V tejto sérii relácií sa zaoberáme výkladom Jakubovho listu. Venujeme sa praktickému rozboru textov Písma, ktoré by mali sprevádzať náš každodenný život. V minulej relácii sme sa spoločne zamýšľali nad tým, ako riešiť konflikty Božím spôsobom. Dnes sa spoločne pozrieme na to, čo je hriech odsudzovania druhých. Ako vždy, aj dnes pripomíname, aby ste si pripravili pero, papier, priebežne si zapisujte verše a záverečné otázky na zamyslenie. Našou modlitbou je, aby sa naše spoločné chvíle stali poučením, posilou a požehnaním pre všetkých poslucháčov.
Hriech odsudzovania druhých
Jakub 4:11-12
Bratia, neohovárajte sa navzájom! Kto ohovára brata alebo posudzuje brata, ohovára zákon a posudzuje zákon. A ak posudzuješ zákon, nie si činiteľom zákona, ale sudcom. Jeden je zákonodarca a sudca, ktorý má moc zachovať a zatratiť. A sotva nájdete v Písme iný verš, ktorý je tak často porušovaný samotnými kresťanmi. Sám som sa roky modlil, aby som ani v srdci neodsudzoval niekoho iného, ale svoje predsavzatia som sám mnohokrát porušil. Som si istý, že nie som sám. Viem, že je to hriech, aj keď si svoje myšlienky nechám len pre seba.
Žijeme v dobe, keď tolerancia, jednota a „láska“ väčšinou znamená, že sa máme ku všetkým ľuďom chovať ohľaduplne a nikoho nekritizovať. Biblia však učí, že kazateľ je bez lásky, keď dovolí vlkom aby škodili stádu, alebo dovoľuje hriešnym veriacim, aby nakazili celé stádo. Nesúdiť však neznamená, že nemôžeme stáť v ceste hriechu.
Rimanom 16:17-18
Prosím vás však, bratia: pozor na tých, ktorí vyvolávajú rozbroje a pohoršenia v protiklade s učením, ktorému ste sa naučili. Niektorí ľudia sú presvedčení, že by sme sa nikdy nemali znížiť ku konkrétnej kritike tých, ktorí svojím chovaním Božie slovo znevažujú. Každému z nás by malo ísť o zachovanie čistoty Božieho slova, pretože ide o zachovanie viery a dobrého svedomia, ktorým niektorí ľudia pohrdli a tak stroskotali vo viere.
Môže sa stať, že za svoje posudzovanie zaplatíte cenu - prídete o priateľstvo. Niektorí ľudia môžu zbor, kde sa netoleruje hriech, dokonca aj opustiť. Apoštoli často konfrontovali a riešili hriešne praktiky v cirkvi, ale vždy mali dôvod k oprávneným zásahom. Nikdy nešlo o ohovárania z počutia.
1. Nikoho dopredu neodsudzujeme, keď hovoríme o ich hriechu alebo falošnom učení. Veľa ľudí sa nechce zaoberať doktrinálnymi otázkami. Ich ospravedlnením, alebo skôr výhovorkou je citácia veršov: kto si bez viny, hoď prvý kameňom. Keď uvidíte dieťa, ktoré by vybehlo pred auto, urobíte všetko, aby ste ho varovali a zabránili stretu s autom. To však znamená, že aj keď uvidíte svojho brata, ako hriech ničí jeho život, alebo ako sa zapletáva do siete falošného učenia, mali by ste ho varovať. Presne to má Jakub na mysli, pretože ide o záchranu duše!
Na osobnej rovine je takáto konfrontácia zodpovednosťou každého veriaceho.
Matúš 18:15-17
Keby tvoj brat zhrešil [proti tebe], choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata; ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby všetko bolo zistené svedectvom dvoch alebo troch svedkov. Dobrým pravidlom konfrontácie hriešnika s Božím poriadkom je, aby o situácii boli informovaní len tí, ktorí môžu pomôcť, aby hriešnika uviedli na správnu cestu a uchránili tak ostatných od hriechu.
