Dejiny našej viery sú plné mimoriadne zaujímavých udalostí. Medzi podobné prípady môže patriť aj tzv. Šimabarská vzbura - niekedy označovaná aj ako „posledná vojna samurajského obdobia“. Do istej miery išlo o odvážne povstanie japonskej kresťanskej komunity, ktorej cieľom bolo zachrániť kresťanstvo v Japonsku, aj keď povstalci neboli výhradne kresťania a nie všetky dôvody boli náboženské. V každom prípade však ide o vskutku nezvyčajnú epizódu tak japonských dejín, ako aj dejín kresťanstva.
Portugalci sa v roku 1540 vylodili na ostrove Kjúšú a to bol počiatok kresťanstva v Japonsku. Krajina bola v tej dobe rozdrobená na množstvo menších či väčších územných jednotiek - kniežatstiev, ktoré spravovali miestni lordi - daimjóovia. Keďže sa jezuitom podarilo na kresťanstvo obrátiť niekoľko miestnych daimjóov, kresťanstvo sa začalo v ich krajoch šíriť veľmi rýchlo. Napríklad z takého Bartolomeja Omuru sa stal zapálený kresťan, ktorý nariadil, aby sa kresťanmi stali všetci jeho poddaní, alebo aby opustili jeho územia. Jeho muži zároveň začali ničiť budhistické chrámy.
Netrvalo dlho a v podstate celý región mesta Nagasaki - asi 60-tisíc duší - sa dal pokrstiť a to v priebehu len niekoľkých mesiacov. Podobne sa k Rímu pridali aj ďalší daimjóovia, ako napríklad André Arima, so svojimi územiami. A kresťanským sa stal tiež celý Šimabarský polostrov. Do roku 1600 bolo v Japonsku približne 750-tisíc kresťanov katolíkov a stovky ich kostolov.
V tom čase sa však už Japonsko postupne zjednocovalo pod vládou jedného šóguna - a ten bol zúrivo protikresťanský. Keď bolo Japonsko rozdrobené, bývalo často v občianskej vojne. Jednotliví lordi a vládcovia využívali služby Portugalcov, ktorí na ostrov prinášali nové technológie - zvlášť strelné zbrane -, ktoré efektívne rozhodovali o výsledkoch bitiek. Na oplátku museli japonskí lordi chtiac-nechtiac tolerovať kresťanstvo. Keď sa krajina zjednotila, už Portugalcov nepotrebovala do takej miery ako predtým a navyše si našla za nich náhradu: holandských, protestantských kupcov. Tí boli, samozrejme, ku katolíckej Cirkvi naladení rovnako nepriateľsky, ako šógun.
Po sérií nedorozumení a nezhôd s Portugalcami šógun Tojotomi Hidejoši vyhlasuje všetkých kresťanov na svojom území za „nepriateľských špiónov“ a začína s programom tvrdej dechristianizácie Japonska.
Kirišitan - ako sú kresťania v Japonsku nazývaní -, ktorí sa odmietli zriecť svojej viery, boli mučení a popravovaní. Aj mnoho jezuitov a pavlínov skončilo pribitých na kríži. Tí z Európanov, ktorí prežili, ostrovy opustili. Počet kresťanov rýchlo upadol na polovicu, ako sa mnohí vracali späť k budhizmu. Aj sám Sancho Okamura, syn Bartolomeja, sa vzdal kresťanskej viery, prijal budhizmus a v roku 1606 vypudil jezuitov zo svojich území. Japonsko opäť zahalila pohanská tma.
Ukrývajúci sa kirišitan si však medzi sebou ústne odovzdávali podivné proroctvo, ktoré vyriekol jeden z posledných jezuitov, keď Japonsko opúšťal:
„Keď päťkrát päť rokov prejde (tzn. po 25 rokoch), Japonsko uvidí pozoruhodného mladíka… Ľudia budú nosiť kríž na svojich hlavách a biele zástavy sa budú trepotať na mori, oheň zachváti polia i kopce, trávu aj stromy. Ohlasujúc tak návrat Krista.“
Šógunát neutláčal len kresťanov, ale nadmieru a dlhodobo zaťažoval prakticky každého roľníka, aspoň čo sa juhu týkalo. Čím viac sa jednotlivci búrili, tým hrošie bývali trestaní - neraz mučením a verejnou popravou, zvlášť ak išlo ešte aj o kresťanov. Popravy však celkový hnev obyvateľstva len zvyšovali.
