Rímska mytológia bola prevzatá od iných národov a vznikla hlavne zo základu gréckej a etruskej mytológie. Hlavnými bohmi boli pôvodne grécki bohovia, ktorí boli neskôr len premenovaní. Okrem toho každá domácnosť uctievala svoje vlastné domáce božstvá, teda podobne, ako to bolo aj v prípade Egypťanov. Každý z týchto domácich bohov mal svojho osobného ducha.
Svet sa podľa rímskej mytológie začína zrodením boha Ereba (Erebus, grécky Erebos), ktorý povstal z prvotného Chaosu. So svojou matkou, bohyňou temnej noci Nyx, spodil prvé elementy vesmíru: večné svetlo Aitheru (latinsky Aethera) a jasný deň Hémer.
Náboženská tolerancia platila aj na niektoré božstvá okolitých národov, napríklad pre egyptskú Isis (známa tiež ako Eset alebo Izis, božská matka), alebo pre perzského Mithru, či pôvodne frýgsku bohyňu Kybelu (alebo tiež "Matku Zeme"). Bohov upokojovali obeťami - pán každého domu robil obete týmto bohom kvôli ochrane svojej rodiny a rímsky cisár pôsobil ako najvyšší kňaz, bol teda považovaný za boha.
Napriek tomu, že väčšina bohov rímskej mytológia bola a stále je stotožňovaná s gréckymi bohmi, stále sa v jednotlivých vzťahoch a schopnostiach objavujú určite odchýlky - či už menšie, alebo oveľa väčšie.
Rimania pri dobývaní cudzích území preberali, prípadne zlučovali cudzích bohov a vkladali ich do vlastného zoznamu božstiev.
Jupiter: Vládca Bohov a Ochranca Ríma
Jupiter (alebo Jovis; gr. Zeus) - bol bohom hromu a blesku, ochranca štátu (predovšetkým Rímskej ríše), rodiny, domu a pohostinstva. Najskôr bol však spájaný so živlami. Najvyšší z bohov, Saturnov syn, manžel Juno. Keďže bol označovaný za darcu víťazstva, snažili sa ľudia nakloniť si jeho predovšetkým usporadúvaním hier. K jeho atribútom patrí blesk a z vtákov orol, ktoré sa neskôr stali symbolmi rímskej armády. Bol taktiež zobrazovaný ako boh premenený na orla, ktorý v drápoch držal blesk. Jeho posvätný strom je dub.
Jupiter bol stotožňovaný s gréckym Diom a čiastočne aj s egyptským hlavným bohom Amonom. Patril medzi najvýznamnejších bohov Ríma, okrem iného mu bol ako Jupiterovi Optimovi Maximovi (Jupiterovi najlepšiemu a najväčšiemu) zasvätený chrám na Kapitole. S veľkou pravdopodobnosťou bol Jupiter pôvodne bohom nebies, ktorý riadil počasie, predovšetkým búrku. Miesta, do ktorých udrel blesk sa stávali posvätnými a patrili iba jemu. Z keltských bohov bol Jupiter stotožňovaný s bohom blesku Taranom a takisto s bohom slnka.
Jeho manžekou bola vládkyňa bohov Juno, okrem nej však mal množstvo partneriek, či partnerov a takisto nemanželských detí.
Zeus bol spočiatku uctievaný ako boh neba a nebeských úkazov a prvé písomné zmienky o ňom pochádzajú približne zo 14. storočia pred n. l. Podobu najvyššieho boha získal až neskôr v procese, v ktorom ľudia začali staré božstvá „poľudšťovať“ a dávať im vzhľad a vlastnosti pripisované ľuďom (tzv. proces antropomorfizácie).
Trocha odľahčene by sme mohli povedať, že Zeus nemal práve najideálnejšie detstvo. Jeho otec Kronos mal zvyk svojich potomkov po narodení zjesť. Bolo to zo strachu nad ich mocou, ktorú by mohli využiť proti nemu a zbaviť ho vlády. Urobil by tak aj pri Diovi, ale jeho matka Reia ho prekabátila a podala mu kameň zabelený v plienke. Zues týmto spôsobom unikol osudu svojich starších súrodencov, troch sestier a dvoch bratov. Matka sa mu nemohla venovať a zverila jeho opateru nymfám. Tie ho kŕmili mliekom božskej kozy a včelím medom. Keď plakal, horskí démoni búchali mečmi na štíty a s krikom tancovali, aby ho Kronos nepočul. Takto prežil Zeus svoje detstvo na Kréte, a keď dospel, rozhodol sa proti otcovi povstať.
