Náš cirkevný kalendár pripomína mnohé udalosti z kresťanských dejín: mučeníctva, ekumenické koncily, zázraky a dokonca aj zemetrasenia. Slávia sa však len tri narodenia: Bohorodičky (8. september), Krista (25. december) a svätého Jána Predchodcu (24.
Nevieme, kde a kedy sa tento sviatok začal sláviť, ale spomína sa v spisoch východných i západných cirkevných otcov štvrtého a piateho storočia (svätí Ambróz, Augustín a Ján Zlatoústy).
Najstaršia svätyňa Predchodcu v Ain-Kareme, domove jeho rodičov Zachariáša a Alžbety, bola zničená počas povstania Samaritánov v piatom storočí proti byzantskej nadvláde. V šiestom storočí francúzsky koncil v Agde (506) vyhlásil tento sviatok za „prikázaný sviatok” - čo neprekvapuje, ak berieme do úvahy úctu, ktorú samotný Kristus prejavoval Jánovi (porov. Evanjeliový príbeh o Jánovom počatí a narodení, ktorý je biblickým základom tohto sviatku, sa nachádza v Lukášovi, 1. kapitola.
Čítame, že Jánov otec Zachariáš bol kňazom „z Abiášovej kňazskej triedy“ (Lk 1, 5). Podľa vtedajšieho zvyku boli kňazi zapísaní do rôznych skupín alebo tried, ktoré sa striedali v službe v chráme po dobu dvoch týždňov. Zachariáš nechápal, ako je to možné, veď on aj jeho žena boli už v rokoch.
Pre jeho neochotu uveriť povedal anjel Zachariášovi: „Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia vo svojom čase“ (Lk 1, 20). V tomto prisľúbení nachádzame ozvenu nasledujúceho proroctva z Knihy proroka Malachiáša, poslednej starozákonnej prorockej knihy.
„Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, skôr než príde Pánov deň, veľký a hrozný. A obráti srdce otcov k synom a srdce synov k ich otcom, aby som neprišiel a neudrel zem kliatbou“ (Mal 3, 23 - 24). Veriaci Židia sa domnievali, že Eliáš príde pripraviť cestu Mesiášovi. Mnohí považovali Jána za „Eliáša“, naplnenie tohto proroctva, ktorý všetkým predpovedal príchod Krista.
Lukášovo evanjelium pokračuje rozprávaním o Predchodcovom narodení: „Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: ‚Nie, bude sa volať Ján.‘ Povedali jej: ‚Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.‘ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: ‚Ján sa bude volať.‘ A všetci sa divili.
Augustín považoval Zachariášovu nemotu za symbol doby pred Kristom a odblokovanie nemoty považoval za obraz pominutia tejto doby. Evanjelium zaznamenáva ako Zachariášovu chválu Boha krásny hymnus, ktorý si našiel miesto v liturgii Východu i Západu.
Tento hymnus, ktorému sa často dáva názov „Benedictus“ (podľa prvého slova jeho latinského prekladu), je z väčšej časti reťazou veršov zo žalmov a iných starozákonných textov.
Jánovho otca Zachariáša naplnil Duch Svätý a takto prorokoval: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho služobníka, ako odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov, že nás oslobodí od našich nepriateľov a z rúk všetkých, čo nás nenávidia. Preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorou sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi, že nás vyslobodí z rúk nepriateľov, aby sme mu bez strachu slúžili vo svätosti a spravodlivosti pred jeho tvárou po všetky dni nášho života .A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu a poučíš jeho ľud o spáse, že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy.
V dnešnom evanjeliu sme počuli Zachariášovú pieseň chvály po narodení jeho syna. V jej prvej časti otec Jána Krstiteľa ďakuje Bohu a v druhej časti jeho oči hľadia do budúcnosti. Už vieme, že Zachariáša Boh potrestal pre jeho skepticizmus.
Teraz však, keď sa Božie pôsobenie stalo skutočnosťou - keďže sa mu vrátila schopnosť hovoriť -, hovorí to, čo predtým mohol vyjadriť len vo svojom srdci: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela…“ (Lk 1, 68). Koľkokrát vidíme temnú stránku vecí negatívne, pesimisticky!
„Pán je blízko, Pán je tu“. Otec, predchodca si uvedomuje, že príchod Mesiáša znamená predovšetkým svetlo. Svetlo, ktoré osvecuje tých, čo žijú v tme a v tieni smrti. Osvecuje nás! Ježiš je „Pán“ (porov. Lk 1, 68.76), ale je aj „Spasiteľ“ (porov. Lk 1, 69).
