Príbeh Michala Lajchu, mladého farára, ktorý sa odvážil kritizovať cirkevné dogmy, rezonuje slovenskou spoločnosťou. Jeho prípad otvára dôležité otázky o postavení kňazov, celibáte a slobode prejavu v rámci cirkvi.
Kňaz, ktorý rozvíril cirkevné vody
Mladý farár Michal Lajcha (34) rozvíril cirkevné vody začiatkom septembra, keď odhalil na fare v Kľaku pamätnú tabuľu duchovnému Rudolfovi Kluchovi, ktorý počas druhej svetovej vojny zachránil pred istou smrťou množstvo ľudí. Klucha otvorene žil so ženou, s ktorou vychoval troch synov.
Lajcha okrem toho vydal knihy Tragédie celibátu - mŕtva manželka, v ktorých poukazuje na negatíva povinného kňazského celibátu a na to, že celibát by mal byť dobrovoľný. Kňaza, ktorý má na chrbte vytetovaný žalm 23, následne biskup Banskobystrickej diecézy Marián Chovanec suspendoval.
Cirkev to odôvodňovala tým, že bez dovolenia opustil farnosť, neslúžil omše a neprišiel na dohodnuté stretnutie s biskupom. Uviedla, že Lajcha 10. septembra opustil farnosť Kľak a neslúžil denné omše. Minulý piatok podľa diecézy neprišiel na stretnutie s diecéznym biskupom. Toto je jeho príbeh.
Život po suspendácii
Musel sa poobzerať po inom povolaní. Muž vyzlečený po 10 rokoch zo sutany v minulosti hovoril, že manuálnej práce sa vôbec nebojí, a so svojím vzdelaním a praxou ani inú možnosť mať nebude, ak sa chce uživiť. A svoje slová aj potvrdil.
Po pol roku strávenom na úrade práce pracoval Lajcha ako pilčík a teraz ako vodič. „Áno, je to pravda. Pracujem ako vodič dodávky. V mojej situácii veľa možností v súčasnosti nemám. Jazdím po Slovensku, ale chodím aj do zahraničia. Najčastejšie je to Nemecko, Maďarsko, bol som ale aj v Slovinsku a vo Francúzsku,“ povedal Michal Lajcha pre Nový Čas.
V rámci hľadania roboty pritom nemá vôbec ľahkú situáciu. „Keď má človek gymnázium a v mojej situácii nepoužiteľnú vysokú, desaťročnú nepoužiteľnú prax, čo si napíšem do životopisu. Že desať rokov som bol farár?“ vyjadril sa Lajcha pre TV Markíza.
Či pre cirkev nie je škoda, že šikovný kňaz „krúti“ volantom, sme sa od kompetentných nedozvedeli. „Ohľadom dp. Lajchu sa s otázkami, prosím, obráťte na Banskobystrické biskupstvo, do ktorého prináleží,“ odpísal Martin Kramara, hovorca Konferencie biskupov Slovenska.
Lucie Bílá a záchrana fresiek v Podunajských Biskupiciach
Keď sa v roku 2015 chystali vymaľovať kostol sv. Mikuláša v bratislavskej časti Podunajské Biskupice, predstavitelia cirkvi takmer onemeli. Stánok z 12. storočia, ako národná kultúrna pamiatka, musel prejsť dôkladnou kontrolou, pri ktorej objavili hotový poklad svetového významu. V presbytériu, pod pôvodnou maľbou, sa nachádzali vzácne románske fresky.
Podľa znalcov maľby vznikli približne v 14. storočí a zrejme v 17. storočí boli zatreté. V horných častiach stien a na klenbe ide o figurálnu výzdobu, ktorú tvoria pašiový cyklus, postavy Boha Otca, Krista, viacerých svätcov a svätíc, a tiež tradičné vyobrazenia štyroch evanjelistov. Na pomery stredoveku je tu tiež veľa malieb s rastlinným motívom.