Nikoho svojvoľne neodsudzujte, ale láskyplne napomeňte, konfrontujete falošné učenie v cirkvi, pre záchranu duší.
2. Nikoho neodsudzujete, keď posudzujete jeho duchovnú vyspelosť a doktrinálnu kvalifikáciu pre službu, alebo pastierske účely.
- A. Vtedy, keď niekoho súdite alebo kritizujete zo žiarlivosti, zatrpknutosti, sebeckých ambícií, alebo iných hriešnych pohnútok, namiesto toho, aby ste dotyčného budovali v Kristu. Inými slovami, motív posudzovania je nadovšetko dôležitý. Ohovárania a ich šírenie ohovárok, ktoré znevažuje človeka, je vždy hriech.
- B. Každý, kto niekoho odsudzuje a nepozná všetky skutočnosti nemusí mať pravdu.
- C. Pokiaľ si stanovíte ľudské štandardy v posudzovaní správania sa druhých, miesto Božích štandardov, dopúšťate sa neprávosti. Nestačí zamerať sa iba na viditeľné prejavy, keď nepoznáte srdce človeka.
„… nedbáte na to, čo je v Zákone dôležitejšie: právo, milosrdenstvo a vernosť.
Marek 7:7-9
… ako je napísané: Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa; darmo ma však uctievajú, keď ľudským príkazom učia ako učeniam (Božím).
3. Kresťania sa dopúšťajú odsudzovania nevyberavým spôsobom veľmi často. Napríklad odsudzujú tých, ktorí fajčia, ale za hriech už nepovažujú to, že sami sú nezdravo tuční, pretože nekontrolujú svoju chuť k jedlu a pitiu. Citujú verše o tom, že naše telo je Boží chrám, ale svoje slabosti prehliadajú. Sme príkladom ostatným vo všetkom čo robíme a ako jednáme? Ako je to s naším sebaovládaním, premýšľame o tom, ako hospodárime s tým, čo nám Boh zveril? Ako nakládame so svojím časom, finančnými prostriedkami, časom pre odpočinok, štúdium Božieho slova, atď.? Slúžime Bohu a blížnym, alebo vidíme len chyby druhých? Je veľmi jednoduché poukazovať očividne na druhých, ale je takmer nemožné priznať to, čo je skryte v nás. Odsuzujete neoprávnene, keď nesúdite najskôr svoje hriechy.
Buďte opatrní pri posudzovaní | Joyce Meyerová
Matúš 7:1-5
Nesúďte, aby ste neboli súdení; lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení, a akou mierou meriate vy, takou bude vám namerané. Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nebadáš brvno? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka, - keď ty sám máš v oku brvno? Súdite neprávom, keď šírite ďalej dôverné alebo osobné informácie s bočnými úmyslami. Najbežnejšia návnada je, keď niekto povie: „Bol by som rád, keby si vedel o tejto situácii, a modlil sa za ňu“, aj napriek tomu, že dotyčný nemá najmenšiu potrebu túto informáciu vedieť, pretože sa ho to nijak netýka. Ona osoba chce zdôrazniť vlastnú dôležitosť a to, že je dobre informovaná. Inokedy sa podobná situácia rozvíja len preto, aby sme získali ľudí na svoju stranu. Zlé súdy vynáša ten, kto z vlastného sebaospravedlňovania niekoho kritizuje alebo poškodzuje kvôli malichernostiam, alebo nedôležitým záležitostiam. Je jednoduché sa takých súdov dopustiť, keď sme sami niečim podobným neprešli. Hovoriť za chrbtom niekoho iného, je hriech odsudzovania. Niekedy je lepšie mlčať než hovoriť.
