Nový katolicizmus: Literatúra a jej vplyv na Slovensko

Na Slovensku je mimoriadne populárne frflať na Katolícku cirkev. Pre neveriacich je nemoderná, spiatočnícka, pribrzdená. Aj nám veriacim sa zdá akási kostrbatá a stuhnutá. Ja sám si radšej vypočujem nejakú tip-top kázeň kardinála Raniera Cantalamessu či prečítam knižku niektorého amerického biskupa alebo francúzskeho dominikána, než by som dúfal v podnetnosť nedeľnej kázne v ľubovoľnej priemernej slovenskej farnosti. Nehovorte, že to nepoznáte. V tejto eseji by som sa rád pokúsil, nežne povedané, prevrátiť stôl a perspektívu. Moja téza znie nasledovne: slovenský katolicizmus je na tom skvele. Respektíve špecifickejšie: slovenský katolicizmus je na tom v jednom extrémne významnom, no u nás doma často prehliadanom aspekte, skvele.

Americký dominikán Thomas Joseph White, uvažujúc nad výzvami Katolíckej cirkvi v súčasnom svete, píše nasledovne: „V Prvej knihe Samuelovej to, čo napokon Dávidovi zaručí víťazstvo nad Filištíncami, nie je Saulova armáda, ale jeho pevná dôvera v pravdu Boha Izraela. Jedinou skutočnou zbraňou, ktorou sme ako kresťania vyzbrojení, je pravda žitá v úprimnej láske: tá jediná má moc zachraňovať. K tomuto výroku sa ešte v závere vrátim.

Keď si Pilát kládol pred približne 1990 rokmi otázku, čo je pravda, iste netušil, ako veľmi raz bude táto otázka rozdeľovať nasledovníkov muža, ktorého sa práve chystal dať zbičovať a popraviť, vo vzťahu k samotnému učeniu tohto muža, pre ktoré mal byť dotyčný práve bičovaný a popravený.

V prípade katolíkov relativizujúca otázka „čo je pravda“ nevyhnutne naráža na dva momenty, od ktorých sa žiaden sebaidentifikovaný katolík nebude celkom dištancovať: na jednej stranu je to odvekosť, dvetisícročná historicita cirkvi, na druhej strane je to istá ašpirácia na univerzálnosť či všadeplatnosť učení tejto dvetisícročnej cirkvi. Triviálna odpoveď na túto otázku znie, že učenie Katolíckej cirkvi sa v čase vyvíja a deje sa to na tzv. ekumenických konciloch cirkvi. Komplikácie nastávajú, keď si začneme klásť otázku, čo presne myslíme pod „vývojom“.

Jadro dnešných katolíckych sporov v otázke „čo je pravda“ sa odvíja práve od rozličných interpretácií „vývoja“ učenia cirkvi pri poslednom, 21. Jadrom tejto eseje je pokúsiť sa predstaviť tri hlavné pohľady na otázku vývoja katolíckeho učenia, ako k nemu prišlo v Druhom vatikánskom koncile, ktoré sú dnes prítomné v Katolíckej cirkvi ako celku a ktoré v rôznej miere prevládajú v jednotlivých miestnych/národných katolíckych cirkvách.

Tri hlavné pohľady na vývoj katolíckeho učenia

Na úvod teda ponúkam niekoľko definícií v kontexte odpovedí na otázku „ako sa učenie cirkvi môže meniť, ak cirkev hlása večné pravdy“, špecificky v kontexte Druhého vatikánskeho koncilu.

