Zasadnutie presbyterstva sa konalo 10. marca 1901 v kancelárii obecného úradu a predsedal mu vrútocký lekár a filiálny dozorca MUDr. Viliam Szolárik. Rokovania prebiehali v slovenskej a uhorskej (maďarskej) reči. Podobne boli písané aj zápisnice; vľavo bola maďarská a vpravo slovenská verzia. Presbyterstvo sa uznieslo, že dá vyhotoviť okrúhlu filiálnu pečiatku s nápisom „A ruttkai ág. hitv. ev. fiókegyház pecsétje“.
V tých časoch sa služby Božie odbavovali v štátnej škole vďaka povoleniu Ministerstva kultúry a náboženstva v Budapešti a s podporou viacerých riaditeľov a učiteľov škôl, ktorí boli členmi ev. presbyterstva. Táto možnosť bola povolená do konca októbra 1902, kým si vrútockí evanjelici nepostavia vlastný stánok Boží. A práve na zasadnutí tohto presbyterstva sa prvýkrát hovorilo o stavbe kostola.
Presbyteri požiadali Ministerstvo kultúry a náboženstva v Budapešti o povolenie zbierky na stavbu kostola v celom Uhorsku. Ministerstvo žiadosť odobrilo a zbierka bola vyhlásená od 16. augusta 1901 do 16. februára 1902. Bola vyslaná osobitná delegácia v zložení MUDr. Viliam Szolárik, richtár Andrej Judík, Gabriel Ruttkay Miklian, Jozef Ruttkay Dauko Juríčke, Ján Gatsch st. a Gabriel Paulínyi, ktorá navštívila generálneho direktora Košicko-bohumínskej železnice (KBŽ) Petra Ráth Ruttkaya v Budapešti s prosbou, aby podporil úsilie vrútockých evanjelikov. Návšteva nebola márna.
Peter Ráth Ruttkay venoval na stavbu 2 000 korún a zabezpečil, že KBŽ sa na dlhšie obdobie stala finančným podporovateľom vrútockého cirkevného zboru. KBŽ na stavbu kostola ihneď zaslala ďalších 2000 korún a súhlasila s odkúpením starého nepotrebného plechu nachádzajúceho sa vo vrútockom rušňovom depe po 6 korún. Do chrámu sa v predstihu kupovali predmety vnútornej výbavy.
Na zasadnutí presbyterstva 10. apríla 1901 V. Szolárik predniesol návrh, aby sa na stavbu použilo 40 000 kusov tehiel a dosky, ktoré zvýšili na stavbe budovy stanice štátnej železnice. KBŽ materiál predala s pochopením za výhodnú cenu. Tehly a dosky stáli 300 korún. Skaly do základov stavby venoval zo svojho lomu na Dubnej skale Gabriel Ruttkay Miklian. Piesok daroval Pavol Kučera a Jozef Ruttkay Miklian, výrub 20 stromov zo svojich lesov povolil barón Július Révay z Turčianskej Štiavnničky, 200 korún venoval František Jozef II. Habsburgský - „Jeho jasnosť Kráľ náš apoštolský“ a 106 korún venoval Jozef Ruttkay Matušovič. Sučanec Ján Komenda požičal pracovné nástroje a náradie na odstrel skál a dozorca Szolárik kúpil dynamit.
Pre potreby kostola dal zemiansky evanjelický komposesorát cirkevnému zboru na 30 rokov do užívania cintorín. Na zasadnutí presbyterstva sa vytvorilo filiálne presbyterstvo vrútockej dcérocirkvi pod vedením dozorcu zboru MUDr. Viliama Szolárika. Ku koncu roku 1901 bol majetok zboru len 1 315 korún. Preto februárový konvent v roku 1902 súhlasil s odpredajom cirkevnej školy a učiteľského bytu za 5 600 korún.
Na stavbu kostola sa hlásil Ján Czajkán z Banskej Štiavnice a Leopold (Lipot) Wachsberger z Vrútok. V. Szolárik 11. mája 1902 oboznámil presbyterstvo na jeho zasadnutí s plánom kostola od J. Czajkána a konvent napokon súhlasil, aby stavbu realizovala jeho firma. Základný kameň kostola bol položený 10. augusta 1902. V roku 1903 obec venovala 1000 korún, iste aj vďaka tomu, že richtár A. Judík a notár K.
Kostol bol vystavaný v neogotickom slohu, jeho dĺžka je 22 m 76 cm, šírka 11m 26 cm, vnútorná výška 10 m 30 cm, vonkajšia výška 15 m 80 cm a veža je vysoká 35 m. Na mieste, kde stojí veža kostola, sa nachádzala studnička, vyvieral tu prameň vody, na ktorom akoby symbolicky vyrástol prameň života a viery, prameň živej vody, náš chrám Boží, chrám lásky. Prameň vody bol rúrkami odvedený spod základov budúcej veže a vyvieral v záhrade pri kostole.