Kto súdi druhého človeka autoritatívnym spôsobom a vyjadruje sa o jeho večnosti zatracujúcim spôsobom, dopúšťa sa neprávosti. Môžeme sa domnievať, že dotyčný na základe viditeľného ovocia, žije bezúhonným životom a môžeme prepokladať, že vo viere vytrvá až do konca. Pokiaľ však konfrontujeme niekoho, kto nežije bezúhonným spôsobom, nemôžeme mu bez okolkov povedať „si zatratený, pôjdeš do pekla“. Miesto odsúdenia môže povedať napr. „na tvojom mieste by som sa zamyslel, ako je to s tvojím spasením“. Nezabúdajme na to, že o večnosti rozhoduje Boh.
Pred Bohom nie sme nikdy sudcami, ale dlžníkmi.
4. Podriaďte sa Bohu, pretože On je jediný zákonodarca. Kto sa podriadí autorite Božieho slova, bude prejavovať lásku k druhým nie len slovami, ale aj činmi. Pokiaľ vám niekto ublížil, nesúďte, pretože súd patrí Bohu! Snažte sa odpustiť a modlite sa za neho s vedomím, že súdiť druhého človeka je hriech proti Bohu, ktorý jediný ma právo niekoho súdiť a odsúdiť aj na večnosť. Odsudzovať druhých je výsledkom našej tvrdosti a arogancie. Boh bude spravodlivo súdiť aj toho, koho vy zatracujete; odsudzovať nie je naše právo.
5. Ako môžeme teda žiť tak, aby sme pred všetkým nezatvárali oči? Vyvarujte sa niektorých návnad súdenia a buďte opatrný, ako s informáciami o druhom človeku naložíte. Často sa stáva, že človek so súdiacimi sklonmi bude testovať vašu duchovnú zrelosť otázkami ako: „Čo si myslíš o tom, či onom človeku“? Následne vás môže požiadať o radu, ako dotyčného napraviť. Buďte na pozore, keď zistíte, že rovnaké siete rozhadzuje aj medzi ostatných. Hranica medzi ohováraním a snahou pomôcť, nie je vždy jasná.
Skôr než budete niekedy v pokušení zapliesť sa do súdenia druhých, vedzte, že sa nechcene môžete stať príčinou rozbitých vzťahov.
| Otázka | Účel |
|---|---|
| Prečo mi niečo také hovoríš? | Zistiť motív zdieľania informácií. |
| Odkiaľ máš túto informáciu? | Overiť dôveryhodnosť zdroja. |
| Hovoril si s dotyčným priamo? Overil si si osobne všetky fakty? | Zistiť, či sa osoba snažila o konfrontáciu a overenie faktov. |
Bohoslužba a oslava Boha
„Lebo z Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky. Hlavným cieľom človeka a vôbec celého vesmíru je zjavovať Božiu slávu. Toto je podstatou všetkého. Všetko, čo Boh stvoril, stvoril pre svoju slávu. A čo to tá Božia sláva vlastne je? Je vyjadrením samotnej podstaty Boha. Je to podstata Jeho povahy, význam Jeho dôležitosti, jas Jeho nádhery, ukážka Jeho moci a atmosféra Jeho prítomnosti. Božia sláva je vyjadrením Jeho dobroty, spravodlivosti a svätosti. Všetko, čo je dielom Božích rúk, odráža Jeho slávu. Vidíme ju na každom kroku, počnúc najmenšou formou života až po vesmírne galaxie. Je zrejmá pri západe slnka, vo vlnobití mora aj pri striedaní ročných období. Celá príroda nám dennodenne ukazuje, aký je Boh mocný, ako miluje rozmanitosť a krásu, aký má zmysel pre poriadok, aký je tvorivý a múdry.