1. Tradicionalisti majú tendenciu zdôrazňovať, že cirkev skutočne hlása večné pravdy a podanie týchto právd sa v dejinách veľmi nemení, respektíve mení len veľmi obmedzeným spôsobom. Druhý vatikánsky koncil majú tendenciu vnímať kriticky, pretože považujú vývoj učenia, ktorý priniesol, za príliš radikálny, hraničiaci s minutím sa pravému obsahu večných právd Katolíckej viery.
2. Progresívci majú tendenciu zdôrazňovať, že hoci cirkev hlása večné pravdy, podanie týchto právd je vo vysokej miere historicky podmienené a zásadný vývoj učenia je v dejinách cirkvi bežnou vecou. Druhý vatikánsky koncil majú tendenciu vnímať pozitívne a vývoj v učení, ktorý priniesol, považujú za krok správnym smerom, ktorý bol buď nedostatočne implementovaný, alebo sám osebe nedostatočný a málo odvážny.
3. Konzervatívci majú tendenciu zdôrazňovať, že cirkev hlása večné pravdy vo vybraných oblastiach (dogmatika a morálka), a uznávajú, že podanie týchto právd je historicky podmienené. Zásadný vývoj učenia je síce v dejinách cirkvi bežnou vecou, ale v niektorých oblastiach je bežný viac ako v iných. Druhý vatikánsky koncil majú tendenciu vnímať zmiešane. Vývoj v učení v litere dokumentov, ktorý priniesol, vnímajú pozitívne, ale kriticky vnímajú implementáciu tohto vývoja, resp. tzv. „duch koncilu“.

Tradicionalistov a progresívcov spája to, že Druhý vatikánsky koncil považujú za zlomovú udalosť, významnú diskontinuitu vo vývoji katolíckeho učenia. Konzervatívci vnímajú prijatú literu dokumentov koncilu ako legitímny a opodstatnený vývoj, skôr než o diskontinuálny zlom ide o kontinuitu a evolúciu. Pojem „konzervatívny“ - pre účely tejto polemiky v mnohom nedostatočný - pre tento prúd používam v zmysle Edmunda Burkeho, v skratke ním myslím preferenciu pre evolúciu či inštitucionálnu kontinuitu ako adekvátnu dynamiku vývoja inštitúcií v kontraste s preferenciou pre zásadné, „revolučné“ zlomy.

Pre účely tejto eseje predstavujem tieto tri prúdy ako weberovské deskriptívne „ideálne typy“. Nebudem predstierať, že sú dokonale presné. Moje priznanie sa k presvedčeniu o správnosti konzervatívneho postoja už v skorej časti tejto eseje nikoho neprekvapí. Za jeho typických predstaviteľov považujem pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. (čo azda nebude kontroverzné), a ak by na to bol priestor, obhajoval by som aj tvrdenie, že k tomuto prúdu prislúcha aj pápež František (čo môže byť kontroverznejšie).

Dogmatika, liturgia a morálka v kontexte troch prúdov

Dogmatika

Pokiaľ ide o otázku, ako sme spasení, konzervatívci sa držia formulácie, ktorú priniesol koncil a ktorú možno nájsť tiež v súčasnom katechizme, a zdôrazňujú, že všetka spása prichádza cez Krista skrze cirkev, ktorej je Kristus hlavou a ktorá je Kristovým telom. Aj neveriaci môžu byť spasení, ale ak sú, je to skrze neviditeľné pôsobenie Kristovej milosti v nich.

Tradicionalisti budú mať tendenciu skôr zdôrazňovať predkoncilovú formuláciu, že mimo cirkvi niet spásy. Progresívci sa z novej formulácie tešia a majú tendenciu interpretovať ju skôr otvorene: áno, všetka spása prichádza cez Krista a budete prekvapení, kde všade by ste ho objavili, keby ste boli ochotní vyjsť zo svojich exkluzivistických cirkevných škrupúľ.

Liturgia

Pokiaľ ide o adekvátnu formu svätej omše, konzervatívci považujú koncilový obrat zavádzajúci omšu „tvárou k ľudu“, tzv. novus ordo, za legitímny vývoj odpovedajúci na znamenia čias: oprávnenú reflexiu dôležitosti komunálneho aspektu slávenia eucharistického tajomstva. Vonkoncom sú zmenám v liturgii otvorení, súc si vedomí, že liturgia je na rozdiel od dogmatiky flexibilnejšia oblasť života cirkvi.