Najprv oslobodil svojich súrodencov a spoločne s bratmi po zdĺhavých bojoch, ktoré sa raz prikláňali na jednu a raz na druhú stranu, otca porazili. Zeus navrhol, aby si uvoľnenú vládu rozdelili medzi seba žrebom. Zabezpečil, aby si vytiahol ten najlepší, vládu nad nebom a zemou. Poseidónovi pripadlo more a Hádovi podsvetie. Zeus sa stal najvyšším bohom a pánom Olympu.
Zeus ako najvyšší boh mal toho na starosti celkom dosť. Ľudia sa k nemu obracali s prosbou o dážď alebo aby ich ochránil pred bleskom. Trestal nespravodlivosť, bol ochrancom prísahy, poznal budúcnosť a niekedy ju ľuďom naznačoval rôznymi znameniami. Jeho symbolmi boli hromy a blesky, ktorými vládol, z vtáctva najmä orol a zo stromov dub.
Z nášho územia nie je známa takáto podobizeň, ktorá by bola interpretovaná priamo ako grécky Zeus. Jedno zobrazenie Dia predsa len máme, i keď nie v jeho ľudskej podobe. Zeus bol veľký záletník a mal mnoho mileniek nielen medzi bohyňami, ale i smrteľníčkami. Aj keď bol najvyšší boh, nie všetky po ňom túžili a vtedy sa Zeus neváhal uchýliť k lsti, aby ich získal. Premenil sa napríklad na ich manžela, býka, labuť, alebo dokonca dážď. A práve v podobe býka máme jedno vyobrazenie Dia aj z nášho územia. Ako vieme, že to nie je len obyčajný býk? Lebo k jeho stvárneniu sa viaže starý grécky mýtus.
Krásnej Európe, dcére kráľa Agenora zo Sidónu v Ázii, sa jedného dňa prisnil zvláštny sen. Nad jej lôžkom stáli dve ženy, jedna symbolizovala jej rodnú Áziu a druhá ešte nepomenovanú zem za morom. Hádali sa o ňu a každá ju chcela získať iba pre seba. Ázia v tomto zápase podľahla a musela ju vydať víťaznej súperke. Do Európy sa zaľúbil Zeus a neváhal urobiť všetko, aby ju získal. Potreboval sa vyhnúť pozornosti svojej žiarlivej manželky Héry, a preto na seba zobral podobu býka. Zlatého býka s lesklými rohmi. Takto sa objavil pred Európou, ktorá sa so svojimi družkami prechádzala po rozkvitnutej lúke. Vyžaroval z neho pokoj a jeho telo šírilo čarovnú vôňu. Dievčatá sa ho vôbec nebáli, chceli si ho pozrieť zblízka, dokonca pohladkať jeho lesklú srsť. On sa medzi nimi prechádzal, až zastal pred prekrásnou Európou. Pokorne si pred ňu kľakol a pohľadom ju vyzval, aby si na neho sadla. Len čo tak urobila, rozbehol sa na západ smerom k moru. „Nezľakol sa vĺn, vbehol rovno do vody ako delfín. More sa utíšilo a býk suchými kopytami kráčal po hladine rovnej ako zrkadlo. Obyvatelia mora spoznali v býkovi boha. Pod nohami sa mu hrali veľryby, dobromyseľné delfíny krúžili okolo neho a na chrbtoch veľrýb sa z mora vynorili krásne Nereidy. Sám vládca mora Poseidón urovnal cestu svojmu bratovi, Tritóni sa zhromaždili okolo neho a trúbili na trúbkach z lastúr.“ (I. Trencsényi-Waldapfel, 1976, s.
Až keď prišli na Krétu, Európa zistila, že jej únoscom bol samotný Zeus. Na Kréte mu potom porodila troch synov, z ktorých je asi najznámejší Minos. Ten sa stal neskôr krétskym kráľom, ktorý dal uväzniť Minotaura, napoly býka, napoly človeka, do labyrintu. Mimochodom, labyrint navrhol Daidalos známy z mýtu o Daidalovi a Ikarovi, ktorí utekali práve z Kréty pomocou zhotovených krídel. A na Kréte ich nedržal nikto iný ako Minos. Ale to už príliš odbieham od témy. Jedno zaľúbenie najvyššieho boha bolo spúšťačom nespočetného množstva ďalších udalostí. Zeus sa postaral o to, aby meno jeho milenky neupadlo do zabudnutia. A na ktorom artefakte nájdenom na Slovenku je výjav únosu? Na bežnom úžitkovom predmete.