Počas histórie ľudstva zjavuje Boh svoju slávu rôznym spôsobom. Prvý raz ju zjavil v rajskej záhrade, potom skrze Noemovu archu, neskôr cez proroka Mojžiša či Šalamúnov chrám, potom cez Ježiša Krista a teraz skrze svoju cirkev. Božia sláva je zobrazená ako spaľujúci oheň, oblačný stĺp, dym či žiarivé svetlo. V nebesiach vyžaruje Božia sláva všetko potrebné svetlo. Biblia hovorí: „Mesto nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo sláva Božia ho osvecuje a Baránok mu je sviecou.“ Božiu slávu vidieť najlepšie v Božom Synovi. On, svetlo sveta, osvetľuje Božiu podstatu. Už nežijeme v temnote, lebo skrze Ježiša vieme, aký Boh v pravde je. Prišiel na zem a tak môžeme porozumieť Božej sláve. Božia sláva je Božou prirodzenosťou. Nič k tejto sláve nemôžeme pridať, rovnako ako z nej nič nemôžeme odobrať. Máme ju však uznávať, ctiť si ju, vyvyšovať ju, presadzovať ju, odrážať ju a žiť pre ňu. Prečo? Pretože Boh je toho hoden. Zaslúži si každú poctu, ktorú Mu môžeme preukázať. Keďže Boh je stvoriteľom všetkého, oprávnene Mu patrí všetka sláva. Písmo Sväté vraví: „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť aj vládu, lebo Ty si stvoril všetky veci, Tvojou vôľou trvali a boli stvorené!“
V celom vesmíre Mu len dve z Jeho stvorení slávu neprejavili: padlí anjeli a človek. Koreňom každého hriechu je nepreukazovanie, nevzdávanie slávy Bohu. Znamená to milovať niečo alebo niekoho viac ako Boha. Keď odmietneme vzdávať Bohu slávu, ide o pyšnú vzburu. Táto je hriechom, ktorý bol príčinou satanovho aj nášho pádu. Každý z nás je svojím spôsobom náchylný k tomu, aby žil nie pre Božiu, ale pre svoju slávu. Uzurpujeme si to, čo nám neprináleží. Apoštol Pavol napísal: „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej…“ Nikto z nás svojím životom nevzdáva Bohu slávu tak, ako si nebeský Otec so svojím Synom a Duchom Svätým zaslúži. Toto je najzávažnejší hriech a najväčšia chyba, ktorú môžeme urobiť.
Ježiš povedal nebeskému Otcovi: „Ja som Ťa oslávil na zemi, keď som dokonal dielo, ktoré si mi dal konať.“ Spasiteľ teda Boha Otca oslávil tým, že splnil svoju úlohu tu na zemi. My máme oslavovať Boha presne tým istým spôsobom. Keď akékoľvek Jeho stvorenie naplní svoj zmysel, prinesie to Bohu slávu. Vtáky oslavujú Boha tým, že lietajú, štebotajú, stavajú si hniezda a robia všetky prirodzené činnosti, ktoré im Boh určil. Aj usilovný mravec oslávi Boha, keď naplní zmysel, pre ktorý bol stvorený. Boh stvoril vtáka, aby bol vtákom, mravca, aby bol mravcom a nás, aby sme boli ľuďmi.
- Po prvé - Bohu prinášame slávu, keď Ho uctievame. Uctievanie Boha je náš prvý záväzok voči Nemu. Uctievame Ho, keď sa tešíme z Jeho prítomnosti v našich životoch. Boh si želá, aby naše uctievanie bolo motivované láskou, vďakou a potešením, nie povinnosťou. Istý teológ k tejto téme uviedol: „Boh je skrze nás najviac oslávený vtedy, keď v Ňom nachádzame hlboké uspokojenie.“ Uctievanie je teda oveľa viac ako len spievanie duchovných piesní, modlitby či počúvanie zvesti slova Božieho v kostole. Uctievanie je životný štýl, v ktorom sa radujeme v Bohu, milujeme Ho a odovzdávame sa Jeho vôli. Keď je naším cieľom oslavovať Boha, potom všetko, čo robíme, sa môže stať prejavom uctievania.