Odborné odkrytie a zreštaurovanie fresiek je mimoriadne náročný a finančne nákladný proces. PLUS 7 DNÍ sa podarilo zistiť, že okrem ministerstva kultúry do diela zainvestovala aj česká populárna speváčka Lucie Bílá. Rozhodla sa tak po žúre s vtedajším kaplanom kostola, dnes už administrátorom farnosti Borský Svätý Jur Martinom Šafárikom. Ich zoznámenie prebiehalo ako v romantickom filme. Prišlo k nemu ešte v roku 2016 počas horúceho augustového večera pred jedným z bratislavských hotelov.
Lucie Bílá sa o tri týždne prišla pozrieť do Podunajských Biskupíc na kostol a o ďalšie tri mesiace tu usporiadala dva vianočné koncerty, na ktorých si ako hosť zaspieval aj Martin Šafárik. „Bolo to natrieskané, vyzbierali sme 25 000 eur,“ zaspomínal si kňaz na empatické gesto speváčky.
„V Česku majú kopec českých kaplniek, ktoré iste tiež potrebujú finančnú injekciu, no ona si vybrala práve nás na Slovensku. To bolo od Lucii skutočne pekné gesto,“ opisuje ďalej Martin.
Novo zreštaurované krásne fresky, ktoré v kostole v Podunajských Biskupiciach aj vďaka nej obdivujú ľudia zo širokého okolia, Lucie zatiaľ nevidela. Po tom, čo bol Martin v roku 2020 ustanovený svojim ordinárom do Rímskokatolíckej farnosti obce Borský Svätý Jur, ju už do Biskupíc zrejme nič neťahá.
Osobný život a názory Michala Lajchu
Michal Lajcha sa narodil v roku 1984 v Ilave. Vyštudoval gymnázium a neskôr teológiu v teologickom inštitúte v Badíne pri Banskej Bystrici. Keď ho v roku 2009 vysvätili za kňaza, mal 25 rokov. Rok pôsobil v Detve, odtiaľ ho preložili do Partizánskeho, potom do Prievidze, rok bol kaplánom v Žarnovici.
Mladý správca farnosti prešiel cestu od vášnivého obhajcu celibátu počas štúdia až po kritika cirkevnej demagógie, ktorý volá po dobrovoľnom celibáte rímskokatolíckych kňazov. V knihe Tragédia celibátu - mŕtva manželka, ktorá mu práve vychádza, tvrdí, že celibát ako podmienka kňazstva je osem storočí hnisajúca rana rímskokatolíckej cirkvi.
„Je pre mňa fascinujúce, že som sa práve ja so svojím životným príbehom dostal do farnosti, kde bol 51 rokov farárom Rudolf Klucha, kňaz s tromi synmi,“ začal rozprávať s náznakom symboliky a poobzeral sa po miestnosti, ako keby ho tam niekde hľadal. Rudolf Klucha celebruje. Kľakovského farára Kluchu veľmi na internete nespomínajú.
Rudolf Klucha sa za svojho života svetskej ani cirkevnej pocty nedočkal, ak nerátame návštevu neskoršieho československého prezidenta Ludvíka Svobodu na fare. „Rudolf Klucha je obeť cirkevného systému, pretože porušil celibát a mal nemanželské deti. Jediný žijúci syn Rudolfa Kluchu a miestnej učiteľky Ireny Víťazkovej Marián Víťazko sa narodil v Kľaku až po vojne, dnes má 63 rokov.
Súčasný správca farnosti v Kľaku Michal Lajcha, ktorý inicioval farárovi Rudolfovi Kluchovi pamätnú tabuľu, vyrastal v hlboko veriacej rodine. Vyštudoval gymnázium, a potom, ako hovorí, prišiel moment, na ktorý si pamätá úplne presne. „Bolo to 27. januára 2003 o 22.50 večer, keď som intenzívne pocítil Božiu prítomnosť. Nedalo sa na to neodpovedať.