Tieto dva prívlastky, na ktoré Zachariáš poukazuje o Bohu tak blízko Štedrého večera, nás môžu prekvapovať, pretože sú presne tie isté, ktoré anjel Pána priradí Ježišovi vo svojom ohlásení pastierom a ktoré budeme dojímavo počuť dnes večer pri polnočnej svätej omši.
Vianočná hymna - "Gaudete"
V tomto bode sa hymnus začína konkrétne odvolávať na Jána. Opisuje ho - s tým, čo niektorí nazývajú jasnosť spätného pohľadu - ako proroka, predchodcu a kazateľa pokánia. „A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu a poučíš jeho ľud o spáse, že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy.
Slovo anatole, ktoré je vyššie preložené ako Východ, sa v našich hymnoch opakovane používa ako odkaz na Krista. Niekedy sa prekladá ako Úsvit, alebo ako Ten, ktorý vychádza. Počujeme ho vo vianočnom tropári („poznávať teba, Východ z výsosti“).
Slovo anatole doslova znamená východ slnka a v širšom zmysle aj Východ (kde vychádza slnko). Evokuje obraz vychádzajúceho slnka, ktoré je obrazom Krista. On je úsvitom, východom slnka Božieho spásneho plánu pre nás. Tak ako východ slnka prináša prísľub nového dňa, zjavenie Krista prináša istotu, že Božie kráľovstvo je teraz blízko.
Zachariáš svoj prejav začína zvelebovaním Boha. V breviári v ranných chválach priamo hovoríme: „Požehnaný Pán Boh Izraela..!“ Je to dôstojné a správne, začínať svoju modlitbu zvelebovaním a oslavou Boha. Božie bytie je tak velebné, že sa nikdy nepomýlime, keď ho chválime. Naopak: Dopúšťame sa veľkej nerozumnosti, a nám samým sa to kruto vypomstí, keď nie sme Bohu vďační. Sv. Pavol v liste Rimanom v 1. kap. hovorí, že ak človek nechváli a neoslavuje Boha, ak mu nie je vďačný, Boh ho vydáva do moci nečistých démonov. Naša vďačnosť je prejavom správneho postoja voči Bohu, ktorý nás presahuje bytím, múdrosťou i dobrotou.
Zachariáš hovorí o Bohu Izraela. Boh Izraela je úplne iný, ako „bohovia“ okolitých národov, ktorých si ľudia vytvorili podla seba. Boh Izraela je nezobraziteľný. Nedá sa k nikomu a k ničomu prirovnať. Židovské náboženstvo sa začína osobným vzťahom medzi Bohom a človekom v dávnovekej zmluve s Abrahámom a Mojžišom a utvrdzuje sa a pokračuje v kresťanstve, v čo najužšom osobnom spojení Boha a človeka v NZ Ježiša Krista, v ktorom obe prirodzenosti prebývajú bez splynutia ale i bez rozdelenia.
Boh Izraela sa zároveň zjavuje ako Vykupiteľ a Spasiteľ. Vykúpenie a Spása nie sú dva totožné pojmy. Predobrazom kresťanského Vykúpenia je vyslobodenie Izraela z Egyptského otroctva. Sám Boh sa ujíma svojho ľudu a svojou mocou, ktorá prevyšuje všetky iné, láme egyptské jarmo, ale i tu sa vykúpenie uskutočňuje prostredníctvom človeka - Mojžiša, pretože Boh do ľudského sveta nevstupuje bez súhlasu človeka a koná v ňom skrze nás a v tom je naša veľkosť i dôstojnosť a zároveň zodpovednosť za svet.
Učenie o prvotnom hriechu bezprostredne súvisí s vykúpením, ktoré uskutočnil Kristus. Hriechom prvých ľudí získal diabol nad ľudstvom nadvládu. Dramatická situácia sveta, ktorý „je v moci Zlého“ (1Jn 5,19) a to napriek Kristovmu Vykúpeniu, ktoré si človek musí osobne v Kristovi privlastniť, robí z ľudského života boj. Ten boj sa zrodil na samom počiatku sveta a potrvá, ako povedal Pán, až do posledného dňa.
