Viktor Frankl a Neuvedomený Boh: Objavte Tajomstvo Zmyslu Života, Ktoré Vás Prekvapí!

Viktor Emil Frankl bol rakúsky neurolog, psychiater a filozof, ktorý je jedinečný ako zakladateľ existenciálnej analýzy a logoterapie - terapeutického smeru, ktorý zdôrazňuje hľadanie zmyslu života ako kľúč k psychickému zdraviu. Jeho skúsenosť s prežitím holokaustu mu dodala výnimočný pohľad na ľudskú odolnosť a význam životnej motivácie.

Je otázne, do akej miery si to my na dnešnom Slovensku uvedomujeme a do akej miery to vôbec doceňujú súčasní Rakúšania, ale pred sto rokmi sa doslova za rohom, v hlavnom meste habsburskej monarchie, nachádzalo centrum spoločenských vied, aké nikde vo svete nemalo páru.

V knihe dominuje zreteľ na existenciu duchovnej dimenzie človeka a orientácia na hodnoty posilňujúce vôľu k životu a pozitívnu životnú orientáciu v čase šíriaceho sa nihilizmu. Viera v zmysel a náboženská viera sú pre Frankla v podstate synonymá.

Frankl sa v nej nesústreďuje ani tak na vykresľovanie každodennej hrôzy a série drobných náhod až zázrakov, vďaka ktorým ľudia v koncentrákoch zostávali nažive, a ktoré obvykle tvoria gros obsahu literatúry o holokauste. Skôr sa snaží objektívne opísať vnútorné prežívanie a psychický svet väzňov.

Pre súčasníka je čítanie knihy o holokauste, ktorú napísal psychológ, veľmi inšpirujúce, pretože čitateľ má možnosť konfrontovať si s väzňami vlastný duševný svet, v ktorom ho neraz trápia problémy, javiace sa ako banálne v porovnaní s každodenným bojom o holý život v koncentračnom tábore.

Aj vďaka tomu bola Franklova kniha po vojne veľmi populárna medzi trestancami. „Psychológovia sa nás ustavične vypytovali na naše detstvo a na zlé veci z minulosti. Stále len minulosť - to je ako mlynský kameň na našom krku. Ale Frankl hovoril o tom, čo ešte môžeme urobiť. Dokonca vo väzení. Mnohí z nás totiž už nikdy nechceli počúvať, čo hovoria psychológovia.

Prvou reakciou každého väzňa po jeho vstupe do koncentračného tábora je šok. Ten sa, vzhľadom na miesto a okolnosti, môže prejaviť aj veľmi extrémne. V nenormálnej situácií je totiž nenormálna reakcia znakom normálnosti.

Postupne však trýznivá každodennosť spôsobuje, že človek vnútorne odumiera a upadá do apatie. Hrôza, ktorej je svedkom, v ňom prestáva vyvolávať citovú odozvu. Zľahostajnie a jeho duševný život sa obmedzí na istý primitívny stupeň, v ktorom sa všetko točí okolo jedinej záležitosti: potravy.

Viktor Frankl

Frankl si všimol, že ľudia, ktorí na slobode viedli bohatý vnútorný život, často prežili aj napriek slabšej telesnej konštitúcií. Vďaka únikovému priestoru sa totiž vonkajšiemu svetu dokázali ľahšie prispôsobiť. Takýmto únikovým priestorom môže byť pre väzňa napríklad minulosť.

My sa dnes pri pohľade späť pozeráme na holokaust ako na uzavretú kapitolu dejín, ktorá mala svoj začiatok a koniec. Avšak na väzňa koncentračného tábora veľmi zdrvujúco pôsobila bezperspektívnosť jeho existencie. Nevedel, kedy bude prepustený, či sa niekto o jeho utrpení dozvie a či sa vôbec niekedy to peklo skončí. Frankl toto rozpoloženie nazýva „časovo neobmedzeným provizóriom“ a pripomína, že latinské slovo „finis“ neznamená len „koniec“, ale aj „cieľ“.