Lajcha vyštudoval teológiu a celibát sľúbil pri diakonskej vysviacke. Mladý bohoslovec sa pýtal, komu by kňaz-manžel patril bez celibátu? Manželke, Bohu, farnosti, cirkvi, pol na pol?
„Dnes viem, že to v seminári nebola formácia, ale skôr deformácia. Priam vymývanie mozgov, brainwashing. Kontroverznú problematiku celibátu nám podávali účelovo jednostranne, tendenčne a manipulatívne. Všetko vychádzalo z tézy: koho Boh volá ku kňazstvu, toho povoláva aj k celibátu.
Problémom preňho nie je celibát, ale jeho absolutizácia. Celibát si predstavuje ako dobrovoľnú voľbu a odkazuje na prax prvotnej cirkvi do 11. Potom, ako keby sa posunul náhle v čase, rozpráva o prítomnosti, ale pravdepodobne aj o blízkej budúcnosti. „Kňazstvo ma napĺňa. V živote už nebudem mať povolanie, ktoré by ma viac napĺňalo.
Dá sa predpokladať, že mladý veriaci človek, akým je Michal Lajcha, rozumel všetkému, čo je spojené s kňazským životom, a rozhodol sa preň dobrovoľne. V čom je problém? Vedel, do čoho ide. „Kňazský seminár je ulita, zlatá klietka, skleník, inkubátor. Život odtrhnutý od reality. Čisto mužský svet pod jednou strechou zabezpečený tak, že ste teoreticky nemuseli mesiac odtiaľ vyjsť. Život ako vo vatičke, všetko bolo zabezpečené, vrátane myslenia.
Osobitnou kapitolou seminára bolo formovanie vzťahu budúcich kňazov k ženám. Izolácia pred nástrahami a následné vytesnenie žien zo života. Seminaristi si postupne zvykli na život v zlatej klietke. Lajcha hovorí o celibátnej logike - kňazi sa nám ženia, bohoslovci odchádzajú… V seminári sa nezaľúbia, jedine na prázdninách. Sú nebezpečné, treba ich zrušiť, a tak to aj urobili.
Celibát je bezženstvo pre nebeské kráľovstvo, alebo služba Bohu s „nerozdeleným“ srdcom pre vysvätených kňazov. Manželstvo by srdce kňaza údajne rozdeľovalo. Ale čo v prípade nevysvätených bohoslovcov? Nesmú. Človek smeruje k zasväteniu Bohu s „nerozdeleným“ srdcom, zopakoval Michal Lajcha. Kňazskú vysviacku prirovnal k manželstvu s cirkvou.
„Mal som vzťah, nie raz, ale nie sexuálny. Bola to vzájomná láska. Mal som s tým problém, ale nejako som sa s tým vyrovnal. Výsledok šesťročnej formácie opísal Lajcha slovami staršieho konškoláka - seminár ťa pripraví na život v seminári.
„V prostredí, kde vás vychovávajú v duchu absolutizácie celibátu, prirodzene vytesníte otázku ženy. Povedia vám: celibát nerieš, inej cesty ku kňazstvu niet. Keď máte 19 rokov, uveríte, lebo túžite byť kňazom. Máte problém? Najlepší priateľ je o izbu vedľa alebo o poschodie vyššie. Podelená bolesť - polovičná bolesť.
Po pár rokoch mimo „zlatej klietky“ sa stal z bohosloveckého obhajcu celibátu zarytým odporcom, presnejšie zástancom dobrovoľného celibátu. „Sotva nájdeme väčší systémový odklon od Ježišovej pravdy, väčší nesúlad, rozpor s evanjeliom, ako v prípade nesvätenia ženatých.
Katolícky kňaz tvrdí, že povinný, nedobrovoľný celibát je bremeno, no na svete sú tisíce kňazov, ktorí celibát vyzdvihujú a zvládajú. „Ako zvládajú? Sexuálne, pedofilné škandály, úchylky, ktoré sú v priamej súvislosti s celibátom. Chvála Bohu, Slovensko to nejako obchádza. Ale mnoho kňazov má deti, poznám takých,“ ironicky sa usmial.
