Návrat márnotratného syna: Biblický kontext

Úvahy o tom, kam sa človek podeje po svojom fyzickom skone, napádajú ľudí od detstva. Svetskú literatúru, ktorá sa zaoberá týmito úvahami, ľudia prečítajú takmer na počkanie. Tieto knihy a brožúry sa opierajú o tzv. vedecké poznatky, výskumy lekárov a patológov.

Iné sa zaoberajú mystickými pohľadmi, pohľadmi rôznych náboženstiev, využívajúc okultné praktiky a tajomné sily a pod. Po obrátení človek prestane mať strach z vecí, ktoré prídu „potom“. Hlad po vedení však neutícha. Človek zavrhne všetky svetské teórie a začne hľadať a porovnávať s Písmami.

Postupne sa mu do rúk dostáva materiál, ktorý sa viac či menej zaoberá aj otázkou života po smrti. Kompletný pohľad na budúcnosť, ktorá sa týka každého človeka, spaseného či zatrateného, mu chýba. Rozhodne sa teda napísať úvahu vo svetle Písiem, Biblie. Ako základ mu poslúži staršia písomná úvaha neznámeho brata z minulého storočia. Použije ju ako osnovu a dovolí si odcitovať z nej príspevok evanjelistu dr. H. A. Ironside.

Keď človek vypustí dušu, kdeže je? Táto otázka, ktorú vyslovil patriarcha Jób /Jób 14:10/, nie je neobvyklá. Je v ústach a v srdciach nespočetných smrteľníkov. Ľudia sa vždy pozastavujú nad smrťou a majú tisíce otázok. Aká je budúcnosť človeka? Prestane existovať, keď zomrie, alebo skutočná osobnosť prežije smrť? Ak áno, kde je? Má vedomie? Za akých podmienok existuje? Je možné nejaké spojenie so živými? Znamená smrť večné rozlúčenie tých, ktorí sa milovali? Ľudia sa budú pýtať, inak ani nemôžu.

Odkedy jestvuje čas, otázky ohľadom smrti a stavu po nej znepokojujú ľudskú myseľ. Ozvali sa pri prvom pohrebe a od tých čias sú najbolestivejším výkrikom ľudských sŕdc. Veď kto by si neželal vedieť pravdu o tom, čo je po smrti? Ľudia hľadajú odpovede. Kde a kto im najdôveryhodnejšie môže odpovedať? Určite to nie je veda, ani filozofi. Pravdu nájdeme v Biblii. Biblia ako živé Božie Slovo, dáva odpoveď všetkým hľadajúcim. Milióny ľudí, ktorí chcú poznať Pravdu o živote po smrti, sa správne na ňu zamerali. Stvoriteľ v Písmach zjavuje (uvádza) nielen podstatu a pôvod človeka, ale aj jeho smerovanie po fyzickom skone. Keď budeme študovať Písmo a Jeho výpovede, nezostane v našich mysliach ani len tieň pochybností ohľadom zosnulých.

Prečo hľadať pravdu práve v Biblii?

Tu by sme si mali položiť otázku, prečo práve v Biblii máme hľadať pravdu. Pre mnohých je to zbytočná otázka, napriek tomu uvediem zopár pádnych dôvodov. Biblia je Božie Slovo, skladá sa z 39 kníh Starého Zákona a 27 kníh Nového Zákona. Tieto knihy boli napísané ľudskou rukou autormi, ktorí boli vedení priamo Bohom. Pre overenie pravdivosti poslúži aj fakt, že Biblia obsahuje 6.408 veršov s prorockými údajmi, z ktorých sa 3.268 už naplnilo.

Biblia je nezničiteľná kniha pod priamou ochranou Boha. Boli časy, kedy bola zakázaná, kedy sa ju mocní tohoto sveta pokúsili zničiť, vytrieť z povrchu zeme. Ako vidieť, nepodarilo sa. Za pravdy uvedené v Písmach boli ľudia prenasledovaní, mučení, zabíjaní. Hus, Wiclef, Sattler a veľa ďalších i v dnešných časoch /krajiny Islámu/ sú toho príkladom.