Rebélia začala začiatkom decembra 1637 v podstate ako „výbuch“ nespokojných dedinčanov, ktorí sa s kosákmi a nožmi rozbehli proti svojim utláčateľom. Minimálne v počiatočných fázach rebélie zrejme prevládal kresťanský element -, ktorý bol aj najviac utláčaný - a tak celé povstanie dostalo výrazne kresťanský nádych. Prejavovalo sa to v tom, že povstalci mali kresťanské heslá, biele zástavy s vyšitým krížom, mnohí mali hlavy vyholené do tvaru kríža. Jednotliví vodcovia sa tiež dohodli na spoločnom vodcovi povstania - stalo sa ním 16-ročné „zázračné dieťa“, Širó Amakusa.
1500 povstalcov povraždilo miestne vojenské posádky a obkľúčilo šimabarský hrad. Ten však nemali rebeli ako dobyť. Pod hradbami došlo k prestrelke, keďže miestni vojaci spustili na povstalcov paľbu z arkebúz, no mnohí z povstalcov - zväčša bývalí kresťanskí vojaci - mali svoje vlastné arkebúzy ešte z čias predchádzajúcej služby v armáde. Časť rebelov tiež vypálila dva budhistické chrámy v priľahlých mestečkách. Len za niekoľko týždňov sa povstalecké vojsko rozšírilo už na 12-tisíc ľudí - ako sa jednotlivé povstalecké skupinky spájali do čoraz väčšej armády - a teraz rozmýšľalo, čo ďalej.
Zástava povstalcov počas Šimabarskej vzbury.
Ústredná vláda šógunátu si uvedomila, že v rebélii sa jej naskytla jedinečná príležitosť vyhnať kresťanstvo z Japonska raz a navždy. Keďže sa Nagasaki k povstaniu nepridalo, to zostalo ako na podnose na pomerne izolovanom polostrove a nedokázalo sa rozšíriť ďalej - to bola ideálna príležitosť poslať do oblasti toľko vojska, koľko len bolo možné. Sťahovanie za hradby začalo na začiatku februára 1638. V tom čase tvorilo povstalecké vojsko podľa dobových správ asi 35-tisíc mužov.
Lenže do Šimabary prišlo až okolo 125-tisíc vojakov šógunátu. Tí podnikli na hradby niekoľko útokov, ktoré však dobre bránení obrancovia vždy statočne odrazili. Bolo však iba otázkou času, kedy Hara napokon padne. Do vojny sa zapojili aj Európania. Mnohé termíny, ktoré japonskí kresťania používali, boli latinské.
Kresťanská armáda sa v obkľúčení držala až do jari. 11. apríla podnikli vojaci šógunátu generálny útok, ktorým konečne prelomili hradby. 13-tisíc povstalcov zabili ihneď, ďalších 23-tisíc, zväčša ženy a deti, následne upálili, či sťali. Bitka o hrad Hara sa dnes niekedy označuje aj ako „posledná bitka samurajskej obdobia“. V boji bol zabitý aj Širó Amakusa a jeho hlava bola vystavovaná ako trofej. Vládne vojsko však tiež zaznamenalo nepríjemné straty - o život prišlo 20-tisíc mužov, čo bolo 13 % celého obrovského vojska.
Po vojne vyvraždili vládne jednotky celú Širóovu rodinu: neunikli ani jeho ujovia a tety, pán jeho otca s celou svojou rodinou, či Širóova mladšia sestra. Každý jeden Japonec musel byť registrovaný v nejakom budhistickom chráme. Následne 200 rokov do krajiny nevstúpila kresťanská noha.
Až v 19. storočí, keď sa Japonsko chtiac-nechtiac muselo otvoriť Západu s jeho ničivými zbraňami a totálnou ekonomickou dominanciou, mohol do krajiny prísť prvý katolícky kňaz. Nagasaki dostalo svojho biskupa, malo to však háčik - ten sa s miestnou populáciou nesmel stýkať a slúžiť mal len Európanom. Boli to kakure kirišitan, teda „skrývajúci sa kresťania“. Biskup sa na mieste rozplakal.