Provizórny postoj k životu, spolu s fatalizmom, kolektivizmom a fanatizmom, považuje Frankl za štyri chorobné činitele ducha našich čias. Dokazovali to mnohé individuálne príklady väzňov, ktorí sa nedali zlomiť apatiou a podráždenosťou, a ktorí dokázali určité situácie premeniť na morálne víťazstvá, vlievajúc nádej všetkým ostatným. Aj najbezvýchodiskovejšia situácia ponúka nespočetné množstvo spôsobov, ako sa k nej vnútorne postaviť. Aj schopnosť dôstojne znášať utrpenie (ak sú všetky iné cesty zarúbané) môže predstavovať zmysluplný výkon.

Podľa skúsenosti rakúskeho psychiatra existujú na celom svete a vo všetkých dobách len dve rasy ľudí: slušní a neslušní. Nech si vezmeme akokoľvek zadefinovanú skupinu. Aj medzi strážcami v lágroch boli ľudia, ktorí sa z času na čas zachovali k väzňom ľudsky. A naopak, aj medzi väzňami boli indivíduá, ktoré neváhali svojich druhov podlo okradnúť alebo podviesť.

Frankl svojim poslucháčom povedal, že podľa neho existujú len dva typy politikov (podobne ako existujú len dve ľudské rasy): po prvé je to politik, ktorý si myslí, že účel svätí prostriedky, a potom politik, ktorý si uvedomuje, že niektoré prostriedky sú schopné znesvätiť aj ten najušľachtilejší cieľ.

Život samotný! Žiadna iná konečná a univerzálne platná filozofická odpoveď na túto večnú otázku nie je možná. Sama je totiž nesprávne položená. Nejde o to, aby život odpovedal na našu otázku po nejakom jeho abstraktnom všeobecnom zmysle. Naopak, to náš konkrétny život kladie túto otázku nám. Život sa každého jedného z nás pýta, aký mu chceme dať zmysel. Správna odpoveď sa teda líši od osoby k osobe a vyvíja sa v čase.

Zároveň zdôrazňuje, že sloboda a zodpovednosť sú dve stránky tej istej mince a musia nevyhnutne existovať vedľa seba. Podľa neho by mala byť Socha slobody na východnom pobreží Spojených štátov doplnená o Sochu zodpovednosti na západnom pobreží. Za týmto účelom bola zriadená nadácia, ktorá plánuje zrealizovať nápad v priebehu nasledujúceho desaťročia.

Pre Frankla je orgánom zmyslu svedomie.

1. Plnením povinností a zdolávaním životných výziev, respektíve tvorivým vykonávaním nejakej zmysluplnej práce.
2. Zažívaním niečoho (krása prírody, umenia) alebo niekoho (láska k nejakej osobe, vzťah k Bohu, priateľom).
3. Ak je človek konfrontovaný s neznesiteľnou situáciou, ktorá sa nedá zmeniť tvorivým úsilím, stále je z nej možné vydolovať zmysel. A to postojom, ktorý trpiaci človek k takej situácií zaujme.

Ak človek nedokáže realizovať svoju vôľu nájsť zmysel, môžu sa u neho dostaviť ťaživé pocity bezmocnosti a menejcennosti. To vedie k zúfalstvu (ktoré Frankl chápe ako utrpenie zbavené zmyslu), agresivite, závislostiam a únave zo života. Nadväzujúce psychosomatické ochorenia a neurotické poruchy môžu viesť až k samovražde.

Prečo naša západná civilizácia, aj napriek širokým možnostiam sebarealizácie a blahobytu, ktoré ponúka, zaznamenáva nárast neuróz a pocitov nezmyselnosti? Odpoveď možno ponúka Franklova kritika konceptu „pursuit of happiness“ (hľadanie šťastia), ktoré je ústredným krédom liberálnej demokracie. Podľa rakúskeho psychiatra sa totiž nemožno naháňať za šťastím ako za cieľom samým osebe. Čím viac sa za šťastím naháňame, tým viac nám uniká. Šťastie musí vyplynúť ako vedľajší produkt naplneného zmyslu.

Logika drogovej závislosti je taká, že človek najskôr drogu berie, aby sa cítil dobre, no postupne sa k nej uchyľuje už len preto, aby sa necítil zle. A skutočne, Frankl v jednej svojej knihe cituje výskum Stanleyho Krippnera, podľa ktorého takmer sto percent drogujúcej mládeže trpí pocitmi nezmyselnosti. Verdikt rakúskeho psychiatra je jasný: „Slasť je vec výsledku, nie zámeru“.

Frankl na základe svojej psychiatrickej praxe tvrdí, že mnohé prípady frigidity a impotencie sa dajú zviesť na sebavnímanie pacientov, kde cieľom ich aktu je sexuálny výkon a nie druhý človek. Rozlišuje tu tri stupne sexuálnej zrelosti.

Na nezrelom stupni sleduje pud prosto len cieľ vybitia sexuálneho napätia, bez ohľadu na prostriedok. To obstará aj masturbácia a dopyt po uspokojení pudu na nezrelom stupni zabezpečuje pornografický priemysel. Na druhom stupni už používa človek na uspokojenie pudu iného človeka. Jeho cieľom je však stále len sexuálna slasť samotná a milenec/milenka je vnímaný/á iba ako zameniteľný objekt. Frankl doslova píše o „onánii na žene“ a hovorí, že na uspokojovaní takto postavenej sexuality je založená práve prostitúcia.

Zrelý stupeň sexuality sa dosiahne až vtedy, keď jeden partner v druhom už nevidí prostriedok, ale cieľ sám osebe, v jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti. Frankl nebol proti sexuálnej osvete. Avšak voči sexuálnej revolúcii, ktorej základy položil ešte Freud a jeho zjednodušujúci nasledovníci, sa vymedzil odmietavo, lebo tá žiadala jednostranné oslobodenie sa od tradičných (a občas naozaj pokrytecky uplatňovaných) konvencií, lenže bez prevzatia zodpovednosti: „Rozhodne teda nie som za pokrytectvo v sexuálnej oblasti. Ale som proti akémukoľvek pokrytectvu, a teda aj proti pokrytectvu tých, ktorí volajú po slobode, ale majú na mysli výlučne robiť so sexom obchody a zarábať na ňom peniaze. Sloboda, na aký účel?

Vo všeobecnosti sa teda dá povedať, že nedostatok zmyslu sa človek snaží vyplniť zmyslovými pôžitkami. Lenže to je slepá ulička, lebo každé ďalšie pošteklenie zmyslov musí byť silnejšie ako to predchádzajúce. Človeku, ktorý sa rozhodne kráčať po tomto chodníku, sa po pár kolách začnú aj tie najneobvyklejšie divy sveta zdať ako nezáživná každodenná samozrejmosť. Kto by chcel, mohol by z Franklovej perspektívy vydedukovať kritiku konzumnej spoločnosti.

Skôr sa snaží ... 10. Humanisti ponímajú svet spôsobom, ktorý v základných bodoch odporuje kresťanskému svetonázoru. Humanistická orientácia stavia človeka do stredu životného diania: jeho schopnosti a slabosti, jeho prednosti a omyly, jeho kreativitu a zvedavosť, ale aj jeho početné poklesky.

Všetky náboženstvá vytvorili v priebehu storočí komplikovanú spleť príkazov, dogiem, povinností a zákazov, ako aj životných pravidiel najrôznejších druhov. Tieto však v súčasnej dobe narážajú často na svoje hranice a nezodpovedajú dnešným požiadavkám, lebo sú príliš meravé a pokladajú človeka v mnohých smeroch za nesamostatnú bytosť.

Pre kresťanov je Ježiš Kristus syn boží, ktorý sa narodil panne Márii, vstal z mŕtvych a dostal sa do neba. Raz bude súdiť živých aj mŕtvych - to vyznávajú katolícki aj evanjelickí kresťania. Humanisti nie sú vstave pochopiť tieto predstavy. Pokladajú Krista za historickú osobu, ktorá sa svojím správaním zásadne odlíšila od svojho okolia. Nejaký osobitný význam mu však nepripisujú.

Predstava čerta, ktorého považuje súčasný pápež za reálne existujúceho, je neprijateľná. V Taliansku sú ešte aj dnes cirkevní hodnostári, ktorí nerobia nič iné ako vyháňanie diabla. Humanisti sa pozerajú s hrôzou na takýto stredovek.

Humanisti uznávajú síce pravdu ako takú, ale majú veľké problémy s ľuďmi, ktorí tvrdia, že len oni vedia, čo je pravda - absolútna a jediná pravda. Podľa humanistov sa pravda ťažko hľadá a nachádza. Jej spoznanie sa môže zakladať len na zistení dostatočných skutočností. Ak sa pozrieme na rozličné náboženstvá, zisťujeme, že všetky si myslia, že poznajú pravdu. Tak sa však od seba líšia, že sa zakaždým musia odznova biť medzi sebou až na smrť.

Humanisti považujú desať prikázaní za životné pravidlá, zostavené a uzákonené ľuďmi - dodatočne dostali aj klauzulu povinného dodržiavania s odvolaním na boha.

Pre humanistov sú ľudia živočíchy ako zvieratá. Len ich vedomie, rozum a pocity ich odlišujú od zvierat. Ľudia umierajú rovnako ako zvieratá - keď sa naplnil ich životný cyklus. Umierajú aj následkom chorôb a nehôd.

Humanisti sú pevne presvedčení, že po smrti sa život definitívne končí - pre zvieratá aj pre ľudí. Ľutujú smrť blízkych a zachovávajú si do ďalšieho života spomienky na svojich mŕtvych; rovnako ako na ich veci, myšlienky a odkazy. Smrť znamená pre humanistov absolútny koniec každej osoby.

Humanisti sa cítia zviazaní s prírodou, ktorú chránia a ona ich za to potešuje. O tom teda humanisti rozhodne pochybujú. Nevidia pre to nijaké indície.

Život s náboženstvom nie je lepší ako život bez náboženstva, hoci sa to stále nanovo opakuje. Humanisti nechcú na svoje presvedčenie obracať ani kresťanov ani príslušníkov iných náboženstiev, ale nechcú sa nechať sústavne označovať za ľudí, ktorí „sú na tom biedne“, pretože vraj nemajú „správne“ náboženstvo.

Humanisti si ju vážia rovnako ako kresťania. Takúto povýšeneckú namyslenosť humanisti rozhodne odmietajú. Všetci ľudia majú sklon k morálke a etike. Náboženstvo čerpá svoju morálku z vlastných etických zdrojov a tradícií, humanisti zo svojej humanistickej etiky, a táto preberá podnety zo všetkých možných zdrojov, nielen zo svojej vlastnej tradície.

Humanisti sú presvedčení, že nemôžu vedieť všetko. Sú veci, ktoré len predpokladajú; dalo by sa celkom dobre povedať, že tomu veria, ale oni dajú prednosť výpovedi, že sú o tom presvedčení.

Ľudia sú schopní sami sa eticky a morálne rozhodovať. Humanisti dôverujú sile diskusie a radi vedú konštruktívnu a pokojnú výmenu názorov. Ich svetonázor je charakterizovaný toleranciou voči iným názorom. Ťažisko humanistického svetonázoru je individualita - osobná otvorenosť a osobná zodpovednosť.

Svedomie je pre humanistov vnútorný hlas, ktorý hovorí, čo je dobré a čo zlé; treba sa podľa neho riadiť. Svedomie sa vyvíja - začína sa to rodičovskou výchovou a pokračuje to vlastnými skúsenosťami - až po aktuálny stav. Určité svedomie má každý človek, čo aj sa ľudia v podrobnostiach líšia. Humanisti považujú náboženské zásady za najmenej dôležité pre vývoj svedomia.

Všetkým ľuďom spoločný jediný cieľ života, ako ho predstierajú cirkvi, humanisti nenachádzajú. Podľa nich si musí každý človek sám vypracovať svoje chápanie sveta a života. Život nie je predurčený - budúcnosť je otvorená. Osud nie je stanovený a neleží vo hviezdach. Sami si ho vytvoríme - v rámci možností, ktoré nájdeme vo svojom okolí, v priestore, ktorý máme medzi svojimi spoluobčanmi pre seba.

tags: #neuvedomeny #boh #kupit