Biblia bola preložená do viac ako 1.280 jazykov a nárečí vyše tromi tisíckami prekladateľov. U nás máme v súčasnosti sedem živých /bežne používaných/ prekladov NZ a štyri preklady celej Biblie. Okrem tohoto množstva existuje na Slovensku aj trinásť menej používaných prekladov častí Biblie a zopár kompletných starších, nepoužívaných prekladov.

Za zmienku stojí pohľad na vznik Biblie Kráľa Jakuba. Po vojne zo Španielskom v snahe ochrániť anglický ľud od vplyvu Jezuitskej Biblie z r. 1582, vyslali protestanti petíciu ku kráľovi Jakubovi od viac ako tisícich pastorov. Kráľ potom vybral 47 najškolenejších ľudí tej doby a rozdelil ich do troch skupín. Mali za úlohu preložiť dostupné Písma a zostaviť tak novú vernú kópiu - preklad Biblie. Jedna skupina pracovala v Oxforde, druhá v Cambridge a tretia vo Westminstri. Porovnaním a spísaním týchto troch verzií vznikla r. 1611 „King James Bible“, najuznávanejšia verzia v protestantskom svete.

Bible Kralická z r. 1613 je takmer ako dvojča verzie KJV. Na Slovensku preložil Svätú Bibliu z pôvodných jazykov profesor Jozef Roháček /1936/, a iste nie je náhoda, že jeho preklad zodpovedá Biblii Kralickej a verzii KJV.

Všetci vieme, že ľudská úmrtnosť, (mortalita) je sto percentná. Práve preto aj tí najväčší ateisti, majú vo svojom vnútri pochybnosti, či nádej, že smrťou sa nič nekončí. O tejto pravde som presvedčený a ten, kto tvrdí opak klame sám seba.

Z rozličných príčin sa nespočetné tisíce ľudí nedostali ku vysvetlení biblických právd od svojich kazateľov, pastorov, kňazov... Nezostalo im nič iné, ako si tvoriť vlastné úsudky, alebo zostali v nevedomosti. Mnohým sa do rúk Biblia nikdy nedostala, a tak nemali kde pravdu nájsť. Biblický materiál, bol v minulých rokoch ťažko dostupný, po uvoľnení cenzúry sa na trh dostalo množstvo publikácií, ktoré sa touto problematikou zaoberali, no nie vždy na biblickom základe. Niet sa čo diviť, diabol, ktorý je „kniežaťom“ tohto sveta je dokonalý imitátor, (aj keď z časti obmedzený Bohom).

Tým sa vierohodnosť spomínaných publikácií značne obmedzila, u neveriacich pôsobili iné vedecké vysvetlenia veľmi fundovane, a tým náš starý známy „satan“ získava čo raz viac ľudí na svoju stranu, ľudí odvracajúcich sa od Boha a Pravdy. Väčšina svetských prác sa témou "čo je po smrti" zaoberala iba okrajovo, v rámci horoskopov, úvah, sci-fi a pod.

Výklad, vysvetlenie na základe Biblie, sa na trhu neobjavilo. Existujú traktáty a článočky, ktoré čiastkovo vysvetľujú učenie Písiem o mŕtvych, ale pisatelia sa obmedzujú na jednotlivé verše v súvislosti s úvahami na inú tému. Kazatelia tento veľmi dôležitý materiál týkajúci sa posmrtného života pri kázaní evanjelia využívajú nedostatočne. Nič tak človeka neutvrdí v správnom smerovaní, ako istá budúcnosť, nič tak človeka neprivedie k zamysleniu ako reálna hrozba zatratenia, trestu po smrti. Vždy sa pociťovala potreba knihy, ktorá by sa venovala výlučne tomuto predmetu. Knihy, ktorá by bola dosť prijateľná a zrozumiteľná, ktorá by poskytovala detailný prehľad tomu, kto by rád poznal učenie Biblie v týchto otázkach.