Z vojenského hľadiska mi príde ako veľká strategická chyba, že po odmietnutí Nagasaki pripojiť sa, sa armáda zakopala a čakala na svoj osud. Akoby chceli povstalci až príliš silno prísť ku „korune mučeníctva“. Keby armáda prešla na partizánsky spôsob boja - skrývala by sa v lesoch a robila nečakané prepady - dosiahla by ďaleko viac. Skôr či neskôr by sa musela vláda s rebelmi dohodnúť.
V každom prípade len Pán Boh -, ktorého myšlienky sú vysoko nad našimi - vie, prečo armáda, ktorá mohla zachrániť kresťanstvo v Japonsku, prehrala, čím sa spečatil najmenej na 200 rokov osud pravej viery v tejto krajine. Ešte aj dnes je v Japonsku menej ako 1 % katolíkov - v Iraku je viac kresťanov ako v Japonsku.
V srdci stredoveku, práve keď sa Európa dopracovala až do svojej najkrajšej dejinnej fázy, skvelého trinásteho storočia, sa objavil nečakaný, brutálny a nesmierne nebezpečný útok na katolícku Cirkev a celú kultúru, ktorú Cirkev splodila. Bol to útok nielen na náboženstvo, ktoré vytvorilo našu civilizáciu, ale útok proti samotnej civilizácii a dnes ho poznáme ako „albigénsku herézu“.
Albigénska heréza
Aká bola podstata doktríny ktorá vystúpila proti korpusu právd, ktoré učila katolícka Cirkev? Falošné náuky sa medzi ľuďmi vždy a všade v nejakých podobách vyskytovali. Je to prirodzené všade tam, kde ľudia uvažujú o elementárnych otázkach a problémoch života, teda je to prirodzené v každej dobe a na každom mieste. V tomto prípade to však nadobudlo takú koncentrovanú formu, že to malo úmysel a aj potenciál zničiť celú kresťanskú civilizáciu a obrátiť ju v niečo vonkoncom obludné. Albigenská kríza mala svojho praotca v manichejskej heréze a svojho vnuka v puritánskom hnutí, ktoré splodila reformácia a jej jansenistický dozvuk.
Obraz Pedra Berrugueta zobrazujúci dišputu medzi sv. Dominikom a katarmi (albigéncami), v ktorej boli knihy oboch hodené do ohňa a Dominikova kniha bola zázračne uchránená pred plameňmi.
Čo je tá všeobecná tendencia alebo nálada, alebo postoj či sklon, ktorý sa na začiatku volal manicheizmom a na konci puritanizmom a svoju najobludnejšiu fázu slávil ako aglbigénstvo? Aká je základná hybná sila, ktorá produkuje herézy tohto druhu?
Katolícka Cirkev je založená na uznaní bolesti a smrti. Alebo presnejšie, „katolícka Cirkev je zakorenená v uznaní utrpenia a smrteľnosti a svojom presvedčení, že pozná riešenie tohto problému. Tento problém je všeobecne známy ako „Problém zla“ a dá sa položiť takáto otázka: Ako môžeme nazývať osud človeka slávnym a hovoriť, že Nebo je jeho cieľom a veriť že jeho Stvoriteľ je najväčšie a všemohúce dobro, keď sme podrobení utrpeniu a smrti?
S týmto problémom sa skôr či neskôr stretne každý, kto nie je úplný idiot. A keď sledujeme ľudské pokolenie, ako sa tisícročia pokúša nájsť zmysle vesmíru, prípadne prijať Zjavenie tohto zmyslu, alebo kto nasleduje pokrivené a falošné, čiastočne pravdivé náboženstvá a filozofie, zisťujeme, že sa neprestajne zaoberáme naliehavou otázkou: „Prečo musíme trpieť? Prečo musíme zomrieť?“ Boli už ponúknuté viaceré odpovede na túto mučivú záhadu.
Najjednoduchšie a najzákladnejšie je vôbec tomu nečeliť; odvrátiť zrak od utrpenia a smrti, predstierať, že tam nie sú, alebo keď sú, tak ich ignorovať a neriešiť ich. Keď už na nás doľahnú tak neodbytne, že sa nedajú viac ignorovať, potom netreba skrývať pocity a otvorene prepadnúť zúfalstvu.
Ďalší prístup je menej prízemný, ale intelektuálne rovnako opovrhnutiahodný. Je to tvrdenie, že žiaden problém neexistuje, pretože sme súčasťou nemysliaceho bezvýznamného univerza mŕtvych vecí, žiaden Boh nie je a neexistuje skutočnosť, v ktorej je niečo správne a niečo zlé.