Tradicionalisti považujú rozšírenosť novus ordo za jeden z hlavných problémov, ktoré koncil priniesol. Progresívci nemajú s novus ordo žiaden problém, naopak, majú tendenciu zdôrazňovať pravdivý fakt, že liturgia je jedna z historicky kultúrne najpodmienenejších oblastí, v ktorých cirkev usmernenia vydáva. Na druhej strane nemajú problém s flexibilnosťou v liturgii, ktorá azda často vplýva na dôstojnosť jej slávenia (liturgické tance, zásadné menenie textov Eucharistickej modlitby, mimoriadne vysoké počty mimoriadnych rozdávačov sv. Prijímania).

Svätá omša slávená pápežom Jánom Pavlom II.

Morálka

„Zaklínadlom“ konzervatívcov je tvrdenie, že katolícke učenie je vo svojej povahe nemenné okrem dogmatiky práve v morálke. Konzervatívci, ako aj tradicionalisti toto učenie prijímajú, kým pre progresívcov sa stal disent v tejto otázke takpovediac vlajkovou loďou. Pre progresívcov je prinajmenšom prvým zásadným pokoncilovým sklamaním týkajúcim sa možností napredovať v intenciách „ducha koncilu“ vývojom učenia v Katolíckej morálke smerom k väčšiemu súladu s „moderným“ svetonázorom. V príkrejšej interpretácii je rozhodnutie Pavla VI.

Konzervatívci aj tradicionalisti progresívny optimizmus, ktorý sa týka sa možností vývoja učenia, odmietajú, líšia sa azda, napríklad v dôrazoch pokiaľ ide o (trojaký) zmysel kresťanského manželstva (ale pozor, to sa už presúvame z morálky aj do teológie). Kým konzervatívci v intenciách pokoncilovej teológie Jána Pavla II. zdôrazňujú význam vzájomnej manželskej lásky, tradicionalisti azda zdôrazňujú dva staršie akcenty významu manželského zväzku podľa cirkevnej tradície: tvorba adekvátneho prostredia na plodenie a výchovu detí a ukojenie sexuálnej túžby.

Náboženská sloboda

Napokon načrtnime otázku náboženskej slobody, ktorá zaujímavým spôsobom spája dogmatiku, morálku, ako aj otázku vývoja adekvátnej cirkvou odporúčanej politickej praxe. Konzervatívci majú tendenciu zdôrazňovať učenie Druhého vatikánskeho koncilu. To na jednej strane trvá na nároku katolíckeho náboženstva na absolútnu a objektívnu pravdivosť.

Tradicionalisti majú tendenciu považovať zhruba takto formulované učenie za jeden z najvýznamnejších nelegitímnych zlomov, ktoré koncil priniesol. Majú tendenciu ho považovať za priamo protirečivé, napríklad autoritatívnym výnosom pápeža Pia IX., ktorý pojmy ako odluka cirkvi od štátu či požiadavku náboženskej slobody odsúdil v 19. storočí vo svojom Syllabus errorum modernorum. Progresívci sa zhodujú vo vnímaní tejto zmeny učenia ako zásadného zlomu, dávajú ho do popredia ako príklad vývoja v učení úzko prepojenom s morálkou. Podnetným spôsobom sa pýtajú, že ak nastal vývoj v takej svojho času významnej otázke, v čom všetkom ešte môže tiež nastať. (Pius IX. V kontraste s týmito postojmi konzervatívci vykladajú tento vývoj ako evolúciu v kontinuite. Nemení sa učenie, ktoré je definované záväzne a nemenne v oblasti morálky na úrovni vyššej filozofickej abstrakcie. Mení sa však autoritatívne usmerne nie týkajúce sa odporúčaných katolíckych postojov pri implementácii morálneho učenia v politických podmienkach záväzných pre konkrétnu dobu.

