V našej dobe, keď sa ľudstvo čoraz väčšmi zjednocuje a vzťahy medzi jednotlivými národmi sa stávajú zo dňa na deň užšími, Cirkev pozornejšie skúma svoj postoj k nekresťanským náboženstvám. Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme a majú aj jeden konečný cieľ - Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a plán spásy sa rozprestierajú na všetkých, až kým vyvolení nebudú zhromaždení vo svätom meste, osvetľovanom Božou slávou, v svetle ktorého budú kráčať národy.
Deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, vydaná 28. októbra 1965, znamená dôležitý medzník v dejinách židovsko-kresťanských vzťahov. Po dvetisíc rokoch, príliš často poznačených vzájomnou ľahostajnosťou a mnohými konfrontáciami, poskytuje deklarácia Nostra aetate príležitosť na otvorenie či pokračovanie dialógu smerujúceho k lepšiemu vzájomnému pochopeniu.
Dokument Nostra Aetate
Aj keď sa kresťanstvo zrodilo z judaizmu a prevzalo z neho niektoré podstatné prvky svojho náboženstva a bohoslužby, priepasť medzi oboma sa čoraz viac prehlbovala, a to až do tej miery, že kresťania a židia sa navzájom temer nepoznajú. Za posledných deväť rokov sa v rôznych krajinách uskutočnili v tomto smere mnohé kroky. V dôsledku toho dnes možno ľahšie určiť, za akých podmienok sa dajú vytvoriť a rozvinúť nové vzťahy medzi židmi a kresťanmi. Opätovným odvolávaním sa na tento dokument znova pripomíname, že duchovné putá a historické vzťahy, ktoré spájajú Cirkev s judaizmom, odsudzujú všetky formy antisemitizmu a diskriminácie ako protirečiace duchu kresťanstva, hoci na ich odsúdenie stačí už samotná dôstojnosť ľudskej osoby. Navyše nás tieto putá a vzťahy povinne zaväzujú k lepšiemu vzájomnému porozumeniu a k obnoveniu vzájomnej úcty.
Pamätajte, že cez Starú a Novú zmluvu/Starý a Nový zákon k nám všetkým hovorí jediný Boh. Pamätajte, že Ježiš sa narodil zo židovskej matky z Dávidovho potomstva a z ľudu Izraela a že jeho večná láska a odpustenie objíma jeho vlastný ľud aj celý svet. Pamätajte, že prví učeníci, apoštoli a prví mučeníci boli Židia. Pamätajte, že základné prikázanie kresťanstva - milovať Boha a svojho blížneho - hlásané už v Starom zákone a potvrdené Ježišom zaväzuje tak kresťanov, ako aj židov vo všetkých medziľudských vzťahoch bez jedinej výnimky.
Praktické Aplikácie pre Vzájomné Porozumenie
S náležitou úctou voči týmto principiálnym úvahám navrhujeme niekoľko prvých praktických aplikácií v rôznych podstatných oblastiach života Cirkvi, aby sa medzi katolíkmi a ich židovskými bratmi zaviedli či rozvinuli zdravé vzťahy.
I. Dialóg
Dialóg predpokladá, že každá strana chce poznať tú druhú a chce svoje poznanie druhého rozšíriť a prehĺbiť. Predstavuje tiež privilegovaný prostriedok na lepšie vzájomné poznanie a - najmä v prípade dialógu medzi židmi a kresťanmi - hlbšie prebádanie bohatstva svojej vlastnej tradície. Cirkev, z moci svojho božského poslania a zo svojej vlastnej povahy, musí ohlasovať svetu Ježiša Krista. Ak nemá svedectvo katolíkov o Ježišovi Kristovi židov urážať, musia sa snažiť žiť a šíriť svoju kresťanskú vieru tak, že v súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu budú zároveň prísne rešpektovať náboženskú slobodu. Povzbudzujeme kompetentné osoby, aby nielen viedli medzi sebou priateľské rozhovory, ale sa aj stretávali a spoločne študovali rôzne problémy súvisiace so základným zmýšľaním judaizmu a kresťanstva. Je tiež veľmi dôležité, aby bola pritom zaručená úcta, ale aj veľká otvorenosť ducha a nedôvera voči vlastným predsudkom, čo sú nevyhnutné predpoklady na to, aby sa predišlo - aj neúmyselnému - zraneniu zúčastnených. Vždy, ak je to možné a vzájomne prijateľné, treba podporovať spoločné stretnutia pred Bohom v modlitbe a tichej meditácii, lebo vtedy sa najskôr môže zrodiť pokora a otvorenosť srdca i mysle, ktoré sú nevyhnutnými podmienkami na hlbšie poznanie seba samých aj tých druhých. Osobitne to treba robiť v súvislosti s takými závažnými problémami, ako je boj za mier a spravodlivosť.