Ďalší ušľachtilejší spôsob, bol obľúbeným spôsobom vyspelých pohanov Grécka a Ríma, je cesta stoicizmu. Nejaký akademik to nazval „trvalé náboženstvo ľudstva“, ale to vôbec nie je náboženstvo. Má to istú ušľachtilú statočnosť čeliť faktom, ale neprináša to žiadne riešenie. Je to úplne negatívne.
Ešte iný, dnes na Západe veľmi obľúbený spôsob je hlboká, ale zúfalá cesta Ázie - budhizmus: filozofia, ktorá nazýva jednotlivca ilúziou a túžby po nesmrteľnosti sa chce zbaviť rozplynutím v neosobnej ničote.
No a je tu aj katolícke riešenie. Niežeby katolícka Cirkev ponúkala úplné a vyčerpávajúce vysvetlenie a vyriešenie tajomstva zla - to ani nikdy netvrdila, ani to nie je jej poslaním. Jej poslaním je záchrana duší. Ale katolícka Cirkev má na tento konkrétny problém veľmi jednoznačnú odpoveď v rámci sféry jej vlastného pôsobenia. Najprv hovorí, že ľudská prirodzenosť je nesmrteľná a stvorená pre blaženosť; ďalej, že smrteľnosť a bolesť sú výsledkom Pádu, to znamená vzbury proti Božej vôli. Cirkev hovorí, že od od Pádu je náš smrteľný život skúškou alebo zápasom, v ktorom opäť získame (s pomocou zásluh nášho Spasiteľa), nesmrteľnú blaženosť, ktorú sme stratili.
Manichejci boli tak ohromení skúsenosťou alebo predstavou utrpenia a otrasnou skutočnosťou, v ktorej ich prirodzenosť podliehala smrti, že sa uchýlili k popieraniu všemohúcej dobroty Stvoriteľa. Učili, že zlo pôsobiace vo vesmíre je rovnako veľké a mocné ako dobro; tieto dva princípy vždy bojovali proti sebe a človek podliehal jednému rovnako ako druhému. Aby vôbec dokázal bojovať, mal by sa snažiť pripojiť sa k dobrému princípu a vyhnúť sa moci zlého princípu, ale so zlom musí zaobchádzať ako so všemohúcim zlom, zlý boh je rovnako mocný ako dobrý boh.
Pápežstvo, hierarchia a celá katolícka náuka a ustanovené katolícke sviatosti boli cieľom albigénskej ofenzívy. Manicheizmus, kedykoľvek sa objaví, javí sa ako niektoré epidemické ochorenia ľudského tela.
Pápež Inocent III. exkumunikujúci albigéncov (vľavo), Masakra albigéncov križiakmi (vpravo)
Pôvod albigénstva je nejasný, no môžeme ho čiastočne vystopovať. Môže to byť jedenáste storočie, roky medzi 1000 a 1100, kedy sa Európa začala prebúdzať. Stopa vedie z Balkánu cez severné Taliansko do južného Francúzska, kde sa odohrala rozhodujúca bitka.
Koncil v Tours dal problému meno - albigénsky blud - a toto meno mu odvtedy ostalo, hoci je zavádzajúce. Albigénsky okres (známy vo francúzštine ako „Albigeois“) sa územne zhoduje s departementom Tarn v stredofrancúzskych horách. Hlavná sila hnutia ale neležala v riedko obývaných vrchoch, ale dole na nesmierne bohatých rovinách zvažujúcich sa k Stredozemnému moru, v kraji známom ako Langue d’Oc, ktorého hlavným mestom bolo veľké mesto Toulouse.
Už niekoľko rokov predtým, ako sa stretol koncil v Tours, hlásali bludári nové náuky - Peter z Bruys (jeho žiaci sa volali petrobrusiáni) v Langue d’Oc, a spolu s ním istý Henry, ktorý zašiel až do Lausanne, na území dnešného Švajčiarska, a neskôr do Le Mans v severnom Francúzsku.