Záujem verejnosti o osud, budúcnosť človeka po smrti je prirodzene veľký. Našlo sa zopár „biblických“ učiteľov, zaoberajúcich sa touto problematikou, ktorí použili biblické verše, a tie dodávajú ich dielam punc dôveryhodnosti, ortodoxie a fundamentalizmu. Napríklad Charles Taze Russel, zakladateľ tzv. „russelizmu“, odovzdal nevedomky svoju štafetu Josephovi Franklinovi Ruthefordovi. On spolu so svojimi nasledovníkmi začali používať názov „Svedkovia Jehovovi, Milenisti, Stavitelia strážnej veže...“

Životom po smrti sa aj dnes zaoberá mnoho nových učení, siekt, ktoré síce používajú Bibliu a jej citáty, no ich učenie nesúhlasí s pravdami Písiem. Z veľkého počtu uvádzam iba niekoľko. New Age, Christian Science, aj u nás známa Scientológia, Zen /ako návrat k podstate/, a ďaľšie.

Mojím zámerom je podať každému čo najúplnejšiu a dôkladnú prácu, vysvetlenie založené výlučne na pravdivom učení Biblie o zosnulých. Ako sa mi to podarilo, nech posúdi každý sám. Nemám v úmysle odsudzovať, šíriť nevraživosť medzi jednotlivými denomináciami, cirkvami. Ak poukazujem na učenia, ktoré sa odkláňajú od Slova Božieho je to preto, aby si čitateľ mohol tieto fakty porovnať a sám dospieť k vlastnému záveru. Milióny ľudí sa radi nechávajú manipulovať a tak sa napokon stáva, že vlastne v dobrej viere v pravdu a učenie charizmatických osôb sa rútia cestou zahynutia.

Teraz prikročme k Biblii a poznávajme čo učí o mŕtvych.

Písma zreteľne dokazujú, že človek má dve odlišné podstaty. Hmotnú, teda fyzické telo, a duchovnú, teda dušu a ducha. Tak to rozoznáva Biblia. Možno to zaberie pár riadkov, ale je nevyhnutné sa na tieto dve duchovné podstaty pozrieť a porozmýšľať nad nimi.

Jób 32:8 Ale vidím, že je ona Duch Boží v smrteľnom človekovi, a dych Všemohúceho je to, ktorý robí ľudí rozumnými.

Zachariáš 12:1 Bremä slova Hospodinovho na Izraela. Hovorí Hospodin, ktorý roztiahol nebesia a založil zem a utvoril ducha človeka v jeho vnútornosti.

Matúš 10:28 A nebojte sa tých, ktorí vraždia telo a ktorí nemôžu zavraždiť dušu; ale sa radšej bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zatratiť v pekle.

1 Korintským 6:20 Lebo ste kúpení za veľkú cenu. Nože tedy oslavujte Boha svojím telom a svojím duchom, čo je oboje Božie.

V poslednom verši je rozlíšenie ducha a tela tak presné, že nie je potrebné ďalšie vysvetľovanie. Rozdiel medzi telom a duchovnou podstatou je úplne jasný a iste neexistuje rozumný človek, ktorý sa nad týmto aspoň raz v živote nezamyslel. Zvlášť v uvedenom verši Mat. 10:28 je jasne zjavné, že duša nie je telo a telo nie je duša; preto ľudia ktorí sú schopní zavraždiť jedno, nemôžu zavraždiť druhé.

Stvorenie človeka v Genessis 1,2 kap. jasne dokazuje, že človek bol stvorený ako bytosť, zložená z tela a duchovnej podstaty. Za prvé, Boh utvoril človeka z prachu zeme. To je tá hmotná podstata. Leží tu, dokonale hotová, fungujúca, ale chladná. Doposiaľ nemá svedomie, cit, vedomie, nemá život. Jeho centrálna jednotka nemá potrebné informácie. Nie je tu ani inteligencia, pretože chýba duša - život. Je to iba telo, sformované z prachu zeme. Telo dokonalé, kompletne pripravené k činnosti, prototyp bez života.

Za druhé, Boh vdýchol do jeho nozdier dych života. Človek sa takto stal „živou dušou“. A tak dal Boh človeku duchovnú podstatu. Pred tým to bolo telo, a teraz sa stal človekom so živou dušou. Všetko sa uviedlo do pohybu, všetko začalo dokonale fungovať. V neposlednom rade aj zvieratá majú živú dušu Gen 1:20,24; 9:12;15-16. Duch však u nich chýba.