Myslím, že ilustrácii by stačilo. Mohli by sme sa baviť o množstve ďalších tém. O dôležitosti pristupovania k sviatostiam, o sprístupnení prijímania rozvedeným a znovu zosobášeným, o prijateľnosti trestu smrti, o možnosti svätení žien na úrovni diakonátu, o požehnávaní zväzkov párov rovnakého pohlavia. Mať adekvátnu odpoveď na tieto otázky znamená vedieť odpovedať Pilátovi na otázku, čo je pravda. Znamená to vedieť, ako žiť, často vo veľmi dôležitých aspektoch ľudskej existencie či cirkevného života. Znamená to mať odpoveď na otázku „what would Jesus do“. Znamená to mať vôbec poňatie, čo Ježiš vlastne učil.

Nie, nerobím si ilúzie, že asi 50 - 60 percent ľudí, ktorí sa ku Katolíckej viere prihlásia v tohtoročnom sčítaní ľudu, sú konzervatívci v tomto zmysle. Ak si v bufete svetonázorov dnes na Slovensku objednáte ten katolícky, v drvivej väčšine farností vám neponúknu ani colu light, ani niečo, čo bolo iste kedysi chutné, ale dnes je už dávno-pradávno po dátume spotreby.

Pokiaľ ide o stav slovenského katolicizmu, môžeme na kadečo frflať. Keď si otvoríte ktorýkoľvek pastiersky list, nečaká vás tam Raniero Cantalamessa. Čaká vás tam však, možno nie zvlášť príťažlivo podaná, ale po obsahovej stránke stopercentne podaná katolícka náuka v intenciách tých, ktorým bola starosť o túto náuku zverená, teda posledných pár pápežov. V médiách ako Postoj, Štandard, Slovo+ či Katolícke noviny dostanete ten istý obsah precedený do bežného spoločenského života, plus občas aj toho Cantalamessu v preklade. Netvrdím, že na Slovensku neexistuje aj portál Christianitas a že v Denníku N nevychádza stĺpček Nedeľnej nekázne.

Kto chvíľu žil v Anglicku, Amerike, Nemecku či v Česku, vie, že tento stav nie je vôbec samozrejmosťou. V takom Anglicku stretnete mohutnú skupinu tradicionalistov, ktorí sú, kde sú, sčasti z prehnanej, no pochopiteľnej reakcie na progresívne dobrodružstvá široko rozšírené naprieč Commonwealthom. Nemeckí biskupi sa v posledných rokoch zbavili posledného ostychu a rozhodne kráčajú v ústrety pokroku vlastnou Synodálnou cestou.

S mojím strýkom, birmovným otcom a dlhoročným saleziánskym spolupracovníkom v jednej osobe máme takú rodinnú polemiku, na ktorú radi spomíname. O nejakých desať rokov neskôr si hovorím: Pán Boh zaplať za také bubliny.

Po prvé, slovenský katolicizmus je za svoj konzervatívny charakter vďačný predovšetkým tomu, že v kľúčovom momente dejín zhodou okolností nadobudol prevažne ultramontánny charakter. Druhá polovica 19. Ultramontanizmus predstavuje tendenciu príklonu k vzostupnej autorite Ríma na úkor autority národného episkopátu. V slovenskom národnom hnutí hrali od konca 19. storočia čoraz väčšiu úlohu nielen evanjelickí, ale aj katolíci kňazi. Moderní pápeži podržali generáciu Andreja Hlinku aj v spore s nacionalizmom maďarského episkopátu (Párvy, Černová), aj v spore s čechoslovakizmom Masarykovho liberalizmu.