Ak správca farnosti z Kľaku bude suspendovaný (aktualizácia - napokon ho suspendovali v piatok 21. septembra), nebude to za porušenie celibátu, ale za knihu Tragédia celibátu a porušenie cirkevného zákona.
Lajcha upozorňuje na tzv. „Už to, že sa rozprávame, je prešľap. Kniha o to väčší. Na knihu musí byť cenzorský posudok a následne súhlas alebo nesúhlas. V stredoveku by ma za Tragédiu celibátu upálili ako kacíra.
Kňaz Lajcha sa rozhodol rovno vydať knihu a tvrdí, že práve tá je výzvou na verejnú diskusiu, polemiku, recenzovanie a odbornú kritiku. „Vnútorná diskusia v slovenskej cirkvi nie je reálne možná.
Je vyrovnaný s tým, že už možno nebude nikdy kňazom? Vyzerá to tak, že Michal Lajcha má v hlave upratané. Vie, že zrovnoprávnenie celibátnych a necelibátnych kňazov, ktoré presadzuje, nie je program na päť ani na desať rokov. Možno sa toho ani nedožije.
„Možno budem suspendovaný, persona non grata, očierňovaný, na Slovensku určite. Ale tak, ako som cítil povolanie stať sa kňazom, tak teraz cítim povolanie slúžiť pravde. Kto má hľadať pravdu o svätení ženatých, ak nie kňaz? Musíme urobiť, čo je v našich silách, a potom sa môžeme modliť, aby to dobre dopadlo. Sama modlitba niekedy nestačí.
Ak kňaz hodí rukavicu cirkvi, ťažko môže očakávať od biskupov zhovievavé pokyvkávanie hlavami. Ale kto iný by to mal urobiť? Kto by mal písať, diskutovať, polemizovať o takej výbušnej téme, akou je celibát, svätenie ženatých mužov v rímskokatolíckej cirkvi, ak nie katolícki kňazi?
Dnes tvrdí, že cirkev bude zdravá vtedy, keď budú môcť byť ženatí nielen kňazi, ale aj biskupi a kardináli, a keď budú rovnocennými s tými v celibáte. „Počas existencie cirkvi bola dlhšia éra, keď boli svätení ženatí muži. Cirkev musí byť verná Ježišovi Kristovi a v tejto veci nie je.
Veriaci, ale aj neveriaci vedia, alebo aspoň tušia, čo je to celibát. Zložitejšie by pravdepodobne už hľadali odpovede na to, prečo. Odpoveď treba hľadať v kanonickom práve (Code of Canon Law). V paragrafe 277 sa o celibáte píše, že kňazi povinne dodržiavajú dokonalú a trvanlivú zdržanlivosť v záujme dosiahnutia nebeského kráľovstva. Celibát je „špeciálny dar od Boha“.
Nebolo to tak vždy. Niekedy na začiatku to bola pravdepodobne silná tradícia, ale nie norma. Zmena prišla v 11. storočí, keď Gregor VII. vydal dekrét, ktorým nariadil celibát všetkým kňazom. Výnimkou sú len niektoré katolícke cirkvi Východného rítu.
Diskusie vo vnútri cirkvi o celibáte presahujú niekoľko ľudských životov a pravdepodobne ešte niekoľko ďalších potrvá, kým ju definitívne uzavrú. Pápež Pavol VI. sa celibátom zaoberal v rozsiahlej encyklike Sacerdotalis Caelibatus (1967).
Pred približne rokom otvoril tému celibátu aj pápež František a vyvolal rozruch. František však nehovoril o zrušení celibátu pre celú cirkev, ale len o svätení „viri probati“, čo by sa dalo preložiť ako osvedčení muži pre amazonskú oblasť, kde je nedostatok kňazov.