Stavba kostola stála 22 222 korún 99 halierov. Posviacku kostola vykonal 8. Postupne sa zariaďoval interiér kostola. Oltár a kazateľnica stáli 1 700 korún, oltárny obraz 422 korún, zvony 1 090 korún a 87 halierov, lavice 860 korún. V roku 1906 získal cirkevný zbor 29 korún a 25 halierov z Gustávskeho spolku.
Ďalšie Udalosti Po Vysviacke
Farár A. Konček oznámil, že od nitrianskeho kalvínskeho farára Ladislava Šedivého prišla prosba o poskytnutie chrámu Božieho na odbavovanie služieb Božích raz v mesiaci. Presbyterstvo sa uznieslo a s najväčšou ochotou svoj chrám poskytlo na užívanie sesterskej kalvínskej cirkvi a spoluveriacim vrútockým protestantom - kalvínom. L. Šedivý učil na meštianskej škole reformované evanjelické náboženstvo. Podľa zápisu číslo 17909/B 20.
S existenciou kostola je nerozlučne spätá funkcia kostolníka. Po prvom kostolníkovi Andrejovi Golierovi, ktorý vykonával kostolnícke povinnosti v rokoch 1903 - 1907, prevzal túto funkciu Jozef Ďurdík. Vrútocký zbor navštívil Ing. Gedeon Váczy, Dávid Ferenc a Tihamér Vöröss z Krajinského centrálneho úrokového spolku vo veci definitívneho skončenia splátok a platieb dlžôb za stavbu kostola.
Z 30. augusta 1908 pochádzajú zápisy o tom, že vrútocký chrám má dve nové oltárne rúcha, štyri bronzové svietniky a rúcho na kazateľnicu v hodnote 350 korún. Tieto vnútorné chrámové predmety sa zadovážili vďaka zbierke, ktorú medzi evanjelickými deťmi na štátnej elementárnej škole podporil G. Paulínyi a A. Krausz.
Zaujímavú ponuku dostali vrútockí evanjelici od vedenia KBŽ. Ak by totiž v rámci evanjelickej diakonie aspoň raz mesačne zabezpečovali aj maďarské služby Božie a starali sa o „duševné opatrenie“ veriacich, KBŽ by podporovala a financovala vrútockú ev. cirkev. Szolárik sa zaviazal, že hneď ako bude mať vrútocká dcérocirkev svojho slova Božieho kazateľa, budú sa každú nedeľu odbavovať služby Božie v maďarskom aj slovenskom jazyku.
KBŽ podporila cirkevný zbor sumou 2 000 korún aj v rokoch 1908 a 1909. V roku 1909 usporiadal Ján Balzsanka zábavu v prospech vrútockého kostola. Vyzbieralo sa 190 korún a 68 halierov. Presbyterstvo na zasadnutí 5. mája 1912 prerokúvalo návrh na oplotenie kostolného pozemku. Konvent sa uzniesol, že z vďaky za podporu KBŽ sa budú jeden raz v mesiaci odbavovať maďarské služby Božie. Konvent takisto rozhodol, že do jedného mesiaca zbúrajú drevenú hasičskú búdu, ktorá stojí na cirkevnom pozemku. O jej zbúraní rokoval vrútocký výbor s A. Judíkom už 11. mája 1904 a presbyterstvo 25. marca 1907.
O možnosti zakúpenia organu rokovalo presbyterstvo 19. januára 1913 a na jeho kúpu bol ustanovený výbor. Ďalšie zápisy v kronike uvádzajú, že v roku 1916 bola kúpená fara (prestavaná v roku 1925) a organ bol zakúpený v roku 1922. Prvá konfirmácia sa v chráme Božom konala 2. augusta 1914. Svoj sľub Trojjedinému Bohu a milovanej evanjelickej a. v. cirkvi zložilo prvých 24 konfirmandov. V roku 1914 bolo vo Vrútkach 1982 evanjelikov.
Osamostatnenie Zboru
Dňa 6. januára 1914 sa na presbyterstve rokovalo o osamostatnení zboru. Záturčianska matkocirkev sa stavala proti osamostatneniu vrútockej dcérocirkvi, pretože hospodársky by sa asi neudržala. Veď vrútockí evanjelici tvorili až dve tretiny cirkvi, mali bohatých zemianskych patrónov, podporu richtára A. Judíka a podporu KBŽ. Medzi záturčianskou správou a vrútockou fíliou dochádzalo k nepríjemným sporom a vystúpeniam. Finančný rozpočet zo 7. júna 1914 jasne ukázal, že Vrútky sú po finančnej stránke sebestačné.