Ale zatiaľ nedošlo k žiadnej oficiálnej akcii a tak sa albigénci mohli rozvíjať, zbierať svoju silu celé roky. Pápeži ešte dúfali, že sa nájde možnosť na mierové riešenie. V roku 1167 však nastal zlom. Albigénci, teraz výborne organizovaní ako proticirkev (rovnako ako bol kalvinizmus organizovaný ako proticirkev o štyristo rokov neskôr), usporiadali svoj vlastný všeobecný koncil v Toulouse a objavila sa tak zlovestná politická skutočnosť. Väčšia časť malých šľachticov, ktorí tvorili masu bojujúcej triedy v strednom a južnom Francúzsku, feudálni páni jednotlivých miest a dedín, boli priaznivcami nového hnutia. Feudalizmus bol tvorený mnohovrstvou štruktúrou, v ktorej sa páni malých okresov zhromažďovali pod vládcami väčších územných celkov, títo opäť pod veľmi mocnými mužmi, hlavami len voľne spojených, ale napriek tomu zjednotených provincií. Skutočnými panovníkmi na svojich územiach boli vojvoda z Normandie, gróf z Toulouse, gróf z Provence.
No a teraz sa masy menších feudálov na juhu pridávali k heretickému hnutiu, tak ako sa odvtedy veľakrát stalo, pretože videli šancu na súkromný zisk na úkor majetkov a pozemkov Cirkvi. To bol vždy hlavný motív týchto revolt, to bol motív, prečo katolícki feudáli prešli od pápeža k Lutherovi alebo Henrichovi VIII. Bol tu však aj iný motív, a tým bola rastúca žiarlivosť pociťovaná na juhu Francúzska proti duchu a charakteru severného Francúzska. Medzi dvoma polovicami jednej francúzskej monarchie bol rozdiel v reči a charaktere. Severní Francúzi volali po potlačení južanskej herézy, a tak rozdúchali plameň vojny.
Bitka pri Murete, ilustrácia z Veľkej francúzskej kroniky, okolo 1375-1380
V roku 1194, keď bol Jeruzalem stratený a tretia križiacka výprava ho nedokázala získať späť, spor vyvrcholil. Gróf z Toulouse, miestny panovník, sa postavil na stranu heretikov. Veľký pápež Inocent III. sa konečne rozhýbal a bol najvyšší čas, pretože už bolo takmer neskoro.
Opustili všetky sviatosti a namiesto nich zaviedli zvláštny rituál, zmiešaný s uctievaním ohňa, nazývaný „consolamentum - útecha“, v ktorom sa podľa nich očistila duša. Odmietli plodenie potomstva, manželstvo bolo odsúdené a vodcovia sekty šírili všetky podivné výstrednosti, ktoré nájdete okolo manicheizmu alebo puritanizmu, kdekoľvek sa objavia. Víno bolo zlé, mäso bolo zlé, vojna bola vždy absolútne zlá, rovnako ako trest smrti; ale jediným neodpustiteľným hriechom bolo zmierenie s katolíckou Cirkvou. To je ale koniec koncov hlavný princíp každej jednej herézy.
Bolo jasné, že vec musia rozhodnúť meče, keďže miestna a veľmi bohatá vláda na juhu podporovala túto novú, vysoko organizovanú proticirkev. Ak by tá proticirkev trochu zosilnela, celá naša civilizácia by sa pred ňou zrútila. Jednoduchosť doktríny s jej dvojitým princípom dobra a zla, s popieraním Vtelenia a hlavných kresťanských tajomstiev, s odmietaním sviatostí, odsudzovaním cirkevného bohatstva a lokálnym patriotizmom - to všetko oslovovalo davy i aristokraciu. Inocent bol veľký pápež, hoci ako každý štátnik mal tendenciu váhať pred nasadením ozbrojenej sily.
Keď 1. septembra 1939 vypukla druhá svetová vojna, osud Poľska ako prvého cieľového bodu bol už spečatený. Týždeň predtým bol totiž uzatvorený Pakt Molotov-Ribbentrop, v ktorom bolo zmienené rozdelenie Poľska a vstúpenie sovietskych vojsk na toto územie. V nacistickej rasovej hierarchii patrili Poliaci do podradnej, no ľudskej rasy (na rozdiel od Židov, ktorých považovali za podľudské bytosti), preto by na nich čakal podľa plánov otrocký osud. K tomu potrebovali zlomiť katolícku cirkev ako nositeľa poľského nacionalizmu a národného povedomia. „Synonymom poľského nacionalizmu bol katolicizmus. Cirkev už oddávna predstavovala základ národného cítenia Poliakov, a to najmä v období utláčania,“ píše americký historik Richard C. Lukas.
