milujem Ťa a chcem to stále a stále opakovať. Toto Ti chcem šepkať celý život a s tým chcem i zomrieť.
Ježiš Kristus zaslúži si všetku našu lásku už preto, lebo je Boh. Ale láskou, ktorú nám preukázal, chcel nás - povedal by som - donútiť, aby sme Ho milovali aspoň z vďačnosti za to, čo pre nás urobil a vytrpel. Kto by mohol odoprieť lásku Bohu, ktorého vidí z lásky k nám umierať na kríži? Kniha Sirachovho syna nás napomína: »Na dobrotu ručiteľa nezabúdaj, veď sa vydal do nebezpečenstva pre teba« (Sir 29, 20).
Akú radosť prežíva Ježiš Kristus, keď si často pripomíname Jeho utrpenie, a bolí Ho, keď na to zabúdame! Niekto sa dá za priateľa urážať, trýzniť a väzniť. Ale priateľ si na neho ani nespomenie, nechce o ňom ani počuť, ba nechce o ňom ani hovoriť. Či by to šľachetného trpiteľa veľmi nebolelo? Naopak, ako by ho tešilo vedomie, že priateľ o tom rozpráva vždy s pohnutím a je mu stále nesmierne vďačný!
Pred svojím príchodom na tento svet bol predmetom túžob patriarchov, očakávali Ho všetky národy. Preto deň pred svojou smrťou ustanovil Sviatosť oltárnu a rozkázal nám, aby sme si vždy pripomínali Jeho smrť, kedykoľvek prijímame Jeho presväté telo. »Vezmite a jedzte… toto je moje telo,… toto robte na moju pamiatku… A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb… zvestujete Pánovu smrť« (Mt 26, 26; 1 Kor 11, 24; 26). Svätá Cirkev sa modlí: »Pane Ježišu, v tejto vznešenej sviatosti si nám zanechal pamiatku svojho umučenia…« A inokedy spieva: »Ó, svätá Hostia, v ktorej sa Kristus prijíma, obnovuje sa pamiatka Jeho umučenia…« Ako to teší Ježiša, keď často rozjímame o Jeho utrpení. Preto sa nám sviatostne zanechal na oltároch, aby sme mali ustavičnú pamiatku na to, čo pre nás vytrpel, a aby sme mocneli v láske k Nemu.
Svätý František Saleský nazval Kalváriu vrchom milujúcich. Pred vtelením Slova mohol človek ešte pochybovať, či ho Boh miluje opravdivou láskou. Ale ako by sme mohli pochybovať teraz, keď Boží Syn prišiel a z lásky k nám zomrel? »Človeče,« vraví svätý Tomáš z Villanovy, »pozri na tento kríž, na tieto bolesti, na túto trpkú smrť, ktorú za teba Ježiš Kristus vytrpel! Po toľkých a takých veľkých dôkazoch Jeho lásky nebudeš už azda pochybovať, že ťa miluje a veľmi miluje. V tomto veľkom tajomstve nášho vykúpenia treba si všimnúť, koľko námahy Ježiš vynaložil na to, aby vynašiel rozličné spôsoby, ktorými by si získal našu lásku. Keď už chcel zomrieť za našu spásu, bolo by postačilo, keby bol zomrel s ostatnými chlapcami, ktorých usmrtil Herodes. Ale to nestačilo Jeho láske. Predovšetkým sa zjavil ako chudobné dieťa v maštaľke. Potom ako učeň v dielni a napokon ako zločinec odsúdený na kríž. Pred smrťou na kríži sa ochotne podrobil rozličným utrpeniam len preto, aby v nás prebudil súcit a lásku. Najmilostivejšie a najmilšie Srdce Ježišovo! Aké úbohé je srdce, ktoré Ťa nemiluje! Ó, Bože, Ty si zomrel na kríži z lásky k ľuďom, zbavený každej útechy. Ó, láska, Božia! Ó, nevďačnosť ľudská! Ó, ľudia, ľudia, uprite pohľad na Baránka Božieho, Baránka nevinného, ktorý v smrteľnej úzkosti visí na kríži a zomiera za vás, aby Božskej spravodlivosti splatil výkupné za vaše hriechy a tak získal vašu lásku. Nepočujete, že v tom strašnom okamihu prosí svojho večného Otca, aby vám odpu…?