Matkocirkevný zbor v Záturčí rozhodol, že za rok 1914 vyplatí vrútocká fília 400 korún farárovi, 160 korún kantorovi a cirkevnú daň vo výške 2500 korún. Seniorálny konvent 16. júla 1914 vyniesol rozhodnutie: „osamostatnenie sa Vrútok odobruje a dištriktuálnemu konventu k potvrdeniu sa predostiera“ (seniorálny zápis B 15 s. 72). Dištriktuálny konvent sa konal 14. januára 1915 a rozhodol takto: „Dištriktuálny konvent na základe toho, že k osamostatneniu vrútockej dcérocirkvi potrebné podmienky sú splnené, ďalej že záturčianska matkocirkev aj po odlúčení sa tejto svojej fílie môže sa udržať, konečne že k osamostatneniu už turčiansky seniorát dal svoje privolenie, vyslovuje osamostatnenie vrútockej dcérocirkvi a vyzýva predstavenstvo turčianskeho seniorátu, aby porobilo potrebné kroky v záležitosti vysloveného osamostatnenia“ (dištriktuálny zápis B 36 s. 94).
Vojnové udalosti takmer prekazili osamostatnenie sa. Filiálny konvent 14. novembra 1915 pod vedením F. F. Ruppeldta prosil seniorát o osamostatnenie. Ruppeldt v žiadosti prosí „i uprostred ťažkých okolností svetovej vojny, - tak že vrútocká cirkev bude môcť nosiť meno ecclesia militans bojujúca cirkev, aby tak, ako aj chce a má povolenie, bojovala vždy ten boj duchovný“.
Na februárovom konvente v roku 1916 sa vo fílii v Priekope urovnali posledné finančné povinnosti voči Záturčiu a napokon 9. apríla 1916 sa konal posledný filiálny konvent. Konventuáli žiadali seniorálne predstavenstvo, aby bol do Vrútok zvolaný osamostatňujúci a zriaďujúci konvent. Osamostatňujúci a volebný konvent sa konal dňa 14. mája 1916 pod predsedníctvom seniora Jána Hodžu a seniorálneho dozorcu dr. Jána Vanoviča. Zapisovateľmi boli: administrátor zboru F. F. Ruppeldt a učiteľ G. Paulínyi.
Senior J. Hodža vyhlásil, že „vrútocká cirkev má tedy po dlhom spánku zase povstať k samostatnému životu, a to tým cieľom, aby sa viera, horlivosť nábožensko-mravné vzdelávanie utvrdzovalo tu, - nie ku rozbroju, ale k pokojnej práci medzi inými tunajšími cirkvami“. Presbyterstvo samostatného cirkevného zboru malo 56 riadnych a 14 náhradných členov z cirkevníkov, obce (podrichtár Imrich Ruttkay Dauko Juríčke), zo zamestnancov KBŽ, vozňového a rušňového depa, zo železničnej stanice, od inžinierstva KBŽ a od štátnych železníc MÁV.
Pre administrátora F. F. Ruppeldta bol dočasne zakúpený Radlinskovský dom v majetku Leopolda Válentu za 13 250 korún. Pod číslom 1919/1916 je evidovaná prosba miestnej reformovanej cirkvi, ktorá žiadala o povolenie konať v našom chráme raz týždenne služby Božie . Presbyterstvo súhlasilo a od tohto roku sa v kostole o 15.30 hodine každú nedeľu konali služby Božie vrútockej reformovanej cirkvi.
Ďalšie udalosti v 20. storočí
Do tohto obdobia spadajú prvé spory medzi slovensky zmýšľajúcim F. F. Ruppeldtom a maďarónsky zmýšľajúcou časťou presbyterstva s dozorcom V. Szolárikom. Išlo o pečiatku zboru, ktorá mala v strede kalich a rok 1916 a po obvode nápis „Ruttkai ág. h. ev. egyház“. Ruppeldt navrhol aj slovenskú verziu, čo presbyterstvo neprijalo.
Dňa 27. augusta 1916 sa rokovalo o obsadení kňazskej stanice. Zo siedmich prihlásených kandidátov bol F. F. Ruppeldt biskupom vyškrtnutý, pretože ho maďarská časť veriacich očierňovala na najvyšších cirkevných miestach. Poddozorca G. Ruttkay Miklian Sirotník žiadal uverejniť mená tých, ktorí brojili proti Ruppeldtovi, žiadal vypísať nový súbeh a vrele odporúčal Ruppeldta. Dozorca Szolárik nový súbeh neodporúčal. Dočasným vedením zboru bol poverený kaplán Miloslav Andrej Bibza.