Dobrovoľný celibát možno nie je riešením, ale povinný je určite problém. Pred rokom zverejnil server novinky.cz informácie o knihe poľského novinára a teológa Marcina Wójcika Celibát. V nej opisuje príbehy kňazov, ktorí nedokázali dodržať celibát.
Wójcik sa v knihe odvoláva aj na výsledky prieskumu sociológa Józefa Baniaka. „Podľa Baniakových zistení až 68 percent katolíckych kňazov v Poľsku žilo alebo stále žije v zväzku so ženami a 15 percent s nimi má aj deti. Takmer 80 percent duchovných by chcelo slúžiť Bohu a zároveň mať ženu.
Spočiatku celibátu veril a obhajoval ho. Kňazský seminár však s odstupom času opisuje ako zlatú klietku, kde mladých mužov, čo sa týka otázok vzťahu k ženám, „manipulujú v mene Božom“. Jeho „vytriezvenie“ prišlo neskôr, keď sa jeho bratovi narodili deti. Dnes otvorene hovorí o pomeroch v cirkvi.
Pápež sa minulý rok stretol okrem prezidentky aj s emeritným biskupom Robertom Bezákom, ktorý sa neteší medzi katolíckymi cirkevnými „špičkami“ obľube. Pápež je známy tým, že šokuje, prekvapuje, vyvracia mýty, búra stereotypy.
Naši hodnostári si žijú ako mocipáni a z Františkovho štýlu sa na nich nenalepilo nič. František hovorí, že mu je milšia cirkev otlčená a zašpinená prachom z ulice ako cirkev uzavretá do štruktúr, cirkev ako poľná nemocnica...
Biskupi Slovenska jednoducho Františka „nemusia“. Je doslova verejným tajomstvom, že medzi kňazmi aj vo Vatikáne sú homosexuáli. Prečo sa cirkev na Slovensku aj v Poľsku stavia k LGBTQ tak odmietavo?
Ide o zaujímavý paradox, že cirkev má aktívnych homosexuálov vo svojich radoch, ale proti homosexuálom jej predstavitelia často bojujú. Neraz najhlasnejší bojovníci, doslova „krikľúni“ za tradičnú rodinu, žijú z pohľadu cirkevného učenia nezriadeným životom.
Katolícka cirkev rozlišuje homosexuálne správanie a homosexuálnu orientáciu. Orientácia problém nie je, problém je homosexuálna aktivita. Keby urobil nejaký „coming out“ a predstavil by svojho priateľa, určite by nemohol ďalej pôsobiť.
V roku 2018 som napísal na túto tému dve knihy Tragédia celibátu - mŕtva manželka, takže odpovedať jednou vetou je pre mňa náročné. Myslím, že proti celibátu by nikto nič nemal, keby sa kráčalo v šľapajách Ježiša Krista, ktorý sa pri výbere apoštolov správal pluralitne.
Nemohli predsa celé storočia upevňovať totalitný systém nejakými stredovekými reliktami. Bola potreba nájsť vznešenejšie argumenty ako negativizácia tela, sexuality a ľudskej lásky pochádzajúca z nekresťanských filozofii. Tak sa „vyrojili“ húfy apologétov, ktorí začali hovoriť o napodobňovaní Ježiša, ktorý bol tiež celibátnik. Kňaz je vraj „alter Christus“ (druhý Kristus).
Voči celibátnemu štýlu života mám rešpekt a úctu. Môže byť veľkým darom, obohatením a posvätnou skutočnosťou. Pre toho, kto má charizmu celibátu, má význam aj praktický, aj spirituálny. Problém je, že charizmu v žiadnom prípade nemožno vynútiť zákonom. Charizma je špeciálny nadprirodzený dar od Boha.
V prípade gréckokatolíckej cirkvi, ktorá má celibát dobrovoľný, štatisticky 1 z 10 adeptov sa rozhodne pre celibátne kňazstvo, deviati príjmu kňazstvo ako ženatí.