Dva nasledujúce citáty nielenže rozlišujú duchovnú podstatu človeka od jeho tela, ale uvádzajú fakt, že človek je trojjediná bytosť.

1 Tesalonickým 5:23 A on sám, Bôh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď prijde náš Pán Ježiš Kristus.

V týchto veršoch je duch a duša jednoznačne uvedená. Preto má človek všetky tri atribúty, telo, dušu a ducha. Ďalším dôležitým dôkazom je, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, a všetci vieme, že Boh je Trojjediný.

Cieľom tohoto textu nie je definovanie rozdielu medzi dušou a duchom. Naším cieľom je potvrdenie faktu, že človek je trojjediný, s dušou a duchom ako duchovnou podstatou, a telom. Funkcie „duše“ a „ducha“ sú tak úzko spojené, že je veľmi ťažko ich presne vymedziť v konkrétnych veršoch.

Pravdou je, že slová „duch“ a “duša“ nie sú vždy rovnako preložené v Písmach, a často sa zamieňajú. Duch, grécky „pneuma“, a duša, grécky „psyché“, sú dva rozdielne pojmy vzťahujúce sa na duchovnú podstatu človeka.

Keďže však vieme, že väčšina ľudí pozná lepšie cudzie krajiny, vesmír a iné tajomstvá ako svoje telo, svoju dušu a svojho ducha, vkladám sem kvôli ucelenému pohľadu krátené pojednanie dr. H. A. Ironside, evanjelistu na tému Duch, Duša a Telo, v ktorom sa autor zaoberá definovaním rozdielov medzi nimi.

Boh jestvuje bez začiatku ako neobsiahla bytosť, ako Otec a Syn a Duch Svätý, jeden v sláve a moci a vo všetkých vlastnostiach. Preto hovoríme o „Trojici“. To slovo nachádzame na stránkach Biblie. Nie v „mene“ ale v „meno“ Otca, Syna i Ducha Svätého. Hoci tri bytnosti, ale jedno meno. Človek bol utvorený ako osobnosť z troch zložiek, z tela, duše a ducha. Samo telo nie je človek, tiež nie sama duša, ani sám duch. Ak duch, duša a telo sú pospolu, to je človek.

Zistíme si z Písiem význam týchto názvov. Nie je treba veľa hovoriť o tele. Je to hmotná zložka človeka, ktorá je nástrojom a spojkou pre život vo svete hmotnom. Telo je dom, /šiator/, v ktorom býva duchovný človek. Telo v prítomnom stave podlieha skaze a smrti. Pri vzkriesení spravodlivých i nespravodlivých budú vzkriesené telá. Svätí sa postavia pred Kristovu súdnu stolicu, aby prijali odmenu za to, čo v tele konali. Zlí budú vzkriesení po tisícročnom kráľovstve a postavia sa pred veľký biely trón a budú súdení podľa svojich skutkov.

Rembrandt - Návrat márnotratného syna

Svätý Otec František sa dnes v Klementinskej sále stretol s komunitou Apúlijského pápežského regionálneho seminára Pia XI. Vyjadril úprimnú radosť zo stretnutia s troma stovkami seminaristov, ktorí prišli z juhu Talianska spolu so svojím biskupom a predstavenými. Talianskym bohoslovcom v nich pripomenul trojitú prináležitosť kňaza: k Pánovi, k Cirkvi a k Božiemu kráľovstvu. Ako zdôraznil, táto prináležitosť resp. príslušnosť neprichádza zo dňa na deň, ale je to proces dozrievania. V tejto súvislosti je veľmi dôležité, aby seminarista dokázal prekonať jedno z najnebezpečnejších pokušení, ktorým je narcizmus.