Po druhé, istý ťažšie uchopiteľný historický efekt predstavuje doslova konzervačný vplyv, ktorý malo na slovenský katolicizmus 40 rokov vlády komunizmu. Duch Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku, pevne skrytom za železnou oponou, nikdy ani len nezačal viať, keďže jeho sila spočívala vo významnej miere v mediálnom výtlaku, ktorý si užíval a dodnes užíva na Západe. Slovensko na rozdiel od Česka navyše nemalo nikdy pevne vybudované väzby na nemecký katolicizmus. Kým v Česku už v koncilových šesťdesiatych rokoch 20.

Po tretie, ultramontánny charakter slovenského katolicizmu sa len a len prehĺbil zvolením Poliaka Karola Wojtylu na pápežský stolec. Ján Pavol II. mal k Slovákom blízko, rád sem jazdieval a situáciu u nás poznal. Predovšetkým pôsobil ako referenčný bod v úspešnom odpore voči komunizmu na prieč osemdesiatymi rokmi.

Za hlavnú výzvu pre konzervatívny charakter slovenského katolicizmu pre blízku budúcnosť považujem to, čo Ross Douthat trefne nazýva termínom papalatry, ktorý možno voľne preložiť ako modlárstvo, ktorého predme tom je pápežstvo samotné. (13) Konzervatívci majú pričasto tendenciu diskusiu o merite veci nahradiť odvolávkou na autoritu pápežstva. Prvý dôvod, prečo je papalatry dnes na Slovensku osobitným problémom, je hypotetický fakt, že pápežstvo samotné nemusí byť v niektorej dobe, ako hovorí Douthat, „baštou ortodoxie“.

V 20. Mám ďaleko od toho, aby som považoval pápeža Františka za heretika alebo aby som pochyboval o jeho osobnej svätosti. Dôležitou výnimkou je, samozrejme, kontroverzia okolo encykliky Amoris laetitia, ktorá sa potenciálne dotýka fundamentov morálky aj dogmatiky (povaha hriechu, sviatostí, manželstva). Celkovo sa mi však zdá, že kritické interpretácie súčasného pontifikátu akoby zbytočne čítali celý pontifikát práve cez prizmu kontroverzie okolo Amoris laetitia. Mnohé rozhodnutia, naposledy napríklad rozhodnutie Kongregácie náuky pre vieru o neadekvátnosti požehnávania zväzkov rovnakého pohlavia, svedčia o tom, že František na dogmy a morálku nesiaha.

Toto všetko hovorím na vysvetlenie tvrdenia, že František nie je ani heretik, ani schizmatik. Jeho voľnejší štýl, pastorálny background, ako aj prešľap vo veci Amoris laetitia (v lepšom prípade len nejednoznačnosť (14)) však bezpochyby vniesli nový vietor do progresívnych kruhov v cirkvi. Svedčí o tom oživený diskurz progresívcov, ale aj tradicionalistov v cirkevných médiách a na sociálnych sieťach a zároveň nová vlna kníh venovaných sporom o interpretáciu a implementáciu koncilu.

Prvou výzvou pre slovenský katolicizmus je vziať zodpovednosť za vysvetľovanie právd viery - vrátane vlastného konzervativizmu - do vlastných rúk. Skôr ako „previnenie sa“ vnímam Františkovu „nečinnosť“ ako pozvánku miestnym cirkvám, aby rozmýšľali (konečne?) sami za seba - k...

Literatúra a katolícka viera

Pápež Benedikt XVI. s knihami

Kresťanské knihy dokážu viac než len pomôcť so štúdiom Písma. Knihy totiž vedia krásne prehriať priestor, a kvalitné kresťanské knihy - naozaj dobrá náboženská literatúra - to dokážu aj s mysľou, ktorú unavila zima alebo smútok.

Odporúčaná literatúra

• YOUCAT - Katechizmus Katolíckej cirkvi pre mladých.
• 40 dôvodov, prečo som katolík od Peter Kreeft.
• Y-BIBLIA - Biblia Katolíckej cirkvi pre mladých.
• Posledný exorcista od Gabriele Amorth.
• DOCAT - Sociálna náuka Cirkvi pre mladých.
• Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu od Thomas E. Woods.