Biskup Meliton zo Sard hovorí: „Viedli ho ako baránka, zabili ho ako ovcu, vykúpil nás zo služby svetu akoby z Egypta a vyslobodil nás z diablovho otroctva akoby z faraónovej ruky; našu dušu označil svojím Duchom a údy nášho tela vlastnou krvou. On hanbou pokryl smrť a diabla rozplakal ako Mojžiš faraóna. On udrel neprávosť a nespravodlivosť odsúdil na neplodnosť ako Mojžiš Egypt. On nás vyviedol z otroctva na slobodu, z tmy na svetlo, zo smrti do života, spod krutovlády do večného kráľovstva a urobil z nás nové kňazstvo a vyvolený ľud naveky. On je veľkonočný baránok našej spásy.“
Mohli by sme povedať, že krst je sviatosťou nášho vykúpenia. V ňom odriekame zlého a uznávame Boží nárok na nás, stávame sa Božím vlastníctvom. „Vykúpenie je predovšetkým odstránením radikálnych bariér, ktoré oddeľujú človeka od Boha, a hlavne hriechu, ktorý podrobuje ľudstvo diablovi a umožňuje vládu padlých anjelov nad zemským kozmom. V momente Vykúpenia však démonické sily strácajú svoju moc a vzťahy medzi Bohom a človekom sa menia. Dalo by sa povedať, že Boh mení svoju pedagogiku. Odoberá satanovi právo panovať nad ľudstvom, hriech je zničený, moc zlého je zlomená. Preto slovo „výkupné“ získava iný význam. Je to dlh navrátený diablovi, ako sa zdôrazňuje v patristickej literatúre prvých storočí. Boh dal diablovi moc, ale potom mu ju odobral, pretože ten prekročil svoje práva a zaútočil na nevinného.“ (Soteriologia z pohľadu pravosl.
Možno trochu jasnejšieho svetla prinesie do tejto problematiky svedectvo p. Glorie Polo, ktorá prežila klinickú smrť. Hoovorí o démonoch: „Prišli, aby ma vyúčtovali, pretože som prijala ich ponuku k hriechu, a teraz som za to musela zaplatiť, a tou cenou som bola ja sama. Veď moje hriechy mali dôsledky. Hriechy patria satanovi, nie sú od neho žiadnou ponukou zadarmo, musia sa zaplatiť. Tou cenou sme my sami. Keď teda takpovediac nakupujeme v jeho obchode, budeme musieť za ten tovar zaplatiť. To by nám malo byť jasné. Musíme zaplatiť za každý hriech, platíme pokojom svedomia, platíme vnútorným pokojom, platíme svojím zdravím… …
Tieto hriechy nás teda tiahnu do hlbiny, dolu, k „otcovi lži“. Ak ale svoje poľutovaniahodné zlyhania a hriechy (ktoré musíme zaplatiť) prednesieme Bohu vo sviatosti zmierenia, potom Boh (Kristus - Bohočlověk) platí túto cenu. On ju zaplatil svojou vlastnou Krvou a smrťou na kríži. A On platí zakaždým, keď hrešíme, znovu. On za nás vytrpel pekelné muky, ktoré sme si mali sami odpykať a ktoré nás zaväzujú majiteľovi hriechov (satanoví). Boli sme vykúpení Ježišom Kristom. Zo svojho prázdneho spôsobu života, zdedeného po predkoch, sme boli vykúpení nie nejakými pominuteľnými vecami, ale drahou krvou Krista ako bezúhonného a nepoškvrneného baránka. (zrov. 1Pt 1,18-19). Boh Otec nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov. (zrov.
Je tu ešte iný rozmer. Ježiš, ako človek, uzmieruje Božiu velebnosť svojou poslušnosťou až na smrť a tým, že napĺňa Božie očakávanie ohľadom človeka „stať sa Božím Obrazom“. A týmto v pravom slova zmysle spláca dlžobu človeka voči Bohu, ktorý nás stvoril preto, aby sme sa stali jeho obrazom.
Čo je to však Spása. Zatiaľ čo Vykúpenie rieši akési mínus, do ktorého sa naša prirodzenosť svojím hriechom dostala, keď sa dostala pod moc zlých duchov, Spása je obnovou prvotných pomerov. Spása je v spojení s Bohom. Spása je účasťou na Božej prirodzenosti. Spása je v zbožštení človeka. Sviatosťou Spásy je Eucharistia. Ona nás vedie k účasti na Božej prirodzenosti. Eucharistia je Nová Zmluva uzavretá medzi Bohom a človekom v Tele a Krvi Ježiša Krista, ktoré sme vyzvaní prijímať a tak sa zmocňujeme svojej Spásy.
Pannu Máriu naplnil Duch Svätý pri Zvestovaní. Pretože uverila bola schopná od prvej chvíle spievať svoj Magnificát. Alžbetu naplnil Duch Svätý pri návšteve P. Marie. O Zachariášovi počujeme, že ho Duch Svätý naplnil, až osem dní po narodení sv. Jána, až keď držal vo svojich rukách prisľúbené dieťa. Anjel mu pri ohlásení týchto udalostí vytýka neveru, možno skôr neschopnosť viery v dobrú zvesť a dôsledkom jeho nevery je strata reči.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili.
Ján Krstiteľ