Formácia v seminári tak má byť podľa slov pápeža predovšetkým dozrievaním v medziľudských vzťahoch. „Necíťte sa odlišnými od svojich rovesníkov, nenástojte na tom, že ste lepší od iných mladých, naučte sa byť so všetkými, nemajte strach zašpiniť si ruky. Ak zajtra budete kňazmi, ktorí žijú uprostred svätého Božieho ľudu, dnes začnite byť mladými, ktorí vedia byť s každým a dokážu sa niečo naučiť od každého človeka, ktorého stretnú, s pokorou a inteligenciou. Takto pestovaný postoj prináležitosti kňaza ku Kristovi je pravým opakom k vylúčeniu a skartovaniu.

Kňazi sú prostredníkmi, čiže mediátormi Božej lásky, nie dohadzovačmi alebo platenými sprostredkovateľmi, ktorí myslia len na vlastný záujem. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty. Celú kázeň zameral na pokušenia, ktoré môžu ohroziť službu kňazov. Svätý Otec varoval pred „rigidnými ľuďmi“, ktorí nakladajú na plecia veriacich polená, ktoré sami nenesú. Zároveň upozornil na pokušenie svetskosti, ktoré je schopné premeniť kňaza na funkcionára a robí z neho „smiešneho“ človeka.

Ježiš v ňom poukazuje na nespokojnosť ľudu, vždy nespokojného. Aj dnes, podčiarkol Svätý Otec, „sú mnohí nespokojní kresťania, ktorí nie sú schopní pochopiť to, čo nás naučil Pán; nie sú schopní pochopiť podstatu zjavenia evanjelia“. Pri tejto myšlienke sa zameral na „nespokojných“ kňazov, ktorí „spôsobujú mnoho zla“. Žijú nespokojní, hľadajú stále nové projekty, „lebo ich srdce je ďaleko od Ježišovej logiky“ a preto „si sťažujú alebo žijú smutní“.

Ježišova logika, pokračoval ďalej pápež František, by mala kňaza „plne uspokojiť“. „Je to logika mediátora“. „Ježiš je mediátorom medzi Bohom a nami. A my musíme ísť po tejto ceste mediátorov“, „nie inou, ktorá sa veľmi podobá, ale nie je tá istá: [cesta] dohadzovačov“. Dohadzovač „si urobí svoju prácu a zoberie za to plácu“, „on nikdy nestráca“. „Mediátor stráca sám seba, aby zjednotil druhých, dáva život, seba samého, to je tá cena: vlastný život, platí vlastným životom, vlastnou únavou, vlastnou prácou, toľkými vecami, avšak - v tomto prípade farár - preto, aby zjednotil stádo, aby zjednotil ľudí, aby ich priviedol k Ježišovi. Ježišova logika ako mediátora je logikou poníženia seba samého.

Pravý kňaz, vysvetlil Svätý Otec, „je mediátorom, ktorý je veľmi blízko svojmu ľudu“; na druhej strane dohadzovač si urobí svoju prácu, ale vždy si z nej „ako funkcionár“ niečo zoberie, „nevie zašpiniť si ruky“ uprostred reality. A práve preto, keď „kňaz sa mení z mediátora na dohadzovača, nie je šťastný, je smutný“. A hľadá trochu toho šťastia „v snahe zviditeľniť sa, vystupovať ako autorita“.

Podľa slov Svätého Otca Františka sa však táto rigidnosť „nedokáže udržiavať dlhý čas úplne. V podstate je psychopatická: skončíš tak, že budeš vyzerať rigidne, ale vo vnútri budeš pohroma“. A s rigidnosťou ide ruka v ruke svetskosť.

Vo svojej rannej homílii si Svätý Otec František položil nasledovné otázky: „Pri spytovaní svedomia si všimnite toto: dnes som sa správal ako funkcionár, alebo mediátor? Strážil som seba samého, hľadal som seba samého, svoje pohodlie, svoj poriadok alebo som dovolil, aby bol celý deň v službe druhým?“

Na záver svojej kázne ponúkol pápež František veriacim tri „ikony“ takých kňazov, ktorí sú „mediátormi a nie dohadzovačmi“. Prvým obrazom je „veľký Polykarp“, ktorý „nevyjednával o svojom po...

tags: #navrat #strteneho #syna #biblia