Katolícky román

Pojem katolícky román je sám osebe sporný. Nikto presne nevie definovať, aké sú jeho nutné konštitutívne prvky a čo presne má obsahovať, aby už mohol byť považovaný za „katolícky“ alebo už nie. Témy katolíckej viery a Cirkvi v románe na jeho definovanie zjavne nestačia, pretože o tých sa dá písať rôznym, aj negatívnym spôsobom. Potom je však ťažko označiť taký román za „katolícky“, vzhľadom na to, že jeho cieľom, či už priznaným alebo zamlčaným, je vlastne odpad čitateľa od viery.

Najjednoduchšie bude označiť za špecificky katolícky román taký, ktorého náplňou je apológia katolíckej viery beletristickou formou, či už na vyššej alebo nižšej literárnej úrovni. Neobstojí výhrada niektorých katolíckych literátov z minulosti, ktorí tvrdili, že nepoznajú špecificky „katolícke“ umenie, ale poznajú len „umenie“. Podstata problému totiž spočíva v otázke, čo tvorí základ každého umenia, ktoré je podľa nich údajne nezávislé.

Týmto základom je vždy kult, v tej či onej podobe. Každý kult, či už pohanský alebo kresťanský, náboženský alebo sekulárny (ktorý je v podstate tiež vždy kvázi náboženským) zakladá predpoklady pre umenie a určuje jeho zmysel, smerovanie a ďalšie parametre. Tou, či onou formou potom plní apologetické, možno často na povrchu skryté, ale nakoniec predsa len pozorovateľné funkcie. A to aj na poli beletrie.

Táto apologetická potreba, prostredníctvom románu, začala medzi katolíkmi narastať v 19. storočí. Príčinou boli jednak následky Francúzskej revolúcie a osvietenstva, čiže strata dominancie katolíckej Cirkvi v Európe a zároveň vznik románu ako literárneho útvaru, konzumovaného širokými masami. Väčšinou však s výrazne protikatolíckym, proticirkevným, liberálnym či amorálnym obsahom, v službách sekularistického pokrokárstva. Katolícki literáti, spájajúc ambície umelecké s apologetickými, vytvorili špecifický literárny útvar - katolícky román.

Príklady katolíckych románov

• Snúbenci (1823) - román talianskeho spisovateľa Alessandra Manzoniho.
• Ženatý kňaz (1864) - román Julesa Barbeyho d´Aurevilly.
• Chudobná žena (1897) - román Léona Bloy.

Katolícka viera a sci-fi

Katolícka viera a literárny žáner science-fiction, by sa mali podľa zabehaných pokrokových stereotypov uvažovania vylučovať. Katolík, podľa predstáv bežného agnostického liberála, ráno vstáva a večer líha na lôžko smútiac za stredovekom, čo je činnosť, ktorá mu bráni v nazeraní do budúcnosti. V skutočnosti nazeranie do budúcnosti patrí k obľúbeným katolíckym zábavám, aj keď väčšinou výsledky tohto nazerania nemusia byť príliš optimistické.

Katolícki konvertiti píšuci sci-fi

• John C. Wright - americký autor, konvertoval na katolícku vieru vo veku 42 rokov.
• Dean R. Koontz - autor sci-fi, hororu a trileru, konvertoval na univerzite.
• Gene Wolfe - autor sci-fi literatúry, jeho diela obsahujú hlboko veriacu katolícku perspektívu.

Je rímskokatolícka cirkev skutočne kresťanská? Napriek živej debate, odpoveď nájdeme porovnaním učenia z Katechizmu Katolíckej cirkvi z roku 1994 so Svätým... Táto kniha s úctou ale úprimnosťou precízne a presvedčivo ukazuje, že „evanjelium“ vyučované v rímskom katolicizme nie je pravým evanjeliom, ktoré sa nachádza v Biblii.

tags: #novo #katolicizmus #literatura