Zachraňujú existenciu asi 600 bezdomovcom, zamestnáva vyše 100 ľudí, denne varia vyše 700 obedov. Podobný, azda ešte lepší príklad je saleziánsky kňaz Robo Flamík, s ktorým som mal česť pôsobiť v Partizánskom. Teraz ho preložili po 12 rokoch.
Partizánske -Šípok bolo známe sídlisko kvôli drogovej kriminalite. Možno by to s manželkou a biologickými deťmi nešlo, ale možno by to išlo ešte ľahšie a lepšie. Určite bol ženatý sv. Peter, akoby prvý pápež, hlava novovznikajúcej Cirkvi.
Prvých 12. Podotýkam, že hovorím nie o gazdinách, cirkevných slúžkach, ani o tajných konkubínách, ale o právoplatných manželkách, s ktorými boli vtedajší pápeži vo sviatostnom manželstve. Nemožno nespomenúť pápeža Hadriána II., ktorý prijal našich vierozvestcov Cyrila a Metoda. Mal legitímnu, právoplatnú manželku Stefániu, ale o tom sa hocikde nedočítate. Tieto informácie sa cenzurujú, tabuizujú, ideologizujú.
Problematika vzťahu kňaz a žena sa neriešila poctivo. Téma sa tabuizovala a ideologizovala. Išlo o vymývanie mozgov a manipuláciu. Bol som veľmi mladý, nemal som vyvinuté kritické myslenie. Predstavení boli asi takí psychológovia ako ja spevák - boli totálne nekompetentní.
Jednoducho prostredie a sila systému vás dokázala natoľko presvedčiť, že ste uverili téze, že koho Boh povoláva ku kňazstvu, toho povoláva aj k celibátnemu životu. Nerieš celibát, Boh ti dá silu to zvládať.
Úplne inak rozmýšľa 25-ročný novokňaz po 6-ročnej „formácii“ ako 34-ročný kňaz po 9 rokoch v pastorácii. Za hlásanie dobrovoľného celibátu vás suspendovali. Bolo to náročné po každej stránke. S výnimkou celibátu ma kňazstvo bavilo a napĺňalo, aj mi tá práca naozaj išla.
Na druhej strane so suspendáciou som počítal, nie som naivný - v totalitnom systéme sa nič iné čakať nedalo. Prístup ku kazateľnici v kostole mám zakázaný, za to však mám iné formy a iné kazateľnice. Naozaj náročné bolo a stále je, chodiť na omše, kde človek počuje len frázy.
Ja som mal na vysvetľovanie Božieho slova talent, „kázanie“ mi išlo a ma bavilo - od pohrebov cez sobáše až po detské a mládežnícke príhovory. Teraz keď si mám sadnúť do lavice a počúvať bezobsažné nič nehovoriace frázy, ktoré sa človeka nijako nedotýkajú, skôr ho rozčúlia, nijako ma to nevie vtiahnuť, som roztržitý, že prečo sa ten kolega, keď už nemá talent, aspoň nepripravil, prečo rozpráva ponad hlavy, prečo je odtrhnutý od reality atď.
Hovorí sa o tzv. „sviatostnej núdzi“. Tabuizuje, zametá pod koberec. Cirkvi pokrytectvo nevadí, hlavná vec, že sa nepoškodí imidž, dobré meno inštitúcie. V mene biblického nepohoršovať sme často „obielenými hrobmi“.
Vysoký cirkevný hodnostár mi osobne povedal, že si mám žiť ako chcem, pokiaľ nebudú na mňa chodiť listy na biskupský úrad, nikto mi nič robiť nebude. Cirkev rieši len to, čo je verejné.