Prenasledovanie katolíckej cirkvi v Poľsku počas druhej svetovej vojny
Najskôr sa vysporiadali s miestnou cirkevnou organizáciou, v dôsledku čoho dostali klér do problémov i po materiálnej stránke. Ku koncu vojny veľkú časť západného územia pripojili k Veľkonemeckej ríši, čím katolícku cirkev zasiahla silná porážka. 47,8 percent kňazov v Chelmnove, 36,8 percent kňazov v Łódzi a 31,1 percent kňazov v Poznańi prišlo o život. Z tridsiatich kostolov spred vojny zostali v tomto meste stáť len dva.
Kňazov v zástupoch odvádzali do koncentračných táborov, kde ich čakal horší osud než bežných zajatcov. V preslávenom osvienčimskom tábore vítali nacisti prichádzajúcich väzňov nasledovnými slovami: „Neprišli ste do sanatória, ale do nemeckého koncentračného tábora. Sú medzi vami Židia? Tí majú právo žiť dva týždne. Je medzi vami kňaz? Tomu zostáva ešte jeden mesiac. Ostatným nechávame dva mesiace života.
Poznáme viacero príbehov, ktoré hovoria o tom, že kňazi bez rodiny sa obetovali za otrokov s rodinami. Pri jednej príležitosti sa istý farár Jakub rozhodol pre osvienčimskú vyhladzovaciu komoru za svojho spoluväzňa.
Jediná organizácia, ktorá bola v Európe výslovne založená na záchranu Židov, bola poľská Zegota. Do tejto organizácie katolícka cirkev nebola oficiálne zapojená, no napriek tomu medzi jej aktívnymi členmi bolo množstvo veriacich, medzi nimi Władysław Bartoszewski (po páde komunizmu minister zahraničných vecí). Tu je potrebné poznamenať, že ani oni nedokázali prekonať tradičný, teológiou podložený antisemitizmus: usilovali sa o presun zachránených do Palestíny. V tom sa zhodovali s nacistami, že Poľsko by sa malo nejakým spôsobom oslobodiť od početného židovského obyvateľstva žijúceho na území tejto krajiny. Nezabudnime, že v roku 1939 tvorili Židia 10% obyvateľstva.
Po vojne, keď mnoho kňazov pozdvihlo hlas a odsúdilo nacistickú politiku namierenú proti Židom, zároveň vložil do svojej reči poznámky odsudzujúce Židov, čo vychádzalo z komunistického presvedčenia, že porušujú morálku poľského národa.
Prípad obvinenia košického arcibiskupa Milana Chautura naberá čoraz jasnejšie kontúry. Už je jasné, že uňho nešlo o žiadne sexuálne zneužívanie, ale skôr o pomstu ohrdnutej ženy za to, že uprednostnil Krista. Okrem toho žiaden nátlak na televíziu nevyvíjal.
Obvinenie biskupa Chautura
Kontroverzný teológ Miroslav Kocúr spolu s Karolom Sudorom doslova vyšperkovali rozhovor, v ktorom tajomne načrtli zneužívanie biskupom v slovenskej Cirkvi.
V tejto súvislosti sme položili otázku samotnej televízii RTVS - zaujímalo nás, či bol na televíziu vyvíjaný nejaký nátlak, aby spomínanú reportáž odvysielala. Odpoveď televízie usvedčuje Kocúra z klamstva: „Keďže investigatívny reportér z redakcie Reportéri na tejto téme dlhodobo pracuje, získava a overuje ďalšie fakty, RTVS žiadnu reportáž, ktorá zatiaľ nie je dokončená, videozáznam ani informácie o údajne poškodenej žene nebude zverejňovať. Pán Kocúr pri celej situácii nebol a nebol ani priamym svedkom žiadnej udalosti, ku ktorej sa vyjadruje.
Je nemysliteľné, aby s takouto ľahkosťou bolo možné pošpiniť osobu na celý život. Obzvlášť obvinenia zo zneužívania sú mimoriadne citlivé a nevinná osoba sa ich zbavuje len veľmi ťažko. Dá sa povedať, že sa to s ňou nesie už celý život. Preto by krivé obvinenia mali byť trestané rovnako, ako samotné prípady zneužitia.