II. Liturgia
Treba mať na pamäti jestvujúce súvislosti medzi kresťanskou a židovskou liturgiou. Myšlienka spoločenstva života v službe Bohu a ľuďom z lásky k Bohu - ako sa uskutočňuje v liturgii - je charakteristická práve tak pre židovskú, ako aj pre kresťanskú liturgiu. Treba sa usilovať lepšie pochopiť všetko, čo si v Starom zákone zachováva svoju trvalú hodnotu, keďže on nebol zrušený neskoršími výkladmi Nového zákona, ktoré skôr ukazujú plný zmysel Starého zákona, a tak sa oba Zákony navzájom osvetľujú a vysvetľujú. Pri komentovaní biblických textov treba poukázať na kontinuitu našej viery s vierou Starého zákona v línii prisľúbení a bez zmenšovania hodnoty originálnych prvkov kresťanstva. Veríme, že tieto prisľúbenia sa naplnili v prvom Kristovom príchode.
Pokiaľ ide o liturgické čítania, treba dbať o to, aby sa v homíliách, ktoré sú na nich založené, správne vykladali state, kde sa zdanlivo ukazuje v nepriaznivom svetle židovský národ ako taký. Komisie, ktorým bola zverená úloha prekladať liturgické texty, nech venujú zvláštnu pozornosť spôsobu, akým vyjadria tie slovné spojenia a state, ktoré môžu nedostatočne poučení kresťania v dôsledku predsudkov zle pochopiť. Samozrejme, nikto nemôže meniť text Biblie, ide však o to, že pri verzii určenej na liturgické účely by malo ísť v prvom rade o jasné vyjadrenie zmyslu textu, pričom treba brať do úvahy biblické výskumy.
III. Vzdelávanie
I keď ešte ostáva urobiť veľký kus práce, za posledné roky sa vďaka cirkevnému učeniu, štúdiu a výskumu odborníkov, ako aj vďaka začatému dialógu dosiahlo lepšie pochopenie judaizmu i jeho vzťahu ku kresťanstvu.
- Ten istý Boh, „ktorý inšpiroval knihy obidvoch zákonov a je ich pôvodcom“, hovorí aj v starej, aj v novej zmluve.
- Judaizmus bol v časoch Krista a apoštolov mnohorakou skutočnosťou, keďže zahŕňal mnoho prúdov, duchovných, náboženských, spoločenských i kultúrnych hodnôt.
- Starý zákon a na ňom založená židovská tradícia sa nesmie stavať proti Novému zákonu takým spôsobom, akoby ten prvý ustanovoval náboženstvo založené len na spravodlivosti, strachu a právnom formalizme, bez dovolávania sa lásky k Bohu a blížnemu.
- Ježiš sa narodil zo židovského ľudu, tak ako jeho apoštoli a mnohí z jeho prvých učeníkov. Keď sa im zjavil ako Mesiáš a Boží Syn, nositeľ nového evanjeliového posolstva, predstavil ho ako naplnenie a zdokonalenie skoršieho Zjavenia. A hoci Kristovo učenie malo od základov nový charakter, predsa sa v mnohých prípadoch opieralo o učenie Starého zákona. Nový zákon je hlboko poznačený svojím vzťahom k Starému. Ako vyhlásil Druhý vatikánsky koncil, „Boh, ktorý inšpiroval knihy oboch zákonov a je ich pôvodcom, múdro zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom zákone sa odhaľuje Starý“.
- Ohľadom Ježišovho odsúdenia a smrti koncil pripomenul, že „nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení“.
- Dejiny judaizmu neskončili zničením Jeruzalema, ale pokračujú v rozvíjaní náboženskej tradície, ktorá je stále bohatá na náboženské hodnoty, hoci sme presvedčení, že jej význam a zmysel bol hlboko poznačený príchodom Krista.