- Po druhé - Bohu prinášame slávu, keď milujeme ostatných veriacich. Keď sme sa narodili znovu, z vody a z Ducha, stali sme sa súčasťou Božej rodiny. Nasledovanie Krista nespočíva len v tom, že sme uverili a že naše mená sú zapísané v matrike pokrstených či sobášených, ale tiež v spolupatričnosti a učení sa milovať Božiu rodinu. Apoštol Ján napísal: „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, pretože milujeme bratov.“ Apoštol Pavol zasa riekol: „Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás na Božiu slávu.“ Sami sme teda zodpovední za to, aby sme sa naučili milovať tak, ako miluje Boh. Buď to zvládneme a môžeme sa nazývať učeníkmi Krista, alebo to nezvládneme a smelo sa môžeme označiť za služobníkov pekla.
- Po tretie - Bohu prinášame slávu tým, že sa usilujeme priblížiť Kristovmu charakteru. Keď sme sa už raz narodili do Božej rodiny, Boh si želá, aby sme duchovne rástli a dospeli. Čo to znamená? Duchovná zrelosť sa prejavuje tým, že sa Ježišovi približujeme svojím myslením, cítením, správaním a činmi. Čím viac bude náš charakter podobnejší Ježišovi, tým viac oslávime Boha.
- Po štvrté - Bohu prinášame slávu, keď využívame svoje schopnosti v službe iným. Každého z nás obdaril Boh jedinečným nadaním, talentom, zručnosťou a schopnosťami. Nie náhodou máme všetky tieto vlastnosti. Boh nás neobdaril schopnosťami iba pre vlastný úžitok. Dostali sme ich, aby sme prinášali osoh aj iným. Rovnako aj iným boli dané schopnosti pre náš úžitok. Apoštol Peter napísal: „Posluhujte si ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej, každý tým duchovným darom, ktorý prijal.
- Po piate - Bohu prinášame slávu, keď o Ňom hovoríme ostatným. Boh nechce utajovať svoju lásku a svoje zámery. Keď spoznáme pravdu, očakáva, že sa o ňou podelíme s inými. Malo by byť pre nás veľkou cťou, že môžeme predstaviť Krista iným a pomáhať im, aby objavili zmysel svojho života a pripravili sa na večnosť.
Ak chceme do konca svojho života žiť pre Božiu slávu, musíme zmeniť svoje priority, časový rozvrh, vzťahy a veľa iného. Zápasil s tým aj Ježiš. Stál pred rozhodnutím, či splní svoje poslanie a oslávi tak Boha, alebo sa stiahne a bude viesť pohodlný život. Tá istá voľba stojí aj pred nami. Budeme žiť len pre svoje vlastné ciele, pohodlie a zábavu? Alebo budeme žiť pre Božiu slávu a očakávať večnú odmenu? Boh nás pozýva, aby sme žili pre Jeho slávu a naplnili zámer, ktorý s nami má. V skutočnosti je to jediný správny spôsob života. Všetko ostatné je iba prežívanie. Skutočný život sa začína vtedy, keď sa úplne odovzdáme Kristovi.
Čo teda urobiť? V prvom rade veriť. Veriť tomu, že Boh nás miluje a má s nami svoje úmysly. Veriť, že tu nie sme vďaka nejakej náhode. Veriť, že sme boli stvorení, aby sme žili naveky. Veriť, že Boh si nás vyvolil, aby sme mali vzťah s Ježišom, ktorý za nás umrel na kríži. Veriť, že Boh nám chce odpustiť bez ohľadu na to, čo sme vykonali. V druhom rade prijať. Prijať Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Prijať odpustenie hriechov. Prijať Božieho Ducha, ktorý nám dá silu naplniť zmysel svojho života.
Všetko, čo sa deje na zemi i na nebi, sa deje kvôli Bohu. Tak to vraví aj náš dnešný kázňový text: „Lebo z Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky.