Historici a učenci sa často snažia pomenovať rôzne obdobia dejín, napríklad: Osvietenstvo, Vek Vodnára, Stratená generácia, Vek podvodov, Éra modernizmu, Éra postmodernizmu atď. Keby sme chceli podľa väčšiny pomenovať našu dobu, niesla by názov: Vek neúcty. V dnešných dňoch nič nie je sväté. V knihách a časopisoch, v televízii, rádiu a na reklamných plochách je málo toho, čo je tabu (niečo zakázané a nedotknuteľné; niečo, o čom sa z morálnych, spoločenských alebo iných dôvodov nehovorí). Náboženstvo, sex, viera, rodina - to všetko je terčom posmechu, zosmiešňovania a vtipkovania. Našťastie, nie každý stratil zmysel pre úctu. U Ježišových nasledovníkov by úcta mala byť jedným z hlavných prejavov viery.
V tomto článku sa budeme venovať téme úcty k Bohu. Prečo máme Bohu prejavovať úctu? Ako s tým súvisí kríž? Je strach to isté čo úcta?
Pravá príčina strachu – a ako z nej von
Úcta k Bohu v Starom zákone
Izaiáš a zjavenie Božej svätosti
Prečítajme si Iz 6,1-5. Zvláštne na tom je, že Izaiáš je Boží vyvolený prorok; niekto, kto bol Bohom povolaný. Veľkým problémom moderného sveta je, že si ľudia neuvedomujú svoju hriešnosť a nemravnosť. To preto, že sa porovnávajú s druhými alebo so svetom okolo. Vždy si nájdu niekoho horšieho, než sú sami a porovnávajú sa s ním. No na pozadí Božej spravodlivosti a svätosti sa tento problém javí úplne inak. Svet potrebuje záblesk Božej svätosti. Pretože len tak si jednotlivci nielen uvedomia svoj skutočný stav, ale budú hľadať aj liek. A ním je Kristus, kríž a evanjelium.
Boh nezjavuje svoju svätosť, aby Izaiáša, alebo aj nás, zdeprimoval. Boh sa nám zjavuje, aby nás priviedol k pokore, nie aby nás ponížil. A to je rozdiel. Keď sa pokoríme, uvedomíme si svoju potrebu a snažíme sa naplniť ju; cítime bezmocnosť, ale nie beznádej. Keď sme ponížení, cítime sa zdeprimovaní a strácame nádej. Zjavenie Božej svätosti nikdy nepôsobí deprimujúco.
Prečítajme si Iz 6,6.7. Čo sa stalo, keď si Izaiáš uvedomil svoju hriešnosť? Ako sa k nemu zachoval Boh?
Význam Božieho mena
Vyhľadajme si uvedené verše. Čo každý z nich hovorí o "Božom mene"? Moderní ortodoxní Židia považujú Božie meno za také sväté, že vysloviť ho je pre nich veľkým rúhaním. Z uvedených textov je jasné, že Božie meno je niečo významné, sväté a veľké. To však neznamená, že zo samotného mena vyžaruje nejaká vnútorná magická sila. Naopak. Bázeň a úctu v nás prebúdza Ten, koho toto meno predstavuje.
V biblickej dobe, v oveľa väčšej miere než dnes, bolo meno veľmi úzko späté s tým, čo označovalo. V mene samotnom nie je nijaké spasenie; spasenie nachádzame v tom, koho meno predstavuje, v Ježišovi. Musíme si však uvedomiť, že Boh a jeho meno je v Biblii v takom úzkom súvise, že sú jednoducho nerozoznateľné. To je dôvod, prečo Biblia tak jasne hovorí, že jeho meno máme vyslovovať s úctou. V mnohých jazykoch sa Božie meno používa ako nadávka.
Úcta k Bohu v Novom zákone
Ježiš a kríž
"Ale vidíme, že Ježiš, ktorého Boh načas urobil menším, ako sú anjeli, pretože pretrpel smrť, bol ovenčený slávou a cťou. Iste, Boha máme v úcte preto, že je Stvoriteľ a my sme jeho stvorenie. Uvažujme: Ježiš, ktorý všetko udržiava, ktorý zomrel zástupnou smrťou za hriechy celého sveta, ktorý je rovný Bohu, ktorý všetko stvoril, stal sa človekom a žil dokonale svätým životom.
Keď vzhliadneme ku krížu a uvedomíme si, že je to Boh, Stvoriteľ, ktorý tam visí a zomiera za svoje stvorenie, ako môžeme necítiť voči nemu úctu a bázeň? Iste, už tým, kým je, mu máme preukazovať bázeň a úctu.
Bázeň a úcta
Ak je prvé a najdôležitejšie prikázanie milovať Boha celým svojím srdcom a dušou (Mat 22,37), prečo nás potom prvý anjel vyzýva "báť sa Boha"? Odpoveď závisí od toho, ako rozumieme pojmu "báť sa". Vyhľadajme si uvedený verš z 3 Moj. Pomôže nám pochopiť, že myšlienka "báť sa" Boha neznamená obávať sa ho alebo mať z neho strach, ako napríklad z jedovatého hada. Báť sa Boha znamená mať ho v úcte pre to, kým je, v porovnaní s tým, kto sme my.
Mať Boha v úcte a báť sa ho jednoducho znamená, že sme si vedomí, v akom vzťahu sme ako padlé bytosti voči nemu; správne si uvedomujeme vzťah medzi Stvoriteľom a jeho stvorením. Znamená to, že sme si vedomí, aký veľký, mocný a svätý je On v porovnaní s tým, akí malí, slabí a nesvätí sme my.
"Pravá úcta k Bohu pramení z prítomnosti majestátu svätého Boha. Vedomie prítomnosti Neviditeľného hlboko pôsobí na každé srdce. Božia prítomnosť posväcuje čas i miesto modlitby. Prejav úcty v konaní a správaní vyvoláva ešte hlbší zážitok. Žalmista hovorí: ´Sväté a hrozné je jeho meno.´ (Ž 111,9) Keď anjeli vyslovujú jeho meno, zahaľujú si tvár.
Praktické prejavy úcty
Nehľadiac na to, čoho sme sa dopustili, vierou môžeme prosiť o spravodlivosť, ktorú Ježiš vo svojom živote nielen dosiahol, ale nám ju zadarmo ponúka. Všetko, čo musíme urobiť, je prijať ju - a potom, bez ohľadu na to, aký hriešny bol náš doterajší život, môžeme stáť pred Bohom a byť v jeho očiach takí dokonalí, ako Ježiš. Naše hriechy už nesvedčia proti nám. V dôsledku toho nastáva v našom živote zmena. Jeho milosťou sme sa rozhodli zvestovať "veľké skutky toho, ktorý vás povolal z temnoty do svojho predivného svetla". (1 Pet 2,9)
"...Vo svätom konaní a v zbožnosti" chceme byť takými ľuďmi, akých si Boh želá mať - ktorí túžobne očakávajú "príchod Božieho dňa..." "Podľa jeho zasľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť." Budeme sa preto snažiť, aby nás "Pán našiel nepoškvrnených a bez úhony, v pokoji". Podmienkou dosiahnutia tohto cieľa je poslušnosť. Ak Boha skutočne milujeme, budeme ho mať v úcte. Mať ho v úcte znamená niečo viac než ho oslavovať alebo skláňať sa pred ním v modlitbe.
"Ktokoľvek prichádza do Božej blízkosti, mal by sa správať pokorne a úctivo. V Ježišovom mene môžeme pristupovať k Bohu s dôverou, no nie opovážlivo ako k niekomu seberovnému. Nejeden oslovuje vznešeného, všemohúceho a svätého Boha, ktorý býva v neprístupnom svetle, akoby oslovoval rovnocenného, ak nie podriadeného človeka. Niektorí sa v Božom dome správajú tak, ako by sa neopovážili správať v predsieni pozemského vládcu. Mali by si uvedomiť, že ich vidí Boh, ktorého vzývajú anjelské zástupy a pred ktorým si úctivo zakrývajú tvár. Boh si zasluhuje zvrchovanú úctu. Tí, ktorí si jeho prítomnosť naozaj uvedomujú, pokorne sa pred ním sklonia a ako keď Jákob zahliadol Boha, zvolajú: ´Aké hrozné je toto miesto!
Rozdiel medzi úctou a strachom
Veľa ľudí by chcelo mať vplyv vo svojom okolí, a predsa ho nemá. Kde je príčina? Aké sú znaky neschopnosti vplyvu? Je možné zmeniť túto oblasť? A ak áno, tak ako? Je to dôležitá otázka zvlášť pre mužov, pretože sú to práve muži, ktorí chcú mať vo svojom okolí vplyv. V školskom kolektíve napríklad veľmi trpia tí chlapci, ktorí nemajú vplyv. „Ale či chceš zvedieť, ó, prázdny človeče, že viera bez skutkov je mŕtva?“ (Jk 2,20) V origináli je tu použitý výraz prázdny, ktorého synonymá môžu byť: nevplyvný, neužitočný, márny. Jakub tu hovorí o takom človeku, ktorý nedokáže dosiahnuť vo svojom okolí nič.
Mária a jej "ÁNO"
Z jedinečného rozhovoru, ktorý zachytáva Evanjelium podľa Lukáša, sa otvára príchod Boha k nám. Boh vyzdvihuje mladú židovskú dievčinu. Pozýva ju, aby nosila „Syna Najvyššieho“ pod srdcom. Panna Mária nemyslí na minulosť ani na budúcnosť, ale v prítomnej chvíli hovorí: „ÁNO.“
Máriino „ÁNO“ bolo vyjadrením slobody a čistoty. Vedomia, že patrí do histórie, v ktorej prináša Boha svetu a človeku. Všimnime si, ako ju Boh osobitne a pomaly formuje. Spočiatku nesie jeho Syna v skrytosti. Nasleduje čas, keď ho má prijať muž - Jozef. Neskôr ju Boh nechá kráčať samu, na ceste k Alžbete, aby už od začiatku a v tichu mohla premýšľať o Slove, ktoré sa stalo telom. Keď tak - voľne povedané -, na plné hrdlo a z hĺbky srdca, vytrysknú slová velebiace Boha, ktorý dovolil, aby ju od tejto chvíle blahoslavili všetky pokolenia, lebo veľké veci jej urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno (porov. Lukáš 1, 46-55).
Čas stretnutia a dialógu anjela a Márie je tak vystihnutý iba v informácii, že to bolo po zásnubách. No čo by nám nemalo ujsť, je fakt, že Panna Mária v dialógu s anjelom prekvapuje. Jediný čas, v ktorom Panna Mária žije a premýšľa, je prítomný čas! Ona nemyslí na minulosť - som zasnúbená; ani na budúcnosť - mám vstúpiť do spoločného života s Jozefom. Minulosť je preč a budúcnosť ešte nie je. To, čo žije, je čas počúvania anjelových slov.
Úcta k Bohu v každodennom živote
Keď Mária povedala „ÁNO“ Božiemu plánu, aby zrodila Vykupiteľa, ponúkla sa ako nástroj. Ako súčasť veľkého diela. Nezdôraznila seba. Práve tá jej spoločná „púť“ s Kristom zvýraznila jej veľkosť - urobila ju veľkou. Jednota s Bohom, s jeho plánom a poslaním, jednota s Cirkvou sa tiahne ako ozvena tohto Máriinho súhlasu.
Každý z nás už zažil nejakú ťažkú situáciu, ktorá bola pre nás neriešiteľná. Lenže my sme deti všemohúceho Boha. Sme jeho milované deti. On je s nami po všetky dni. Ak máme nejakú ťažkú situáciu prihovorme sa mu. Aj napríklad takýmito slovami: ,,Otecko, pre teba neexistujú nemožné veci, ja som tvojím dieťaťom a som v kráľovstve kde neexistujú nemožné veci.
Čítame Bibliu každý deň? Mali by sme. Biblia nie je iba o čítaní. Biblia je o modlitbe. Boh každého jedného z nás vybral aby sme boli svätý a nepoškvrnený pred Jeho tvárou, všetci sme povolaní k svätosti. Ešte predtým ako svet povstal, Boh si nás všetkých vysníval, každého jedného z nás nosil vo svojom srdci a mal pre nás všetko naplánované. To, že žijeme tu a teraz, je súčasťou Božieho plánu. Každý nádych, každý krok, každá hodina je určená na to, aby sme sa stali svätými, pretože k tomu sme predurčený od stvorenia sveta - vrátiť sa k nášmu Ockovi do neba. Každý jeden z nás je jedinečný. V dnešnej dobe sa mnoho ľudí snaží podobať nejakému svätému. Ale tak sa pomaličky stávame kópiou a to nie je správne. Boh nás chce presne takých, aký sme, so všetkými vlastnosťami, lebo v Jeho očiach sme dokonalí. Každý z nás dostal od Boha iné dary.
Kresťanstvo je život bez minulosti. Nemôžeme sa neustále pozerať späť a vravieť si, že ten a ten mi ublížil. Alebo tak a tak som padol. Kresťanstvo je o žití v prítomnosti, tu a teraz. Kresťanstvo nepozerá do minulosti alebo do budúcnosti. Kresťanstvo pozerá na prítomnosť a uvedomenie si, že sme Božie deti. Veci z minulosti sú tu len na to, aby nám slúžili ako ponaučenie. Ak sa budeme stále vracať do minulosti, budeme sa neustále utápať v žiali a v zúfalstve. Keď odchádzame zo svätej spovede, naše hriechy sú odpustené, už neexistujú ale diabol nám ich bude stále pripomínať. Bude nás vracať do minulosti, aby nám pripomenul naše pády a tak zapríčinil žiaľ a strach v našich srdciach. Ak si so sebou stále ťaháme zoznam zlých vecí čo sme urobili, ak sa neustále vraciame do minulosti, tak nechápeme čo je kresťanstvo. Boh nás deň čo deň dotvára a pracuje na nás, je to proces. Ježiš je v každom z nás. Kresťanstvo je neustále sústredenie sa na Božiu lásku, ktorá nás stvára nanovo tu a teraz. Láska si nepamätá na zlo. Žijeme tu na zemi, ale srdcom máme žiť už v nebi. Ako máme žiť v nebi, keď sme na tomto svete? Ak prijímame Ježiša do svojho srdca, tak on prebýva v nás a my prebývame v ňom. Viera v Boha znamená dôverovať Mu. Keď sa modlíme za určitú vec a okolnosti sa zhoršujú, musíme veriť v to, že aj zhoršenie situácie je v Božom pláne. Boh má svoj plán a svoje načasovanie. Ak nevidíme zmeny neznamená to, že Boh na tom nepracuje.