Nasledovanie milého trpiaceho Ježiša
Najlepšie a najsvätejšie je premýšľať o Pánovom Utrpení a rozjímať o ňom, lebo touto cestou sa prichádza k svätému spojeniu s Bohom. V tejto najsvätejšej škole sa učí pravej múdrosti: všetci svätí sa jej tam naučili. Láska je zjednocujúca sila a osvojuje si muky milovaného Dobra. Tento oheň preniká až do špiku a mení milujúceho na milovaného. Láska sa vyšším spôsobom primiešava do bolesti a bolesť do lásky, vzniká akási zmes lásky a bolesti, taká jednotná, že už nemožno oddeliť lásku od bolesti ani bolesť od lásky.
Pieta od Michelangela Buonarrotiho zobrazuje Pannu Máriu s telom Ježiša Krista.
Preto sa vytrvalo cvičte vo všetkých čnostiach, najmä v nasledovaní milého trpiaceho Ježiša, lebo toto je vrchol čistej lásky. Žite tak, aby bolo všetkým známe, že nielen vnútri, ale aj navonok nosíte obraz ukrižovaného Krista, vzoru každej dobroty a miernosti. Lebo kto je vnútorne spojený so Synom živého Boha, nosí aj navonok jeho obraz tým, že sa vytrvalo cvičí v hrdinskej čnosti, najmä v silnej trpezlivosti, ktorá sa nežaluje ani tajne ani verejne. Keď sa tak stanete pravými milovníkmi Ukrižovaného, budete v chráme svojho vnútra ustavične sláviť sviatok kríža, mlčky trpieť, a nebudete sa spoliehať na nijaké stvorenie. A pretože sviatky treba sláviť s radosťou, tí, čo milujú Ukrižovaného, budú sláviť sviatok kríža tichým utrpením s veselou a jasnou tvárou tak, aby to zostalo skryté pred ľuďmi a známe iba najvyššiemu Dobru.
Istého dňa sa sv. Tomáš Akvinský opýtal sv. Bonaventúru, z ktorých kníh čerpá svoje hlboké myšlienky. Vtedy sv. Rehoľný kapucínsky brat sv. Bernard z Corleone nevedel čítať, bol analfabet. „Bernard, nehľadaj to, čo je napísané v knihách, pretože moje rany ti stačia.
Aby som sa pocvičil v čnostiach, skromnosti a pokore, postačí mi uprieť pohľad na kríž. Lebo on je pre mňa knihou. Z jediného pohľadu na ukrižovaného Krista sa dozviem, ako sa mám správať v rôznych okolnostiach.Jozef Freinademetz vo svojom príhovore seminaristom a študentom povedal: „V hornatom Tyrolsku možno vidieť obraz Ukrižovaného všade, kde sa len pozriete: na každej ceste a chodníku, na poli i v lese, na kopčeku i na horskom končiari. Dobre to padne každému, kto si po namáhavom výstupe potrebuje odpočinúť a nabrať dych, keď si sadne na chvíľu pod kríž a zahľadí sa na Toho, čo na ňom visí… Aké nádherné by to bolo, keby ste si už teraz osvojili zvyk čítania z tejto knihy kríža čo i len na päť minút!
Božský Spasiteľ v mnohých zjaveniach povzbudzoval svoju služobnicu sestru Máriu Martu Chambonovú z rehole Navštívenia Panny Márie a potvrdzoval jej opäť a opäť, že je naozaj povolaná, aby obnovila pobožnosť k Jeho sv. ranám. Neodvracaj oči od tejto knihy a naučíš sa z nej viac než vedia najväčší učenci. Modlitba k mojím sv. ranám je kľúčom, ktorý mi otvára tvoje srdce.