- Spolu s prorokmi a apoštolom Pavlom „Cirkev očakáva deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami".
Informovanosť ohľadom týchto otázok je dôležitá na všetkých úrovniach kresťanskej výchovy a vzdelávania:
- katechizmus a učebnice náboženstva,
- učebnice dejepisu,
- masmédiá (tlač, rozhlas, film, televízia).
Efektívne využitie týchto prostriedkov predpokladá dôkladnú formáciu vychovávateľov a učiteľov pôsobiacich vo vzdelávacích centrách, seminároch a na univerzitách. Odborníci sú pozvaní študovať problémy, týkajúce sa judaizmu a židovsko-kresťanských vzťahov, osobitne v oblasti exegézy, teológie, histórie a sociológie. K riešeniu týchto problémov majú prispieť aj vyššie katolícke výskumné inštitúty, ak sa dá, tak aj v spolupráci so židovskými odborníkmi.
Odsúdenie Antisemitizmu
Nedávno sme boli svedkami explózie antisemitizmu, ktorá viedla k prenasledovaniu a vyhladeniu miliónov Židov. Napriek katastrofe, ktorá zastihla tak prenasledovaných, ako aj prenasledovateľov a ktorá odhalila rozsah židovského problému vo všetkej jeho alarmujúcej závažnosti a naliehavosti, antisemitizmus vôbec nestratil na sile. Kresťanské cirkvi skutočne vždy potvrdzovali nekresťanskú povahu antisemitizmu, ako aj všetkých foriem rasovej nenávisti. Nebolo by to možné, keby všetci kresťania boli verní učeniu Ježiša Krista o Božom milosrdenstve a láske k svojmu blížnemu. Lenže táto vernosť by sa mala týkať aj jasnozrivej ochoty vyhnúť sa akémukoľvek predstavovaniu a chápaniu kresťanského posolstva, ktoré by v akejkoľvek podobe podporovalo antisemitizmus. Žiaľ, musíme uznať, že táto bdelá ochota často chýba. Preto sa obraciame na cirkvi, aby sme pritiahli ich pozornosť k tejto alarmujúcej situácii.
Preto sa odporúča:
- Vyhnite sa deformovaniu alebo skresľovaniu biblického či pobiblického judaizmu s cieľom vyzdvihovať kresťanstvo.
- Vyhnite sa používaniu slova „židia“ výhradne v zmysle Ježišových nepriateľov a slov „nepriatelia Ježiša“ na označenie celého židovského národa.
- Vyhnite sa takému predstavovaniu Pašií, ktorým uvalíte opovrhnutie za zabitie Ježiša na všetkých Židov, alebo jedine na Židov.
Naše spoločné úsilie je inšpirované duchom slov sv. Pavla v Liste Rimanom: „[Židia] sú milovaní kvôli otcom.
Karikatúra antisemitizmu v Nemecku, 1935
Cirkev zavrhuje akúkoľvek diskrimináciu alebo prenasledovanie pre rasový pôvod, farbu pleti, spoločenské postavenie či náboženskú príslušnosť, pretože sa to protiví Kristovmu duchu. Z toho dôvodu posvätný cirkevný snem, ktorý kráča v šľapajach svätých apoštolov Petra a Pavla, vrúcne prosí veriacich v Krista: „Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné“, aby mali pokoj so všetkými ľuďmi, nakoľko je to možné a závislé od nich, a tak boli naozaj deťmi Otca, ktorý je na nebesiach.
Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto deklarácii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. V Ríme pri Svätom Petrovi 28.
Dokument bol publikovaný po schválení kardinálom Willebrandsom a z jeho právomoci ako predsedu novej Komisie pre náboženské vzťahy so židmi, zriadenej Pavlom VI. dňa 22. októbra 1974. Smernice a návrhy, ktoré sa vzťahujú na 4. bod deklarácie, sa vyznačujú svojou takmer výlučne praktickou povahou a striedmosťou. Táto úmyselne praktická povaha textu je opodstatnená tým, že ide o aplikačný dokument. Nepredkladá kresťanskú teológiu judaizmu. Taká teológia by bola určite zaujímavá pre výskumy a úvahy odborníkov, no vyžaduje si ešte oveľa hlbšie štúdium.
Kedy sa kresťanstvo a judaizmus rozišli?
tags: #najdenie #strateneho #kazen