Áno, v sylaboch synody biskupov amazonskej oblasti bol jednoznačný návrh svätiť ženatých. Bol som veľmi sklamaný a prekvapený, že v záverečnom dokumente - exhortácii Querida Amazonia, ktorý podpisuje pápež, nie je o svätení ženatých ani zmienka. Amazonská synoda znamenala svetielko nádeje.
Na druhej strane zmeniť osem storočí zabehnutú tradíciu si vyžaduje „drive“, aký naozaj nemožno očakávať od 90-ročného starčeka. Jestvuje ultrakonzervatívne tradicionalistické krídlo, ktoré Františka neuznáva už teraz. On je pontifex - budovateľ mostov, je zodpovedný za jednotu cirkvi. Zrejme danú situáciu vníma tak, že ešte nie je ten správny čas, asi nechce riskovať rozštiepenie Cirkvi.
Okrem frázy o chránení majetkov sa mnohým ľuďom spájajú s celibátom rôzne sexuálne škandály, pedofília. Z času načas ma kontaktujú obete. Viem o viacerých prípadoch. Nejde však o maloletých. Mám na mysli prípad, keď predátor zahŕňal obeť pozornosťou, zobral ju na chatu, venoval sa jej, opil ju a potom zneužil.
Maloleté dievča pred pár rokmi zneužíval aj Roman S., farský administrátor v Trnavej Hore, predtým kaplán v Detve. Dnes je už za tieto delikty laicizovaný.
Prípad sa tak vráti na Krajský súd v Žiline, ktorý bude musieť znovu rozhodnúť. Vladislav S. z Liptovského Mikuláša bol spolu s Ľubomírou H. odsúdený za to, že v roku 2008 pri predaji cirkevných pozemkov v Dovalove (mestská časť Liptovského Hrádku) za 420.000 eur si neoprávnene chceli nechať až 150.000 eur.
Krátko na to našli Ľubomíru H. mŕtvu. Denník Nový Čas vtedy informoval o tvrdeniach susedov, podľa ktorých neuniesla predstavu, že pôjde vo väzenia.
Problémy s celibátomV roku 2018 Lajcha vydal knihu Tragédia celibátu - mŕtva manželka, v ktorej polemizuje o jeho dobrovoľnosti. Celibát dokonca označil ako „hnisajúcu ranu“.
Samotný Lajcha tvrdí, že zo strany biskupstva išlo o zavádzajúci alibizmus. Malo ísť len o výhovorku, prečo sa nepohodlného kritika cirkvi napokon zbavili.
Ako píše denník Nový Čas v roku 2019, Lajcha sa dal na cestu bežného „smrteľníka“ a vyskúšal si aj svetské radosti života. Ako sa spoznal s HlinomPo novom sa zdá, že samotný Lajcha by rád našiel uplatnenie úplne v inom fachu, a to v politike.
Lajcha nám priznal, že Hlinovu prácu sledoval dlhodobo. „Stotožňoval som sa s jeho hodnotovým svetom a s jeho politicko-spoločenským mindsetom. Som typ človeka, ktorý rád druhého pochváli, ocení, vyzdvihne. Úprimný kompliment nás nestojí nič, druhého povzbudí, dobro sa šíri…“
„Tak som mu raz napísal slová uznania a podpory. Tak začala naša komunikácia, čisto na ľudskej úrovni a vďaka hodnotovým a názorovým prienikom.
Ako Lajcha potvrdil o spoluprácu ho požiadal samotný Hlina, no dodáva, že to bol výsledok aj jeho proaktívneho prístupu. „Sľúbil som, že spravím všetko, čo bude v mojich silách, aby som projektu Umiernení pomohol.
Komunálne voľby Slovensko čakajú tento rok na jeseň, no zdá sa, že Lajchovi regionálna politika príliš nevonia. „Hľadať mosty a prieniky. Zmierovať rôzne spoločenské prúdy by mohla byť moja agenda.
Prečo katolícki kňazi stále dodržiavajú celibát? Stredoveké kňazstvo ako moderná inštitúcia.
tags: #novy #cas #suspendovany #knaz