Poď, moja nevesta, do svojho príbytku, v ňom nájdeš všetko. Tvojou knihou je kríž. Všetka pravá veda je obsiahnutá v štúdiu mojich rán a v rozjímaní o nich. Keby ich všetci ľudia chceli študovať a zahĺbiť sa do nich, našli by v nich dosť a nepotrebovali by už iné knihy. V tejto knihe čítajú moji svätí a budú v nej čítať naveky. To je jediná kniha, ktorú musíš milovať, jediná veda, o ktorú sa musíš zaujímať.
Ježišu môj, nádej moja jediná, ďakujem Ti za tú knihu, ktorú si otvoril pred očami mojej duše. Tou knihou je Tvoje umučenie, podstúpené z lásky ku mne. Z tej knihy som sa naučila, ako milovať Boha a duše. Táto kniha obsahuje nevyčerpateľné poklady pre každého.
Ježiš mi povedal, že najviac sa Mu budem páčiť, keď budem rozjímať o Jeho bolestnom umučení. Vtedy moja duša dostáva najviac svetla. Kto sa chce naučiť skutočnej pokore, nech rozjíma o Ježišovom umučení. Keď rozjímam o Ježišovom umučení, začínam chápať mnohé veci, ktoré som predtým nemohla pochopiť. Chcem sa podobať Tebe, Ježišu, Tebe ukrižovanému, umučenému, pokorenému. Vtlač do mojej duše a do môjho srdca Tvoju pokoru. Ježišu, milujem Ťa k zblázneniu. Teba zničeného, takého, akého Ťa opisuje prorok, akoby v Tebe nemohol nájsť ľudskú podobu kvôli veľkým bolestiam.
A odrazu sa pohľad mojej duše zastavil na Tebe, ó Pane - Ježišu Kriste, na kríži rozpätý. Keď bol sv. Vezmi kríž a nasleduj Krista, ktorý išiel pred nami, pretože skrze neho po mnohých rozličných útrapách skutočne vojdeme do slávy. Miluj Boha z celého srdca, aj Ježiša Krista, jeho Syna, ktorý bol za nás hriešnikov ukrižovaný. Jeho pamiatka nech nikdy nevymizne z tvojej mysle.
Ako naše rieky prúdia z vysokých hôr, tak aj sv. Vincent Pallotti čerpal svoje zásady z vysokej školy na hore Golgote, z tajomstva kríža. Chcete potešiť srdce milosrdnej Matky? Starajte sa, aby ste boli bohatí v pokladoch jej Syna! Buďte vďačný Bohu, ktorý pre nás toľko vykonal! Uvažujte zvlášť pri sv. omši o Kristovom umučení a bolestiach Panny Márie!
Vincent sa takto modlieval: „Bože môj, iba Ty môžeš poznať zatvrdnutosť môjho srdca! Nie som hodný mať najcennejší dar, t. j. srdce plné dokonalej ľútosti, čo spolucíti s Ježišom a Máriou v ich duševných a telesných bolestiach. Pre Tvoje nekonečné milosrdenstvo a nekonečné zásluhy Ježiša, tiež pre zásluhy a príhovor najsvätejšej Panny Márie, všetkých anjelov a svätých a celej Kristovej Cirkvi udeľ mi, prosím Ťa, aby som mohol stále a celkom mať účasť na bolestiach a súženiach ich duší, ktoré trpeli po všetky dni života. Čo žiadal pre seba, to doprial aj druhým.
Je veľmi kruté musieť trpieť, poviete. Veru nie, nie je to kruté, kríž je plný sladkej útechy a svätej blaženosti. Keď však trpíme, musíme milovať. Viete, deti moje, na ceste kríža je najťažší ten prvý krok. Ľudia vo svete sú zúfali, ak majú kríže; dobrí kresťania by mali byť zúfali bez kríža! Majú žiť uprostred krížov ako ryba vo vode. Cez kríž sa prichádza do neba. Choroby, pokušenia, utrpenia, to sú kríže, ktoré vedú do neba. To všetko raz pominie. Náš Pán je náš vzor. Vezmime svoj kríž a nasledujme ho! Robme ako Napoleonovi vojaci. Keď mali prejsť cez most pod spŕškou delových gúľ, nikto nemal odvahu. Tu Napoleon vzal zástavu, vykročil prvý a všetci išli za ním. Robme aj my takisto!