V rokoch 1997 až 2005 sa konal na nádvorí stredného hradu Devín revízny archeologický výskum. Počas neho tu boli odkryté viaceré stavby postavené Rimanmi v 1. až 4. storočí. S našou lampou súvisia objekty postavené tesne na začiatku nového letopočtu. Ide o kamenné základy vojenskej veže, ktorá je spájaná s vojenskou výpravou proti Marobudovej ríši, ktorá sa rozkladala hlavne na území dnešnej Českej republiky. Vieme, že táto udalosť sa odohrala v roku 6 n. l. Na nádvorí stredného hradu sa tiež našli o niečo málo mladšie hlinené podlahy z ľahkých drevených stavieb, ktoré slúžili ako baraky pre ubytovanie rímskych vojakov.
Rímski vojaci si s touto lampou svietili vo svojich barakoch. Určite aspoň niektorí poznali význam výjavu. Pre nás je to už len mýtus, ale pre nich to bola súčasť náboženských predstáv. Ak sa vám zdá tento obraz z lampy povedomý, som si istý, že ste sa s ním už stretli. Dvetisíc rokov stará rímska lampa nájdená na Devíne a súčasná dvojeurová minca zobrazujú ten istý motív.
Jupiter, najvyšší boh Rímskej ríše
Hlinená lampa zdobená reliéfom, ktorý znázorňuje boha Dia v podobe býka unášajúceho Európu, 1. stor. n.
Europa a Zeus v podobe býka na gréckej minci
Jupiter- vládca bohov. Ako taký bol stotožňovaný s gréckym Diom a čiastočne aj s egyptským hlavným bohom Amonom. Patril medzi najvýznamnejších bohov Ríma, okrem iného mu bol ako Jupiterovi Optimovi Maximovi (Jupiterovi najlepšiemu a najväčšiemu) zasvätený chrám na Kapitole. S veľkou pravdopodobnosťou bol Jupiter pôvodne bohom nebies, ktorý riadil počasie, predovšetkým búrku. Miesta, do ktorých udrel blesk sa stávali posvätnými a patrili iba jemu. Z keltských bohov bol Jupiter stotožňovaný s bohom blesku Taranom a takisto s bohom slnka.
Keďže starovekí Rimania vnímali Jupitera ako strážcu mravného poriadku, iste od tohto faktu odvádzali aj morálnu záväznosť. Staroveký Rím počas svojej existencie dobyl a ovládol mnohé cudzie národy, pričom panovalo presvedčenie, že priazeň ich bohov si získajú ich prijatím a uctením. Preto sa rímsky panteón postupne rozrastal a s ním sa modifikovala aj vierouka, ktorá do pôvodne rímskeho základu preberala aj defekty ostatných už vyššie spomenutých náboženstiev.
V tomto duchu Rimania zaraďovali do svojho panteónu bohov všetkých národov. Rím bol len proti tým náboženstvám, ktoré mohli rozvrátiť nastolenú politicko-náboženskú rovnováhu. S expanziou Ríma sa náboženstvo stalo dôležitým nástrojom politiky.
Ďalší významní bohovia rímskeho panteónu
Okrem Jupitera mali Rimania rozsiahly panteón bohov a bohýň. Medzi najvýznamnejších patrili:
- Juno (gr. Héra) - bola hlavnou bohyňou a takisto kráľovnou bohov, bola manželkou a zároveň aj sestrou Jupitera. Rovnako ako Jupiter, aj Juno mala schopnosť vrhať blesky. Často bývala zobrazovaná so zbraňou v ruke a v kozej koži, čo bola časť oblečenia, ktorú si rímski vojaci obliekali v bitkách.
- Neptún (gr. Poseidón) - bol bohom riek a neskôr aj morí. Bol spojovaný s koňmi, takže ho taktiež považovali za boha koní a jazdy na koni. Rovnako ako grécky Poseidón, aj jeho znakom je trojzubec.
- Pluto (alebo Orcus; gr. Hádes) - bol bohom podsvetia, ktorý vznikol najmä vplyvom gréckych mýtov. Podľa najstarších rímskych legiend nemalo podsvetie, kde sídlili duchovia zomrelých, žiadneho vládcu. Pluto prišiel na scénu až oveľa neskôr na obraz Háda.
- Mars (gr. Áres) - bol pôvodne bohom jari, slnka a letného obdobia, taktiež úrody a plodnosti. Ako ochranca pred zimou, hladom a ďalšími pohromami bol často zobrazovaný ako bojovník s kopijou, prilbicou a štítom - preto bol neskôr, hlavne kvôli gréckemu vplyvu, považovaný za boha vojny a poľných prác, hoci sa schopnosťami podobal skôr Apollónovi.