Dňa 1. októbra 1916 bol väčšinou hlasov (147) za farára zvolený Andrej Mihál. V decembri 1916 bol zvolený kantor a učiteľ Gustáv Bernáth. V zápisnici zo zasadnutia presbyterstva v decembri 1916 je zachytené: „Béla Reichhardt sa ponosuje, že školské deti na chôroch počas služieb Božích neporiadne sa chovajú, mýlia tichosť bohoslužby. Prosí konvent, aby to znemožnil. Konvent poveruje predsedníctvo, aby sa v tejto otázke s prípisom obrátilo na direktorstvá oboch škôl, a aby žiadalo vyslatie dostatočných učiteľských osôb na bohoslužby s cieľom dozerania“.
V roku 1919 sa riešila otázka kúpy pozemku M. Dulu, susediaceho s katastrom cintorína. Mládež v prospech organovej základiny zahrala v máji 1921 divadelnú hru „Sirota Marienka“, ktorej výnos bol 9 000 korún. Na výstavbu organu sa prihlásili firmy Tuček, Stein, Kelcer, Rieger. Dvojmanuálový nástroj s 12 registrami inštalovala firma Emanuela Steina z Kutnej Hory za 53 406 korún. Počas prác boli zamestnanci firmy ubytovaní v hoteli Slávia. Pred stavbou organa bol kostol vymaľovaný (6 938 korún).
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1900 | Prvé správy o stavbe kostola |
| 1902 | Položený základný kameň kostola |
| 1916 | Vrútocký zbor sa osamostatnil |
| 1922 | Zakúpený organ |
V auguste 1921 na uprázdnené kantorské miesto po J. M. Štefánikovi nastúpil Viliam Jesenský, učiteľ na meštianke. Nechcel plat, ale úplnú dôveru cirkevníkov vyjadrenú na celozborovom volebnom konvente - ten mu absolútnu dôveru vyjadril až v druhom kole hlasovania. Drevené oplotenie kostola vyhotovil Ignác Lang zo židovskej náboženskej obce a vysadil sa živý plot. Cirkev v tomto roku dostala od vrútockých evanjelikov zo spojenej ev. cirkvi z USA podporu 10 000 korún.
V roku 1922 bol kostol znovu vymaľovaný (Anton Molnár za 8 000 korún). Slávnostným dňom bol 10. september 1922, keď sa v kostole za účasti seniora O. Škrovinu, farára v Martine, F. F. Ruppeldta, farára v Žiline, A. Končeka, farára v Záturčí, J. Jamnického, farára v Párnici, učiteľov-kantorov Jána Melička z Martina, Júliusa Helvigha zo Sučian a Viliama Baku z Turčianskych Kľačian konala posviacka organa. Technický stav nástroja prekontroloval J. Meličko a odporučil nástroj prevziať.
Nový nástroj a dobré finančné podmienky vzbudili o miesto kantora záujem u viacerých kandidátov - v januári 1923 sa prihlásili až traja kandidáti: V. Baka, J. Helvigh, ktorý reflektoval aj na miesto správcu štátnej ľudovej školy, a penziovaný skladateľ Július Bateľ z Martina. Kantorovaním bol naďalej dočasne poverený V. Baka a neskôr Pavol Šťastný.
Elektrické vedenie do kostola a na faru zaviedol Ján Andok a prerobil aj dva veľké lustre na elektrické. Presbyterstvo sa v tomto roku uznieslo na tom, že počas služieb Božích majú byť okolité hostince pri kostole zatvorené a v kostole sa položila drevená dlažba. Od augusta 1927 sa na oltári začali používať sviece a po službách Božích sa začalo zvoniť. Nové zvony boli zo stanice ku kostolu slávnostne prevezené 22. augusta 1927.
Na ich prevoz občania Priekopy poskytli slávnostne vyzdobený koč a detský zbor trojhlasne zaspieval evanjelickú hymnu Hrad prepevný je Pán Boh náš. Zvony boli položené v záhrade pri kostole. Kantor V. Baka navrhol, aby sa dal k posviacke zvonov preladiť organ. Posviacka zvonov sa uskutočnila 4. septembra 1927. Biskupa dr. Jura Janošku na železničnej stanici za cirkev vítal dozorca Gabriel Ruttkay Miklian, za obec jej starosta K. Kalocsay a žiačka Anna Šťastná. Pri kostole dôstojného brata biskupa Janošku privítal farár C. Kramár, podpredseda Sdruženia evanjelickej mládeže (SEM) Jozef Sekerka ml. a z veže sa ozývala pieseň „Hrad prepevný je Pán Boh náš“.
Na slávnosti liturgoval záturčiansky farár Ján Malovecký, sučiansky farár Vojtech Hruška, príbovský farár Július Hečko, kázal senior O. Škrovina a posväcujúcu reč predniesol biskup J. Janoška. C. Kramár zhromaždenie oboznámil s históriou zboru a zvonov, vystúpil aj štvorhlasný spevokol pod vedením V. Baku. K tejto príležitosti boli vyhotovené odznaky a pohľad...