- Minerva (gr. Aténa) - bola bohyňou remesiel a umenia, obchodu a obrany. Pôvodne etruská bohyňa (Menrva), ktorú prevzali Rimania a vďaka gréckemu vplyvu bola stotožnená s Aténou a tým sa stala panenskou bohyňou múdrosti, hudby, poézie a ochrankyňou Ríma.
- Venuša (alebo Venus, gr. Afrodita) - bola pôvodnou bohyňou jari, lásky, sexu, ženskosti, prosperity a krásy. Neskôr bola považovaná za ochrankyňu manželstiev a mala úlohu "Pramatky" alebo tiež "Rodičky".
- Apollo (gr. Apollón) - bol bohom svetla a bol považovaný za vodcu múz. K jeho atribútom patrí labuť, vlci, delfíny, luk so šípmi, vavrínový veniec, citara, či dokonca lýra.
- Diana (gr. Artemis) - bola panenskou bohyňou lovu a mesiaca, obvykle vyobrazovaná s lukom a v doprovode dvoch psov alebo iných lesných zvierat, ktoré vždy boli v páre.
Významní rímski bohovia a bohyne
Porovnanie Rímskych a Gréckych Božstiev
Nasledujúca tabuľka zobrazuje porovnanie niektorých hlavných rímskych bohov s ich gréckymi ekvivalentmi:
| Rímsky Boh | Grécky Boh | Funkcia |
|---|---|---|
| Jupiter | Zeus | Vládca bohov, boh neba a hromu |
| Juno | Héra | Kráľovná bohov, bohyňa manželstva |
| Neptún | Poseidón | Boh morí |
| Pluto | Hádes | Boh podsvetia |
| Mars | Áres | Boh vojny |
| Venuša | Afrodita | Bohyňa lásky a krásy |
| Minerva | Aténa | Bohyňa múdrosti a remesiel |
| Diana | Artemis | Bohyňa lovu a mesiaca |
| Apollo | Apollón | Boh svetla, hudby a proroctiev |
Rímski bohovia tvorili prepracovaný systém, ktorý pripomínal štruktúru štátu. Každý mal svoju kompetenciu, svoje sviatky aj svoj kult. Rimania neuctievali bohov len zo strachu, ale z hlbokého pocitu zodpovednosti za spoločné dobro. Náboženstvo pre nich nebolo súkromnou záležitosťou, ale verejným vyjadrením občianstva a úcty k poriadku. Bohovia boli súčasťou neviditeľnej zmluvy medzi ľuďmi a štátom.
Rímska mytológia nebola vzdialená od bežného života. Práve naopak, bola jeho prirodzenou súčasťou. Každá domácnosť, rodina aj vojak mali svojich vlastných bohov. V každom dome horel oheň bohyni Veste a na stole mal svoje miesto kútik venovaný domácim duchom, Lares a Penates. Každé remeslo, profesia aj mestská štvrť mali svojho ochrancu. Obchodníci vzývali Merkúra, roľníci Ceresu a vojaci Marsa.
Rímska ríša zašla ešte ďalej - jej vládcovia sa po smrti, a niekedy dokonca aj zaživa, stávali bohmi. Prvým bol Augustus, ktorého senát vyhlásil za „divus“, teda božského. V mestách sa stavali chrámy cisárskej rodine, konali sa slávnosti a razili sa mince s ich podobizňami. Cisársky kult tak nebol len náboženským prejavom, ale aj nástrojom politiky. Nie všetci cisári však boli milovaní. Niektorí sa zbožštili sami, ako napríklad Caligula, iní boli po smrti zatratení a vymazaní z dejín.
Večný oheň, ktorý kedysi horel v chráme bohyni Veste, sa stal symbolom živej viery. Svätenie dní, slávnosti, procesie a rituály majú svoje korene v pohanských tradíciách. Stopy rímskych bohov vidíme aj v bežnom živote. Názvy planét ako Mars, Jupiter či Saturn pripomínajú ich staré božstvá, január nesie meno po dvojtvárom Janovi a mnohé princípy právneho systému vyrastajú z rímskeho myslenia.
Rímski bohovia neboli anarchickí ako grécki. Pôsobili ako armáda božstiev, každý mal svoju úlohu, svoje miesto a zodpovednosť. Dnes, keď svet často pôsobí chaoticky, stojí za to pripomenúť si, že sila môže tkvieť aj v poriadku, úcte a rovnováhe. Možno staré božstvá naozaj nezmizli, možno len čakajú, kedy si na ne opäť spomenieme.